CH02 - druhá - 03

Samuel vtrhol do dvora ako splašený kôň. Preletel okolo starého voza a kováčskej dielne ku kamennej studni. Hodil drevené vedro do diery v zemi, naplnil ho vodou a s vypätím posledných síl ho ťahal von. V duchu ďakoval nebesám, že majú doma vlastnú studňu.

Keď sa zvečerilo a kráľ poslal všetkých domov, rozbehol sa dolu kopcom a utekal, až kým nezastal pred uličkou na okraji námestia. Chvíľu premýšľal, čo urobiť skôr. Navštívi Kristínu hneď, alebo sa najskôr doma umyje a upokojí matku, že sú obaja, on i otec, v poriadku?

,Najskôr sa umyjem!' rozhodol sa rýchlo a rozbehol sa domov.

Zhodil zo seba košeľu, tvrdú, akoby sa nasiaknutá prachom a špinou premenila na skalu a vylial na seba celé vedro. Striasol sa ako pes a zaťal zuby. Hodil vedro do studne, naplnil ho a znova ťahal von. Vyzliekol si nohavice a celý sa vyumýval studenou vodou. Znova hodil vedro do studne a ešte raz sa opláchol.

Uzimený, akoby už prišli prvé mrazy, hodil špinavé šaty na lavicu v kováčskej dielni. Natiahol na seba staré otcove nohavice a rozbehol sa do domu.

Matka sedela v kuchyni pri sviečke. Hlavu mala opretú o dlane, pokojne dýchala.

"Som v poriadku!" zvestoval jej, len čo vpálil do dverí. "Aj otec!" kričal, keď preletel okolo stola a hneď utekal hore schodmi na poschodie. "Prezlečiem sa a všetko ti poviem!"

Udialo sa to tak rýchlo, že matka najskôr zapochybovala, či sa jej to iba nezdalo. Skôr, než by seba samú presvedčila, že ho naozaj videla utekať cez kuchyňu, Samuel už bežal dolu schodmi späť.

Vstala od stola, natiahla k nemu ruky a mocne si ho pritisla k hrudi. Objala ho dlaňami, ako keď bol ešte batoľa a pobozkala ho na čelo.

"Mama, všetci sú v poriadku!" upokojoval ju, kým ona ho držala ako kováč v kliešťach železo. "V troskách sme nikoho nenašli a mešťania, ktorí bývajú na kopci, hovorili, že nikto nechýba!"

"Si celý studený!" zašepkala matka.

"Ale čistý!" usmial sa na ňu.

"Nie všade!" odvetila veselo, keď mu z krku zotrela zaschnutú špinu.

"Zajtra sa vykúpem!" prisľúbil.

Matka sa odtiahla a premerala si ho od hlavy až po päty.

"Ideš za Kristínou?" spytovala sa. "Nie ju už vonku zima? Nevezmeš si aj kabát?"

"Mama, prebehnem cez ulicu a som tam!"

"Ja viem, synak!" Matka ho znova pobozkala na čelo. "Bála som sa o vás!"

"Všetci sú v poriadku!" zopakoval. Nadýchol sa, že jej povie o veľkom orlovi, ktorý sám odpratal polovicu sutín, zahryzol si však do jazyka. Myslel na Kristínu. Musí sa k nej dostať čo najskôr a skontrolovať, či je v poriadku. O veľkom orlovi jej zaiste porozpráva otec, len čo sa vráti.

"Idem!" povedal a pobozkal matku na líce.

"Dávaj na seba pozor!" zakričala po ňom ešte mama, keď zatváral dvere.

Samuel sa rozbehol dolu ulicou. Preletel po okraji námestia až ku dverám, z ktorých by ešte pred niekoľkými dňami vykukla na neho bacuľatá tvár Marty. Tá je však preč.

,Kto je dnes tu, zajtra tu už byť nemusí!' uvedomil si. Mali by sme na to pamätať pri každom stretnutí s človekom.

Zabúchal na dvere a vstúpil dnu. Kristína sedela pri stole blízko širokého komína. Len čo prekročil prah, vyskočila zo stoličky a rozbehla sa k nemu. Padla mu do náručia ako do kolísky. Prudko dýchala a celá sa chcela.

"Už je dobre!" chlácholil ju, mysliac si, že si robila o neho starosti.

"Nie je!" šepkala a stále sa ho držala ako kliešť.

"Je!" presviedčal ju. "Vari to nevidíš? Som tu! Živý a zdravý! Nič sa mi nestalo! Nikomu sa nič nestalo..."

"Nie je!" opakovala.

Kým on dúfal, že sa jej strach z jeho neprítomnosti rozpustí v jeho náručí, Kristína myslela na chlapa v kukle, ktorý vtrhol do jej domčeka a vyhrážal sa jej, že ublíži Samuelovi, keď mu čo i len slovom spomenie, koho dnes videla.

