CH02 - druhá - 06

Chekutanga vyšla z chatrče, natiahla ruky nad seba, zazívala a preletela očami po okolitej krajine. Sivé nebo nad lesom dýchalo po bezoblačnej noci vlhkosťou a sviežosťou. Na okraji čistinky sa plazila hustá hmla. Stromy a listy sa v nej strácali, akoby plávali pod vodou. Mohutná skala na severnom okraji lesa sa ako zlomený zub ozrutného draka týčila takmer až do neba. V tieňoch, ktoré ostávajú po noci, kým ich neprekryjú slnečné lúče, vyzerala desivo ako nehybný strážca lesa, pripravený brániť divočinu pred človekom. Odvrátila od nej pohľad, znova rýchlo preletela čistinku a zišla z priedomia.

Vstúpila do mokrej a studenej trávy. Zadívala sa smerom k vyhasnutému ohnisku. Potom pohľadom prešla okraj lesa a pohla sa smerom ku skale. Obišla chatrč. Zastala pod jej oknami a znova sa dlho dívala pomedzi stromy v hustej hmle.

,Kde sú?' spytovala sa v duchu.

Keď sa v noci lúčili, Pustovník trval na tom, že spolu s leopardom prenocujú vonku.

"My sme na divočinu zvyknutí!" povedal a ona ho nijako neprehovárala. Nijako, ani slovkom, však nenaznačil, že by sa hneď ráno chystali na cestu.

,Vari by odišli bez rozlúčenia?' hútala v duchu a hoci to možné bolo, keďže dopriať druhým slobodu občas znamená nechať ich odísť aj bez slov na rozlúčku, nechcela tomu veriť. Mohli sa ešte spolu naraňajkovať a potešiť sa vzájomnou prítomnosťou. Rada by ho ešte chvíľu počúvala. Rada by ho ešte raz objala. Rady by naposledy pohladila jeho zázračného priateľa.

Keď z chatrče vyšiel Mubatsiri, pozrela na neho smutnými očami.

"Sú preč!" zvestovala mu hneď. "Odišli!"

"A predsa ostávajú!" vyriekol tiger tajomne a priblížil sa k nej.

Chekutanga sa k nemu sklonila a objala ho oboma rukami. Položila na neho hlavu ako na vankúš a privrela viečka. Znova cítila tlkot jeho srdca, akoby sa pozvoľna premiestnilo do jej hrude. Vnímala jeho bezstarostnosť, takú nákazlivú a upokojujúcu, že takmer úplne zabudla na clivotu, ktorá sa jej zmocnila, keď zistila, že muž s leopardom sú preč.

"Čo budeme robiť?" opýtala sa tigra veselo. Ako dieťa, ktoré od skorého rána musí naplniť svoj čas dobrodružstvom a huncútstvom. Oči jej svietili ako dve malé hviezdičky. A Mubatsiri vedel, že nezhasnú, ani keď sa rozjasní obloha.

"Čo by si chcela robiť ty?" spytoval sa jej otcovsky nežne.

"Nečinne čakať na ďalšie volanie o pomoc... to je... nuda!" premýšľala nahlas. "Mohol by si ma niečo naučiť... niečo... čo si myslíš, že by som mala vedieť alebo ovládať!"

"Ako čo?" rozosmial sa tiger. "Myslíš čarovať?"

"Nie," odvetila hneď. "Ty ma predsa sprevádzaš! Ty by si mal vedieť, čo potrebujem!"

"Tak najskôr by si sa mala umyť!" predniesol vážne. "A potom..."

Chekutanga ho pustila, vstala a dala ruky vbok. Dívala sa na neho prísne ako macocha. Nepáčilo sa jej, že ju naťahuje, kým ona hovorí vážne. Naozaj sa chcela učiť. Dokonca tak, že mu ani nechcela diktovať, čo by to malo byť. Chystala sa byť poslušná, avšak po jeho uštipačnej poznámke nebude. Mal by vedieť, že je neslušné posielať dámu umyť sa. Ona to vie, vyrastala predsa na kráľovskom dvore!

"Vieš čo!" zagánila na neho. "Dnes ti dávam voľno! Môžeš si ísť, kam len chceš! Dnes ťa viac nepotrebujem!"

Mubatsiri sa jej obtrel o nohy, natiahol krk a dvihol k nej hlavu. Oprel sa o jej hruď a priadol ako mačka. Krútil chvostom okolo jej očí a v duchu sa jej prihováral: "Nehnevaj sa na mňa, maličká! Chcela si sa učiť, tak som začal tvojou trpezlivosťou!"

