CH02 - druhá - 01

Hladina jazera vyzerala ako obloha naruby. Loďka, z ktorej pozorovala ďaleký breh, stála vo vode, sťaby zastrčená do piesku. Vôňa morskej soli ju štípala v nose. Mokré vlasy si zastrčila za uši a tvár nastavila hrejivým slnečným lúčom. Dostala pokušenie vyzliecť si košeľu, pamätala si však z detstva, že poludňajšie slnko vie nechať na pokožke nepríjemne pálivé stopy.

Na ľavom boku lode sa znenazdajky zjavila biela labuť. Dlhý krk, zlomený v polovici, jej visel ako nalomená halúzka. Hlava jej padala k vode a len z posledných síl ju držala nad modrou hladinou.

Ema ju mlčky sledovala. Bála sa, že uletí, keď ju vyruší zbytočným slovom. A vtedy si všimla, že neuletí, ani keby sa na ňu rozkričala, ani keby ju plašila rukami. Labuť nemala krídla. Na okraji bieleho peria sa jej v slnečných lúčoch na chrbte červenali dve dlhé a škaredé jazvy.

,Ktosi jej odrezal krídla!' uvedomila si a striaslo ju zdesením.

Labuť pozorovala dievčinu maličkými hnedými očami. Odrážalo sa v nich nebo i pokojná hladina jazera, akoby v jej očiach splynuli v jedno.

Dievčine zvlhli viečka. Vták bez krídel predsa nemôže byť skutočný! Neodletí. Nerozvíri stojatý vzduch a nesčerí pokojné hladiny jazera. Koľko bolesti a neslobody v geste odrezaných krídel! Kto to len mohol?

"Pomôžem ti?" Ema k nej spontánne natiahla dlaň. Možno si myslela, že na to čaká.

"Nechaj ma tak!" odsekla tvrdo labuť.

"Pomôžem," bránila sa, aby vedela, že jej nechce ublížiť. "Postarám sa o teba, aj o tvoj krk, aj o..."

"Nechaj ma!"

,Čo si si myslela? Že jej kúpiš nové krídla? Hlupaňa!' zahanbila sa dievčina. Dobre. Nebude vtieravá. Ema sa posadila naspäť do loďky a chvíľu sa na seba iba dívali, ako keby sa v pohľadoch dali roztopiť ľady, ktoré ich rozdeľujú.

"Neopýtaš sa ma, prečo nemám krídla?" spytovala sa labuť po chvíli.

"Nie," odvetila pokojne. "Chcela som ti pomôcť, nie vyzvedať!"

"Povedali, že mi ich netreba," vyriekla pokojne.

"Netreba?"

"Netreba!"

"A ty si im verila?"

"Verila!"

Ema si utrela do nohavíc mokré dlane. Súcit a zlosť sa v nej miešali ako vzdušné víry, ktoré priženú búrku.

"Dovoľ mi pomôcť ti!" prosila dievčina. Labuť však neodpovedala.

Ak by mala krídla, vystrela by sa vo vode a rozčertila nimi vodu. Zamávala by na pozdrav a slobodne uletela k nebu, len aby jej ukázala, že voľnosť je nadovšetko. Žiadne putá ani okovy. Žiadne laná priviazané ku krku, ba ani oceľové gule omotané okolo nôh.

"Dovoľ mi!" zopakovala ešte raz a potom znova, kým ju neprebudil panovačný ženský hlas.

"Si v poriadku?" počula spoza mreží.

Ema otvorila oči a prestal kričať zo sna.

"Hej!" odsekla. "Bol to len hlúpy sen!" Otočila sa na bok, zaprela sa rukami o chladnú podlahu a posadila sa. Dvihla zrak a pozrela na ženu pri otvorenej mreži. Kňažná.

Dva dni - aspoň si myslela, že prešli nanajvýš dva dni, odkedy ju znova zatvorili do temnice pod svätyňou - ju nechali bez povšimnutia. Nik ju nenavštívil, aby jej povedali, prečo ju uniesli z mesta. Nebili ju. Nekričali po nej. Nepriviazali ju ku stene. Naopak, kráľovsky sa o ňu starali. Keď ju zatvorili prvý krát, nosili jej iba suchý chlieb a džbán čistej vody. Teraz jej prinášali pečené mäso, ovocie, ba jeden večer dokonca aj víno.

