CH02 - druhá - 05

Slnko padlo za stromy a Čeľuste zahalil oranžovo bordový tieň. Obloha, maľovaná sýto ružovým štetcom, premenila okolitý les a čistinku uprostred neho na krvavú krajinu. Akoby sa všetka zeleň okolo, v tom nevšednom svetle neba, predčasne zaodela do neskorých jesenných farieb. Trvalo to však iba chvíľu. Rúžový nádych oblakov nad ich hlavami vyprchal a krajinu pohltilo bezduché šero.

Chekutanga sa nepohla od chvíle, čo sa na čistinke pod skalou zjavil cudzinec. Keď vystúpil z lesa a jej Mubatsiri mu išiel naproti, prekvapilo ju to. Keď mu však dovolil vziať jeho hlavu do dlaní, takmer spadla z nôh. Dokonca sa pred ňou uzavrel, akoby na ňu zabudol. A potom, akoby už len v tom, čo dovtedy videla, nebolo dosť tajomného, vyšiel z lesa divoký leopard. Nie však obyčajný, ako si myslela, lebo jej tiger sa pred ním sklonil po zem, akoby prichádzal skutočný kráľ divočiny. A ten leopard sa potom priblížil k mužovi a obtrel sa mu o nohy ako domáca mačka.

,Kto je ten cudzinec?' hútala v duchu ako obarená. Vyžarovala z neho nielen tajomnosť, ale aj zázračnosť, akú nepocítila ani v prítomnosti pána Dvoch skál. Akoby sa v ňom sama divočina hýbala. Akoby v ňom žila. Akoby priťahovala všetko živé v nej.

"Mubatsiri!" Chekutanga hľadala svojho priateľa. Hoci sa pred ňou na chvíľu uzavrel, teraz už cítila, že je späť. Vnímala jeho myseľ, jeho myšlienky, nenašla v nich však nič, čo by jej prezradilo o mužovi s leopardom viac.

"Mubatsiri!" volala na neho, keď jej neodpovedal.

"Buď trpezlivá!" odvetil a hlas mal pokojný, akoby sa chystal spievať uspávanku.

"Kto to je?" dožadovala sa odpovede.

"Sám sa ti predstaví! Vydrž!" pobádal ju k trpezlivosti tiger. Vrátil sa k nej a zvalil sa jej pod nohy.

Chekutanga sa zvedavo dívala do tváre muža a takmer ani nedýchala, keď sa k nej pomaly približoval s divokou šelmou po boku. Kráčali nečujne ako po koberci, akoby pod ich nohami ani neležali suché halúzky a staré lístie. Leopard ju nespúšťal z očí, čo ju mierne desilo. Pochybovala však, že by sa jej chystal ublížiť. Dúfala, že Mubatsiri by to nedovolil, hoci nezabúdala, že jej tiger sa pred leopardom sklonil až po zem.

Muž s jazvou na tvári zastal dva krok od nej a zložil z hlavy kapucňu. Vlasy, ani dlhé ani úplne krátke, mu zakrývali uši a lícne kosti. Tvár mal hnedú od slnka, strnisko na brade husté a čierne, oči hlboké, akoby v nich nosil veľa uzdravenej bolesti, no ona sa najdlhšie dívala na jeho jazvu, ktorá sa mu ako had tiahla od brady až ku oku.

"Ľudia ma volajú Pustovník," predstavil sa jej muž, sklonil hlavu, pozrel na leoparda pri nohách a dodal: "A toto je leopard, ktorého sprevádzam na cestách..."

Hoci sa snažila, nedokázala sa mu dostať do mysle. Ani jemu ani leopardovi. Akoby búšila do skaly, keď k nim chcela preniknúť. Vnímala myseľ svojho tigra, ktorý cítil, čo robí a predsa jej nič nepovedal.

V hlave mala nerozhodnosť. Nijako sa jej nepáčilo, že ten cudzinec prichádza ako zlodej pred nocou práve na to miesto, ktoré si spolu s tigrom zvolili za nový domov. Zároveň ju však priťahoval zvláštnou vôňou, ktorá však nevychádzala z jeho tela, ale z duše.

,Ľudia mu dali meno Pustovník?' premýšľala v duchu. Koho tým myslí? Rodičov? Tak ich volá? Ľudia? Alebo má aj iné meno, ktoré jej nechce prezradiť?

Bojovala s tým, či ho chce poslať preč, alebo sa o ňom dozvedieť viac. Páčilo sa jej však, ako hovoril o svojom leopardovi. Že ho sprevádza. Cítila, že je pre neho dôležité, aby to tak chápala. Prichádzali obaja, ale len jeden vedie druhého a on jej hneď v prvej vete vysvetlil, kto vedie koho.