"Aha!" odsekla a ruky stále držala od neho. Ak čaká, že ho znova vezme do náručia, tak sa nedočká. Ona vie, ako sa trucuje. Videla to na dvore, kde sa tie vymaľované fifleny, ktorými odjakživa pohŕdala, nechávali obletovať šľachticmi ako med osami.

Dlho jej to však nevydržalo. Díval sa na ňu takými veľkými očami, že ho hneď chytila okolo krku a pobozkala na ňufák.

"Odpustím ti," šepkala, "ak vymyslíš niečo, čo mi urobí radosť!"

"Dobre!" súhlasil tiger a dodal: "Čo keby som priviedol späť muža s leopardom?"

"Čože?"

"To by si mi odpustila, však?"

"To nedokážeš urobiť!" protestovala, že ju zas iba naťahuje.

"Nie?" odvetil, pustil sa jej a rozbehol sa smerom k ohnisku.

"Počkaj!" zavolala na neho a utekala hneď za ním. Len čo obišla chatrč, prekvapene zastala. Z húštiny lesa sa vracal Pustovník s leopardom pri nohách.

"Ako si to urobil?" nechápavo civela na tigra, ten jej však neodpovedal a tak sa obrátila na Pustovníka. "Kde ste sa túlali!" pýtala sa ho veselo.

"Hľadali sme nejakú bystrinku alebo potôčik," odvetil jej Pustovník. V rovnakej chvíli počula aj tigrov hlas, ktorý ju hneď podpichol: "Vidíš? Aj oni sa boli umyť!"

Nevenovala mu však pozornosť, iba by sa rozčúlila.

"Takže," zaváhala, akoby sa bála prezradiť, na čo myslela. "Vy ste neodišli?"

"Nie." Usmial sa na ňu muž. "Potrebovali sme iba zo seba striasť prach z dlhej cesty. A okrem toho... naozaj si si myslela, že by sme odišli bez rozlúčenia ako zlodeji?"

"Chvíľu áno!" neklamala. "Nie však ako zlodeji... ale ako slobodní, ktorých tu nič nepúta! Vieš, ako to myslím?"

Pustovník sa posadil na lavicu, zložil z pleca koženú kapsu a položil si ju na kolená. Strčil do nej ruku a začal z nej vyťahovať veľké zelené listy zložené napoly. Keď ich roztvoril, na lavicu sa rozkotúľali lesné plody: jahody, oriešky, ríbezle, ba aj také, ktoré nepoznala.

"Niečo sme našli po ceste," vysvetľoval. "Tak som ti za hrsť priniesol!"

Chekutanga sa k nemu rýchlo posadila a ochutnala jahodu.

"Sladučká!" tešila sa a vzala si ďalšiu. "Ďakujem..."

"S radosťou," poznamenal muž, vstal a začal zo zeme zbierať tenučké konáriky, aby z nich postavil nad ohniskom pyramídu.

"Môžem ti pomôcť?" spytovala sa ho, kým v ústach prežúvala maličké jahody.

"Až keď zješ všetko, čo som ti priniesol!"

"Mohla by som požiadať svojho tigra, aby urobil..."

"Videl som, čo tvoj Mubatsiri dokáže!" prerušil ju Pustovník. A ona si myslela, že si nevšimol, ako včera jednoducho, za pomoci kúzla, vypitval mladého diviaka. Pozrel na ňu láskavými očami a dodal: "Tak ako svojim priateľom, aj tebe hovorím, že zázračné sa nezneužíva na veci, ktoré si dokážeme urobiť samy!"

"Ty máš aj priateľov?" vyriekla prekvapene a hneď sa aj zháčila. Nechcela, aby to vyznelo zle. Myslela si však, že takí ako on, ako ona, skutočných priateľov ani nemôžu mať. Kto by sa dokázal rovnať tigrovi alebo leopardovi? Ich zázračné duše prevyšujú všetko ľudské, ba aj samotného človeka. Myslela si, že to spojenie ju predurčuje k tomu, aby navždy ostala sama.

"Mám aj priateľov," odpovedal jej s úsmevom Pustovník. Nahol sa ku kapse na lavici a vytiahol z nej kresadlo. "Takých ako si ty, takých ako som ja..."

Chekutanga chvíľu uvažovala, čo tie slová znamenajú. Vari pozná viacerých ako je on? Alebo takých, ako je ona? Možno prechádzal cez Dve skaly. A možno navštívil aj kráľa a jeho vznešeného bieleho vlka.

Keď sa oheň rozhorel a Pustovník sa posadil k nej, opýtala sa ho, kde sú teraz.

