CH02 - druhá - 02

Belasé nebo nad mestom zakrývali čierne a hnedé oblaky dymu a prachu. Krunicu zahalil hustý štít, cez ktorý sa nepredrali ani rozhorúčené slnečné ruky. Vzduch bol naplnený malými čiastočkami prachu ako muškami. Vznášali sa nad mestom ako pavučina, z ktorej niet úniku.

Yan sa vyštveral do koruny mesta medzi poslednými. Dlho vyčkával na námestí pod palácom a len z diaľky sledoval, ako k oblakom stúpa hustý dym a kde-tu aj plamene. Sledoval mládencov ako utekajú do kopca. Rovnako kráľa, obkoleseného vojakmi, ako kričí na mešťanov okolo seba, aby sa schovali niekam do bezpečia. Niektorí ho poslúchli, iní sa hnali hneď za ním.

Keď sa zdalo, že posledný výbuch bol vskutku posledným, Yan vykročil hore širokou ulicou. Veď tam, na vrchole pod sutinami, ostal celý jeho majetok. Aj z námestia videl, že výbuch zrovnal zo zemou práve tú časť, kde býval. Palác, prázdny a pustý, ktorý strážil osamelý rytier s krídlami a za ním domček, jednoduchý meštiacky príbytok, sa určite ako všetko okolo premenilo na zrúcaninu.

Stúpal do kopca pomaly. Pozorným okom sledoval ulicu a domy popri nej. Väčšina ostala nepoškodená. Kde-tu kamene, padajúce z hora, prebúrali strechu alebo zničili komín. Skutočná spúšť sa však začínala až blízko pod vrcholom. Niektoré domy ešte stále horeli. Iné sa prepadli pod ťarchou sutín z okolitých domov. Cestu, užšiu a strmejšiu ako na úpätí kopca, zavalili balvany a prach. Vojaci a mešťania, ktorí sa náhlili hore pred ním, však už cez ne vychodili úzku cestičku.

Yan dvihol ruku a kabátom si zakryl ústa a nos. Vzduch bol hustý ako voda. Čiastočky prachu a sadze, zmiešané s dymom, poletovali okolo neho ako nočné motýle. Štípali ho z toho oči. Na chvíľu ľutoval, že neostal dole, potreboval však na vlastné oči vidieť, čo ostalo z jeho domova.

Predieral sa kamením a obhorenými brvnami takmer dve hodiny. Míňal náreky a ponosovania, krik a hromženia vojakov i mešťanov. Niekto volal o pomoc, iný pomoc ponúkal. On však mlčal a nikde sa nezastavoval. Občas sa súcitne zahľadel na tých, ktorí stratili domovy. A predsa mal pri pohľade na nich na jazyku myšlienku, že to všetko sa udialo v čase, kedy koruna mesta ostala vyľudnená. Domy padli, avšak životy ostali.

Prach a dym sa dvihli nad mesto, ako keby všetky včely sveta nad ním vytvorili obrovský roj. Zaclonili oblohu a plávali im nad hlavami ako čierny drak, z ktorého papule vzišla všetka tá skaza a plamene.

Yan zastal na zrúcanine starého šľachtického domu a rukáv, ktorým si dovtedy chránil tvár, pustil z rúk. Vydesene sa díval pred seba. Všetko naokolo sa zmenilo v púšť. Domy padli, akoby ich postavili z piesku. Ulice zasypali múry, škridle a sutiny. Námestie na samom vrchole mesta sa premenilo na obrovské rumovisko. A palác, dom vedľa jeho príbytku, ktorý strážil okrídlený rytier, nadobro zmizol. Na jeho mieste ostala veľká čierna diera, akoby práve odtiaľ, spod zeme, vyšľahli plamene, ktoré pohltili všetko navôkol.

Radca sa bezvládne spustil k zemi. Posadil sa a civel do čiernej diery, akoby očakával, že z nej vylezie ďalšia skaza. Predchádzal očami po jej okraji. Videl veľké skaly rozdrvené na prach. Spálené brvná a škridle. Sadzou pokryté múry a tam, na opačnom konci diery, zahliadol aj kúsok sochy, krídlo bez tela, ako trčí z kopy kamenia. Ako zdvihnutý ukazovák. Na výstrahu.

,Tu sa to stalo!' uvedomil si Yan. Ktokoľvek toto urobil, čarami alebo výbušninou, urobil to práve tu. V paláci okrídleného rytiera. Odtiaľto sa na všetky strany rozleteli kamene, odtiaľto vyšľahli plamene.

Z myšlienok ho vytrhol hluk. Všade okolo pobehovali vojaci a mešťania. Špina, ktorá lietala vzduchom, sa im lepila do vlasov, na tvár i na šaty. Niektorí odvaľovali kamene z ruín domov, iní odpratávali balvany z ciest. Kričali po sebe, ale aj do sutín, dúfajúc, že tí, ktorých mohlo zavaliť, ich začujú.

,Všetci boli na námestí!' zopakoval v duchu pre seba starý radca. Dúfal, že sa nemýli a že sa naozaj na kráľovskom pohrebe zišlo celé mesto. Znova si uvedomil, že ten, kto toto spáchal, nechcel obete. Nemieril na ľudí, ale na kamene. Nechcel zabíjať, ale vystrašiť alebo varovať.

,Anavin?' spytoval sa v duchu. Urobila to ona? Trestá ich za minulosť? Že zavreli brány jej svätyne? Že stratili vieru v jej zázračnú moc? Mstí sa im, aby im ukázala, ako veľmi sa mýlili? Alebo to robí niekto iný?

,Čo ak to varovanie patrí mne?' napadlo mu znova. Kráľovná a princezná sú mŕtve. Marta tiež. Čo ak je naozaj on ďalším v poradí? Veď aj jeho pričinením zavrela kráľovná pred rokmi brány svätyne.

"Tvoj ľud ti raz za to poďakuje!" povedal jej vtedy. "Tvoj ľud a tvoja dcéra!"

Díval sa do čiernej zeme, do diery, z ktorej prišiel výbuch, keď si uvedomil, že ktokoľvek toto urobil, určite si nevybral miesto výbuchu náhodou.

,Vybrali si môj dom!' pochopil a naplnilo ho zdesenie. Znova pohľadom preletel po okraji diery, až na miesto, kde sa ako vztýčený ukazovák naťahovalo k nebu krídlo rytiera.

,To varovanie patrí mne! Ten výbuch prišiel kvôli mne!'

Tá myšlienka ho zabolela ako skutočná fyzická bolesť.

