CH02 - druhá - 04

Kristína nezamlčala nič z toho, čo prežila predchádzajúci deň. Hovorila o stretnutí s Emou a banditoch v jej domčeku. O únose princeznej. O vyhrážkach. O tom, ako všetko vyrozprávala Samuelovi a potom aj Yanovi. O nočnom prepadnutí na námestí. O mužoch v maskách. A napokon aj o veľkom orlovi, ktorý ich zachránil skôr, než by sa Samuel udusil v zovretí vraha.

Keď dohovorila, kráľ ostal v sedačke, uprostred svojej komnaty, akoby bol k nej odjakživa prikovaný. Nehýbal sa. Nevypytoval. Neprotirečil. Nehíkal a neplakal. Díval sa do zeme, akoby iba odpočíval po namáhavom dni.

Yan sedel vedľa neho. Elmar, jeho pomocník, stál pri dverách. Oproti kráľovi sedeli vedľa seba Samuel a Kristína. Keď dievča zmĺklo, na kráľove komnaty dopadlo ticho, bezútešné a boľavé ticho, akoby princezná Ema umrela druhý krát.

"Jeden z únoscov je mŕtvy!" poznamenal radca po chvíli, akoby ho to ticho mučilo. "Orol mu prerazil hrdlo. Druhý však prežil. Držíme ho v temnici!" odkašľal si, otočil sa tvárou k panovníkovi a potichu pokračoval: "Vypočujeme ho, chceli sme však najskôr o všetkom informovať teba, veličenstvo!"

Kráľ sa ani nepohol. Civel do zeme, akoby ich nevnímal.

Yan už začínal byť nervózny a netrpezlivý. Želal si čím skôr vypočuť väzňa. Dúfal, že sa dozvie, čo sa stalo s princeznou! Kde po celý ten čas bola? Kto jej ubližoval? Kto ju uniesol a kam ju schovali? Nedočkavo sa otočil ku kráľovi celým telom a dovolil si, čo by si nik iný nemohol dovoliť. Natiahol ruku a položil ju panovníkovi na plece.

Kráľ k nemu otočil hlavu. V očiach mal neurčitý zmätok. Včera pochoval ženu, dcéru a sestru, potom sa po výbuchu zrútila koruna mesta a dnes mu hovoria, že jeho dcéru držia nejakí lotri v zajatí. Že Ema žije a že on to celé tie dlhé mesiace nevedel. A že pre jej záchranu neurobil vôbec nič.

"Čo prikážeš?" opýtal sa ho takmer šeptom starý radca.

Kráľ prikývol, že mu rozumie. Dvihol bradu a pohľadom hľadal Elmara. Pozrel na neho a prikázal mu, aby odviedol chlapca a dievča na chodbu.

"Chcem sa zhovárať iba s Yanom!" dodal a čakal, že tí, ktorých tu nechce mať, hneď opustia jeho komnaty. A tak sa aj stalo.

Keď ostali sami, panovník sa otočil k Yanovi.

"Myslíš, že naozaj žije?" opýtal sa.

"Kristína nie je klamárka!" odvetil radca. "Ak by ešte medzi nami bola Marta, tá by za jej slová dala aj život! Sama ju vychovala, nie však ako klamárku, ale ako odvážnu a pravdovravnú ženu! Tomu verím ja. Keď teda hovorí, že videla princeznú, tak ju určite videla!"

"Naozaj by mohla byť stále nažive?" pochyboval kráľ. "Ako to, že sme to nevedeli?"

"Ja neviem!" Yan pokrčil plecia. Nechcel sa vracať k tomu, čo našli vojaci, keď odpratali kamene, ktoré zavalili kráľovnú a jej dcéru. Prešiel príliš dlhý čas, aby v tých ostatkoch dokázali rozpoznať, či patria jednej alebo dvom ženám. Možno, ak by ich kráľ nariadil pochovať hneď, možno by si to všimli. Po tých mesiacoch to však už nebolo možné.

"Možno nám ten väzeň povie viac!" dodal ešte radca.

"Povedieš výsluch!" prikázal mu panovník, chytil Yana za ruku a prstami sa mu zaryl do kože na zápästí. "Aj keby si ho mal zaživa zodrať z kože, chcem vedieť, kde je moja dcéra! Rozumieš?"

Yan prikývol a vstal.

"Urobím čokoľvek, aby sme ju našli!" povedal a mierne sa uklonil.