"Na cestách," odvetil pokojne. "Vieš... to nie sú priateľstvá, aké prežívajú ľudia v osadách a mestách... nedelíme sa o každodenný chlieb a nepovzbudzujeme sa v každodenných starostiach... keď sa však naše cesty pretnú, sme radi, že sme opäť na chvíľu blízko seba... a keď sa naše cesty znova rozídu, nik od nikoho nič nečaká a nikto nikomu nič nesľubuje..."

"Ja takých nemám!" vyhlásila smutne. "A tí, ktorých som predtým považovala za blízkych, určite nepochopia, kým som sa stala a prečo mám pri sebe divokú šelmu!"

"Akože nie?" poznamenal pohotovo. "A čo ja?"

"Máš pravdu!" nežne sa usmiala. "Budeš môj prvý skutočný priateľ!"

"Pod jednou podmienkou!" vyriekol Pustovník vážne. "Nebudeš ma prenasledovať a nezavalíš ma prehnanými očakávaniami!" A potom sa rozosmial, vstal a natiahol ruky nad oheň. Dvihol hlavu a pozrel na okolitú krajinu. V prvých slnečných lúčoch sa už rozhoreli ostré vrcholky stromov. Les sa rozozvučal vtáčím spevom a bzukotom lesného hmyzu. Zo severných svahov sa k nim kotúľal studený vánok. Lístie nad ich hlavami šušťalo, akoby sa už blížila jeseň.

Chekutanga ešte chvíľu premýšľala nad priateľstvom s takými, akou je ona. Keď si však uvedomila, že okrem pána Dvoch skál nikoho podobného nepozná, zakázala si na to myslieť.

,Aj Pustovník sa do môjho života prihnal nečakane!' pripomínala si. Ktohovie, koho ďalšieho zázračného na svojich cestách ešte postretne? Musí byť trpezlivá. A ona taká bude. Každý deň predsa prináša nové zázraky. Bude teda na ne čakať.

Odmlčala sa a spokojne, že od nej neušiel bez rozlúčenia, sledovala muža pred sebou. Ohrieval si ruky i tvár. Občas zakrúžil ramenami a ohol sa, najskôr na jednu a potom aj na druhú stranu, akoby si naťahoval stuhnuté svaly. Všimla si jeho krátky meč a napadlo jej, či by nemohli spolu počas dňa trénovať šerm. Samozrejme, že nie s ostrými mečmi, ale s palicami.

,Možno neskôr!' pomyslela si. Pozrela na Mubatsiriho, ktorý ležal v blízkosti leoparda a všetko, kým sa stala a čo prežívala, sa na chvíľu zdalo byť v rovnováhe. Zhlboka sa nadýchla a privrela viečka. Započúvala sa do ranných piesni, ktorými operení speváci vítali dlhé slnečné ruky, naťahujúce sa pomedzi listy a konáre stromov ako ohnivé šípy z oblohy. Melódie od výmyslu sveta sa prekrikovali jedna cez druhú. A predsa ani raz nemala pocit, že by niektorá z nich znela falošne. Navzájom vytvárali dokonalosť. A zrazu si uvedomila, že najväčším bohatstvom lesa je jednota.

Chcela o tom povedať Pustovníkovi, v tom ju však prepadlo intenzívne volanie o pomoc. Hlas, ostrý ako britva, ju zasiahol priamo do srdca.

,Benjamín?' začudovala sa, že ho počuje. Nohy sa jej podlomili, prehla sa ako nalomený konár a zvalila sa na zem. Zalapala po dychu. Doširoka otvorila ústa a natiahla ruku pred seba, prosiac muža pri ohnisku, aby jej pomohol.

Otvorenými očami ešte zahliadla, ako spod skaly na okraji čistinky vychádza starec s výrazne striebornými vlasmi. A potom sa volanie náhle prerušilo a ona stratila vedomie.

Keď sa Chekutanga prebrala, ležala na slamníku v chatrči. Cítila slabosť a zvláštny nepokoj. Prudko otočila hlavu. Vedľa nej sedel Pustovník a pri jeho nohách leopard. Pohľadom preletela zbytok chyže, svojho tigra však nikde nevidela.

"Kde je?" vyriekla ťarbavo, zaprela sa rukami o posteľ a chystala sa posadiť. Muž ju však požiadal, aby ešte chvíľu ležala. Poslúchla ho.

"Čoskoro sa vráti!" vysvetľoval jej láskavo. "Vydal sa za tým bielovlasým starcom, keď si stratila vedomie... požiadal ma, aby som sa o teba postaral... povedal, že budeš v poriadku, že si mala volanie a potom sa rozbehol do lesa!"

"On k tebe prehovoril?"

Muž prikývol a v tvári mal zvláštne svetlo.