Kňažná, sama, bez sprievodu služobníc s palicami, vstúpila do cely. Bosé nohy jej akoby plávali nad podlahou. Pri chôdzi, tichej a vznešenej, vyzerala ako socha, ktorú prinášajú sluhovia na svojich ramenách, aby sa jej ľudia po zem klaňali. Chrbát, plecia a krk držala pevne, ako keby ani nekráčala a ruky, zvesené popri tele, sa jej takmer nehýbali. V šatách, utkaných akoby z bielych púpav, vyzerala ako bohyňa, ktorej sa panenské služobnice klaňajú v sieni Anavin. Prichádzala obnažená: bez prikrývky na hlave a závoja na tvári. Ema ju dosiaľ takto nikdy nevidela. Dosiaľ pred ňou nikdy neodhalila svoju tvár. A predsa, bola si istá, že tú ženu nikdy mimo svätyne nestretla.

Prvá medzi ostatnými služobnicami k nej prichádzala sama. V rukách nedržala palicu, ako kedysi, keď k nej prichádzali služobnice, aby sa podvolila ich príkazom. V tvári mala priateľský výraz a v očiach veselosť.

"Môžem sa k tebe posadiť?" opýtala sa jej zrazu žena bez závoja.

Ema sa ani nepohla. Prekvapene sa na ňu dívala, ako keby si nebola istá, či jej dobre rozumela. Posadiť? A kam? Do tej špiny na podlahe? V cele nie sú kreslá ani stoličky. Nie je tu pohovka, kam by sa mohla rozvaliť ako kráľovná, keď poučuje služobníctvo. Vari sa chce v šatách, bielych ako sneh, posadiť na podlahu temnice? Do tej špiny, ktorú sem naznášali myši a potkany? Nepochybovala, že kamenná dlažba za tie roky vpila do seba všetko, pred čím si človek zatvára nos: pleseň i moč.

"Môžem?" zopakovala kňažná, keď dievčina mlčala.

Ema napokon prikývla a nechápavo sledovala, ako kňažná nadvihla rukami svoje čisté šaty a posadila sa do špiny vedľa nej. Ohla kolená a rukami si ich pritisla na hruď. Bradu položila medzi ne a láskavými očami si ju obzerala.

,Ak by som teraz zaútočila, nemala by šancu!' uvedomila si Ema. Mohla by jej vyškriabať oči. Alebo otrieskať hlavu o kamennú podlahu. Hneď však tú myšlienku zahnala. Nebude sa biť ani mstiť. Aj keby bola taká zbabelá a hlúpa, že by na ňu zaútočila, cez chodbu a dvere na jej konci by sa beztak nedostala.

"Vieš, prečo si tu?" opýtala sa jej kňažná po chvíli takmer nečujným hlasom. Naklonila hlavu na stranu a čakala. V očiach mala sladkosť a v tvári teplo, ako keby sa dve priateľky z detstva stretli na trhu, nedočkavé, aby si povedali, čo sa im prihodilo od ich posledného stretnutia.

Ema iba pokrčila plecia. Možno vie, možno nie. Lenže v temnici, kde ju držia, na tom viac nezáleží. Nepustia ju von a aj keby sa rozhodli, že ju príjmu medzi seba, ona už o to nestojí.

"Dobre," vyslovila kňažná a prižmúrila viečka, ako keby priznala, že vie.

,Teraz!' napadlo Eme. Ani sa nedíva. Jej útok by nečakala. Stačil by jeden prudký úder a jej zmocniteľku by zaliala čerstvá krv. Pomsta za tie týždne, keď ju tu držali a bili palicami, by bola dokonaná.

,Nie!' napomenula sa v duchu dôrazne. Ona nie je ani vrah ani násilník. A pomsta, nech už vychádza z akýchkoľvek zranení, nikdy nie je liečivá!

Kňažná chvíľu mlčala. Sedela tam, akoby vytesaná do kameňa.

,Čo odo mňa chceš?' premýšľala v duchu Ema.