,Nie, to nemôže byť pravda!' prehováral sa v duchu. Veď ktorý netvor by nechal zničiť časť mesta, aby varoval jedného človeka? Anavin? Tá určite nie! Možno sa mstí, možno prenasleduje tých, ktorí sa ju snažili vymazať z dejín, bol si však istý, že ona by neničila majetky bezbranných ľudí a neriskovala by, že s nimi zabije aj nevinných. Toto sa nedeje kvôli nemu! To je nezmysel a číra domýšľavosť!

Neďaleko od seba zbadal Elmara. Jeho pomocník vyzeral zúbožene ako všetci okolo neho. Vždy úhľadne učesané vlasy mal rozhádzané na všetky strany, akoby mu z hlavy rástla burina. Na špinavej tvári mal veľké krvavé škvrny. Možno mu niečo padlo na hlavu, možno sa iba niekde porezal. Z deravej uniformy mu trčala biela košeľa, rovnako ako jeho tvár, pokropená červenými krvavými škvrnami. Roztraseným hlasom volal na vojakov a posielal ich na opačnú stranu rumoviska. Potom sa sklonil, ohol kolená a spoločne s mešťanmi odpratával holými rukami trosky, ktoré ostali z domu na rohu ulice.

Yan ho s obdivom pozoroval. Takto ho dosiaľ nikdy nevidel. Čakal by, že bude tým svojim povýšeneckým hlasom hulákať a všetkým rozkazovať, čo majú robiť. Je to predsa dôležitý muž. Jeden z najvyššie postavených medzi všetkými občanmi mesta. Lenže teraz, keď navôkol ostali iba zrúcaniny, stojí uprostred tých najobyčajnejších mešťanov a robí, čo robia všetci ostatní. A za to mu patrí obdiv a vďačnosť, aj od tých, ktorí ho vždy považovali za hada v ľudskej koži.

Yan ho ešte chvíľu mlčky sledoval, keď si ho Elmar konečne všimol. Radcov pomocník čosi povedal mešťanom, s ktorými odpratával trosky a vykročil k nemu. Cestou si vytrel do nohavíc ruky a otvorenou dlaňou si zotrel z čela a líc prach. Končekmi prstov si očistil oči a prečesal vlasy.

Keď sa priblížil, bez slova sa posadil vedľa starého radcu a obaja chvíľu mlčky sledovali mešťanov, ako pokračujú v odpratávaní špiny a kamenia.

"To je strašné!" ozval sa napokon ako prvý Elmar.

Yan prikývol, pozrel do jeho zašpinenej tváre a spytoval sa ho na kráľa.

"Na opačnej strane odpratáva s vojakmi cesty!" odvetil Elmar a rukávom si pretrel čelo, špinavé od potu a prachu. Prudko dýchal otvorenými ústami.

"Myslím, že to vybuchlo práve tu!" Yan mu ukázal dieru, kde kedysi stál jeho dom.

"Hej!" súhlasil Elmar. "Tiež som na to myslel," otočil sa k nemu a potichu dodal: "Ako prvý vyletel do vzduchu tvoj dom! Jeho múry potom váľali všetko, čo sa im postavilo do cesty! Ako lavína!"

"Prečo?" opýtal sa sťažka starý radca.

"Nie prečo, ale kto?"

"Kto?" súhlasil Yan a obrátil sa tvárou ku svojmu pomocníkovi, akoby dúfal, že pozná odpoveď.

"Povedal by som, že Anavin," predniesol Elmar opatrne, "ale nepatrí sa, aby sme teraz všetko zlo hádzali na starodávnu bohyňu!"

"Nie," uznal starý radca.

"Mali by sme pozvať kňažnú a pýtať sa jej!" vyhlásil muž a pozrel na Yana. "Možno niečo vie. A možno nie, ale mali by sme to aspoň skúsiť. Musíme vedieť, kto toto vykonal, aby sme sa vedeli v budúcnosti pred ním brániť!"

"Takže pozveme kňažnú?" vzdychol nahlas Yan. Tá predstava, že ju privítajú v paláci ako vzácnu návštevu, sa mu priečila. Kňažná si vzala, čo jej nepatrí. Otvorila bez dovolenia brány, ktoré zavrela samotná kráľovná. A k tomu ešte vyhlasuje, že jej to nariadila Anavin.

"Je to tvoje rozhodnutie!" poznamenal Elmar.

"Kráľ sa dnes chystal zbúrať svätyňu!" uvažoval nahlas radca. "Len čo by skončil pohreb, vzal by so sebou armádu a vypálili by ju do tla! Ako mu mám teraz navrhnúť, aby prijal kňažnú v paláci, keď on sám ju obviňuje zo smrti sestry, manželky a dcéry?"

"Teba poslúchne!" vyhlásil Elmar a vstal. Pozrel Yanovi do tváre a dodal: "Na tvoje slovo by urobil čokoľvek!"

"To nie je pravda!" bránil sa Yan.

"Kráľ nemá nikoho v takej úcte ako teba!" vyhlásil jeho pomocník. V očiach mal nezvyčajnú láskavosť a pokoj, aké v nich Yan dosiaľ nikdy nevidel. Položil na rameno starca ruku, akoby si to uznanie zaslúžil a pokračoval: "Všetci to vedia! Všetci! Veď za tie roky, čo si mu slúžil, sa nestalo ani raz, jeden jediný raz, aby si postavenie, ktoré ti dal, zneužil niekedy pre seba. Vie to kráľ, vie to jeho ľud! A práve preto ti bezvýhradne dôveruje. Tebe a tvojim slovám!"

Yan sa mu chystal povedať, že sa mýli, lenže jeho pomocník sa pred ním mierne uklonil, otočil sa a vykročil k mešťanom.

Vietor ju štípal do tváre. Vždy, keď vykukla spoza chlapca, musela prižmúriť oči, lebo ostrý vzduch jej hneď vyhnal slzy na viečka.

Adela takmer nedýchala, keď ju Oliver vytiahol na chrbát okrídleného jednorožca.

"Drž sa ma pevne!" povedal, keď ju posadil za seba. A ona ho hneď objala obidvoma rukami.

Najskôr zatvorila oči. Chcela prítomnosť zázračnej bytosti prežiť vo vnútri, nielen navonok. Potichu vyčkávala. Zaprela sa o koňa nohami, nie však priveľa, akoby sa bála, že jej špinavé topánky nechajú na perleťovej srsti jednorožca škaredé škvrny. Sklonila hlavu a čelom sa oprela o chlapca pred sebou. A vtedy to pocítila...

Spočiatku, akoby iba vánok, ktorý sa jej hebkými prstami dotýkal na tvári. Ten sa však skoro premenil na vietor, mocný a chladivý, keď jednorožec otvoril krídla a odlepil sa kopytami od zeme. Vnímala jeho mocné svaly tak intenzívne, akoby sa s ním spojila celým telom. Chvíľu mala dokonca nutkanie hýbať nohami rovnako rýchlo ako kôň krídlami. Cítila ho všade. Cítila ho srdcom, akoby sa do nej vpíjala jeho sila. Ako do špongie, keď sa ponorí do vody.