"Ja sa volám Chekutanga!" predstavila sa mu napokon. Rozhodla sa, že mu dá šancu. Aspoň na chvíľu. Kým niečo nepokazí a potom ho pošle preč. Pozrela na svojho tigra a s bázňou dodala: "A toto je môj Mubatsiri..."

Ostatné slová, ktoré mala ešte na jazyku, prehltla. V tej chvíli si uvedomila, aký je medzi nimi rozdiel a to ju zmiatlo. Ona totiž nemôže povedať, že sprevádza svojho tigra, lebo je to naopak. Dostala ho do daru, aby on sprevádzal ju.

Pozrela na muža s leopardom a vážne, avšak neskrývajúc detskú zvedavosť, sa ho opýtala: "Ten leopard... to je tvoj Mubatsiri?"

"Mubatsiri? To je čo?" odvetil muž, ktorý to pomenovanie najskôr jakživ nepočul.

"Oni nie sú ako my, Chekutanga!" dotkol sa jej mysle tiger. "Viem, že nemáš rada nečakanú spoločnosť, ver mi však, že tento muž sa tu nezjavil náhodou. Hovorím ti, že mu môžeš veriť!"

"Ty ho poznáš?" vyzvedala.

"Pustovník čaká, či mu to vysvetlíš," upozornil ju, aby sa teraz rozprávala s mužom pred sebou a nie s ním. "Ja mu dôverujem. Môžeš to skúsiť aj ty!"

Chekutanga spoznala hneď, že tento muž nie je ako pán Dvoch skál. Toho sa obávala najviac, aby nebol ako on. Jedna skúsenosť s mužom, ktorý sa pred ňou vyvyšoval až do neba, jej postačí na dlhé roky dopredu. Nežiada ďalšiu. Tento sa však nevyvyšuje, nepoučuje ju, ba dokonca nepredstiera, že všetko vie a všetkému rozumie. Už chápe, že muž s leopardom nie je ako ona s tigrom. Nerozumie síce, ako je možné, že nie sú ako oni, v kútiku duše však dúfala, že to skoro rozlúskne.

"Mubatsiri je priateľ, ktorý mi pomáha na ceste, ktorou musím ísť, keď počujem nejaké volanie o pomoc!" rozhovorila sa napokon. "Ja mám tigra, ktorý ma povzbudzuje a učí, čo mám robiť, čo robiť nemám, čo je dobré a čo dobré nie je... to jej môj Mubatsiri. Myslela som, že ty máš leoparda..."

"No... popravde... môj leopard so mnou hovorí iba výnimočne!" poznamenal Pustovník a hneď ju aj pochválil. "Páči sa mi, že pomáhate tým, ktorí potrebujú pomoc!"

"Iba výnimočne?" Chekutangu to prekvapilo. "Vy sa spolu nerozprávate?"

"Ani veľmi nie!" odvetil a úprimne dodal: "Dôverujeme si aj bez slov..."

"Veď aj my," chválila sa. "Počujeme, čo si každý myslí. Je to zábavné, dorozumievať sa myšlienkami, však?"

"Neviem," Pustovník pokrčil plecia a pokračoval: "My sa myšlienkami nedorozumievame! Skôr tichom... tak by som to povedal... dorozumievame sa tichom!"

"Naozaj?" čudovala sa ešte viac. "Takže ty ani nevieš, čo si tvoj leopard myslí?"

Pustovník sa na ňu nežne usmial. Ako na dieťa, ktoré nikdy nemá dosť: otázok, sladkostí a huncútstiev.

"Čo keby sme sa najskôr niekam posadili?" opýtal sa jej láskavo a vykročil k nej. "Vidím, že tvoj tiger ti už ulovil večeru a že tam, za chatrčou, je už rozložený oheň... naozaj sme po dlhej ceste unavení..."

Nastal čas rozhodnúť sa. Pozve ho k sebe alebo ho pošle preč?

"Poďme sa posadiť k ohňu," navrhla. Dôveruje predsa svojmu tigrovi. Povedal, že ten muž je dôležitý. Musí teda ostať tu. A okrem toho, túžila sa o ňom dozvedieť viac!

"Chekutanga, môžeme tu aj prenocovať?" opýtal sa, keď sa pohli. Prekvapilo ju, že ju oslovil po mene. Len málokto si ho zapamätá na prvé počutie. "Nebude vám to vadiť?" dodal ešte Pustovník.