Pamätala si ten deň, keď ju služobnice do temnice pod svätyňou zavreli prvý krát. Vtedy sa ešte chcela stať jednou z nich. Strážiť svätyňu, uctievať Anavin a zasvätiť jej celý život. Dobrovoľne sa preto vzdala mena, rodiny, majetku, ba aj všetkých dievčenských snov, kedy si predstavovala, že raz bude mať veľkú rodinu. A táto žena, sediaca teraz vedľa nej, jej sľubovala, že sa čoskoro stane kňažnou, prvou medzi ostatnými služobnicami. Vtedy jej verila. Urobila, čo od nej žiadala. Poslúchla ju, hoci tým zradila tých, ktorých odjakživa najviac milovala. Namiesto sľubov jej však dali temnicu a zavreli ju do podzemia, kde mala dožiť svoje ostatné dni, mesiace a roky. Mala tu zhniť zaživa. Ak by ju nevyslobodila dievčina s tigrom, určite by sa to stalo.

Ona chápe, prečo je v temnici znova. Prečo ju hľadali a zavreli. Utiekla a tak ju chytali. Nerozumie však, prečo sa k nej správajú ináč ako vtedy. Dopriali jej hojnosť jedla a teraz ju prichádza navštíviť aj samotná kňažná? Prečo? Čo od nej chcú? Čo potrebujú?

"Ako ste sa odtiaľto vtedy dostali?" Kňažná otvorila oči a nadvihla bradu. Vystrela krk a čakala, čo jej odpovie. V očiach neskrývala nedočkavosť.

Ema premýšľala, čo jej na to povedať. Mohla by mlčať, potom sa však nedozvie, čo s ňou zamýšľajú, keď sa k nej správajú ako k hosťovi a nie väzňovi. V tej žene sa však už raz sklamala. Nemôže jej povedať všetko. To, čo je rozumné, jej odhalí, zázračné si však ponechá. Neodhalí pred ňou dievčinu s tigrom.

"Utekali sme dolu chodbou," odvetila Ema a pozrela jej odvážne do očí. Nechystá sa klamať, len jej neprezradí všetko. "Klesali sme hlbšie do podzemia a potom na sever... takmer až ku Dvom skalám! Tam sme po dlhých dňoch v tme vyšli na povrch..."

"Vedela som, že sú pod zemou tunely," poznamenala zamyslene kňažná. "Počula som o nich, sama som však do nich nikdy nevstúpila. Ty si o nich počula už predtým, však?"

"Nie!" pokývala Ema hlavou.

"Nie?" čudovala sa kňažná. "Ako si teda vedela, kam máš ísť? Zaiste to chcelo odvahu, pustiť sa do tmy zeme, bez toho, aby si vedela, či je na konci svetlo, nie?"

"Nevedeli sme!" odvetila pokojne. "Chceli sme však utiecť čo najďalej o teba! V ten deň si takmer obetovala Benjamína... museli sme ujsť! Zostúpili sme do chodby a utekali sme, kým sme nenašli cestu von!"

Kňažná ju sledovala pozorným pohľadom.

Ema sklopila zrak. Pohľad ženy vedľa nej bol ostrý a zrazu aj nedôverčivý. Videla v ňom pochybnosti, ba aj podozrievanie, že jej nehovorí celú pravdu. Ona jej však neklamala. Tak sa to predsa stalo. Utekali, kým nevyšli z podzemia. O Chekutange jej však nepovie!

"Mali sme iba šťastie!" dodala Ema potichu.

"Ty a Benjamín!" vzdychla nahlas kňažná. To meno zaznelo do ticha ako hrom. Pomaly doznievalo v ozvenách, až zmĺklo, že ho viac nebolo možné počuť ušami, avšak v srdci dievčiny ostalo ako plameň, ktorý páli zvnútra viac ako zvonka.

Benjamín. Chlapec, ktorého opustila bez rozlúčenia. V tej chvíli si spomenula na sen, na jazero a labuť bez krídel.

,Kto je tá labuť? Ja? Benjamín? Alebo sme ňou obaja?' hútala v duchu.

Opustila ho bez slova a tak ho zmrzačila. Takto si to aspoň spočiatku vysvetľovala. Alebo sú zmrzačení obaja. Neschopní lietať. Neschopní pokračovať v živote. Doráňaným, - a možno iba tým jediným sú spojení, - ostáva iba budúcnosť bez krídel. Ako matke, keď pochová vlastné dieťa. Život potom kráča ďalej. Putuje svojimi cestičkami, avšak ona stojí tam, nad hrobom, zaseknutá v živote. A taká ostane až do smrti. Zaseknutá. A takí sú možno aj oni. Labute bez krídel. Zaseknutí. A spojení iba tým zaseknutím.