A vtedy otvorila oči. Veľké krídla okolo nej plávali na pozadí belasého neba ako biele zástavy, keď sa do nich oprie vietor. Perie, väčšie než ona sama, vírilo vzduch a strapatilo jej vlasy. Mocnejšie sa chytila chlapca pred sebou, akoby sa v tej chvíli zľakla. Pohľadom preletela oblohu a krajinu pod nimi. Leteli rýchlo, ako vtedy v tom sne, keď sa spojila s dušou koňa u nich v osade a jediný krát uvidela v diaľke zázračného koňa. Bol to však len sen. Len túžba. Nikdy si nepredstavovala, že by sa to raz mohlo stať naozaj.

"Čoskoro si doma!" počula chlapcov hlas.

,Doma!' vyriekla v duchu a srdce sa jej zaradovalo.

Znova privrela viečka, snažila sa upokojiť myseľ a sústrediť sa iba na okrídleného jednorožca. Tá chvíľa, keď ju oslovil menom, ktoré jej dali kone, v nej žiarila ako drahokam. Túžila to zažiť znova. Počuť jeho dušu. Spojiť sa s ním a povedať mu o všetkom, čo ju ťaží. O Sofii. Požiadať ho o zdravie jej kamarátky. Snáď to môže urobiť, veď je zázračný!

Akokoľvek sa však snažila, nemohla ho nájsť. Jednorožec nemal takú dušu, akú v sebe skrývali obyčajné kone. Nedokázala sa s ním zjednotiť. Nepočula jeho volanie ani príťažlivosť, ktorá by túžila po zjednotení s ňou.

Otvorila oči a to, čo sa jej nepodarilo vnútrom, vyslovila navonok: "Môžem sa s tebou spojiť?"

"Máš byť trpezlivá!" odpovedal namiesto jednorožca Oliver.

"Budem," odvetila spokojne. Počuje ju. A hoci sa pred ňou jednorožec uzavrel, stále vnímal jej dušu, akoby boli spojení.

Adela otočila hlavu a pozrela na veľkého orla, ktorý letel po jej pravici blízko pred nimi. Žena v sedle na jeho krku vyzerala ako bohyňa na tróne, ktorý sa vznáša nad zemou ako veľká ohnivá pochodeň. Vlasy jej viali vo vzduchu ako veľké pávie perá. Ktokoľvek by ju uzrel zo zeme, neveril by vlastným očiam a nikomu by ani na um nezišlo, že tá žena je rovnako obyčajná, z mäsa a kostí, ako ostatní ľudia na zemi.

Akoby Daniela, tá žena na orlovi, vnímala jej myšlienky, lebo v tej chvíli obrátila hlavu k Adele. Tá sa nenásilne usmiala, odvážila sa odlepiť jednu ruku od chlapca, ktorého sa držala a veselo jej zamávala. Daniela jej úsmev i mávanie hneď opätovala.

"Drž sa ma pevne!" zopakoval jej starostlivo Oliver. Adela poslúchla.

Otočila hlavu na opačnú stranu. Pod sebou, na sever od nich, zbadala Dve skaly.

,Už sme skoro doma!' uvedomila si a prudko obrátila hlavu na juh.

"Tam!" vykríkla, keď zbadala rodnú osadu.

Videla dlhú prašnú ulicu a popri nej domy, maličké ako kocky cukru a záhrady okolo nich. Pohľadom hľadala rodnú chalupu. Našla ju takmer hneď. Prechádzala očami cez sad až k ohrade na okraji osady, kde sa odmalička starala o kone. Zdalo sa jej, že vidí dve skrčené postavy a tak zaostrila zrak. Dúfala, že to bude otec a jej brat. A tiež si želala, aby okrídlený kôň zosadol hneď vedľa nich.

Keď jednorožec spomalil a obrátil sa na juh, Adela ho v duchu požiadala, aby letel až ku ohrade s koňmi. Vedela, že ju počuje a vníma každú jej túžbu.

A tak sa aj stalo. Kôň preletel ponad domy, roztvoril dokorán krídla a spomalil let.

Adela videla, že otec a brat zastali a prestali pracovať. Obaja neveriacky a s ústami dokorán sledovali zázračného koňa. Vystrela jednu ruku a mávala im na pozdrav.

"Adela!" vykríkol Tomáš zo zeme.

"Tu som!" kričala nad ich hlavami.

Jednorožec zosadol blízko ohrady, zložil krídla a potriasol hlavou.

Adela na nič nečakala, zošmykla sa z koňa a rozbehla sa priamo k otcovi. Hodila sa mu do náručia a hneď sa aj rozplakala. Ťarcha posledných dní sa na ňu zosypala ako vodopád plný strachov a tiesní, ktoré prežívala, odkedy ju uniesli. Myslela si, že ich už nikdy neuvidí. Ani otca ani Tomáša a mamu. V tme temnice, kde ju držali, uverila, že sa viac nikdy nevráti domov. A teraz, vďaka okrídlenému jednorožcovi a jeho priateľom, je opäť doma, živá a zdravá.

"Odpusť mi, otec!" šepkala sedliakovi do ucha Adela. "Odpusť mi!"

"To nič!" opakoval Šimon so slzami v očiach. "Hlavne, že si doma!"

"Bola som hlúpa!" nariekala. "Chcela som však pomôcť Sofii! Tak veľmi som jej chcela pomôcť, až som sa zatúlala, otec... ďaleko... tak ďaleko, že som nevedela, či sa ešte dokážem vrátiť späť!"

"Ja viem," chlácholil ju otec. "Vrátila si sa však a teraz si tu, doma! Na inom viac nezáleží!"

"Odpusť mi..."

"Odpúšťam!" opakoval dookola sedliak.

Aj Tomáš, zvyčajne tvrdý a chladný, objímal sestru a oči mu sčervenali slzami.

Kým Adela sa pozdravovala s rodinou, Oliver potichu zoskočil z jednorožca. Zaklonil hlavu a pohľadom hľadal Danielu nad nimi. Veľký orol sa však nechystal zosadnúť. Zakrúžil vysoko nad ohradou s koňmi, akoby čakal, kedy si ich všimne Oliver. Len čo k nim chlapec dvihol zrak, orol zamával mohutnými krídlami a pokračoval smerom na juh.

"Toto je Oliver!" ukazovala Adela na mládenca vedľa jednorožca, ktorý sa v ostrých slnečných lúčoch trblietal ako pokojná hladina jazera. Ťahala otca za ruku bližšie k nim. Pohľad jej hneď preskočil na koňa a potichu, takmer akoby zastala pred kráľom, ho opisovala otcovi. "A toto je jednorožec... pán všetkých koní... zázračný... nádherný... neopakovateľný výzorom i dušou..."