"Poď! Sadneme si!" ťahal ju Samuel k lavici, pričom ju nespúšťal z rúk.

Na stole horeli tri sviece. Vedľa nich stál krčah, z ktorého sa parilo. Najskôr čerstvý čaj. Podľa vône, ktorá sa vznášala nad stolom ako ranná hmla, rozpoznal čerstvú mätu a harmanček. Vedľa neho stáli dva poháre, jeden prázdny, pre neho a jeden poloplný, z ktorého už pila Kristína.

Posadil ju na lavicu, natiahol ruku a naplnil oba poháre až po okraj. Sadol si k nej a rukou si ju pritiahol k sebe. Keď si Kristína oprela hlavu o jeho plece, zopakoval: "Už je dobre!"

Hoci ju držal v náručí, zdalo sa mu, že sa stále nekontrolovateľne chveje. Maličké prsty, ukryté v jeho dlani, pálili chladom, akoby boli vymodelované z ľadu. Na ruke, ktorou ju držal okolo bedier, cítil, že sa trasie, akoby prepadla horúčke. Sklonil hlavu a pozrel jej do tváre. Bola bledá ako sneh. Pustil jej prsty a natiahol k nej dlaň. Položil jej ju na líce. Aj tvár mala studenú ako ľad. Otočil hlavu a pozrel do kozuba. Oranžové plamene tancovali nad suchým drevom, akoby ho len pred chvíľou priložila do ohňa.

,Nie je tu zima!' uvedomil si.

"Kristína?" oslovil ju nežne a starostlivo. Keď nereagovala, oslovil ju znova. Vnímal, že jej dych sa už upokojil, avšak stále sa triasla, akoby ňou lomcovala zimnica.

Kristína sa nepohla, ani keď ju oslovil druhý krát. Triasla sa, hoci si z celej duše želala, aby to prestalo. Čím viac sa však snažila upokojiť, tým nespokojnejšia bola. Bojovala s obrazmi, o ktoré sa so Samuelom nemohla podeliť. Vedela, že musí mlčať. Tak rada by mu všetko povedala, nemohla však ohroziť ten jediný a posledný život, ktorý jej ešte ostal po smrti Marty.

Srdce sa jej dusilo strachom z toho, čo prežila i z toho, čo by sa mohlo stať Samuelovi. Dušu jej zovreli ruky, mocné čierne ruky, akoby ten chlap, ktorý jej sľuboval trest, nikdy neodišiel z domčeka. Jeho tiene zaliali všetko: ju i celý jej dom.

Keď dlho mlčala, Samuel ju od seba nasilu odtlačil a dvihol jej bradu tak, aby jej videl do tváre. Kristína váhala, keď ju však dookola prosil, aby konečne otvorila oči, podvolila sa mu a pozrela mu do tváre.

"Povieš mi, čo sa tu stalo?" spytoval sa dôrazne. Chytil ju za ruky a čakal.

Samuel pochopil, že Kristína nie je ani chorá, ani vystrašená z toho, že bol preč. Niečo sa muselo stať. Niečo ju na smrť vystrašilo. Ak by ju však vydesila jeho neprítomnosť, už by sa upokojila. Sama by ho ponúkla čajom, ľahla by si do jeho náručia a vypytovala by sa, ako to vyzerá hore v meste a či sú všetci v poriadku. Ona sa však na nič nepýta. Nič ju nezaujíma. Potichu trpí, aby nemusela o ničom hovoriť.

,Vystrašilo ju niečo iné!' premýšľal Samuel v duchu, keď mu prišlo na um, že to nemuselo byť niečo iné, ale niekto iný!

"Kto tu bol?" opýtal sa vážne. Napadlo mu, či sa jej nejaká dobrá meštianka neprišla žalovať na inú dobrú meštianku. Alebo na neho. Čo ak si niekto vymyslel niečo na neho? A možno sa sem prišiel niekto sťažovať na Martu alebo pohreb, ktorý nemusel byť každému po chuti.

Kristína pokývala hlavou. Samuel však videl, že zaváhala.

,Niekto ju navštívil!' Teraz si už bol istý. Prečo však o tom nechce hovoriť? Prečo pred ním skrýva, čo ju trápi? Veď už je tu, pri nej, aby ju chránil a utešoval, keď ochranu a útechu potrebuje.

"Kristína," oslovil ju pokojne a zatriasol jej rukami. "Povedz mi pravdu. Už ti nič nehrozí! Nik ti viac nič zlé nepovie!"

"Nemôžem!" zašepkala a krútila hlavou zo strany na stranu tak rýchlo, že Samuel dvihol ruku a nežne ju chytil za bradu, aby s tým prestala.