"Kde je teraz Benjamín?" vyzvedala sa kňažná.

"Neviem..."

"Vy ste nevstúpili do mesta spolu?"

"Nie," odvetila zahanbene a v tej chvíli sa na ňu hanba a výčitky, že ho opustila, zosypali ako svah, keď sa rozleje do doliny. Na viečka jej padli prvé slzy.

"Ty si ho opustila?" vyriekla opatrne žena.

"Opustila," priznala Ema a zatvorila oči. Po líci jej stiekla slza. Ona ju však neutrela. Nechala ju, kým jej nezastala na brade.

"Prečo?" čudovala sa žena bez závoja.

"Lebo som hlúpa!" odsekla dievčina a zmĺkla.

Nechce sa spovedať kňažnej. Nechce jej otvárať vnútro. To predsa nie je jej vec. Možno jej patrí jej život, keď ju drží v temnici, nie však jej srdce a myšlienky! Nebude sa s ňou zhovárať o Benjamínovi, nebude o tajomstvách, ktoré nie sú pre uši, ale pre srdcia.

"Myslela som si, že vy dvaja," pokračovala opatrne kňažná. "Lebo služobnice mi vraveli, že ste sa chránili navzájom... že ste si rozumeli, ako keby... ste sa do seba zaľúbili!"

Ema zodvihla hlavu. Skúmavo si prezerala tvár, z ktorej vyžarovala zvláštna citlivosť.

,Prišla sa ma pýtať na lásku?' čudovala sa v duchu.

Utrela si slzy a zhlboka sa na dýchla. Prudko vystrela chrbát a natiahla krk. Od bedier jej k ramenu vystrelila ostrá bolesť. Zaťala pery a prehltla ju ako kôstku z čerešne. Kňažná si to však všimla.

"Poviem, aby ti sem priniesli nejaké deky a plachty!" vyriekla. Pochopila totiž, len čo sa jej skrivila tvár, že tvrdá a studená podlaha temnice nie je tá najpohodlnejšia posteľ na svete.

"Netreba!" vyhlásila hrdo Ema a znova sa zhrbila.

"Prinesiem!" zopakovala kňažná.

,Čo odo mňa chceš?' spytovala sa v duchu dievčina. Najskôr jej prinášali dobré jedlo. Potom prišla osobná návšteva samotnej kňažnej. Ponúka jej deky. Hovorí z nej priateľský tón a z očí sa jej lejú láskavé pohľady. Čo tá žena od nej chce?

"Kde je teraz Benjamín?" opýtala sa kňažná znova.

"Neviem!" Ema pokrčila plecia.

"Nevieš?"

"Nie!" zopakovala.

"A kde si ho videla naposledy?" vyzvedala ďalej.

Ema jej znova pozrela do tváre. Hľadala v jej očiach cestičku, ktorou by dokráčala až k miestu, kde by pochopila, čo tým rozhovorom kňažná sleduje. Oni predsa nie sú priateľky. Nie sú na tom istom brehu rieky. Prečo sa k nej správa tak, ako keby chcela medzi nimi budovať most, hoci to bola práve ona, kto ho pred časom zbúral.

"V Starej," odvetila napokon. Tá informácia Benjamínovi nijako neublíži. Má predsa pri sebe dievčinu s tigrom a tej sa kňažná postaviť nemôže.

"Viem, že to vyzerá tak, ako keby som ťa sem prišla vypočúvať," predniesla pokojne kňažná, keďže vnímala jej neochotu hovoriť. "Ver mi, nie som tu pre to..."

"Nie?" skočila jej Ema do reči. Pohľady sa im opäť stretli.

"Nie!" pokývala hlavou. "Ak by som z teba chcela vyťahovať tajomstvá, poslala by som za tebou služobnice!"

"S palicami, však?"

Kňažná neochotne prikývla.