Adela hovorila spevom. Hlas sa jej chvel ako halúzka vo víchrici a oči jej žiarili ako perleťová hriva jednorožca.

Šimon, dušou večne spojený s koňmi, najskôr pozdravil chlapca.

"Ďakujem ti, že si mi ju priviedol spať, Oliver!"

"Neďakuj mne, ale jemu!" ukázal chlapec na okrídleného jednorožca.

Šimon prikývol a pozrel na koňa. Naťahoval k nemu nielen oči, ale aj dušu a srdce. Nebol si istý, či sa môže k nemu priblížiť na dotyk, Adela ho však ťahala až pred neho. Vzala otcovu dlaň a opatrne ju pritisla na perleťovú srsť.

"Cítiš ho?" spytovala sa nedočkavo.

Šimon privrel viečka a ponoril sa doň ako do vody. Zadržal dych a znehybnel.

"Cítiš ho?" opakovala Adela, kým jej Oliver nepoložil ruku na rameno.

"Nechaj ho," napomenul ju láskavo.

"Cíti ho?" pýtala sa jeho a Oliver sa rozosmial.

"Cítim," odvetil otec a otvoril oči.

"Dušu má širokú a hlbokú ako nebo, však?" dobiedzala Adela.

"Nik z ľudí si nezaslúži takýto dar!" vyhlásil Šimon a obrátil sa ku Oliverovi. "Ani ja ani Adela!"

"Čo si zaslúžime sami, nie je dar, ale ovocie našej práce," podotkol chlapec. "Dary musia byť nezaslúžené, ináč by sme im nehovorili dary!"

"Múdro hovoríš!" chválil ho sedliak.

"To nie ja!" usmial sa Oliver a ukázal na jednorožca.

"On s tebou hovorí?" žasol Šimon a v tej chvíli mu možno aj máličko závidel.

"Hej, predstav si to, otec!" odpovedala Adela namiesto Olivera.

"Že je naša Adelka opäť doma, to je zázrak!" vyriekol sedliak a tvár sa mu rozžiarila. Objal svoju dcéru okolo pliec a dodal: "Že ju však priviedol pán všetkých koní... na to ani nie sú slová vďačnosti! Aj keby som mu položil k nohám všetku vďačnosť sveta, vždy by to bolo málo!"

"Šimon," oslovil ho láskavo chlapec. "Zázraky sú pre ľudí! Nezabúdaj na to. Zázračné ich nepotrebuje, to len človek, vždy iba my!"

"A ty si jeho?" Hoci sa sedliak díval na Olivera, ukazoval na jednorožca. Nevedel, ako sa opýtať, odkiaľ ho pozná a ako je možné, že mu dovolí vysadnúť na chrbát a že s ním rozpráva a že je teraz tu, hoci by mohol lietať nad oblakmi.

"Iba priateľ," odvetil. "Priateľ zázračných bytostí. Nič viac..."

"Nič viac?" krútil hlavou sedliak. "To je viac ako máme my, viac ako..."

"Šimon," prerušil ho chlapec znova. "Ja slúžim jemu, nie on mne! Ak ma jednorožec potrebuje, pomôžem! Nie je to však tak, že by mi robil sluhu, rozumieš? Nie je krotký ani skrotený!"

"Tak som to nemyslel," ospravedlňoval sa najskôr chlapcovi a potom hneď pozrel na koňa, akoby to hovoril jemu. "Ani by mi nenapadlo myslieť si, že jednorožec robí niekomu sluhu!"

Adelu tie reči už unavovali. Chytila Olivera za ruku a ťahala ho smerom do osady. Obzrela sa za jednorožcom, ktorý zaiste vedel, nad čím premýšľa. Keď sa kôň pohol, vedela, že sa rozhodla správne.

"Ďakujem vám, že ste ma zachránili!" vysvetľovala Oliverovi. "Je tu však ešte niekto, moja najlepšia priateľka Sofia, ktorá tiež potrebuje vašu pomoc!"

Vtom však prudko zastala a obrátila sa za otcom, ktorý spolu s Tomášom kráčali pred jednorožcom: "Chekutanga je ešte tu?"

Tak veľmi si želala, aby tu ešte bola. Dievča so zázračným tigrom. Chlapec so zázračným koňom. To by bolo stretnutie!

"Odišla, keď zmizol Benjamín!" odvetil jej otec a v tej chvíli hneď oľutoval, že spomenul chlapca. Vedel, čo bude nasledovať a tak rýchlo dodal: "Čo sa stalo s Benjamínom, to si povieme neskôr... doma a nie tu na ulici!"

"Dobre," súhlasila Adela a obrátila sa k Oliverovi. "Ostanete na večeru!" vyhlásila rozhodne a dodala: "Porozprávam ti o dievčine, ktorú sprevádza na každom kroku zázračný tiger, dobre?"

V tej chvíli si však uvedomila, že s nimi nie je Daniela a veľký orol. Pozrela na oblohu a potom aj na Olivera. Chlapec pochopil, koho hľadá.

"Leteli ďalej na juh," povedal a vykročil vpred.

"Na juh?" čudovala sa Adela. Stále ho držala za ruku, akoby sa bála, že ho stratí alebo jej utečie. "Prečo na juh?"

"To vie najskôr iba orol!" odvetil a daroval jej úsmev.

"Chápem," žmurkla na neho a viac sa nevypytovala.

Vstúpili na hlavnú cestu medzi domy. Kráčali po jej okraji, kam sa už zbehli sedliaci a nedočkavé deti. Mnohí videli, ako k nim z oblohy letí orol, veľký ako ich chalupy, a kôň, ktorý máva krídlami ako skúsený dravec.

Z opačnej strany ulice k nej letela ako víchor matka.

"Adela!" volala.

Dievča pustilo Olivera a rozbehlo sa jej naproti. Vtom si však všimlo šľachtica pri plote. Muža, ktorý ju kedysi obvinil z krádeže koňa.

Adela vnímala ako padla matke do náručia. Cítila jej teplé slzy na tvári. Jej radosť i chvenie, keď ju držala. Pohľadom však ostávala zavesená na mužovi, ktorý ju spoza plota sledoval neprítomným pohľadom.

,Čo tu robí? A prečo je tu, v ich záhrade?'

"Adela," oslovil ju otec, ktorý videl, kam sa díva. "Aj o ňom si povieme neskôr, dobre? Doma, nie tu na ulici!"

"Všetko sa dozvieš!" vyriekla matka, keď ju pustila. "Otec má pravdu... až doma!"

Adela prikývla. Nechala by toho muža na pokoji. Odtrhla by od neho zrak a pokračovala v ceste. Naozaj by to urobila. Lenže v tej chvíli sa pohol okrídlený jednorožec. Obišiel ju a sám sa priblížil ku šľachticovi v záhrade.