"Kto tu bol?" opýtal sa pokojne znova. "Kristína, kto ti ublížil?"

"Nemôžem!" šepkala a z očí jej padli prvé slzy.

Samuel premýšľal, čo sa tu za ten čas, kedy polovica mesta odpratávala v korune zrúcaniny, mohlo stať. Zatiaľ sa nič nedozvedel, iba domýšľal.

"Ale... niekto tu bol, však?" opýtal sa chlapec znova.

Kristína trpela nielen tým, čo skrývala v srdci, ale aj nemožnosťou odhaliť svoje trápenie navonok. Nechcela Samuelovi klamať. Nechcela si pred ním vymýšľať. A predsa mu nemohla povedať všetko!

,Všetko nie! Niečo by mu však povedať mohla!' premýšľala úpenlivo, či ju neprestane vypočúvať, ak mu odhalí aspoň niečo. Rozhodla sa rýchlo. Pozrela na Samuela a prikývla.

"Niekto tu bol!" zopakoval a ona znova súhlasila. "Poznám ho?"

"Neviem!" vyslovila šeptom.

"A ty?" Mocnejšie jej zovrel ruky do dlaní a láskavým pohľadom ju povzbudzoval, aby s ním hovorila.

"Neviem!" zopakovala.

"Nevieš?" čudoval sa Samuel. "Tomu nerozumiem... nevieš, či ho poznáme?"

"Mal masku!" odvetila a prvý krát od chvíle, čo sa vrátil Samuel, pocítila úľavu. Len na chvíľu, lebo hneď zapochybovala, či mu neprezradila priveľa. A predsa sa ešte nadýchla a dodala: "Ten muž mal masku! Všetci mali masky. Vtrhli sem ako zlodeji a..."

Viac však nepovedala. Viac nemohla.

"A čo?" povzbudzoval ju, aby pokračovala.

"Nemôžem, Samuel!" prosila ho očami, aby sa viac nepýtal. "Nemôžem ti povedať viac! Naozaj nemôžem. Je to nebezpečné!"

Len čo to povedala, hodila sa mu okolo krku. Nevládala sa mu viac dívať do očí a mlčať o tom, čo by mal vedieť. Dúfala, že jej dá na chvíľu pokoj. Že sa viac nebude pýtať.

Samuel ju mocne pritlačil k sebe a premýšľal, čo sa tu mohlo stať.

,Muži v maskách? Čo by tu robili?' Nič z toho mu nedávalo zmysel. Celé mesto sa zúčastnilo pohrebu. Potom prišiel výbuch a všetci chlapi sa hnali do kopca na pomoc.

,Nebezpečné!' Čo tým myslela? A pre koho je to nebezpečné?

"Kristína," oslovil ju znova a ona sa mu pomrvila v náručí, akoby ho prosila, aby sa viac nepýtal. On sa však beztak opýtal: "Je to nebezpečné pre teba?"

Chvíľu sa ani nepohla. Potom však pocítil, ako na jeho pleci krúti hlavou.

,Je to nebezpečné pre mňa?' To poznanie ho zmiatlo. Niekto sem vstúpil v maskách, kým ostatní ratovali mesto, aby jej nahovoril niečo, čo je pre neho nebezpečné? Ako má tomu rozumieť? Ako?

"Nemôžeš mi povedať, čo sa tu stalo," premýšľal nahlas, "lebo by mi to nejako ublížilo? Niečo ti povedali? O mne? O tebe? O Marte?"

Pokývala hlavou, že nie.

"Nemôžeš mi povedať, čo sa tu stalo," hádal ďalej, "lebo to, čo sa tu stalo, je pre mňa nebezpečné? Urobil by som potom niečo, čo by ohrozilo môj život?"

Znova nesúhlasila. Ležala mu na pleci a potichu dýchala. Cítil jej teplo na krku. A jej slzy, horúce ako rozpálená zem, mu tiekli po studenej pokožke.

"Nemôžeš mi to povedať," uvažoval, na chvíľu zaváhal a zrazu to pochopil. "Nemôžeš mi to povedať, lebo sa ti vyhrážali, že mi ublížia, ak mi prezradíš, čo sa tu stalo, však?"

Prikývla.

"A čo ak mi ublížia aj napriek tomu, že mi nič nepovieš?" poznamenal tichým hlasom. "Vieš... možno iba nechcú, aby som bol na nich pripravený... aby som nevedel, ako ti ublížili a ako sa chystajú ublížiť mne!"

Kývala hlavou, že s ním nesúhlasí a že mu nič viac nepovie.