"Počkaj... opýtam sa!" vyriekla vážne, sklonila sa ku svojmu tigrovi, objala ho okolo krku a pobozkala na ňufák. Nastavila k nemu ucho, akoby čakala, že jej nahlas povie, čo si o tom myslí.

"Teraz sa predvádzaš!" počula v mysli tigrov hlas.

"Ja viem! Prepáč!" ospravedlňovala sa, pustila ho a vstala.

"Nebude nám to vadiť!" predniesla vážne, otočila sa a viedla Pustovníka k ohnisku vedľa starej chatrče.

Nebo sa už zatiahlo atramentom. Na východe sa v ňom rozžiarili prvé osamelé hviezdičky. Čoskoro si zaberú celú oblohu. Rozsvietia svoje lampáše a po celú noc budú svietiť zblúdeným na cestu.

"Má v seba takú zvláštnu príťažlivosť, všimol si si?" hovorila Chekutanga tigrovi cestou k ohnisku. "Nepoznám ho, ale chcem byť blízko neho, rozumieš tomu?"

"Rozumiem!" súhlasil s ňou Mubatsiri. "Dobro odjakživa priťahuje človeka! Akoby si to nevedela, že dobrí sú vždy viac milovaní ako tí zlí!"

V tej chvíli si spomenula na tetu Martu. Prišlo jej ľúto, že je navždy preč. To ona zvykla hovorievať, že treba milovať aj nepodarených, aby sa stali lepšími.

"Múdro hovorila," uznal tiger. "Veď len skutočná láska rozpúšťa zlo!"

Chekutanga sa prudko obzrela za Pustovníkom. Z čista jasna jej napadlo, či náhodou nepočuje, o čom sa v mysli rozpráva s tigrom. Mubatsiri ju však hneď upokojoval, že do ich vnútorných rozhovorov sa nemôže nik zapojiť bez toho, aby to necítila.

Len čo sa priblížila k ohnisku, hneď priložila na oheň. Tiger pustil z čeľustí mladého diviaka a znova sa rozvalil na zem. Pustovník odopol svoj meč a posadil na drevenú lavičku blízko ohňa. Leopard sa mu rozvalil pod nohy.

"Pomôžeš mi s tým diviakom?" opýtala sa Chekutanga tigra.

"Chceš?"

"Budem rada!" odvetila.

"Ak sa nebudeš predvádzať pred Pustovníkom, urobím to!"

"No dovoľ!" durdila sa. "Kto si myslíš, že som? Nejaká dvorná fiflena?"

Skôr než to dopovedala, diviaka zahalilo matné modré svetlo a na zemi, kde ležal, ostali dve kopy. Na jednej mäso, na druhej koža a vnútornosti.

"Odnes tie zbytky do lesa!" požiadal ju Mubatsiri.

Chekutanga ho hneď poslúchla. Vykasala si rukávy a chystala sa ich nabrať do rúk. Znova ich však zahalilo modré svetlo a rozplynuli sa pred jej očami rýchlo ako sneh.

"Čo robíš?" okríkla nahnevane tigra.

"Pomáham ti!" smial sa v jej mysli ako dieťa. "Vari si si nemyslela, že ti to dovolím? Ruky by ti smrdeli celé týždne. Ale chválim ťa, že si ma poslúchla na prvé slovo!"

Chekutanga sa zamračila, vystrela sa a pozrela na Pustovníka. Ten sa však spokojne díval do ohňa. Nebola si istá, či videl, čo sa stalo s diviakom. Tváril sa však, že ho to nijako nezaujíma. Natiahla krk a zhlboka sa nadýchla. Vzduch rozvoniaval lesom a sviežosťou. Nad kamenné ohnisko sa k plameňom nakláňali okolité stromy. Vyzerali ako tiene obrov a šumeli ako vlny na brehu pokojného mora.

Znova sa pozrela na muža s leopardom. Vyzeral spokojne, akoby bol v lese úplne sám. Na tvári mu tancovali tiene a svetlá z blízkeho ohňa. Oči sa mu leskli ako hviezdy na nočnej oblohe.

"Môžem ponúknuť tvojho leoparda?" opýtala sa ho placho, akoby ho nechcela zobudiť. Keď sa na ňu pozrel, ukázala na surové mäso na zemi.

"Nažral sa cestou!" odvetil vďačne Pustovník. "Ak bude hladný, uloví si niečo sám alebo ti nejako naznačí, aby si ho ponúkla mäsom sama!"

"A ty?"

"Ja si dám," prikývol. "Ak ti niečo ostane..."