Muž zneistel. Nevedel, čo robiť. Díval sa na ostrý roh jednorožca.

Kôň pred ním sklonil hlavu takmer až k zemi, tak, aby mu rohom neublížil, keď sa priblíži na dotyk. Urobil krok dopredu a muž pocítil nutkanie, takmer až volanie dotknúť sa ho. Dvihol ruku a položil mu dlaň na srsť medzi ušami.

Čo sa v tej chvíli dialo medzi šľachticom a zázračným koňom, ostatným takmer vyrazilo dych. Muž padol na kolená, odtiahol od koňa ruku a sklonil sa pred ním až do prachu zeme. Takto ostal ešte chvíľu, potom prudko vstal a rozhodne vykročil k Adele.

Šimon sa mu chystal zastať cestu, Oliver ho však zastavil.

"Nechaj ho!"

Sedliak veril, že to ten chlapec nehovorí sám od seba, ale že mu to kázal povedať jednorožec, a tak ho poslúchol. Zo šľachtica však nespúšťal zrak. Bol pripravený chrániť svoje dieťa vlastným telom, ak by sa ten podliak znova pokúsil o niečo nekalé.

Šľachtic sa priblížil k dievčaťu, ktoré ničomu nerozumelo. Stále sa v duchu spytovalo: ,Čo tu ten robí? A prečo si ho všímal okrídlený jednorožec?'

Muž padol pred ňou na kolená a nahlas, tak, aby to všetci počuli, sa priznal, že ju uniesol, lebo sa jej chcel pomstiť za poníženie, ktoré musel znášať pred pánom mesta a mešťanmi, a že jej únoscom prikázal, aby ju predali do otroctva. Sklonil hlavu až k zemi a nahlas dodal: "Prosím o tvoje odpustenie alebo rozsudok rýchlej smrti!"

,Smrti?' Adele vyschlo v hrdle. To nemyslel vážne, však? Vari je ona kráľ alebo sudca, aby od nej žiadal vyniesť rozsudok? Ona predsa nemá moc trestať zlo. Nemá a nechce ju mať. Nech o tom rozhodujú starší, dospelí. Nech o tom rozhodne jej otec!

Obrátila sa, že mu to povie, priblížil sa k nej však jednorožec. Sedliak a jeho žena cúvli, aby mu nestáli v ceste. Kôň sklonil hlavu a čakal, kedy sa ho dotkne aj Adela. Tá hneď poslúchla, natiahla k nemu dlaň a prstami vošla do jeho perleťovej hrivy. Zatvorila oči a vyčkávala, kedy sa dotkne jej duše.

"Odpustenie patrí všetkým ľuďom!" počula jeho hromový hlas. "Aj tým, ktorým nedokážu odpustiť všetci! Aj tým patrí odpustenie, Mweya, vždy, keď oň požiadajú!"

Znova ju nazval menom, aké jej dali kone. Srdce jej poskočilo, akoby ho stlačili dve neviditeľné ruky.

Adela otvorila oči a pozrela na muža pod sebou. Pri pohľade na neho necítila vôbec nič nezvyčajné. Ani súcit ani zdesenie. Videla v ňom jednoduchého človeka, akých stretáva každý deň plno.

Natiahla k jednorožcovi aj druhú ruku, mocne ho objala okolo krku a položila hlavu do jeho hrivy ako na vankúš. Pozrela na otca a matku, ktorí to s údivom sledovali a nahlas vyniesla rozsudok: "Odpustenie patrí všetkým ľuďom!"

Sklopila zrak k mužovi, ktorý sa po jej slovách vystrel a pozrel jej do tváre, a dodala: "Choď domov! Dávam ti slobodu! Môžeš odísť hneď!"

Muž pozrel na Šimona, akoby čakal, či potvrdí, čo povedala jeho dcéra a on to aj urobil. Sedliak prikývol a vykročil k Adele. Najskôr on a potom aj jej matka ju objali a takto sa chvíľu držali v spoločnom objatí s okrídleným jednorožcom.

Kto to v tej chvíli videl, žasol. Žiara jednorožca vychádzala z Adely a jej rodičov ako lúče bieleho svetla. V očiach mali diamanty a na pokožke striebro rannej rosy. Sedliaci okolo zadržali dych. Nič krajšie jakživ nevideli.

"Sofia!" vykríkla zrazu Adela, prudko sa odtiahla od rodičov a pozrela do očí jednorožca, aby zopakovala: "Aj Sofia potrebuje pomoc!"

Obišla zázračného koňa a sama rozhodne vykročila k domu jej priateľky. Keď sa pohol Oliver s jednorožcom, ostatní ich potichu nasledovali. Mlčali, akoby bolo neúctivé hovoriť v prítomnosti zázračnej bytosti.

Adela ako prvá vystúpila na priedomie chalupy. Nemusela búchať na dvere, keďže gazda a jeho žena už stáli vonku. Dievčina zastala pred nimi a trpezlivo čakala, kým sa k nim priblíži okrídlený jednorožec. Dúfala, že im nebude musieť nič vysvetľovať, ani ich prehovárať, aby ich vpustili dnu. Verila, že čaro zázračnej bytosti povie všetko namiesto nej.

"Poďte dnu!" vyriekol sedliak, pričom nespúšťal zrak z bieleho koňa s krídlami.

Oliver nasledoval Adelu do domu, skôr však, akoby prešiel cez prah dverí, zastal. Otočil sa k jednorožcovi a chvíľu sa mu díval do očí, akoby ho počúval. Potom prikývol a sklonil hlavu. Chvíľu premýšľal, kým ostatní nedočkavo čakali, čo sa bude diať.

"Priveďte dievča von!" požiadal chlapec rodičov.

"Priveďte ju!" posmeľovala ich nedočkavo Adela.

Oliver zostúpil dolu schodmi k jednorožcovi. Najskôr ho dlaňou pohladil po dlhej perleťovej hrive. Vystrčil prst a namotal si naň jeden z jeho vlasov. Čosi zašepkal, tak, aby ho ostatní nepočuli, a prudko trhol rukou. Na prste mu ostal vlas. Dlaňou druhej ruky pohladil koňa, akoby sa mu ospravedlňoval, že si berie z jeho hrivy a otočil sa ku dverám chalupy.

Keď z nich vyšla Sofia, prišlo mu ľúto. Tvár mala pustú ako púšť, akoby z nej neznáme sily vycicali všetok život. V očiach jej nežiarili iskričky, ale husté tiene, čierne mračná, cez ktoré viac nebola schopná vidieť farebnosť života. Pokožku na jej tvári, bielu ako sneh, križovali hlboké vrásky, aké nosievajú stareny. Ona tak naozaj vyzerala, ako stará žena, čo sa už roky chystá na druhý breh.