"Viem, že to urobíš!" podotkol panovník a pozrel Yanovi do očí. Medzi tými dvoma mužmi bolo vzácne a neopakovateľné puto dôvery, ktoré rastie roky, ba desaťročia. Priateľstvo, ktoré by nikdy nemal spretrhať ani jeden z nich, lebo by to mohlo zničiť oboch.

V tej chvíli kráľ ľutoval, že ho po smrti manželky odohnal od seba. Nemal to robiť. Nemal im takto ubližovať obom.

"Pre mňa. Pre seba. Pre kráľovnú. A pre ňu!" dodal ešte panovník. "Viem, že by si pre nás urobil čokoľvek!"

"Čokoľvek," súhlasil Yan a znova sa mu uklonil.

"Môžeš ísť!" povedal kráľ a vstal. Podal Yanovi ruku a mocne mu ju stisol.

"Prídem ti povedať, čo som zistil..."

"Prines mi dobré správy!"

Yan sa už chystal, že odíde, keď si náhle spomenul, o čo by žiadal kráľa, ak by tu nebol vo veci jeho stratenej dcéry. Ani to, čo sa práve teraz javí ako to najdôležitejšie, nemôže odsunúť nabok ostatné dôležité záležitosti. Touto zásadou sa riadil celý svoj život. A nikdy ho dosiaľ nesklamala. Neobíde ju ani teraz.

"Chcel som ťa ešte požiadať, aby si pozval do paláca kňažnú zo svätyne!" vyriekol a hneď aj vysvetľoval, prečo to považuje za dôležité. "Ľudia si myslia, že to práve Anavin zhodila vežu na kráľovnú. Myslia si, že to ona počarovala princeznej Nine tak, že z toho napokon umrela. A tiež, že spôsobila včerajší výbuch, aby sme jej konečne venovali pozornosť!" Nadýchol sa a pokračoval: "Kňažná by to mohla potvrdiť alebo vyvrátiť. Ak o sebe tvrdí, že si ju vyvolila sama bohyňa, mohla by poznať odpovede na naše otázky. Mohla by vedieť, kto je za to všetko zodpovedný!"

Panovník si ho skúmavo obzeral. Ak si aj niečo myslel, o tom, čo práve počul, nijako na to nereagoval. Položil Yanovi ruku na plece a pokojne prehovoril: "Verím tvojmu úsudku! Ak ju sem pozveš, vypočujem si ju a budem s ňou hovoriť!"

"Ďakujem!" Yan cúvol, znova sa mu uklonil a vyšiel z komnaty. Radca nepochyboval, že kráľ bude s jeho návrhom súhlasiť. Veď to práve z jeho úst vyšla myšlienky, že za všetkým stojí starodávna bohyňa. Ak je to pravda, musia to vedieť.

Na chodbe ho už nedočkavo čakali.

"Kráľ súhlasil," oslovil radca najskôr Elmara. "Pozveš kňažnú do paláca. Povieš jej, že panovník si želá vidieť ju čím skôr!"

"Vybavím to ešte dnes!" prikývol jeho pomocník.

"Neskôr," odvetil Yan. "Najskôr sa pozrieme na toho väzňa!"

Keď Elmar prikývol, Yan sa obrátil ku Kristíne a Samuelovi.

"Vy dvaja pôjdete domov!"

"Ale prečo?" nechápala Kristína. Chcela vidieť toho, kto ju napadol.

Yan sa vydal dolu chodbou. Ostatní ho nasledovali.

"Až kým nenájdeme princeznú, chcem, aby ste dávali pozor!" vysvetľoval im radca. "Pred domom budete mať stráže, dňom i nocou! Nech vám ani nenapadne túlať sa vonku po zotmení, rozumiete?"

"Yan, chcem ho vidieť!" zopakovala Kristína.

"Nie!" odsekol tvrdo.

Vstúpili na úzke schodisko. Radca kráčal prvý, za ním Elmar a až potom Samuel a Kristína. Na prízemí sa vydali dlhou tmavou chodbou k rytierskej sieni. Kristína dobehla radcu a zopakovala, že chce byť s ním, keď bude vypočúvať toho muža.

"Nie!" zopakoval a zastal. Pozrel na ňu veľkými očami, z ktorých sa akoby na chvíľu vytratila všetka ľudskosť. Naklonil sa k nej a šeptom dodal: "Dostanem z neho, kam ukryli princeznú, aj keby som mu mal vlastnoručne zlomiť každú kosť v tele! Rozumieš mi?"