"Je tu toho dosť pre všetkých," vyhlásila, pozrela na tigra a pobádala ho, aby si vzal z kopy toľko, koľko sám zožerie. Keď to urobil, zbytok mäsa poukladala na ražeň. Z koženého vrecúška, ktoré našla v chatrči, nabrala soľ a posypala ním každý kúsok šťavnatého mäsa na ohni. Iné korenie v chatrči nenašla. Bola však vďačná aj za to. Zvyčajne, keď jedli na cestách, nemala so sebou ani soľ. Už neraz si zaumienila, že pri najbližšej návšteve mesta alebo osady, nakúpi dostatok korenia, aby nemusela jesť nesolené mäso. A hoci posledné dni navštívila Búrku i Starú, zasa na to zabudla.

Posadila sa na lavicu vedľa tej, na ktorej sedel Pustovník a chvíľu sa dívala do ohňa. Dlho tak však nevydržala. Mala síce ticho divočiny rada, teraz ju však premohla zvedavosť. Chcela o tajomnom mužovi s leopardom vedieť viac.

"Ako si ma našiel?" opýtala sa takmer šeptom a pozrela na neho.

"Ja som ťa nehľadal!" odvetil stroho a ďalej sa díval do ohňa.

Čakala viac. Nejaký príbeh. Niečo zaujímavejšie. Možno by sa za takú odpoveď aj hnevala, keď si však uvedomila, že ona by najskôr odpovedala rovnako stroho, potlačila v sebe nespokojnosť a skúsila to znova.

"Tak prečo si potom tu?"

"Neviem!"

"Nevieš?" Jeho odpovede jej nedávali zmysel.

"Si taký uzavretý vždy alebo nechceš hovoriť iba so mnou?" zaútočila. Kto nebojuje, nič sa nedozvie.

"Správaj sa slušne!" počula v mysli hlas Mubatsiriho.

"Ak mi o ňom nechceš povedať ty, vytiahnem to z neho sama!" odvetila trucovito tigrovi a dívala sa na Pustovníka nedočkavými očami.

Muž k nej obrátil hlavu. Na jeho tvári sa však nič nezmenilo. V očiach nemal ani vzdor ani hnev. Skúmavo si ju obzeral, akoby premýšľal, či si zaslúži vedieť viac.

"Iba chcem rozumieť tomu, prečo si tu!" pokračovala Chekutanga, keď dlho mlčal, akoby si uvedomovala, že bola drzá. "Zväčša v divočine nemám žiadnu spoločnosť... a dnes večer sa na čistinke, kam nikto nikdy nechodí, lebo toto je vraj prekliaty les..." roztvorila ruky a ukázala nimi na stromy okolo, "z ničoho nič zjaví muž s leopardom! A keďže na náhody neverím, rada by som vedela, ako si ma našiel!"

"Ja som ťa naozaj nehľadal!" zopakoval. Díval sa na ňu takými pokojnými očami, až ju to rozčuľovalo. Bola by mu znova povedala niečo drzé, ak by neotvoril ústa a nepokračoval.

"Ako som ti už povedal," sklonil hlavu a pozrel na svojho leoparda. "Ja nasledujem jeho. On ma sem priviedol!" Znova sa zadíval na Chekutangu a dodal: "Pýtaš sa ma ,čo tu robím?' Naozaj neviem. Zdá sa mi však, že by som sa na to mal pýtať ja teba!"

"Ako ty mňa?" nechápala. "Myslíš si, že ja viem, prečo si tu? Ja som ťa sem predsa nevolala! Prišiel si sám! Dodnes som o tebe ani nepočula!"

"Čo keby si mi ty povedala, prečo si tu?" Roztvoril ruky ako ona pred chvíľou a dodal: "Na takom pustom mieste, mimo ľudí, kde je ťažké počuť volanie o pomoc!" Zložil ruky do lona a zhlboka vydýchol. "Hovorila si mi predsa, že pomáhaš ľuďom, však?"

"Pomáham," odvetila rýchlo, akoby to spochybňoval.

"Neboj sa mu povedať o nás!" počula v mysli, ako ju tiger pobáda, aby mu povedala všetko. "Pustovník a leopard nežijú to, čo máme my! Ten muž nie je ako ty, nevie, na čo myslíš a leopard mu to nepovie!"

"Tak na čo ho potom má so sebou?" durdila sa, že ju tlačí do toho, aby hovorila o veciach, o ktorých nechcela.