"Nepamätám si, aby to už niekedy urobil," pošepla. "Dosiaľ hovoril iba so mnou!" dvihla zrak a pozrela mu do očí. "Mubatsiri sa však v ľuďoch nemýli!"

"Bude to naše tajomstvo," upokojoval ju s úsmevom Pustovník. "Nikdy nikomu nepoviem, že tvoj Mubatsiri ku mne prehovoril!"

"Hovor o tom všetkým!" vyriekla pokojne a tiež sa na neho usmiala. "Nech vedia, aký je... zázračný!"

Chekutanga sa prevalila na bok, spustila nohy na zem a opatrne sa posadila. Pustovník ju po celý čas pridržiaval. Nebol si istý, či je už úplne v poriadku.

"Kto bol ten starec?" opýtal sa, keď sa posadil vedľa nej.

"Ten starec bol kedysi ako ja!" začala a potom mu rozpovedala, čo sa o ňom dozvedela pri ich prvom stretnutí. Ako podrezal hrdlo svojmu Mubatsirimu, veľkému orlovi, aby spretrhal putá, ktoré ich mali spájať až na večnosť.

"Počula som svoje volanie!" dodala a obrátila sa k nemu. "Dosiaľ som však také silné volanie, aby som pri ňom stratila vedomie, nikdy nemala!" krútila hlavou a vlasy jej padli do tváre. Prstami si ich zastrčila za uši a pozrela na neho prestrašenými očami. "Počula som Benjamína! Počula som ho, akoby bol uväznený v mojom vnútri!"

"To je ten chlapec, ktorého si stratila?"

"Myslela som si, že som vo svojom prvom volaní o pomoc zlyhala!" odvetila potichu. "Že som ho stratila! Zmizol, akoby umrel, akoby sa rozplynul!" Pokrčila plecia, že ničomu nerozumie a pokračovala: "Na chvíľu som ho začula, lenže potom znova zmizol! Kde ho mám hľadať, keď ho viac necítim, keď ho nepočujem? Vôbec tomu nerozumiem!" pozrela ku dverám, či sa nevracia jej Mubatsiri. On by mohol poznať odpovede. On by jej to mohol vysvetliť.

"Keď som počula jeho volanie predtým, presne som cítila, ktorým smerom mám ísť a kde ho mám hľadať!" opakovala. "Teraz viem iba to, že nie je ešte úplne stratený a že je živý... lenže to je všetko! Viac neviem!" Pozrela na Pustovníka a so slzami v očiach priznávala svoju bezmocnosť. "Čo mám robiť? Kam ho mám ísť hľadať? Viem, že ma potrebuje, lenže ja nedokážem pre neho nič urobiť! Nedokážem! Nemôžem!"

V tej chvíli vstúpil do chatrče Mubatsiri. Chekutanga vyskočila na nohy a hneď sa k nemu rozbehla. Padla na kolená a objala ho okolo krku.

"Kde si bol?" spytovala sa ho v duchu a hneď ho aj zasypala všetkým tým zmätočným, čo prežívala vo vnútri. "Čo sa to deje? Počula som Benjamína! Také silné volanie som ešte nemala! Omdlela som. Ako je možné, že som ho chvíľu počula a teraz ho už nepočujem? Kde je? Myslela som si, že sme ho stratili! Lenže, my sme ho nestratili, však?"

"Chekutanga!" oslovil ju Mubatsiri nežne a splynul s ňou v jedno, aby sa upokojila. Vzal na seba všetku jej neistotu, strachy a bezmocnosť. Dovolil, aby sa z neho napojila. Aby sa v ňom očistila. Aby v jeho zázračnosti našla úľavu.

"Už je dobre!" vyhlásil a ona sa od neho odtiahla. Srdce sa jej upokojilo. Myseľ sa jej vyprázdnila, akoby sa od chvíle, kedy jedla sladké jahody, nič nezvyčajné nestalo. Oči jej opäť svietili ako svätojánske mušky a jej tvár sa zbavila všetkého napätia. Vstala a obrátila sa na Pustovníka.

"Poďme von!" predniesla pokojne a sama ako prvá vyšla na vzduch.

"Chceš vedieť, čo sa stalo?" spytoval sa jej Mubatsiri, keď sa posadila na lavičku vedľa ohniska. Natiahla sa po jahode a strčila si ju do úst.

"Počula som, že si sa zhováral s Pustovníkom," vyriekla s úsmevom na tvári. "Povieš nám obom, čo sa stalo, alebo mu to mám tlmočiť?"

Pustovník sa posadil vedľa Chekutangy a stále si ju pozorne obzeral.