Kristína prikývla. Pochopila, čo tým myslí. Bola naivná, keď si myslela, že ten vrah im odpovie na každú otázku len preto, že sa ho pýtajú. Čo urobia, ak bude zaťato mlčať? Čo urobia, ak bude zapierať? Na to nechcela ani pomyslieť.

Vyšli pred palác a pustili sa dolu schodmi. Sprevádzali ich traja ozbrojení vojaci. Na okraji námestia, blízko schodiska, na nich čakal rytier. Keď ho Yan zbadal, pridal do kroku.

"Choďte domov!" prikázal Samuelovi a Kristíne. "Prídem za vami, len čo skončíme s výsluchom!" Otočil sa k Elmarovi a požiadal ho, aby na neho počkal pri bráne do mesta.

Keď ho všetci poslúchli, priblížil sa k Otovi a podal mu ruku.

"Ťažký deň?" spytoval sa rytier.

"Ani sa nepýtaj!" posťažoval sa radca a hneď sa vypytoval, čo Oto zistil.

"No... je to... neuveriteľné!" začal rytier. Yan videl, že volí slová tak, aby nepovedal niečo, čo by si mohol zle vysvetliť.

"Povedz mi, či si ju našiel!"

"Našiel som ju... Terezu... lenže... ona sa už tak volať nechce!"

"Čože?"

"Povedala mi, že ju mám volať novým menom," vysvetľoval mu Oto a v tej chvíli si nevedel celkom presne spomenúť, aké meno to bolo a tak iba hádal. "Pretutanga... Euganda... alebo tak nejak podobne!"

"Zbláznil si sa?" Yan si ho obzeral, akoby si nebol istý, či je rytier triezvy.

"Nevráti sa!" vyhlásil Oto napokon. Zbytočne bude vymýšľať. Zbytočne hľadať primerané slová. Povie to tak, ako to videl a zažil. A tak Yanovi povedal o dievčine, ktorá sa rozhodla nielen si zmeniť meno, ale aj ostať v divočine v spoločnosti divokého tigra.

"Mal si ju priviesť domov!" vytkol mu Yan nahnevane.

Rytier, dvakrát vyšší a päťkrát ťažší ako radca, sa k nemu naklonil a drsne poznamenal: "Bol by som zvedavý, ako by si sa medzi ňu a tigra postavil ty!"

"Odkiaľ má tigra?" hútal nahlas. Tereza bola vždy iná ako ostatné jej rovesníčky, divokejšia a odvážnejšia, ale odkiaľ si zadovážila skroteného tigra, tomu nijako nerozumel.

"Povedala, že sa do mesta viac nevráti!" pokračoval rytier. "Pozdravuje ťa a odkazuje ti, že je a bude v poriadku. Nemáš si o ňu robiť starosti!"

"To sa ti ľahko povie!" odsekol Yan namosúrene.

"S tým tigrom jej nič nehrozí!" upokojoval ho Oto. "To by ti zatiaľ malo stačiť... že je v bezpečí! Ak sa tu bude chcieť ukázať, tak sa ukáže... ale poznáš ju... vieš aká je! Ak ju budeš hľadať a prehovárať, nevráti sa už len z trucu!"

"Veď hej!" súhlasil starý radca.

Rytier dohovoril, potiahol koňa za uzdu a chystal sa obísť palác.

"Aj tak ti ďakujem!" zastavil ho ešte radca. "Že si ju aspoň našiel..."

"Bude v poriadku!" odvetil Oto a odišiel.

Yan si narovnal kabát a zamieril k báne, kde na neho čakal Elmar.

,Tereza a tiger! Naozaj neuveriteľné!' napadlo mu ešte, teraz však na to myslieť nemôže. Hlavne, že je živá. Vie, že je kdesi v divočine a že je v bezpečí! To mu nateraz stačí. Ostatné bude riešiť neskôr. Ostáva mu ešte nájsť princeznú a aj ju dostať do bezpečia.

Spolu s Elmarom vošli do kasárni. Hneď za prahom ich vítal veliteľ mestských stráži. Poklonkoval sa, akoby prišiel sám panovník. Yan však hneď videl, že to nerobí iba preto, aby sa mu podlizoval. Niečo sa stalo.

"Hovor!" prikázal mu radca. "Kde je ten väzeň!"

"Obesil sa!" odvetil veliteľ potichu. V tvári mal strach a v očiach neskutočnú krehkosť, akoby očakával, že za to dostane hneď šibenicu.