Všetci okolo mlčali. Vyčkávali, čo sa bude diať.

Keď ju rodičia priviedli pred Olivera, chlapec sa im súcitne pozrel do očí.

"Na jej chorobu nemám liek ani ja ani okrídlený jednorožec!" predniesol vážne. Brať nádej nie je nikdy jednoduché. Raz sa to však prihodí každému. Nie všetky očakávania môžu byť naplnené a nie všetky túžby dokonané. Možno v tej chvíli, keď sa tak stane, nedokážeme ponúknuť viac než pokoru a citlivosť. Kiežby sme vtedy ponúkli aspoň tie!

Oliver pozrel na Adelu, ktorá po jeho slovách zbledla. Vedel, že Sofii nepomôže tak, ako by si to všetci želali. Jednorožec mu už vysvetlil, čo sa deje s dievčinou a že nie je v jeho silách prelomiť také mocné prekliatie, kým žije jeho pôvodca. Telo sa lieči ľahšie ako duša, zvlášť keď je sťahovaná neviditeľnými lanami démona.

Oliver urobil krok dopredu a pomaly, aby Sofiu hneď nevyplašil, ju chytil za ruku. Nadvihol ju pred seba, otvoril jej prsty a položil do jej dlane zázračný vlas jednorožca. Ten zažiaril bielym svetlom a hneď sa jej vpil do pokožky ako čerstvá snehová vločka.

Sofia otvorila ústa a zhlboka vydýchla. Oči jej na chvíľu ožili a tvár sčervenela. Zažmurkala a prekvapene sa obzerala okolo seba, akoby sa prebudila z dlhého sna.

"Ďakujem," vyriekla hlasom, akým hovorila, keď bola zdravá. Otočila hlavu. Pozrela na matku i otca a láskavo sa na nich usmiala. Zadívala sa na Adelu a v očiach sa jej zaligotala maličká slzička. Potom pozrela naspäť na Olivera a nahlas zopakovala: "Ďakujem!"

Len čo to vyslovila, oči jej pobledli a tvár jej vychladla. Hlava jej padla na stranu a podlomili sa jej kolená. Zadržali ju však otcove ruky. Matka ju hneď vzala do náručia. Dievčina zastonala. Raz. Druhý raz. A potom potichu, hlasom, akoby ozvenou zo záhrobia, vyriekla: "Practe sa odtiaľto!"

V tej chvíli všetci pochopili, že Sofia je znova preč.

Dymové a prašné mračná plávali nad mestom do neskorého poludnia. Až lúče podvečerného slnka rozbili, čo sa zdalo, že ostane nad mestom visieť naveky.

Yan sa dlhé hodiny nepohol z miesta. Akoby skamenel. Sedel na vrchole zrúcaniny vedľa diery, kde kedysi stál palác s okrídleným rytierom a s boľavým srdcom sledoval mešťanov a vojakov, ako odpratávajú sutiny. Tak rád by im pomohol. Lenže v jeho veku by mu mohlo ublížiť už len to, že by sa ohol k zemi, nieto ešte aby bral do rúk kamene a odhadzoval ich na stranu. A tak tam sedel ako strážca rumoviska a v hlbinách duše hľadal odpovede na otázky, ktoré si čoskoro budú klásť všetci obyvatelia mesta: Kto to urobil? Bohyňa zo svätyne alebo iba podlosť obyčajného človeka? Prečo to urobil? Ako sa mohli brániť? Ako podobným útokom predísť v budúcnosti? Kto ponesie vinu a kto si zaslúži trest? Čo s ľuďmi, ktorí stratili strechu nad hlavou? Kam ich uložia na noc? Kto ich nasýti, kto im pomôže vybudovať nové domovy?

Čím viac nad tým premýšľal, tým viac a viac pochyboval, že tú spúšť spôsobila bohyňa, ktorú dosiaľ nikto nikdy nevidel z tváre do tváre. Ak by aj veril všetkým legendám, ktoré sa o nej v meste hovorili, nepoznal medzi nimi jednu jedinú, v ktorej by Anavin bola naplnená toľkou nenávisťou a zlobou, že by rúcala domy, ba celé ulice a námestia.

,A čo, že kňažná hovorí, že ju videla?' Spomenul si na ženu a jej služobnice zoskupené na koňoch, keď sa s Martou chystali zatvoriť brány svätyne.

Tá jediná tvrdí, že Anavin nie je iba legenda, ale skutočná živá bytosť, ktorá ju oslovila, otvorila pred ňou brány a teraz sa dožaduje, aby ju znova oslavovali tak, ako to robili po stáročia predtým, než kráľovná zavrela svätyňu.

Kňažná sa môže mýliť a môže si aj vymýšľať. Uvedomoval si však, že ak by v meste niekto povedal, že videl skutočnú bohyňu, ostatní by ho hneď vysmiali. Keď to však tvrdí žena pred bránou svätyne, ktorú by z vlastnej moci nedokázala sama otvoriť, samozrejme, že sa nájdu takí, ktorí jej hneď uveria. On však nemôže!

,Elmar má pravdu! Kňažnú treba vypočuť!' V tomto s ním súhlasil. ,Čo ak je práve ona pôvodcom tejto tragédie?'

Nie bohyňa, nie Anavin, nie čary a mágia, ale žena, ktorá chce vziať na seba toľko pozornosti, aby ju konečne počúvali tí, ktorí by sa jej mohli v budúcnosti postaviť v otvorenom boji. Kňažná potrebuje kráľa na svojej strane. Nemôže s ním bojovať. A teraz, keď sa ľudia budú pýtať, či tú spúšť spôsobila Anavin, môže prísť ako zmieriteľka medzi mestom a svätyňou. Nič lepšie si ani nemohla priať. Veď práve táto tragédia jej prinesie pozvanie do paláca. Nebolo by možné, že ju spôsobila ona, aby to pozvanie dostala?

Ako však presvedčí ostatných, že skazu nespôsobila bohyňa, ale človek? Kráľ dodnes verí, že v tú noc, keď padla veža na kráľovnú a princeznú, videli nad zámkom Anavin. Verí, že smrť jeho milovanej ženy spôsobila bohyňa. Aj Elmar volá po stretnutí s kňažnou, akoby tiež uveril, že iba tá vysvetlí, čo sa deje s mestom a ich milovanými, ktorí sa už prepadli na onen svet. A mešťania, tí budú po dnešnom dni prosiť Anavin o zmierenie. Nik ich nepresvedčí, že to, čo videli, by mohol mať na svedomí človek.