"Som v poriadku!" upokojovala ho. "Mubatsiri mi dal kúsok zo seba." Položila mu ruku na predlaktie, vďačne sa na neho usmiala a dodala: "Teraz mi povie, čo zistil. Budem nahlas opakovať, čo hovorí, dobre?"

Pustovník prikývol a zadíval sa na svojho leoparda, ktorý sa vyhrieval na priedomí, akoby ho to, čo sa bude diať, nijako nezaujímalo. Slnko sa už vyštveralo vysoko a jeho lúče sa rozliali po čistinke ako tekuté železo. Hmla sa rozplynula, vzduch sa prečistil a les okolo nich stratil svoju tajomnosť.

"Starec sa vydal na západ," opakovala nahlas Chekutanga, čo jej hovoril v myšlienkach Mubatsiri. "Asi kilometer odtiaľto je vchod do podzemia, dobre ukrytý medzi dvoma skalami, že aj keby sme zastali priamo nad ním, nevšimli by sme si ho. Starec vstúpil do zeme a odvtedy som ho vnímal už iba myšlienkami! Najskôr použil nejaké kúzlo, lebo pohyboval sa rýchlejšie ako rozvodnené vody..."

"Kam išiel?" vypytovala sa ho nedočkavo. "Do svätyne, však? Určite je to ďalší z tých tunelov, čo vedú do svätyne!"

"Nie," odpovedal tiger. "Vedie za hory na sever... až ku Dvom skalám!"

"Ku Dvom skalám?" vyslovila nahlas, aby ju počul aj Pustovník. "To predsa nie je možné! Na čo by tam starec chodil?"

"A na čo by chodil do svätyne?" spytoval sa jej Mubatsiri.

Chekutanga sa obrátila ku Pustovníkovi a zopakovala, čo si práve povedali.

"Vravela si, že ten starec bol ako ty," vyslovil nahlas svoju domnienku muž s leopardom. "A že pán Dvoch skál je tiež..."

"Nie!" prerušila ho. "To nie je možné!"

"Prečo?" pýtal sa jej. "Možno sú naozaj priatelia!"

"Určite nie!" krútila odmietavo hlavou.

"Lebo ten starec je zlý?" povedal, čo vyčítal z jej výrazu tváre.

"Je zlý!" vyhlásila rozhodne.

"Prečo si to myslíš?"

"Zabil svojho Mubatsiriho!" vyriekla s odporom. "Nevpustil ma do podzemia, akoby tam niečo skrýval. A nezabúdaj, že Benjamínov hlas som počula vo chvíli, keď som ho zbadala!"

"Mohla to byť náhoda," uvažoval nahlas Pustovník. "Čo si o tom myslí tvoj tiger?"

Chekutanga dvihla hlavu, pozrela na Mubatsiriho a chvíľu ho trpezlivo počúvala. Ani raz nežmurkla. Tvár mala pokojnú a oči nalepené na tigra. Keď ho vypočula, otočila sa ku Pustovníkovi a zopakovala, čo jej povedal.

"Vraj nemám súdiť dnešok podľa včerajška a že ak sa na toho starca budem dívať iba cez to, čo urobil v minulosti, tak v ňom nikdy neuvidím toho, kým je dnes!" Zatvárila sa kyslo, aby vedel, že s tým nesúhlasí a potom rýchlo pokračovala: "Navrhuje však, aby sme sa vydali za ním! Ak má niečo spoločné s mojim volaním o pomoc, mali by sme to zistiť hneď!"

"Tým tunelom?"

"Vieš," začala opatrne, akoby sa ho nechcela dotknúť. "Mubatsiri nás tam môže preniesť hneď... svojou zázračnosťou... ale... iba nás... vy by ste museli ostať tu!" Pozrela na leoparda na priedomí a dodala: "Viem, že aj tvoj leopard by to mohol urobiť... ak ho o to požiadaš, mohli by sme tam ísť spolu..."

"Nie!" vyhlásil Pustovník. "Toto nie je moje rozhodnutie, ani moje volanie!" zadíval sa na svojho leoparda a pokojne pokračoval: "Ja ostanem tu! A budem tu dovtedy, kým sa môj leopard nerozhodne vziať ma inam... tak je to správne, ver mi! Ty máš svoju cestu a ja zasa svoju!"

"Nemôžeš sa opýtať leoparda, či nechce ísť s nami?" dohovárala Mubatsirimu, aby sa ho pokúsil presvedčiť, aby išli s nimi.

"Ver mi, Chekutanga!" zdôraznil. "Hoci leopard leží pred chatrčou, akoby tu ani nebol, neušlo mu nič z toho, čo sa tu deje!"