"Čože?" vykríkol nahnevane Yan. Ten jeden jediný muž v meste, ktorý by mohol vedieť, kde je princezná, sa obesil? Zahmlilo sa mu pred očami. Čo povie kráľovi? Ako mu vysvetlí, že nedokáže zistiť, kde je princezná? Ani nevie, kde ju začať hľadať!

"Kedy? A ako? To tu nik nestráži väzňov? Nik ich nekontroluje?" rozkričal sa a tvár mu sčervenela ako paprika. Sliny z jeho úst prskali na všetky strany. Elmar cúvol, veliteľ stráži to však pokorne znášal.

"Hovor!" opakoval Yan. "Ako sa to stalo?"

"To... nik nevie..." začal veliteľ pokorne.

"Hovor hlasnejšie!" kričal po ňom starý radca.

"Nevieme, ako sa to stalo!" zopakoval muž v uniforme.

"Ako, že neviete! To tu nikto nebol? Stalo sa to v noci? Ráno? Pomáhal mu niekto? Urobil si to sám? Čo vlastne viete?"

"Našli sme ho ráno," vysvetľoval veliteľ. "Visel na takej šnúre... ani nevieme, odkiaľ ju vzal... my tu také nemáme... prisahám, že sme ho prehľadali a keď sme ho dávali do cely, určite ju pri sebe nemal! Určite nie! Za to dám krk!"

"Za to dáte krk všetci!" vyhrážal sa mu Yan.

"Áno, pane," pritakával veliteľ, akoby to bol rozkaz.

"Chcem ho vidieť! Kde je?"

"Nasleduj ma, prosím," odvetil veliteľ a viedol Yana s Elmarom hlbšie do kasárni. Prešli okolo prázdnych izieb, okolo vojakov, ktorí im hneď salutovali, až kamsi dozadu, do skladu, kde v kúte na vyschnutej slame ležalo nehybné telo.

Yan sa k nemu sklonil, obrátil jeho hlavu do svetla a pozrel mŕtvemu do tváre.

"Elmar," oslovil svojho pomocníka, ktorý sa nad telom sklonil tiež. "Poznáš ho?"

"Nie!"

"Ani ja!" súhlasil s ním Yan. Vstal a pozrel na veliteľa.

"Poznal ho niekto z vás?"

"Nie!"

"A ten odev, ktorý mal na sebe, keď ho sem v noci priviedli aj s maskou na tvári," pokračoval radca, "taký ste už niekedy videli? Niekto z vás?" Pozrel na veliteľa i Elmara. Obaja zakrútili hlavou.

"To je zle!" povedal sám pre seba a vstúpil do chodby, ktorou prichádzali do cely. Cestou von úpenlivo premýšľal. Prechádzal rad radom všetko, čo počul od Kristíny včera a čo počul dnes. Každý detail. Čokoľvek, čo by ho mohlo naviesť na stopu.

,Kristína ju našla u seba po pohrebe!' premýšľal. Pred sprievodom do hrobky tam ešte nebola. Musela sa teda dostať do domu počas neho. Kde sa však skrývala dovtedy? V meste? Alebo vstúpila do mesta počas pohrebu?

"Chcem sa rozprávať s vojakmi, ktorí včera počas sprievodu strážili bránu!" prikázal veliteľovi. "A chcem ich vidieť hneď!"

Veliteľ prikývol a rozbehol sa do kasárni.

Yan vedel, že Ema sa mohla v meste ukrývať aj niekoľko dní. Možno tu bola celé mesiace. Bol si však istý, že on v tom domčeku na okraji námestia nehľadala Kristínu. Išla za Martou. Vždy za ňou chodila, keď bola v problémoch. Ak by sa však v meste skrývala dlhšie, vedela by, že je mŕtva. Prečo by ju tam potom hľadala?

Keď vyšli na vzduch, Elmar sa opýtal, či teraz budú vypočúvať každého vojaka.

"Iba tých, ktorých budem chcieť vypočuť!" odsekol mu Yan. Prísne sa na neho zahľadel a dodal: "Môžeš odísť, ak chceš! Máš predsa ešte povinnosti! Verím, že mi ešte dnes prinesieš správy od kňažnej!"

"Nie," odvetil pokojne Elmar, akoby ho radcov tón nijako neurážal. "Počkám tu s tebou! Za kňažnou môžem ísť, až keď tu skončíme!"

Netrvalo to ani dlho a veliteľ pred nich priviedol troch vojakov. Dôrazne ich pred nimi napomenul, aby na všetky otázky odpovedali pravdivo.