Kristína bojovala zo všetkých síl, aby neprezradila, čo mu celou svojou bytosťou chcela povedať. Tlela ako sopka, z ktorej sa tlačí von láva. Už to mala na jazyku. Už to chcela dostať preč. V poslednej chvíli však vždy zaťala zuby a pripomínala si čierny tieň, ktorý ju varoval, že ak prezradí Samuelovi, koho videla, že mu potom ublížia.

"Celé je to také čudné," premýšľal nahlas ďalej. "Prišli sem za tebou... v maskách... aby ti povedali, že mi o tom nemáš hovoriť?"

Kristína sa ani nepohla.

"Čo od teba chceli?"

Znova nič.

"Vzali niečo, čo patrilo Marte?"

Pokývala hlavou, že nie.

"Vzali niečo, čo patrilo mne?"

Znova nie.

"Vzali niečo tvoje?"

Nie.

,Ak nič nevzali, tak čo tu potom robili?' Samuel sa stále viac a viac zamotával v otázkach, ktoré mu neprinášali také odpovede, aby konečne pochopil, čo sa tu stalo a prečo to on nesmie vedieť! Prišli sa jej iba ukázať? Postrašiť ju? Kristína predsa nemá nepriateľov! Nepamätal si, aby sa na ňu niekto niekedy sťažoval. Nikto ju nikdy neprenasledoval a neobťažoval. Nemala ani hnevníka. Tak čo tu tí chlapi robili?

"Kristína, potrebujem tvoju pomoc, aby som to pochopil," zašepkal. Ona však hneď pokývala hlavou. Nič mu nepovie. Nemôže.

"Potrebujem vedieť, čo sa tu stalo, aby som nás mohol ochrániť oboch!" zašepkal.

Znova to pokušenie. Kristína už otvorila ústa, hneď ich však zavrela. Strach jej nedovolí hovoriť. Musí to udržať v sebe. Musí, hoci si uvedomovala, že Samuel neprestane dobiedzať, kým to z nej nedostane.

,Čo mám robiť?' pýtala sa v duchu. Vari si Samuel nezaslúži pravdu? Veď sa to týka jeho života, jeho bezpečia. Vtrhli sem cudzí chlapi a vyhrážali sa, že mu ublížia. Môže im veriť, že ho nechajú na pokoji, ak bude mlčať? Čo ak si po neho prídu a potom si bude vyčítať, že ho nevarovala? Čo ak prepadnú jeho rodinu? Čo ak ublížia jeho matke alebo súrodencom? Dokázala by s tým ešte žiť, že ich mohla varovať a predsa tak neurobila?

,Nie, už som mu povedala dosť!' presviedčala seba, že viac mu povedať nemôže. Už predsa vie, že po okolí sa túlajú muži v maskách. Vie, že vtrhli do jej domu a že ju ohrozovali. Vie, že to nejako súvisí s ním. Nemusí vedieť viac. Počul dosť, aby bol opatrný, dosť, aby ochránil svoju rodinu.

,Naozaj?' zapochybovala. Tak veľmi mu chcela povedať všetko.

"Kristína, neodídem, kým mi nepovieš, čo sa stalo!" vyhlásil Samuel, mocne ju zovrel v objatí a dodal: "Neodídem, kým si nebudem istý, že si v bezpečí!"

"Samuel," zašepkala a oči jej zaliali ďalšie slzy. "Netráp ma toľko! Nemôžem ti povedať viac! Naozaj, nemôžem!"

"Dobre," odvetil. "Ostanem tu!"

,Nemôže ostať tu!' premýšľala Kristína. Samuel sa musí vrátiť domov. Musí varovať rodinu. Čo ak ho tí muži sledujú? Čo ak si budú myslieť, že už mu všetko povedala? Ak tu ostane cez noc a potom aj ďalší deň, bude to podozrivé. Kto ich presvedčí o tom, že mlčala? Čo ak sú všetci v nebezpečenstve aj bez toho, aby mu vyjavila pravdu?

,Ak by som bola na ich mieste ja, odstránila by som všetkých, ktorí by mohli vyzradiť to, čo dnes videla!' uvedomila si zrazu a tá myšlienka jej nahnala strach. ,Nik nie je v bezpečí a nik ani nebude!'

Odtiahla sa od neho a pozrela mu do očí. Chvíľu ešte bojovala, napokon však usúdila, že mu musí povedať, čo dnes videla. Nadýchla sa a na chvíľu zadržala dych. Videla mu na očiach, že si robí o ňu starosti. Videla, že ju nepustí, kým si nebude istý, že jej nič nehrozí.

"Keď som sa vrátila z námestia, čakala tu na mňa Ema!" vyriekla a srdce sa jej rozbúchalo, akoby si až teraz uvedomila, čo to znamená.

"Ema?" Samuel nadvihol obočie a prekvapene na ňu civel. "Aká Ema?" V mysli hneď prehľadával tváre, ktoré poznal, mená, ktoré k nim patrili, on však žiadnu Emu nepoznal.