Ema si v tej chvíli spomenula, čo jej raz, keď ešte bola malá, hovoril otec: "Život vtáčika pochopíš, keď mu nasypeš na parapetu odrobinky chleba, aby si ho mohla pozorovať z kresla pod oknom a nie, keď ho zostrelíš šípom z oblohy, hoci by ti padol aj rovno do rúk!"

,Čo ak toto kňažná robí práve teraz?'

Kto by sa jej divil, že ostáva voči nej nedôverčivá, aj keď sa k nej už nesprávajú ako kedysi? Stále je však v temnici, na to nesmie zabúdať! Neprišla sem na návštevu. Odvliekli ju sem násilím, proti jej vôli.

"Kedy ma pustíš von?" opýtala sa jej napokon Ema priamo. Dosť bolo tej hry na priateľky. Nepotrebuje jej pohostinnosť, ani deky a prikrývky. Chce ísť domov. Chce ísť na slobodu.

Kňažnej zaiskrili oči, čo Emu prekvapilo.

"Konečne," usmiala sa na ňu a pokračovala: "Samozrejme, že som tu hlavne kvôli tomu: kedy ťa pustíme von!"

"Pustíš ma?"

"Pustíme!" súhlasila.

"Nehovor ,pustíme', obidve predsa vieme, že o tom rozhoduješ iba ty a nie služobnice!" odvrkla nahnevane dievčina.

"Možno," prikývla kňažná a tvár jej žiarila. Vyzerala ako slnečnica, keď sa jej dotknú prvé ranné lúče. Ako keby čakala iba na to, kedy sa ich rozhovor posunie k otázkam o jej slobode. Tá žena mala moc a teraz si ju naplno vychutnávala.

"Určite to však nebude zadarmo!" vyhlásila Ema.

"Nie," uznala kňažná a zmĺkla.

Obe sa na seba nedočkavo dívali. Kňažná možno očakávala, že Ema bude viac vyzvedať, tá však čakala, kedy jej konečne prezradí, čo si za jej slobodu vypýta.

"Čo odo mňa chceš?" opýtala sa napokon.

"Nie veľa," povedala kňažná, naklonila hlavu a potichu dodala: "Mlčanlivosť! Nič viac. Len tvoju mlčanlivosť! Všetko, čo si tu videla, čo si tu sama robila a čo počula, si vezmeš so sebou do hrobu!"

"To je všetko?"

"Dám ti plný mešec zlata a dobrého koňa," pokračovala kňažná. "Musíš mi však sľúbiť, že sa nikdy nevrátiš do mesta! Pôjdeš na sever, vysoko a ďaleko, kde nik z Krunice dosiaľ nebol. Zlato ti postačí, aby si začala nový život kdekoľvek! Bude ho dosť na to, aby si si dopriala život, aký len budeš chcieť!"

,Opustiť Krunicu!' zopakovala v duchu Ema.

Nepochybovala, že má v sebe dostatok síl na to, aby to urobila znova. Raz sa už tak predsa rozhodla, sama a slobodne, keď vstúpila do svätyne. Vtedy nepočítala s tým, že by sa ešte niekedy ukázala doma, na prahu rodného domu a pred očami svojich najbližších. Vtedy sa všetkého vzdala pre vieru, že Anavin ju potrebuje. Teraz tak však môže urobiť pre seba, pre svoju slobodu a vykúpenie. Dostať sa preč od svätyne a pazúrov kňažnej.

,To nie je zlý obchod!' uvedomovala si.

"Čo na to povieš?" spytovala sa kňažná. V tvári mala svetlo, akoby si bola istá, že predniesla ponuku, ktorú nik rozumný odmietnuť nemôže.

Ema úpenlivo premýšľala. Nechcela však odpovedať hneď.

Myslela na Benjamína. Na ich zlomené krídla. Na labute. A príležitosť, ktorá jej práve padla do lona. Mohla by sa zastaviť v Starej, požiadať ho o odpustenie a navrhnúť mu, aby odišli na sever spolu. Dokázala by mu tak, že ho nikdy úplne neopustila. Dokázala by mu, že konala proti svojmu srdcu a vôli, keď utiekla. Dokázala by mu, že...

,Je sebecká!' uvedomila si zrazu a tvár jej zahalil tieň. Zahanbila sa pred sebou. Sklonila hlavu a privrela viečka, akoby sa celá chcela schovať do tmy za nimi.