"Sú to vojaci! Vedia, komu prisahali!" zagánil na veliteľa Yan a každého z nich si premeral prísnym pohľadom. "Takže, to vy traja ste včera slúžili pri bráne?"

"Nie, pane," odpovedal najvyšší spomedzi nich. "Boli sme štyria, lenže toho štvrtého nevieme nájsť!"

"Vari dnes neprišiel do služby?" čudoval sa radca.

"Nevieme, pane," odvetil vojak. "My totiž... my nevieme, či patrí k nám..."

Skôr, než by sa Yan nahneval, či to myslia vážne, prehovoril veliteľ: "Zamiešal sa medzi nich a tvrdil, že je to jeho prvý deň v službe, pane! Nemohli vedieť, že im klame! Nemali si to ani kde overiť! Včera sme boli všade, veď vieš! Pri bráne, na hradbách, na námestí a potom večer na kopci!"

Yan prikývol. Veliteľ mal pravdu. Kto by upodozrieval vojaka pri bráne, ktorého jedinou povinnosťou je strážiť vchod do mesta? Ani on sám by nezisťoval, či je ten vojak naozaj nováčik alebo podvodník. Postavil by ho ku bráne a viac by sa o neho nestaral.

"Počas vašej služby, zvlášť počas pohrebu," obrátil sa radca naspäť k vojakom, "nevšimli ste si náhodou dievča... ženu... ktorá by prichádzala sama do mesta? Možno ani nebola oblečená na pohreb. Ako obyčajná pútnička. Cudzinka, ktorú možno aj zaskočilo, keď zbadala toľký dav na námestí..."

"Áno, pane," prehovoril vojak s výraznými čiernymi fúzami pod nosom. "Jedna žena... skôr dievča... prišla krátko pred začiatkom na koni. A práve ten vojak, ktorého nevieme nájsť... on sa s ňou rozprával!" Muž sa zhlboka nadýchol, akoby ho každé vyslovené slovo pálilo v krku. Keď však videl, že je radca spokojný s tým, čo hovorí, pokračoval svižnejšie: "Začul som iba, ako jej vysvetľuje, čo sa deje na námestí... potom odišla..."

"Kam?"

"Do mesta! Medzi ľudí!"

Yan pozrel na Elmara. Žena, ktorá prišla do mesta počas pohrebu, o ktorom nemala ani potuchy, by mohla byť Ema. Ak by sa aj niekoho opýtala, čo sa deje na námestí, mešťania by jej povedali, že pochovávajú kráľovnú a princeznú. Nik by jej nepovedal: "Pochovávajú Martu!" Povedali by: "Pochovávajú princezné, Emu a Ninu!" A tak by sa vybrala za Martou. Vošla by do domčeka a čakala by, kedy sa vráti domov. A tam by ju po pohrebe našla Kristína, presne tak, ako to opisovala.

"A potom ste ju už nevideli?" spytoval sa ich ešte Yan.

"Nie, pane!"

"Dobre," Yan kýval hlavou hore a dolu. "Môžete ísť. Pomohli ste mi!"

Vojaci sa už chystali odísť, starý radca ich však ešte zastavil.

"Počkajte!" urobil krok smerom k nim a zamyslene, akoby iba nahlas premýšľal, sa ich spytoval: "A potom, po pohrebe... nevideli ste ju odchádzať? Alebo niečo iné... podozrivé... mužov, ktorí niekoho vlečú von... s kapucňami... alebo nejakú zviazanú ženu?"

"Nie, pane!" odvetil vysoký vojak. "Keď vybuchla koruna mesta, nastal taký chaos, že mešťania sa tlačili cez bránu za hradby... v tej chvíli sa mohol dostať von ktokoľvek, hoci aj s kapucňou na hlave alebo zviazaný bez toho, aby si to ktokoľvek všimol!"

"Hej," prikyvoval starý radca zamyslene. Dvihol hlavu a naznačil im, že teraz už naozaj môžu ísť. Otočil sa k veliteľovi a prísne sa na neho zadíval. Chvíľu ešte vyčkával, kým prehovoril.

"Navrhujem, aby si ešte dne prehovoril ku všetkým svojim mužom," prikazoval mu Yan. "Ak sa medzi nimi znova ukáže niekto, koho nepoznajú, nech ho hneď uväznia, kým sa nevysvetlí, odkiaľ prichádza. Ak zistíš niečo podozrivé, osobne mi to prídeš povedať, aj keby bola hlboká noc! Rozumieš?"