"Aj tak by si to mohol skúsiť!" pobádala ho, aby sa nevzdával.

"Ak by sme ich potrebovali, určite by išli s nami!" zopakoval. "Ak tam ostáva ležať, je to dobré znamenie! Znamená to, že ich nepotrebujeme a že si so všetkým, čo máme pred sebou, poradíme aj sami!"

Chekutanga vstala a otočila sa tvárou ku Pustovníkovi. Prišlo jej ľúto. Pamätala si však, čo hovoril o priateľstvách. Odíde s nádejou, dúfajúc, že sa ich cesty ešte niekedy pretnú. Jej volanie je dôležitejšie než všetko ostatné. Dostala dar, ktorý však nie je pre ňu samotnú. A táto chvíľa jej to opäť pripomenula.

Vystrčila ruku. Pustovník však vstal a namiesto podania rúk ju vzal do náručia. Pritisol si ju k sebe ako dievčatko, ktoré hľadá otcovské pohladenie.

"Bol to dobrý čas!" vyriekol potichu. "Čas, prežitý v blízkosti človeka, naplneného zázračnosťou, nie je nikdy zbytočný! Takto si ťa budem pamätať, takto si ťa ponesiem so sebou!"

Chekutanga iba prikývla. Povedal, čo cítila sama. Ďalšie slová by už boli navyše. On vie, že to prežíva rovnako. Zázrační rozumejú.

"Poďme!" počula v mysli tigrov hlas.

Odtiahla sa od muža a zašepkala: "Dovidenia!"

Pustila ho, ustúpila o krok dozadu a s úsmevom na tvári dodala: "Dovidenia znamená, že sa znova uvidíme!" Otočila sa, pokľakla pred svojim tigrom, ktorý sa jej hneď zvalil na ruky. A v tej chvíli, len čo sa ho dotkla, boli preč.

Letela. Vznášala sa nad tmou i nad svetlom. Ako pierko, keď sa kolíše uprostred oblohy. Priestor a čas, vône a zvuky, akoby sa v tom krátkom okamihu rozplynuli. Necítila svoje telo, ani tlkot srdca, ani dych. Rozliala sa ako hmla, keď zahalí celú zem. A potom pocítila pod nohami pevnú zem. Zhlboka sa nadýchla, lebo to jediné, čo v tej chvíli vnímala, bol upokojujúci hlas jej tigra: "Dýchaj! Pomaly dýchaj a neprestávaj!"

Chekutanga otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Stáli v úzkej uličke, zahalenej do tieňov z okolitých budov. Neďaleko pred sebou však uvidela námestie, zaliate slnečným svetlom. Hneď sa pozrela za seba. Nikde nikto. Aj nad seba. Okenice na tmavých domoch boli ešte pozatvárané.

Znova sa otočila za svetlom a hneď vedela, kde sú. Stačilo prejsť zopár krokov, vstúpiť na námestie a po jej ľavej ruke sa ukáže palác okrídleného rytiera, kam ju kedysi zaviedol pán Dvoch skál.

"Čo teraz?" spytovala sa Mubatsiriho, ktorý stál hneď vedľa nej.

"Pôjdeme za starcom!" navrhol tiger a vykročil ako prvý.

Vstúpili na námestie. Ostré svetlo jej hneď udrelo do očí. Nadvihla ruku nad obočie a obzerala sa okolo seba. Aj námestie sa javilo akoby bez života. Nevidela živú dušu, dokonca ani túlavého psa alebo mačku.

Pomaly kráčala za tigrom, ktorý ju viedol k palácu. Vystúpili po schodoch ku bráne, kde hneď zastala. Pamätala si, čo jej hovoril muž s vlkom. Nemá právo sem vstúpiť znova bez pozvania. Vystríhal ju, aby ho nehľadala. Varoval, že sem nemá chodiť.

"Dôveruj mi!" počula Mubatsiriho.

"Dôverujem!" odvetila a natiahla ruku. Brána do paláca bola pootvorená. Zaprela sa do nej a keď Mubatsiri vstúpil do vnútra, poslušne ho nasledovala. Prešľapovala po špičkách. Urobila tri kroky a keď sa jej oči prispôsobili tme, takmer spadla z nôh.

Keď tu bola naposledy, ohúrili ju veľkolepé maľby po stenách a na strope. Z oboch strán sa na ňu dívali muži s divokými zvieratami pri nohách. Pamätala si leva, jeleňa, sovu i koňa. Nad hlavou jej lietali maľovaní vtáci, v jazerách plávali ryby a na zelených pláňach sa preháňali stáda jeleníc. To všetko bolo zrazu preč. Civela na holé špinavé steny, podobné tým, aké mali v paláci vedľa domčeka, kde bývala so strýkom Yanom.