Lenže ktorý človek? Obviňovať kňažnú, lebo sa to hodí, je zbabelé. Nik by nemal čeliť ohováraniu, nie to ešte osočovaniu bez patričných dôkazov. V tejto chvíli však nevedia vôbec nič. Iba domýšľajú. Tak ako mešťania, že sa im mstí Anavin, tak domýšľa aj on, keď hľadá vinníka medzi ľuďmi.

Z myšlienok ho vytrhol krik. Prudko otočil hlavu za seba, kde chlapi odpratávali kusy skál a balvanov z cesty, čo kedysi viedla na námestie. Všetci sa dívali na nebo. Yan dvihol hlavu a zadržal dych.

,Drak!' Nad mestom krúžil jašter, obrovský ako palác pod hradbami. Aspoň si to spočiatku myslel, hoci vedel, že draka nikto jakživ nevidel. Možno v knihách. Možno v starých legendách. Nie však na vlastné oči.

,Orol, nie drak!' uvedomil si, keď sa vták priblížil bližšie k mestu.

V tej chvíli sa ho zmocnil strach.

,Vari nestačí, že padla koruna mesta, musí ten, kto to spôsobil, posielať na nevinný ľud ešte aj netvora?'

Vstal a ako pomätený kričal na všetky strany, aby sa ľudia ukryli do bezpečia. Mával rukami, aby si ho všimli a volal, aby sa schovali pod trosky alebo utekali z kopca naspäť do mesta. A vtedy si všimol, že ten orol neprilieta sám a že na jeho širokom krku sedí žena.

Nik ho však nepočúval. Chlapi síce prestali pracovať, nik sa však nechystal utekať. Sledovali divoké zviera, ktoré by rozpätím krídel bolo schopné zakryť jednu ulicu, ako sa približuje priamo k nim.

Yan zmĺkol. Uvedomil si, že pred niečím takým, veľkým a divokým, by sa nik z nich schovať nedokázal. A tak tam stál ako socha a vyčkával, čo sa bude diať.

Orol zostúpil až k nim. Jeho perie sa v podvečernom slnku ligotalo ako žltohnedé zlato. Obrovskými krídlami víril prach, akoby ho priniesol uragán. Otvoril zobák, veľký ako bránu do mesta a z hrdla vydal hlas, ostrý a dunivý, že všetci, ktorí stáli opodiaľ, si hneď zakrývali uši.

Vták natiahol žlté nohy s ozrutnými čiernymi pazúrmi pred seba, doširoka otvorenými krídlami spomalil let a pristál blízko starého radcu. Schmatol do pazúrov dva veľké balvany, ktorými by nepohla ani desiatka chlapov, zamával krídlami a vyletel znova do vzduchu. Obkrúžil okolo Yana a zhodil tie balvany do diery, čo ostala po paláci. Znova sa spustil k zemi, nabral do pazúrov ďalšie balvany a aj tie spustil do jamy.

Urobil tak niekoľkokrát, kým mešťania pochopili, že sa im nechystá ublížiť, ale že im takto pomáha odpratávať sutiny. Až keď sa znova pustili do práce, povzbudení jeho prítomnosťou, orol sa spustil k zemi, sklonil krk a dovolil Daniele zosadnúť na zem.

Yan jej hneď vyšiel naproti. Žena, v jeho očiach skôr ešte dievča, si ho všimla a vykročila k nemu.

Daniela vyzerala ako šľachtičná, to si Yan všimol hneď. Vo vysokých kožených čižmách mala zastrčené čierne ľanové nohavice, aké si obyčajní mešťania nemohli dovoliť. Kabát, zopnutý striebornými gombíkmi, jej sedel, akoby jej ho na mieru ušili kráľovskí krajčíri. Hneď si všimol erb, vyšitý na jeho boku, v ktorom zreteľne videl hlavu orla, najskôr toho, s ktorým im priletela na pomoc.

Keď sa k nemu priblížila, sklonil sa pred ňou, nepochybujúc, že to musí urobiť nielen kvôli tomu, že im prišla pomôcť, ale aj pre jej vznešený pôvod. Prekvapilo ho, keď sa aj ona sklonila pred ním.

"Pani moja," oslovil ju vznešene Yan.

"Nie som tvoja pani, priateľu," odvetila mu jednoducho a tvár sa jej uvoľnila. "Volám sa Daniela a budem rada, ak ma budeš volať týmto menom a nie," rozhodila rukami, "tak, ako si ma nazval predtým!"

"Moje meno je Yan a som prvým radcom pána tohto mesta!"

"Rada ťa spoznávam, Yan," zaspievala dievčina a pohľadom preletela spustošené ulice a domy. "Čo sa tu stalo?"

"A ty si?" spytoval sa jej starý radca, pričom si obzeral erb na jej kabáte. Podobný jakživ nevidel.

"Daniela," zopakovala s úsmevom, akoby viac nechcela prezradiť.

"Daniela... kto? A odkiaľ?" ukázal rukou na jej erb a dodal: "Tento nepoznám!"

"Prichádzam z Orlice, mesta na ďalekom západe," vysvetľovala mu trpezlivo. "Za púšťou, za borovicovými lesmi a Krvavým jazerom, stojí mesto, ktoré si odjakživa ctí veľkého orla!"

"Posiela ťa pán mesta?" vyzvedal Yan. Chcel vedieť, kto pred ním stojí. Princezná? Šľachtičná? Bojovníčka?

"Nie, prichádzam z vlastnej vôle!"

"Odpusť, že toľko vyzvedám," ospravedlňoval sa radca. "Čo však poviem svojmu pánovi, keď sa ma opýta kto si?"

"Strážkyňa!" odvetila pokojne. "Povieš mu, že som strážkyňou kráľovského mesta Orlica!"

"Strážkyňa? Ako generál?"

"Nie ako generál, ako pani mesta!" odpovedala mu trpezlivo. "Moji ľudia ma však volajú Strážkyňa, lebo mesto mi nepatrí po krvi, ale po slove, keď ho posledná žijúca dedička zverila do mojich rúk, spolu s veľkým orlom, ktorý sa od počiatku mesta priatelí s tými, ktorí mestu vládnu!"

"Takže predsa si pani!"

"Ako som povedala," usmiala sa na neho Daniela. "Budem radšej, ak ma budeš volať po mene!"

"To sa môjmu pánovi páčiť nebude!"

"Možno sa s ním ani nestretnem!" poznamenala Daniela veselo, zvážnela a dodala: "A teraz mi už povedz, čo sa tu stalo!"

Yan jej vyrozprával, čo sa udialo od rána, odkedy sa celé mesto zhromaždilo pod zámkom na kráľovský pohreb. O výbuchu, pod ktorým sa najskôr zachvela zem. O kameňoch, ba celých múroch, ktoré lietali vzduchom cez prach a plamene.

"Vieš, kto to urobil?"