"Áno, pane!" Veliteľ sa pred ním uklonil a čakal ďalšie pokyny.

"To je všetko!" odsekol Yan a obrátil sa k Elmarovi.

"Tu sme skončili!" vyhlásil. "Ja pôjdem za kráľom, ty za kňažnou. Príď mi potom povedať, čo nám odkazuje. Zdôrazni však, že kráľ si želá vidieť ju čím skôr!"

Elmar prikývol a vydal sa smerom k palácu.

Yan ešte chvíľu postával okolo kasárni. Pozorným okom sledoval okolie, akoby ešte niečo hľadal. Predstavoval si, ako to tu vyzeralo včera, keď sa na námestí zišlo takmer celé mesto. Keď Ema prešla cez bránu, inam ísť ani nemohla, iba k Marte. Aj keby chcela ísť do paláca, v tej chvíli to nebolo možné. A potom ju uniesli. Kristína si však nepamätala, koľkí muži vstúpili do domu. Chaos, ktorý nastal v čase výbuchu, im zjednodušil cestu von z mesta. V tej chvíli sa totiž každý staral iba o seba.

,Čo ak ten výbuch spôsobili oni?' napadlo mu zrazu.

Hneď však tú myšlienku zahnal. Tí muži nemohli byť na námestí a v korune mesta zároveň. Iba žeby tam výbušninu nastražili už pred tým. To by však museli vedieť, kedy príde Ema do mesta. Nie, tá myšlienka bola až príliš bláznivá. Princeznú nenájde, ak bude domýšľať. Musí ostať pri zdravom rozume a držať sa iba toho, čo vie v tejto chvíli dokázať!

Otočil sa a zamieril k domčeku na okraji námestia.

Samuel a Kristína ho už nedočkavo čakali. Yan zastal na prahu dverí a hoci ho pozývali na čaj, slušne ich odmietol. Krátko im vysvetlil, čo zistil a ponáhľal sa za kráľom.

"Netúlajte sa mestom bez sprievodu!" Znova im zdôraznil, aby boli opatrní, rozlúčil sa a vydal sa krížom cez námestie naspäť do paláca.

Cestou premýšľal, čo povie kráľovi. Niečo zistil, avšak nie dosť, aby vedel povedať, kto a kam uniesol princeznú Emu. Teraz už nepochyboval, že je živá a že sa naozaj včera ukázala v dome Marty. Stále však netušil, čo sa s ňou stalo. Kde bola celý ten čas? Kto ju uniesol? A prečo? Kto si dovolil siahnuť na slobodu kráľovej dcéry? Čo od nej chceli a prečo ju skrývali?

A v tej chvíli, akoby ho niekto udrel po tvári, aby sa spamätal, mu prišlo na um to jediné, čo mu v celom tom tajomnom príbehu zrazu dávalo zmysel.

,Kto otvoril brány svätyne?'

To bola otázka, na ktorú ani Marta nedokázala odpovedať. Keď sa však rozhoreli ohne, dookola opakovala, že to je nemožné, keďže z tých, ktoré by to mohli urobiť, neostal nažive nik. Brány mohla otvoriť iba žena s kráľovskou krvou. Vtedy si však mysleli, že pod vežou zahynuli aj kráľovná aj princezná. Neostal teda nik, kto by tie brány mohol otvoriť, a predsa ich niekto otvoril. V tej chvíli bolo jednoduché veriť, že ich otvorila Anavin, keďže žiadne iné rozumné vysvetlenie neexistovalo.

,Čo ak ich však otvorila princezná?'

Tá myšlienka ho vydesila. Uniesli princeznú, aby otvorila brány svätyne?

Ale kto? Kňažná? Vari má armádu, ktorá by to mohla urobiť? Alebo jej služobnice? A čo tí muži, ktorí uniesli Emu včera a potom v noci napadli Samuela a Kristínu? Patria k nej? Vari má kňažná takú moc, že ju poslúchajú aj muži? Prečo by to robili? Čo by z toho mali? A ako by ich kňažná naverbovala na svoju stranu? Alebo to urobil niekto iný? Ale kto?

Mnohé z toho nedávalo zmysel. Mnohé ostávalo nejasné a domyslené. Nemohol sa však zbaviť pocitu, že princeznú niekto zneužil na otvorenie tej prekliatej brány.