Pozrela pred seba a to jediné, čo v tomto dome ostalo také, aké si to pamätala, bola socha okrídleného rytiera. Ostatné zmizlo. Na chvíľu zaváhala, či je naozaj na Dvoch skalách alebo doma v Krunici, tak veľmi sa tie paláce ponášali jeden na druhý.

Urobila krok dopredu. Zatvorila oči a znova ich otvorila. Nič sa však nezmenilo. Napadlo jej, či tie maľby nezakryl pán mesta nejakým kúzlom naschvál, aby mešťania, ktorí by sa sem mohli zatúlať, nevideli, čo nepatrí ich očiam. Nebolo by však jednoduchšie zamykať bránu?

,Možno sú aj v Krunici takéto maľby! Len ich treba odkliať!' premýšľala ďalej. A vtedy jej napadlo, že by to mohla skúsiť sama. Keď konečne navštívi strýka, aby mu osobne vysvetlila, prečo sa viac nevráti domov, mohla by nakuknúť do paláca a pokúsiť sa z neho vyslobodiť tie nádherné starobylé maľby, aké videla aj tu. Určite to urobí!

,Čo ak sa však mýlim?' zasekla sa v tej myšlienke. Čo ak je to naopak? Čo ak tie maľby nikdy neboli skutočné?

"Kde sa podeli tie obrazy mužov a zvierat?" spytovala sa Mubatsiriho, ktorý dosiaľ iba nerušene sledoval tok jej myšlienok. "Sú ešte tu? Treba ich vyčarovať? Alebo tu ani nikdy neboli?"

"Ilúzia!" vyhlásil isto. "Toto je skutočná podoba tohto domu!"

"Aká ilúzia?" nechápala.

"To, čo sme videli predtým," zdôraznil.

"Chceš mi povedať, že tu tie obrazy levov a koní, vtákov a slonov, nikdy neboli?"

"Možno kedysi áno! To ja však neviem!" vyriekol zmätene, čo ju prekvapilo. Takého ho ešte nezažila. Cítila v jeho vnútri chvenie. Akúsi zradu, ktorú však nebola schopná uchopiť, aby rozumela, čo všetko jej Mubatsiri vo vnútri prežíva.

"Čo sa deje?" spytovala sa ho starostlivo. "Si v poriadku?"

"Ja neviem, Chekutanga!" odvetil ustarostene. "Keď sme tu boli naposledy, niekto sa na nás pripravil a nachystal všetko tak, aby sme verili ilúzii tohto paláca. Vôbec som to vtedy nevnímal. Nepociťoval som ani klamstvo ani podvod. Videl som, čo si videla ty a veril som tomu, čomu si ty verila..."

"Ako je to vôbec možné?" Striaslo ju z tej predstavy, že niekto dokázal oklamať jej Mubatsiriho. Ako by mohol? Veď jej tiger je zázračný! Dokáže rozoznávať dobré od zlého!

"Naháňaš mi strach!" vyriekla a hlas sa jej zachvel.

"Pamätaj! So mnou ti nič nehrozí!" zopakoval, čo už počula toľkokrát.

"Čo ak je tu však niekto mocnejší ako ty?"

Čakala, čo na to povie, on však mlčal a znova sa pohol dopredu.

"Mubatsiri!" volala na neho a potichu ho nasledovala. "Hovor so mnou!"

"Ticho!" zahriakol ju a kráčal dlhou uličkou až k soche okrídleného rytiera.

Chekutanga sa stále obzerala okolo seba. Cítila strach a nepokoj. Snažila sa ponoriť do svojho tigra, nijako sa jej to však nedarilo. Vnímala len také úlomky z celej mozaiky jeho vnútra. Už tam nenachádzala strach, skôr zvedavosť odhaliť toho, ktorý ho dokázal oklamať. To ju na chvíľu upokojilo. Ak sa nebojí on, nesmie sa ani ona.

Cítila jeho spomalený dych a tep, ako keby sa chystal skočiť na korisť. Vnímala obrazy, ktoré si pamätala aj sama. Maľby na stenách. Slová pána Dvoch skál. Ticho, ktoré nastalo, keď ho počúvala. Autoritu, s ktorou sa jej prihováral. A napokon aj dôrazné napomenutie, že sem viac nemá chodiť. Mubatsiri si to všetko spájal dokopy ako črepy z rozbitej vázy. Hľadal, čo ho vtedy zmiatlo a oklamalo.