Mubatsiri jej však neodpovedal a ona tušila, že ani nechce. Znova ju hnevalo, že pred ňou tají, čo by chcela vedieť. Nepochybovala o tom, že on o mužovi a jeho leopardovi toho vie dosť. Kiežby jej to vysvetlil! Kiežby vedela, koho má naozaj pred sebou!

"Chekutanga," oslovil ju Pustovník, keď dlho mlčala. "Ostanem tu, kým to bude chcieť môj leopard, ktorému verím vlastným životom!"

V tej chvíli sa leopard pohol, vyskočil na lavicu a zložil svoju hlavu Pustovníkovi do lona. Muž na ňu položil svoje ruky a prstami sa mu opatrne prehrabával v srsti, akoby držal v rukách domácu mačku.

Leopard sa díval na Chekutangu. Keď si to všimla, striaslo ju. A v tej chvíli padla do jeho bledých očí, akoby zletela z útesu. Svet okolo nej a v nej sa úplne zastavil. Les sa rozplynul. Rovnako jeho tma a tiene. Nič nevidela, iba svetlo, biele priezračné svetlo. Bzukot hmyzu a sykot dotieravých komárov zmĺkol, ako keď niekto luskne prstami. Nič nepočula, iba ticho, avšak také dunivé, že by pod jeho náporom popukali aj celé hory. Chvíľu sa jej zdalo, že pláva. Nie však ako ryba, ale ako vták, ktorého pokojné teplé prúdy unášajú vyššie a vyššie do neba. Nič necítila, dokonca ani seba samú. Nič, iba jeho, mocnú a zázračnú bytosť, ktorá je medzi ľuďmi od počiatku.

Zhlboka vdýchla, akoby ju do hrude uderila päsť. A svet okolo sa vrátil aj s tmou a bzukotom. Pozrela na leoparda znova. Oči jej horeli zlatým svetlom. A v tej chvíli vedela, že hoci ich tajomné spojenie trvalo iba krátko, predsa v nej ostane navždy. To, ako si ju tá divoká šelma nenásilne prezrela z vnútra. Ako ju poláskala svojou zázračnosťou. Ako v nej rozpustila špinu myšlienok a ciest, ktorými musela prejsť. Ako jej ukázala jej skutočnú hodnotu. To ostane navždy! Ako prvý bozk, ktorého sladkosť nikdy nezmizne.

"Čo to bolo?" vyriekla rozochveným hlasom a zhlboka sa nadýchla.

"Kde?" spytoval sa Pustovník a obzeral sa okolo seba, akoby si myslel, že v tme za nimi čosi videla.

"Je mocnejší ako ja, však?" upokojoval ju Mubatsiri. "Neboj sa však, nič ti nehrozí. Jeho prítomnosť ti neublíži, naopak, posilní ťa na cestách, ktoré spolu budeme musieť prejsť!"

Chekutanga stále lapala po dychu. Otvorila ústa a nasávala nimi do pľúc svieži vzduch ako vodu, ktorá môže uhasiť plamene. V hrudi jej namiesto srdca vyzváňal zvon. Pokožka ju pálila na každom kúsku tela, akoby jej v žilách kolovalo tekuté železo. Vystrela sa ako labuť a zatvorila oči.

"Čo sa stalo?" spytoval sa Pustovník. Videl, že nie je v poriadku.

"To nič," odvetila cez slzy Chekutanga, "len chvíľková nevoľnosť!"

"Prinesiem ti vodu?"

"Nie," kývala hlavou, Pustovník sa však sklonil k leopardovi a ten hneď z neho zoskočil. Odbehol do tmy a po chvíli sa vrátil s mechom s vodou. Posadil sa vedľa dievčiny a ponúkol ju, aby si aspoň osviežila tvár, keď už nechce piť.

Chekutanga nastavila dlane a Pustovník jej na ne nalial studenú vodu. Ovlažila si tvár a nastavila ruky ešte raz. Znova ich naplnil. Najskôr sa napila a zvyškom si znova osviežila tvár.

"Ďakujem," zašepkala a ukázala rukou, že stačí.

Ani si nevšimla, kedy leopard vyskočil na lavičku vedľa nej a keď jej ruky padli do lona, položil jej hlavu na stehno. Díval sa na ňu veľkými očami. Keď sa im stretli pohľady, už sa ho nebála. Nepadala doň ako do priepasti. V tej chvíli pocítila úľavu. Akoby z nej spadla všetka neistota, podozrievavosť a trucovitosť. Pochopila krásu toho divokého stvorenia a zrazu aj hĺbku vzťahu, ktorú k nemu musí mať ten muž, keď ho sprevádza na cestách, na ktoré by sa sám nikdy slobodne nevydal.