"Nikto nevie," poznamenal smutne. "Iba domýšľame..."

Daniela však chcela počuť viac a tak ho požiadala, aby jej povedal, čo si o tom myslí on. Radca sa rozhovoril. Spomenul Anavin a dávne legendy o žene, ktorá navštívila krajinu večnej mladosti. Časy, kedy kráľovná nechala zatvoriť brány svätyne i jej nečakanú smrť pod zrútenou vežou paláca. Smrť princeznej a znovuotvorenie brán svätyne. Kňažnú a jej služobnice, ktoré ju obsadili, aby sa znova klaňali starodávnej bohyni. Smrť Marty, poslednej žijúcej kňažnej z kráľovskej krvi a teraz už aj rumovisko, ktoré ostalo z koruny mesta.

"Myslíš, že to môže... tá vaša bohyňa?" opýtala sa ho pokojne, keď dohovoril.

"Mnohí si myslia, že sa nám Anavin takto mstí," odvetil a pokrčil plecia.

"Ty tomu neveríš, však?"

"Nie," súhlasil. "Ja neverím na žiadne bohyne!"

"A na orla, veľkého ako paláce?" podpichla ho Daniela. "Na toho veríš?"

"Keď ho vidím pred sebou, tak áno..."

"Chcel by si teda, aby sa ti Anavin ukázala?"

"Nie!" vyhlásil a krútil hlavou, akoby mala moc ju privolať. "Nech nám dá pokoj! Ktokoľvek toto robí, nech nám dá pokoj!"

Daniela sledovala orla a úpenlivo premýšľala nad všetkým, čo Yan hovoril. Diera v zemi sa zapĺňala balvanmi. Niektoré cesty už boli priechodné. Kým sa znovu postavia domy, to ešte potrvá mesiace, ulice by však pri takomto tempe mohli vyčistiť ešte dnes.

"Rovnakú skazu by dokázal urobiť aj človek!" vyriekol po chvíli starý radca.

"Možno máš pravdu," uznala dievčina. "Vravel si však aj o veciach, ktoré človek urobiť nemohol!" Myslela na otvorené brány svätyne, ktoré mohli otvoriť iba kňažné z kráľovskej krvi a čudnú chorobu princeznej Niny, ktorá ju napokon pripravila aj o život.

Keď radca mlčal, Daniela mu pozrela do očí a položila mu otázku, na ktorú už vopred vedela odpoveď: "Ty iba nechceš, aby za tým všetkým bola Anavin, však?"

Keď Yan prikývol, dievčina dodala: "Znamenalo by to totiž, že všetku tú zbytočne preliatu krv majú na rukách tí, ktorí sa pred rokmi postarali o to, aby sa na ňu zabudlo!"

Daniela vyslovila nahlas iba to, čo starého radcu mátalo od chvíle, keď mesto stratilo svoju kráľovnú a princeznú. A potom, keď sa rozhoreli ohne pred svätyňou, ten pocit, že nesie za ich smrť osobnú zodpovednosť, ho zožieral z vnútra ako červy zdochlinu.

Odháňal tie výčitky od seba, bránil sa im, prekrýval ich inými starosťami, ony však ostávali, pálili ako tekuté železo a neúnavne mu šepkali do ucha i do duše, že je vrah!

"To ja som pred rokmi presvedčil kráľovnú, aby zavrela brány svätyne!" priznal Yan roztraseným hlasom a oči mu zaliala soľ. "To na mojich rukách je všetka tá krv!"

"Ja viem, Yan," prikývla Daniela. "Pochopila som to, keď si hovoril o kráľovnej. Počula som v tvojom hlase výčitku. Nie však voči tomu, kto jej ublížil, ale voči sebe samému... takú ľútosť, ako keď milovaný sklame milovaného..."

Yan sklonil hlavu a nechal slzy ľútosti, aby mu stekali po tvári. Tak dlho to v sebe dusil, že ich nedokázal zastaviť.

On nie je z tých, ktorí po nociach plačú do vankúša alebo hľadajú bútľavé vŕby, pred ktorými by mohli vyliať všetko svoje trápenie. Temnotu, ktorá sa v každodennosti lepí na každého človeka, nosieval hlboko v sebe. Nedelil sa o svoje tiene, nedelil sa ani o radosti. A teraz, pred tou neznámou dievčinou, popukal ako zem, keď sa potrebuje nadýchnuť.

Opustili ho aj posledné zvyšky síl a vôľa, ktorou dovtedy zadržiaval v sebe temnotu z vlastných zlyhaní.

"Chcel by som jej povedať, že ma to mrzí!" vzlykal. "Odišla nepripravená... odišla mladá... odišla bez rozlúčenia... odišla kvôli mne!"

Yan sa zohol a posadil sa naspäť na kameň. Zvesil plecia a hlavu.

Daniela sa súcitne posadila vedľa neho. Nijako ho neutešovala. Mlčala. Sú chvíle, kedy je len ticho liečivé a akékoľvek zbytočne vyslovené slovo by bolo iba jedom, ktorý otrávi už beztak otrávené ľudské srdce.

Mlčky sledovali mešťanov, ako odpratávajú posledné zvyšky z ulíc. Orol za ten čas nahromadil toľko balvanov, že diera v zemi sa premenila na kopu kamenia. Ostali už len popukané zbytky múrov po okraji zaprášených ulíc.

Dlho tam tak ostali, až kým sa mesto neponorilo do šera. A vtedy sa priblížil orol. Pristál blízko Daniely a zložil krídla. Sklonil hlavu a čakal, kedy naň vysadne.

Daniela vstala. Pozrela na Yana a čakala, kedy k nej dvihne hlavu.

Starec videl, že má v tvári starosť. Tieň toho, čo padlo na mesto, sa jej dotýkal takmer fyzicky, akoby rukami.

"Yan, ja ani neviem, prečo som tu!" povedala a ukázala na orla. "To on ma sem priviedol!" Vystrčila ruku a ponúkla ju radcovi. Ten sa jej chytil a ona mu pomohla vstať.

Daniela by mu rada povedala niečo, čo aj jeho dušu postaví na nohy. Ona však pridobre vedela, že sú aj také chvíle, pre ktoré nie je žiadna úľava. Iba čas. Iba trpezlivosť. Iba nový deň a za ním ďalší a ďalší, až kým sa jazva na duši nezahojí sama.

Položila mu dlaň na líce ako dieťaťu. Láskavo sa mu zadívala do očí a v duchu vyriekla modlitbu, aby sa jeho srdce uzdravilo skoro.

Potom sa pred ním s úctou sklonila a vydala sa k veľkému orlovi. Šikovne mu vyskočila na chrbát, pevne sa chytila jeho peria a vták roztvoril krídla. Zamával nimi a vyniesol Strážkyňu Orlice nad mesto.