Keď Yan vstúpil do paláca, rýchlo sa rozhodol, že kráľovi zatiaľ neprezradí, čo si myslí o tom, prečo niekto uniesol jeho dcéru a čo od nej potreboval. Stále iba domýšľal. Nebude pred kráľom hádať, ani sa vystatovať, čo všetko objavil. Kým nebude mať v rukách dôkazy, nebude pred ním špekulovať.

Zastal pred jeho komnatami, zaklopal a vstúpil dnu.

Yan sa posadil ku kráľovi na sedačku a pokojným hlasom mu rozpovedal, čo stalo od chvíle, ako od neho odišiel. S ťažkým srdcom mu oznamoval, že ten, ktorý najskôr vedel, kde je jeho dcéra, sa počas noci obesil. S určitosťou však vedia, že princezná naozaj do mesta vstúpila a to je dobrá správa. Vedia, že je stále nažive. Čo sa však dialo potom, ako ju uniesli, zatiaľ nevie nik.

Kráľ ho trpezlivo počúval. Keď radca dohovoril, obrátil sa na neho a tichým hlasom povedal: "Musíš ju nájsť, Yan! Rozumieš? Aj keby ju ukryli pod zem, musíš mi ju priviesť domov!"

"Privediem!" prisľúbil, hoci nezvykol dávať sľuby, ktoré boli neisté. Bol však odhodlaný nájsť ju za každú cenu. Aj keby mal prehľadať každý dom, každý kút a pivnicu v meste, aj keby mal vypočuť každého mešťana či dieťa, nájde niekoho, kto pozná tých, ktorí ju uniesli.

Yan sa u kráľa dlho nezdržal. Ospravedlnil sa, že má ďalšie povinnosti a prisľúbil, že ak zistí niečo nové, hneď ho bude informovať.

"Ako to vyzerá v korune mesta?" spytoval sa ho ešte kráľ.

"Mnohí chlapi už od rána odpratávajú, čo nestihli včera," vysvetľoval mu Yan. "Mnohí prisľúbili, že pomôžu zbúrané domy vystavať nanovo..."

"A ty? A tvoj dom?"

"Ja ostanem tu!" odvetil. "Tu je moje miesto! Niečo si už nájdem!"

Kráľ prikývol a sklonil hlavu. Iné od neho ani nečakal.

Len čo starý radca vyšiel od kráľa, vedel, čo musí urobiť. Obišiel schodisko, vstúpil do krátkej chodby a pokračoval popri veľkých obrazoch na stenách hlbšie do srdca paláca. Na konci chodby vyšiel po krátkom schodisku do priestrannej siene. Po oboch jej stranách na neho zívali dvoje dverí. Zamieril k tým po jeho pravici, položil ruku na kľučku, zhlboka sa nadýchol a otvoril ich. Zaváhal, akoby zapochyboval, či je hoden vstúpiť do vnútra, napokon to však urobil.

,Kráľovná si to želala!' zopakoval v duchu sám pre seba a zatvoril za sebou dvere.

Komnaty kráľovnej ostali od jej smrti neporušené. Nechodievalo sem služobníctvo, nechodieval sem ani kráľ. Kým panovník bude žiť, nič sa odtiaľto nevynesie, nič sa sem neprinesie. Izby jeho manželky ostanú, akoby sa v nich zastavil čas.

Opatrne, akoby kráčal po skle, prešiel cez prvú komnatu do druhej. Ničoho sa nedotýkal a nič si neobzeral, akoby sa cítil nehodný civieť na osobné veci kráľovnej.

Vstúpil do spálne a zatvoril dvere. Hneď vedľa zárubne visel obraz, z ktorého sa na neho usmievalo malé dievčatko s veľkou kyticou poľných kvetov v náručí. Ema.

"Za princeznou nájdeš, čo budeš potrebovať!" Takto mu to vtedy hovorila kráľovná.

Yan zložil obraz zo steny a opatrne ho položil na posteľ s baldachýnom. V starom okne za maľbou, zakrytom z oboch strán, našiel škatuľu. Vytiahol ju a obhliadol sa okolo seba. Posadil sa na pohovku pod oknom a zvedavo sa zadíval do vnútra.

Hneď na vrchu ležal list. Na obálke bolo veľkými písmenami napísané jeho meno. Vzal ho do rúk a nakukol do škatule pod ním. Ležali tam ďalšie listy a papiere, keď si však uvedomil, že sa sem neprišiel prehrabovať v živote kráľovnej, vstal, položil škatuľu naspäť do okna a vrátil obraz na stenu. Ostatné nie je jeho vec. Nebude hľadať, čo nemá nájsť.