Dvihla hlavu, pozrela na muža vedľa seba a prehovorila: "Porozprávam ti o mojich volaniach," pokývala hlavou, aby videl, že to myslí vážne. "Najskôr ťa však poprosím, aby si obrátil mäso na ražni. Ak sa spečie, ostaneme na noc o hlade!" Usmiala sa na neho nežne ako na priateľa.

Keď Pustovník vstal, aby urobil, o čo ho požiadala, Chekutanga sa dotkla mysle svojho tigra: "Mala som ťa počúvať od začiatku! Tí dvaja sú naozaj iní... väčší ako ja!"

"Nevyčítam ti, že si trucovala, maličká!" oslovil ju nežne Mubatsiri. "Ten dotyk si zapamätáš! Ostane s tebou a na tebe, aj keď naň nebudeš myslieť! Ako tvár, ktorú máš po rodičoch!"

"Pustovník nevie, prečo je tu, však? A jeho zázračný leopard?" spytovala sa, hoci tušila, že pravdu spoznala už aj zo slov muža, ktorý tú divokú šelmu nasleduje.

"Musíš pochopiť, že kým my sme ako dva brehy rieky, lebo jeden bez druhého nemôže existovať, tak ako nemôže byť rieka s jedným brehom, oni sú navzájom voči sebe slobodní!" vysvetľoval a v hlase mal zvláštnu otcovskú starostlivosť. "Pri nás zázračnosť vychádza z nášho spojenia, ak by nás rozdelili, zázračnosť by sa stratila. Pustovník však sprevádzal leoparda na cestách dlhé roky bez toho, aby vôbec vedel, že dokáže rozprávať alebo že má v sebe tú silu, ktorú si pocítila pred chvíľou!"

"Ako že to nevedel?" čudovala sa Chekutanga.

"Leopard mu ju neukázal!" odvetil Mubatsiri. "Vďaka čomu sa medzi nimi vytvoril neopakovateľný a jedinečný vzťah, hoci ani jeden z nich toho druhého nepotreboval! Pustovník nie je závislý na zázračnosti leoparda a leopard zasa na jednom konkrétnom človeku. Sú práve takí slobodní, ako si o tom neraz rozprávala sama. Lenže to je dar, ktorí v živote dostanú len niektorí... výnimočne iba niektorí..."

"Poviem mu, čo viem! Snáď mu to pomôže!" prisľúbila Chekutanga tigrovi, keď sa k nej znova posadil Pustovník. "Pomôž mi, keby som na niečo zabudla..."

Pozrela najskôr na muža a potom na leoparda, ktorý sa na jej nohách uvelebil ako na hniezde z voňavého lístia a ihličia.

,Zvláštny je ten váš vzťah!' pomyslela pri pohľade na to divoké a zázračné zviera zároveň. ,Priviedol si Pustovníka sem a on ani nevie prečo. Pritom však vie, že ty to vieš a predsa sa ťa nepýta!'

Dvihla zrak a rozpovedala mužovi s leopardom všetko, čo zažila od onej noci, kedy sa v paláci na vrchole mesta ukázal rytier so zázračnou vodou v malej sklenenej tube. Nič nezamlčala. Spomínala Samuela. Mŕtveho rytiera a tajomné zmiznutie jeho tela. Volania. Hlasy. Benjamína. Schopnosť čítať myšlienky zvierat, ľudí i divočiny. Yana, jej strýka. Zapálené ohne a svätyňu. Anavin. Adelu. Pána Dvoch skál. Smrť Marty. Tajomné zmiznutie Benjamína. Ba povedala mu aj o princeznej, o ktorej si všetci mysleli, že zahynula spolu s kráľovnou.

Pustovník ju ani raz neprerušil. Najskôr sa jej díval do očí. Keď sa mu zdalo, že je z jeho pohľadu nesvoja, pozeral sa chvíľu na leoparda, chvíľu do ohňa.

Chekutanga rozprávala dlho. Za ten čas sa aj mäso dopieklo. Naložila kúsok sebe a ponúkla aj Pustovníka. Často robila medzi vetami dlhé pauzy, akoby hľadala práve také slová, aby po jej rozprávaní mal muž s leopardom čo najmenej otázok. Hľadala v mysli svojho tigra, ktorý ju prerušoval iba vtedy, keď na niečo zabudla.