,Nemôžem to od neho žiadať!' vyslovila vo svojom vnútri. On predsa nie jej sluha. Nemôže mu diktovať, čo od neho očakáva. Nikdy si nič nesľúbili, nikdy nič nevyznali. Môže mu povedať, že sa chystá na sever hľadať nový domov. Môže mu spomenúť, že by bola rada, ak by ju na tej ceste sprevádzal. Avšak nad to všetko, musí mu nechať slobodu. Benjamín už domov má a nemá ani ten najmenší dôvod ho opúšťať. On predsa utekať nemusí. A ona mu nemôže rozkazovať. Nechce mu rozkazovať!

Aj keby odišla za ním do Starej, čo môže čakať po tom všetkom, čo mu urobila? Nie, Benjamín nesmie byť a ani nebude tým dôvodom, prečo pristúpi na veľkorysú ponuku kňažnej. Musí v tom byť niečo viac. Niečo nesebecké. Niečo uzdravujúce a oslobodzujúce, nie však iba pre ňu, ale pre všetkých, ktorým ublížila.

"Ako mi odpovieš?" zopakovala nedočkavo kňažná. Videla, že dievčina premýšľa. Čudovala sa však, čo jej to trvá tak dlho! Väzenie alebo sloboda s plným mešcom? Vari je nad čím premýšľať? Nech si berie koňa a zlato, a nech je navždy preč!

,Mohla by som chvíľu ostať v Starej!' premýšľala Ema. Ak tam nájde Benjamína, mohla by mu povedať o svojej ceste na sever, avšak nemusela by odísť hneď. Kňažná ju predsa nebude sledovať, aspoň tomu verila. Ak sa niekoľko týždňov zdrží za horami, dosť ďaleko od Krunice, to predsa nebude porušenie dohody. Povie Benjamínovi pravdu o sebe a nechá mu čas, aby sa sám rozhodol, či pôjde s ňou alebo naspäť domov. Nebude na neho tlačiť. Nebude ho prehovárať. Otvorí mu svoje srdce a ostatné nechá na ňom.

Čím viac nad tým premýšľala, tým viac si však uvedomovala, že by mala Benjamína zo svojich plánov na slobodu úplne vynechať. Stále tam stál ako ten hlavný dôvod, prečo chce pristúpiť na podmienky, ktoré jej predniesla kňažná.

Napadlo jej, že by sa vrátila do Krunice, hoci by sľúbila kňažnej, že odíde na sever. Záleží na sľuboch, ktoré dáva človek v temnici svojmu väzniteľovi? Majú také sľuby, vyrieknuté v putách a neslobode, nejakú hodnotu? Bola presvedčená o tom, že by sa v meste dokázala skryť tak, že by ju viac nenašla. Tam popremýšľa, čo urobí ďalej. Lenže, potom si spomenula, ako ju naposledy zajali, len čo do mesta vstúpila. Čo ak sa pred ňou nedokáže skryť? Čo ak ju budú sledovať, či sa naozaj vydá na sever?

"Ema!" oslovila ju kňažná rázne. Dochádzala jej trpezlivosť.

Dievčina k nej otočila hlavu a pokojne, akoby ani nešlo o jej slobodu, povedala: "Musím si to premyslieť! Dnes ti neodpoviem!" krútila hlavou. "Dnes nie! Príď zajtra! Alebo až na ďalší deň!"

"Ponúkam ti slobodu!" predniesla vážne kňažná. Nemohla veriť, že ju odmieta.

"Ja viem," prikývla.

"Dávam ti šancu začať odznova!"

"Ja tomu rozumiem!" odvetila Ema. Hrdo dvihla bradu, vystrela hruď a potichu pokračovala: "Lenže moja matka ma učila, že za všetko, čo v živote urobím, pre čo sa rozhodnem, musím znášať aj dôsledky! A to, že som tu, uväznená v tvojich rukách, za to si môžem v prvom rade sama, to dobre vieš! Dovoľ mi teda, aby som teraz nekonala zbrklo ako kedysi!" Zaprela sa rukami o studenú zem a pomaly sa postavila na nohy. Čakala, kým vstane kňažná a dodala: "Daj mi tri dni, a ja ti odpoviem!"

"Ema, ponúkam ti slobodu!" krútila hlavou kňažná. "Tu nie je nad čím uvažovať!"