Vrátil sa na pohovku pod oknom a otvoril list. Zhlboka sa nadýchol a začal čítať. Prechádzal očami slovo za slovom, pomaly a trpezlivo, aby mu nič neuniklo.

"Keď ma navštívila Anavin prvý krát," prečítal po niekoľkých riadkoch a v žilách mu stuhla krv, "žiadala ma, aby som znova otvorila brány jej svätyne!"

Kráľovná opisovala v liste bohyňu ako niekoho, komu sa nemôže rovnať žiaden človek. Ani krásou ani vznešenosťou ani mocou myšlienok, ktoré majú moc opantať srdce človeka tak jednoducho, ako má človek moc zašliapnuť mravca.

"Keď ma navštívila druhý krát," opisovala kráľovná, "vyhrážala sa mi, že ak jej brány neotvorím ja, požiada o to moju dcéru! Napokon to aj urobila. Navštevovala Emu a prehovárala ju, že ak jej otvorí brány, zahrnie ju bohatstvom a krásou, pred ktorou sa skloní každý muž na zemi..."

Kráľovná potom opisovala nespočetné hádky medzi ňou a princeznou, ktorá by dala bohyni, čo si želá, len aby mali pokoj. Matka ju varovala, aby ju nepočúvala, Ema však chcela zo všetkého najviac pokoj. Začali sa od seba vzďaľovať. Nemali si čo povedať a keď sa jej kráľovná vypytovala na Anavin, princezná s ňou o tom odmietala rozprávať.

"Včera ma navštívila Anavin znova," pokračoval list. "Mám pocit, že sa stane niečo zlé. Myslím, že nám hrozí nebezpečenstvo obom. Neviem ten pocit vysvetliť, ale asi ako každá matka, vnímam niečo, čo sa nedá opísať slovami a vysvetliť rozumom. Ema je v nebezpečenstve!"

Yan sa nespokojne pomrvil. To poznanie, že kráľovná a jej dcéra komunikovali priamo na hrade s Anavin, a nik navôkol si to nevšimol, ho vydesilo. Keby aspoň niečo tušili! Keby im niečo naznačili! Keby aspoň požiadali kráľa o pomoc! Ony si to však nechávali pre seba. Kto môže bojovať so starodávnou bohyňou a ostať nažive? Kto?

"Píšem ti tento list pre prípad, že sa nám naozaj niečo stalo," pokračovala kráľovná ďalej. "Ak by dokázala Anavin sama otvoriť brány svätyne a nebude tu ani jedna z nás, ktorá by ich mohla zatvoriť, musíš vedieť, že nádej stále žije!"

Začal čítať ďalšiu vetu, po jej prvých slovách sa však zarazil a dvihol zrak, akoby nechcel vedieť, čo bude nasledovať.

,To nie je možné!' vyriekol v duchu.

V mysli sa mu hneď ukázali obrazy z minulosti. Kráľ sa ku svojej kráľovnej vždy správal s patričnou úctou. Neraz ho počul povedať, že je tým najdôležitejším, čo sa mu v živote prihodilo. Neraz počul ju, ako ho chváli, že lepšieho manžela si nemohla priať. Vyzerali ako tá najšťastnejšia dvojica na svete. Kráľ svoju kráľovnú miloval. A predsa...

Yan sklopil zrak a začal čítať znova.

"Kráľ má ešte jednu dcéru, o ktorej nevie nik!" čítal ďalej.

A potom opisovala, ako spoznala jej matku, až keď už ležala na smrteľnej posteli. Ako náhodou odhalila tajomstvo kráľovskej rodiny, o ktorom si aj kráľ myslel, že ostane navždy utajené. A ako si dodnes myslí, že nik, ani kráľovná, o jeho nemanželskej dcére netuší.

"Keď tá žena umrela, rozhodla som sa, že sa o to malé a nevinné dievčatko postarám, lebo nie je vinou dieťaťa to, z čoho obviňujú jeho rodičov! A tak som ho zverila..."

Yan v tej chvíli zmeravel. List mu vypadol z rúk, akoby v nich stratil silu. Hlava mu padla na operadlo pohovky a viečka mu samé skĺzli po očiach, až sa zatvorili. Prepadla ho triaška, akoby vstúpil do víchrice. Zhlboka vydýchol a srdce sa mu rozbúchalo ako zvon.

A v tej chvíli myslel už iba na jedno jediné: ,Ako je možné, že som to ani ja, ani Marta, celé tie roky nevideli?'