Keď dohovorila, cítila sa voľnejšia, akoby zo seba zhodila mokré šaty. Zdieľané bremeno je vždy ľahšie. Žiaden človek by nemal niesť svoj život tak, akoby sa oň nemal s kým podeliť. Nik nie je natoľko vylúčený spomedzi ľudí, aby nemal komu otvoriť svoje srdce. Ľudia sa pred sebou zatvárajú, akoby sa samotárom kráčalo bezpečnejšie po cestách života. Aká hlúposť. Veď aj malé deti rýchlo spočítajú na prstoch, že dvaja sú viac ako jeden. Dvaja unesú viac ako samotár.

"Chcela by som vedieť, na čo teraz myslí!" poznamenala Chekutanga s pohľadom upretým na tigra, keď Pustovník mlčal, hoci už dohovorila. "Tvári sa vždy rovnako, akoby ho nič z toho, čo som hovorila, nezaujímalo!"

"Už si zabudla, aké to je nepočuť myšlienky ľudí okolo seba, však?" odvetil Mubatsiri. Vnímala jeho nežný smiech.

"Ty ich počuješ?" vyzvedala. "Vieš, na čo myslí?"

"Nie, leopard mi to nedovolí!"

"Prečo?" pýtala sa, akoby to bolo čosi zlé.

"Lebo chráni svojho priateľa!" Čudoval sa, že tomu nerozumie. "Ani ja by som to nedovolil. Ak by sa mal niekto cudzí, hoci aj zázračný, bezdôvodne dívať do tvojej mysle, tiež by som tomu zabránil!"

Chekutanga to pochopila a možno tomu rozumela aj predtým. To tá detská zvedavosť, ktorá ju neopúšťa, akoby sa jej nepáčilo, že za posledné týždne tak rýchlo dospela. Vložili jej do rúk zodpovednosť, pred ktorou dosiaľ utekala. Nie však obyčajnú, ale zodpovednosť za ľudské životy. A taká sa nesie ťažko aj dospelým.

"Pomohla som ti?" Chekutanga sa obrátila na Pustovníka a zvedavo sa mu zahľadela do tváre. "Keď už teraz vieš, kto som a prečo som tu, pomohlo ti to, aby si pochopil, prečo ťa sem leopard priviedol?"

Muž k nej otočil hlavu. Nemusela ani poznať jeho myšlienky, lebo už len z jeho očí vyčítala, že je vďačný za každé jej slovo.

"Táto chvíľa je pre mňa naozaj vzácna... poznať vás dvoch!" pozrel na Chekutangu, potom na tigra a znova sa vrátil pohľadom k nej, aby plynulo pokračoval: "Zázračnosti je tak málo, že ľudia si ju viac nevážia! A mali by! Práve preto, že je jej málo! Namiesto toho ju prenasledujú, spochybňujú a zamieňajú si ju s čarodejníctvom!"

Pustovník dvihol ruku a položil ju na leoparda, ktorý pokojne odpočíval na nohách dievčiny. Videla, ako sa na neho díva. Videla, kým pre neho je. A v tej chvíli si znova uvedomila, že je obdarovaná. Otočila hlavu a pozrela na svojho Mubatsiriho.

"Mám ťa rada," zašepkala. Počula ešte, ako jej odpovedá, že aj on má rad ju, keď Pustovník pokračoval: "Pýtaš sa ma, či mi to pomohlo? Pomohlo, nie však tak, ako si dúfala..."

"Nie?"

"Aj keby ma sem môj leopard priviedol iba kvôli tomu, aby som vás stretol, tak to stačí!" vysvetľoval jej láskavo a nadšene. Dotýkal sa jej nielen slovami a srdcom, ale aj očami, akoby ich skúsenosť so zázračným budovala medzi nimi most.

"Videl som vo svojom živote veľa zázračnosti a predsa sa mi nikdy nezunovala!" pokračoval muž. "Naopak, naučila ma viac si vážiť každú takúto chvíľu, lebo v nej vidím nádej, že ľudia sa vrátia k tomu, čo prenechali legendám a rozprávkam, akoby zázračné viac nepatrilo do každodenného a skutočného života človeka!" Obrátil sa k nej, natiahol k nej ruku a ona si ju bez rozmýšľania vzala, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. "Ty si toho svedok. Nosíš svetlo!" predniesol vážne.

Chekutanga vnímala jeho teplo. Také príjemné, ako keď matka schová dieťa k sebe pod kožuch. A zrazu pocítila aj tajomnú vôňu, ako keď po prvom jarnom daždi rozkvitne zem.

"Nosíš zázračnosť!" hovoril Pustovník. "Pripomínaš, čo nesmie byť zabudnuté. Ukazuješ, čo má byť znova nájdené. To je veľké... to je dôležité a neopakovateľné... to je to tvoje poslanie, pred ktorým nesmieš utekať a ktorého sa nesmieš nikdy vzdať!"