"Ema," predniesla potichu Kristína. Pery sa jej zachveli a zreničky rozšírili ako lekná, keď dodala: "Princezná Ema!"

Samuel stuhol.

,Čo to hovorí?' Zľakol sa, len čo to povedala. Princezná Ema je mŕtva, dnes ju predsa uložili do hrobky spolu s kráľovnou a princeznou Ninou. Všetci to videli. Nik nemôže byť mŕtvy a živý zároveň. Iba žeby...

"Čakal ťa tu jej duch?" opýtal sa opatrne. Počul o ženách, čarodejniciach, ktoré sa vraj dokážu rozprávať s mŕtvymi. Avšak tá predstava, že by Kristína bola jednou z nich, mu naháňala strach.

"Nie, Samuel!" odvetila. Prižmúrila viečka, vediac, ako neuveriteľne to znie. Ona však nie je bláznivá. Nevymýšľa si. Nepomiatla sa.

"Stála tu, živá a skutočná Ema!" zopakovala. "A potom prišli tí muži v maskách, vzali ju a prikázali mi, že o tom nemám nikomu hovoriť! Rozumieš? Nik sa nesmie dozvedieť, že princezná žije!"

"To predsa nie je možné!" krútil hlavou Samuel.

"Pre toto sa mi vyhrážali, že ti ublížia," pokračovala Kristína. "Toto som ti nemala povedať... že princezná stále žije!"

"Ale ako?"

"Ja neviem!" Kristína zvýšila hlas, akoby mala strach, že jej neverí. "Tí muži sem vtrhli hneď za mnou. Nestihla mi toho veľa povedať. Neviem, ako je možné, že prežila. Neviem, kde sa celý ten čas skrývala!" Dvihla ruku a položila mu ju na líce, aby sa na ňu pozrel. Keď tak urobil, vystrašene pokračovala: "Určite je však v nebezpečenstve! Oni jej ublížia, Samuel! Ema potrebuje pomoc! Musíme ju nájsť!" Vystrela sa ako labuť, akoby jej to, že to konečne zo seba dostala, prinavrátilo stratenú silu, a rozhodne dodala: "Musíme to čím skôr povedať kráľovi!"

Samuel nepochyboval, že mu Kristína neklame. Uvedomoval si však, že to, čo mu práve vyjavila, je vážnejšie, než očakával.

Princezná by mohla byť, aj keď netušil, akým zázrakom, stále nažive. Jej telo, celé a neporušené, sa nikdy nenašlo. Len tie zbytky, ktoré spolu s kráľovnou uložili do malej debničky. Kto by však dokázal povedať, že v nej boli obe, matka a dcéra?

Hlavu mal plnú otázok. Ako to, že princezná prežila a kde bola doteraz? Prečo sa skrývala? Zmizla dobrovoľne alebo ju uniesli? Kto sú tí muži, ktorí ju tu hľadali? A odkiaľ vedeli, kde ju hľadať? Prečo prišla práve sem? A za kým, za Kristínou? Alebo za Martou?

"Samuel!" prerušila jeho myšlienky Kristína. "Musíme to oznámiť kráľovi!"

"Nie!" Chlapec prudko vstal. "Pôjdem za Yanom. Nech on rozhodne, čo urobíme ďalej!"

"Idem s tebou!" Vstala aj Kristína. Keď videla, ako sa Samuel zatváril, hneď dodala: "Nenecháš ma tu samú! Tí muži sa môžu kedykoľvek vrátiť! Neostanem tu, idem s tebou!"

"Dobre!" súhlasil. Mala pravdu. Bál by sa ju tu nechať osamote.

Kristína vzala kabát z vešiaka za dverami, Samuel sfúkol sviece a spolu, držiac sa za ruky, vyšli do tmavej noci.

Nebo žiarilo hviezdami. Vysoko nad severnými horami bdel polovičný mesiac. Vzduch bol však ťažký, akoby stále nasiaknutý prachom z rumoviska. Aspoň že vial chladný vánok, ktorý sa im dostával pod kabáty až na kožu.

Preleteli cez vyľudnené námestie ako dve myšky a vystúpili po schodisku k palácu. Zastali pred prvým vojakom pri bráne a slušne ho požiadali, aby ich zaviedol k vrchnému radcovi. Strážnik na nich civel, akoby sa pomiatli.

"Až ráno!" povedal rozhodne a rukou ich posielal preč.

Nasledujúce minúty sa preťahovali ako deti na pieskovisku. A možno by tak robili až do rána, ak by k nemu nepristúpila Kristína. Vystrela sa ako páv a hrdo predniesla: "Som vnučka nebohej princeznej Niny! Zaveď ma k radcovi a to hneď!"