"Už som sa rozhodla!" zopakovala dievčina. "Dnes ti neodpoviem. Ak tvoja ponuka bude platiť aj o tri dni, príď si po odpoveď. Dovtedy sa ma viac na to nepýtaj!"

"Dobre," súhlasila kňažná, hoci nerozumela, prečo tak váha. Napokon, či jej odpovie dnes alebo pozajtra, na tom predsa nezáleží! "Prídem znova o tri dni!"

Kňažná sa otočila, vyšla z cely a cez chodbu ku dverám. Tam sa ešte obrátila k dievčine za mrežami a povedala: "Moja ponuka bude platiť aj o tri dni!"

Ema spokojne prikývla, kňažná však pokračovala: "Hoci si mi klamala!"

"Nie!" bránila sa hneď dievčina.

"Ale áno," vyriekla tvrdo kňažná. "V ten deň, keď ste odtiaľto utiekli, boli mreže, ktoré teraz ostávajú otvorené, zavreté! Bez cudzej pomoci by ste sa cez ne nikdy nedostali!"

Ema sa nehýbala. Neklamala jej, iba jej nepovedala všetko.

"Predpokladám, že ten, čo vás dostal cez zamknuté mreže," pokračovala chladne kňažná, "vám ukázal aj cestu, ktorou máte ísť, aby ste sa dostali na svetlo, však?"

Ema, hoci mala nutkanie prikývnuť, sa ani nepohla ani neprehovorila.

"Aj napriek tomuto klamstvu ti darujem slobodu!" dodala kňažná, zabúchala na dvere a keď ich otvorila pripravená služobnica, zmizla bez ďalších slov za nimi.

Ema sa obrátila ku železnej mreži, za ktorou bola ďalšia cela. Urobila štyri kroky dopredu a posadila sa na podlahu. Hlavu si oprela o studenú mrežu a privrela viečka. Nebude myslieť na to, z čoho ju obviňovala kňažná. Teraz nie.

Sedela na mieste, kde bola, keď sa pri nej prvýkrát zjavil Benjamín. Zhlboka sa nadýchla, akoby si chcela pripomenúť jeho vôňu a prítomnosť. Chvíľu, kedy sa po dlhom a nekonečnom čakaní na smrť, odvtedy, čo ju uväznili, prvýkrát necítila taká osamelá a bezcenná. A v tej chvíli jej prišli na um slová, ktoré vyslovil, nežne a s láskou, keď ho brali, aby ho obetovali Anavin: "Za to, kým si pre mňa bola, tu, v tejto diere, by som ťa v živote obdaroval všetkým!"

Prišlo jej clivo. Srdce sa jej rozozvučalo ako vodopád, keď sa valí dolu útesom. Pritiahla si nohy na hruď a položila svoju unavenú hlavu na kolená. Zatvorila oči a rýchlo dýchala. Želala si, aby sa jej duša upokojila. Ona však nemohla. Myslela na chlapca, ktorý sa pre ňu vzdal života. Myslela na Benjamína, tak bytostne a úpenlivo, že zrazu všetko pochopila. Hoci dala kňažnej tri dni na rozmyslenie, ona bola rozhodnutá už vo chvíli, keď jej ponúkla slobodu.

,Pôjdem za Benjamínom!' predniesla v duchu.

Nebude viac klamať ani sebe ani jemu. Pravda patrí na svetlo, aj keby mal pre ňu človek riskovať všetko. Veď kam inam by mohla alebo chcela ísť? Vari nie je ten tichý a pokojný hlas v jej srdci tým jediným, čo si želá nasledovať? Ona už predsa nemá domov. Nemá ani priateľov. Všetkého sa vzdá. Všetko stratí. Benjamína však nemôže.

"Pôjdem za Benjamínom!" zopakovala nahlas.

Povie mu pravdu. Otvorí sa mu. Predstaví sa taká, akou je. Ukáže mu svoju krehkosť, zraniteľnosť a špinu. Vyzlečie svoju dušu pred ním donaha. A až vtedy, v plnej pravde minulosti a prítomnosti, nechá to rozhodnutie, či sa s ňou vydá na sever, výlučne na neho.

Nie, ona nemá viac než tú nádej, že ich stretnutie v podzemí nebolo náhodné!