Hovoril ako ten, ktorého by mali počúvať všetci. Ako ten, ktorého počúvať by sa jej nikdy nezunovalo.

,Nosím zázračnosť! Nosím svetlo!' opakovala po ňom v duchu a tie slová ju napĺňali ako voda, keď uháša smäd. Počúvala ich a hoci nevedela, že ich potrebovala počuť, bola za ne vďačná. Ako keď človek nájde, čo nevie, že stratil.

"Si vzácna!" dodal. "Vzácna svojou jedinečnosťou a zázračnosťou!"

Keď to povedal, leopard dvihol hlavu a zoskočil z lavice mužovi pod nohy, akoby tušil, čo Chekutanga túži urobiť.

Pozrela najskôr na leoparda, akoby si pýtala od neho dovolenie. A keď sa im stretli pohľady, domýšľala si, že to dovolenie dostala. Nečakala a nepýtala sa Pustovníka, či to môže urobiť. Poskočila na lavičke ako neposedné dieťa, natiahla k Pustovníkovi ruky a hodila sa mu okolo krku. A on sa jej nijako nebránil.

Chekutanga v tej chvíli myslela na otca, ktorého nikdy nemala.

,Taký by bol!' želala si. Hovoril by o nej ako Pustovník. Žiaril by ako on, keď o nej rozprával. O jej zázračnosti a poslaní. Hrdý a vďačný za každé ich stretnutie, hoci by mal kvôli nemu precestovať aj polovicu zeme. Po takom vždy túžila, akoby sa pre jeho neprítomnosť vo svojom živote cítila neúplná, nemilovaná a nechcená.

Oprela si hlavu o jeho plece a pokojne dýchala. Chvíľu sa dívala do tmy za nimi, z ktorej k nim prichádzali tajomné zvuky lesa: hukot sovy, puknutie halúzky, šuchnutie trávy na zemi či len pokojný ševel lístia v korunách stromov nad nimi. Potom privrela viečka a dívala sa mysľou už len na svojho vznešeného a zázračného tigra.

Mubatsiri sa do nej uložil ako do kolísky. Vnímala každý jeho sval, ba aj tú najtenšiu a najkratšiu žilku v jeho tele. Hebkosť jeho bielej srsti ako bezpečie a maľbu jeho čiernych pruhov ako cesty jej života. Dýchal zajedno s ňou. Dokonca aj srdcia mali zjednotené v piesni, akoby ju spieval jeden hlas. Splynuli v jedno a v tej chvíli pocítila plnú hĺbku a krásu ich zázračnosti. Prežiarilo ju svetlo, také silné a intenzívne, že všetko staré a zbytočné, zhnité a plesnivé, nedopovedané a nevypočuté hneď spálilo na popol.

"Znovuzrodená!" počula, ako sa jej prihovára Mubatsiri. "Lebo tí, čo zažili zázračnosť, takí musia byť: znovuzrodení, akoby znova vyšli z lona, nie však toho pozemského, ale večného, ktoré sa odjakživa prihovára ľuďom v nevšedných podobách zázračnosti!"

"Znovuzrodená!" súhlasila s ním. A v tej chvíli, ako keď je slnko také ostré, že ostatné v jeho svetle ani nevidno, ani ona nič iné nevnímala. Nepotrebovala sa spytovať, čo to znamená. Nehľadala ďalšie významy. Neprotestovala a netrucovala. Nedožadovala sa slobody, len aby ju to neznáme pustilo.

"Znovuzrodená!" zopakovala, vediac, že to práve zažíva. Že sa rodí nanovo. Že až teraz plne rozumie, akou obdarovanou sa stala, keď prijala meno Chekutanga. Obdarovanou, aby bola darom. Obdarovanou, aby si nič z toho nenechala pre seba. Obdarovanou, aby bolo viac zázračnosti na zemi.

Otvorila oči a dvihla hlavu. Pozrela Pustovníkovi do očí. Otvorila ústa a šeptom, aby nerušila ticho medzi nimi, vyznala: "Prišiel si, aby som porozumela!" Sklopila oči a zadívala sa na zázračného leoparda pri jeho nohách. Mierne sa mu uklonila a dodala: "Ďakujem, že si ho sem priviedol!"

Nečakala žiadne odpovede, položila sa Pustovníkovi na plece a privrela viečka. Ponorila sa do svojho tigra a pokojne s ním dýchala, akoby konečne našla, čo jej celý život chýbalo: priateľa a cestu, lebo jedno bez druhého je zbytočné!