Vojak zneistel. Čo on už len vedel o princeznej, ktorá sa roky skrývala a jej deťoch či vnúčatách. Znelo to tak uveriteľne. Ani by mu nenapadlo odporovať niekomu, kto o sebe tvrdí, že má kráľovskú krv.

"Ako povieš!" Strážnik sa jej uklonil a vošiel s nimi do paláca. Viedol ich tmavými chodbami prízemia, až kamsi na opačnú stranu, kde ani jeden z nich nikdy neboli.

Keď zastal pri dverách na konci úzkej chodby, Samuel predišiel strážnika a sám zaklopal na dvere. Tie sa otvorili takmer hneď.

Yan, oblečený iba v ľahkej bielej košeli a čiernych nohaviciach, si ich prekvapene premeral. Nečakané návštevy, zvlášť v neskorých večerných hodinách, nie sú nikomu príjemné. Dvihol bradu a preskočil prísnym pohľadom z Kristíny na Samuela, akoby sa spytoval, či v nich naozaj nie je ani štipka slušnosti, že si dovoľujú obťažovať ho po zotmení.

"Je to súrne," vyhlásil Samuel a čakal, či ich pozve dnu.

"Prosím," zašepkala Kristína.

Yan kývol na vojaka, že môže odísť a hoci neochotne, napokon im otvoril dvere dokorán. Obaja vstúpili dnu. V izbe, na stole a vo štvorramennom svietniku na komode vedľa okna, horeli sviece. Zastali pred širokou sedačkou a čakali na radcu.

Samuel vedel, že Yan dnes prišiel o domov. Táto izba je najskôr iba dočasným riešením, kým panovník nerozhodne, ako blízko ho chce mať pri sebe. A tá chyža aj tak vyzerala. Jedna pohovka stála blízko stola, druhá v kúte, kde Yan pravdepodobne spal. Steny boli holé a špinavé. Možno tu kedysi prespávalo služobníctvo. A možno tu bol predtým sklad.

"Posaďte sa!" Yan ukázal rukou na sedačku pri stole. Vzal z komody pohár s vínom a opýtal sa ich, prečo ho rušia v takú neskorú hodinu. Ani sa neposadil, odpil z pohára a oprel sa lakťom o skriňu.

Kristína premýšľala, ako začať, keďže si pamätala, ako zmätene sa na ňu díval Samuel, len čo spomenula, že mŕtva nie je mŕtva a že tú, ktorú dnes uložili do hrobu, videla na vlastné oči.

"Navštívila ma dnes princezná Ema!" povedala napokon priamo, rýchlo sa nadýchla a pokračovala: "Živá a zdravá. Ani jej duch, ani žiadne iné preludy. Princezná žije. A ja som ju videla tak, ako teraz vidíš ty mňa!"

Skôr, než by ju Yan zosmiešnil alebo vyhnal, že ho obťažujú s výmyslami, mu rozpovedala všetko, čo sa udialo od chvíle, keď sa vrátila sama do svojho domčeka po tom, čo vybuchol kopec nad mestom.

Yan ju ani raz neprerušil. Za tie roky sa už naučil, že tých, ktorých sa už raz rozhodol vypočuť, treba nechať rozprávať až do konca. Niektoré slová a vety totiž dávajú zmysel, až keď je povedaný celý príbeh a nie iba jeho začiatok.

Pozorne ju počúval. Jej slová mu spočiatku, ako asi každému, ak by ju počul rozprávať, pripomínali blúznenie chorej mysle. Princezná Ema je mŕtva. Dlhé mesiace ju oplakávali a dnes ju konečne uložili do rodinnej hrobky. Vari sa vrátila zo záhrobia? Chodí po meste ako tuláčka? A prečo sa skrývala v dome Marty a neprišla do paláca za otcom? Ten príbeh bol deravý a nepravdepodobný. Avšak, keď si už spomenul na Martu, tá by ho hnala s krikom cez celé námestie, ak by čo i len nepatrným úškľabkom spochybnil, čo jej hovorí jej vnučka.

Keď Kristína dorozprávala, Yan dlho mlčal. V duchu si želal, aby sa Ema naozaj vrátila domov. Kto by to nechcel? Ak by mu podobný príbeh rozpovedal niekto iný, hnal by ho z paláca. Lenže Samuel a Kristína, tí nezvykli klamať alebo si vymýšľať.

,Možno sa iba pomýlila!' hútal v duchu. V tej chvíli bola zaiste rozrušená. Práve pochovali Martu. Mestom otriasol výbuch. Samuel utekal na vrchol, kde to v tej chvíli bolo ešte nebezpečné. Nik netušil, čo ich tam hore čaká. A potom sa vrátila domov, kde na ňu čakala žena. Naozaj sa mohla zmýliť. Ak by to však nebola princezná, čo tam robili tí chlapi v kuklách? Prečo ju odviedli? A ak by ju Kristína nespoznala, prečo by jej kázali o tom nehovoriť Samuelovi a prečo by sa jej vyhrážali, že ho navždy umlčia, ak mu o tom porozpráva?

,Čo ak to naozaj bola ona?' Vydal sa v myšlienkach opačným smerom. Marta by Kristíne zaiste verila. Čo môže stratiť, ak jej uverí tiež? A tak v tej chvíli urobil rozhodnutie, aké by urobila jeho mŕtva priateľka.

"Verím ti," predniesol vážne a posadil na pohovku v rohu miestnosti. Úpenlivo premýšľal nad tým, čo robiť, aby Samuel a Kristína ostali v bezpečí, a kde začať hľadať ženu, o ktorej tvrdia, že v nej Kristína spoznala princeznú Emu.

"Myslím, že by sme to mali ráno povedať kráľovi!" premýšľal starý radca nahlas. "A že vy dvaja by ste nemali ostať na noc bez ochrany, kým kráľ nerozhodne, ako naložíme s tým, čo si videla!"

"Myslíš, že jej uverí?" opýtal sa Samuel.

"Neviem," pokrútil hlavou radca. "Možno by bolo lepšie, ak by sme sa ju rozhodli hľadať bez jeho vedomie, aby sme mu nedávali zbytočnú nádej!" Zložil ruky a zadíval sa ustarostene na chlapca. "Lenže, ak by som bol na jeho mieste ja, chcel by som o tom, že moja dcéra je možno ešte nažive, určite vedieť!"

"Mal by to vedieť!" vyriekla rozhodne Kristína.

"Dobre," súhlasil Yan a vstal. "Dnes už je neskoro!" položil pohár s vínom na stolík a pokračoval: "Z paláca vás odprevadí hliadka. Prikážem vojakom, aby strážili tvoj dom!" Potom sa obrátil aj na Samuela a dodal: "Samozrejme, aj ten váš!"

"Ďakujeme," povedal za oboch chlapec.

Yan ich vyviedol z paláca. Strážnikovi pri bráne prikázal, aby ich odprevadil domov. A aby potom hneď utekal do kasárni a odkázal veliteľovi mestskej stráže, že si želá, aby pred domom nebohej Marty a domom kováča Mateja, ostali cez noc strážnici.

"Želá si to kráľ!" vyslovil radca v jeho mene. "Rozumieš, čo máš urobiť?"

Vojak prikývol.

"Dávajte na seba pozor, obaja!" prihovoril sa im ešte radca. "Uvidíme sa ráno! Pošlem po vás strážnika!"

Samuel prikývol, popriali si ešte dobrú noc a v sprievode vojaka zišli dolu schodiskom na námestie. Kristína sa spokojne oprela o Samuela. Až teraz si uvedomila, aká je unavená. Napätie a neistota, aké prežívala posledné hodiny, z nej vysali všetky sily. Bola však vďačná, že sa konečne upokojila. Srdce jej potichu zvonilo, bezstarostne jej plávalo v hrudi ako mesiac na nočnej oblohe. Privrela by viečka, bála sa však, že by hneď zaspala na nohách.

Neprešli ani do polovice námestia, keď ich odzadu, z tieňov pod schodiskom, napadli dvaja muži v čiernych maskách.

Prvý padol k zemi vojak, ktorý ich sprevádzal. Muž, zahalený v plášti a s kuklou na hlave, ho porazil dlhou drevenou palicou. Úder do temena hlavy, silný a presný, že strážnik ani nezaregistroval, odkiaľ prichádza, ho znehybnel. Padol k zemi ako mŕtvy.

Ďalší muž hneď schmatol Olivera. Mocná ruka ho objala okolo krku. Chlapec hneď vypúlil oči a otvoril ústa. Ten chlap ho držal tak, že nebol schopný ani volať o pomoc.

Kristína vykríkla. Avšak namiesto toho, aby utekala naspäť k palácu, rozbehla sa k mužovi, ktorý držal Samuela. Prebehla tri kroky a chytili ju ruky. Držali ju mocne, akoby sa zasekla v železných reťaziach. Kričala, otáčala hlavou zo strany na stranu a volala o pomoc, až kým jej ten muž rukou v koženej rukavici nezatvoril ústa. Kopol ju kolenom do boku, aby sa utíšila a chrapľavým hlasom k nej prehovoril: "Mala si mlčať, dievčatko! Mala si mlčať!"

Kým Samuel lapal po dychu, neschopný pohybu, Kristína sa hádzala zo strany na stranu ako rozzúrená mačka. Muž ju kopol znova a potom ju päsťou udrel pod rebrá. Zastonala a z úst jej vyleteli sliny. Nemienila sa však vzdať. Dúfala, že ju niekto počul. Možno Yan alebo vojaci pri bráne.

V ruke muža sa zaligotala dlhá oceľová čepeľ. Priložil jej ju ku brade a požiadal ju, aby sa prestala hýbať a kričať. Kristína hneď poslúchla. Prudko dýchala. Srdce v hrudi jej nadskakovalo ako na gumičke.

Samuel sa na to bezmocne díval. Pred očami sa mu zahmlilo. Otvoril ústa. Dusil sa. Triasli sa mu nohy a hruď. Pálilo ho v hrdle a v nose. S vypätím posledných síl sa snažil držať na nohách, tie ho však prestali počúvať.

"Teraz dostaneš, čo si zaslúžiš!" šepkal muž Kristíne do ucha. Otočil ju čelom k Samuelovi, ktorý už strácal vedomie.

"Bude to tvoja vina, rozumieš?" hovoril jej do ucha. "Bude to iba tvoja vina, že ten chlapec dnes umrie!"

"Nie!" prosila Kristína a zaslzenými očami hľadela na Samuela, ktorý ju už možno ani nevidel. Odchádzal. Bez rozlúčenia. Bez objatia. Bez posledného láskavého slova a pohľadu. Odchádzal preč. Oni jej ho vezmú! Ako kvetinu zo záhrady, ako ovocie zo stromu. Vezmú jej ho, akoby to ani nebol zločin.

Zhlboka sa nadýchla a odvážne, v rovnakej chvíli ako sa jej zaprel vietor do tváre, vystrčila prudko lakeť a udrela muža za sebou pod rebrá. Pocítila ako jej praskla pokožka na krku. Ostrá čepeľ sa jej kĺzala až po rameno. Čerstvá krv sa jej v úzkom jarčeku spustila na hruď. Muž zanadával, ona ho však viac nevnímala. S údivom sledovalo to, čo sa dialo pred jej očami.

V tme zazrela veľký žltý zobák, otvorený ako kliešte. Schmatol muža, ktorý držal Samuela, vyzdvihol ho zo zeme a s ľahkosťou, akoby držal pierko, ho vyhodil do vzduchu nad seba. Letel hore a potom, volajúc o pomoc, padal prudko dolu, až kým sa nerozbil o zem. Až potom si uvedomila, že priamo pred jej očami zostúpil na námestie orol, veľký ako palác. Jeho krídla zakrývali hviezdnu oblohu a vírili stojatý vzduch.

Samuel padol k zemi. Prevalil sa na bok a prudko sa rozkašľal. Hruď sa mu nadúvala, akoby nasávala vodu.

Muž, ktorý ju dovtedy držal, prestrašene cúvol, len čo sa orol priblížil aj k nim. Videl, čo urobil s druhým kumpánom. Kristína sa prudko ohla a hoci nevidela, čo s tým mužom veľký vták urobil, počula jeho vydesené výkriky. A potom už len ticho a tupý zvuk, keď jeho bezvládne telo dopadlo na kamennú dlažbu námestia.

Rozbehla sa ku Samuelovi. Padla na kolená a dlaňami mu nadvihla tvár. Videla, že sa na ňu díva. Bol stále pri vedomí. Neodišiel. Sklonila sa k nemu a bozkávala ho na líce.

Vtom začula krik. Počula prichádzať vojakov z kasární, ale aj Yana, v sprievode ďalších strážnikov, ako sa k ním ženú od paláca.

Kristína zodvihla hlavu. Rukou si prešla po zakrvavenom krku, našťastie, čepeľ ju poranila len na povrchu. Obzerala sa na všetky strany, veľkého orla, ktorý ich zachránil, však už nikde nevidela. Jeden z mužov ležal neďaleko nej. Hýbal sa, určite bol ešte nažive. Druhý, s veľkou dierou v krku, ten to už mal za sebou. Strážnik, ktorého porazili ako prvého, sa sám zviechal na nohy.

"Čo sa tu stalo?" počula vojaka, ktorý prichádzal od brány.

"Kristína! Samuel!" volal na nich Yan.

Kristína sa posadila na dlažbu a oprela si Samuela o seba.

,Už je dobre!' vydýchla v duchu. Už sú v bezpečí. A teraz, s tými mužmi v maskách okolo, jej už budú veriť všetci. To oni uniesli Emu. To oni si prišli po Samuela.

Kristína sklonila hlavu a pozrela na chlapca v náručí. Pomaly dýchal. Videla v jeho zaslzených očiach, že jej ďakuje. Držala ho ako dieťa, láskala ho prstami vo vlasoch a mlčky čakala, kedy sa k nej priblíži Yan.

,Teraz jej už uveria všetci!' vyslovila v duchu a privrela ťažké viečka.