Zrazu zastal, dvihol hlavu, pozrel na Chekutangu a dôrazne jej prikázal, aby sa nehýbala a nevyplašila z toho, čo sa jej chystá povedať.

"Počujem za stenou hlasy!" vysvetľoval jej potichu. "Nemôžem k nim však naťahovať myseľ, aby nás neodhalili!"

Chekutanga prikývla. Ostala na mieste, kým tiger urobil ešte zopár krokov ku stene. Prepadlo ju nutkanie cúvnuť dozadu. Mubatsiri ju tu predsa nepotrebuje! Postačí si aj sám. Nech počúva tých za stenou, ona ho však zatiaľ počká vonku. Alebo v uličke, v tieňoch, kde si ju nik nevšimne.

"Ponor sa do mňa a počúvaj!" pobádal ju tiger, aby prestala myslieť na hlúposti.

Privrela viečka, dlho vydýchla a celou silou svojej vôle sa snažila ponoriť do neho. Spočiatku to išlo ťažko. Akoby sa predierala tunelom zasypaným pieskom. Čoskoro však zacítila jeho vôľu, ako ju vpíja do seba, ako ju priťahuje bližšie a viac do jeho vnútra. A potom, akoby sa uvoľnili kamene nad priepasťou, plynule padla do neho.

Strach z odhalenia však v nej ostával. Nedokázala sa ho striasť, hoci už vnímala jeho pokoj. Mubatsiri nebol bezradný ani vystrašený, no ona sa beztak držala presvedčenia, že tu nemajú byť a že by mali vziať nohy na plecia a utekať.

"Polož na mňa ruku!" prikázal jej, keď stále nenachádzala plnú dôveru v jeho bezpečie. Keď to urobila, dodal: "A nezľakni sa!"

A v tej chvíli, akoby sa pod ňou prepadla zem. Telo sa jej rozplynulo pred očami. Zrazu boli neviditeľní. Obaja. Prestrašene pohla rukami a snažila sa dotknúť toho, čo nevidela. Nahmatala svoje brucho. Zhlboka si vydýchla.

"Už si to zažila!" pripomínal jej tiger. "Nemáš sa čoho báť!"

"Hej," spomenula si na temnicu pod svätyňou. Aj tam sa stali neviditeľnými.

"A teraz sa už upokoj!" povzbudzoval ju láskavo. "Dôveruj mi, naozaj nám nič nehrozí!"

"Snažím sa!" precedila cez zuby a dookola si v mysli opakovala jeho slová, že sú v bezpečí.

Chvíľu sa aj hanbila, že sa správa ako malé decko, keď sa bojí tmy. Nevedela, odkiaľ sa to v nej berie. Doteraz nič podobné nezažila. Už ako dievča prespávala sama v divočine a nikdy sa tak nebála ako teraz. Bojovala s mečom. Letela na koni ako víchor. Liezla po hradbách a preskakovala strechy. Vždy sa považovala za tú odvážnu. Tak čo sa s ňou dnes porobilo?

"Počúvaj, čo počujem a nepremýšľaj nad hlúposťami!" napomenul ju tiger.

Zahnala tie myšlienky a sústredila sa už len na jeho myseľ. Tá sa pred ňou otvorila dokorán a ona začala vnímať okolitý svet jeho ušami. A vtedy ich začula.

"Prichádzajú, akoby tu niečo hľadali!" počula prvý hlas. "Jeden z nich, ktorého sprevádza leopard, navštívil tú dievčinu s tigrom na čistinke pod skalou!"

"Leopard?" spytoval sa druhý hlas. Hneď v ňom spoznala pána Dvoch skál.

"Vyžaruje z neho starodávna sila!" vysvetľoval mu starec so striebornými vlasmi. "Nič podobné som jakživ necítil!"

"Pustovník!" poznamenal vladár. "Už som o ňom počul... a čo ostatní?"

"V Búrke sa objavil okrídlený jednorožec a orol, vysoký ako storočný strom!" pokračoval. "Priviedli domov to stratené dievča!"

,Adela je doma?' Pri tej správe jej podskočilo srdce. Hneď sa však zháčila. Okrídlený jednorožec? Skutočný? Vari kone s krídlami nežijú iba v rozprávkach?

"Stále sú tam?"

"Hej," odvetil starec. "Kôň, aj orol... počul som, že jednorožec sa pokúsil uzdraviť to pomätené dievča! Vraj na chvíľu prehovorila... avšak iba na chvíľu... potom znova upadla do nevedomosti!"

"Možno sem prišli iba náhodou," domnieval sa pán Dvoch skál.

"Orol a jednorožec možno, ale čo ten muž s leopardom? Čo robí v Čeľustiach?"

"Musíš to čím skôr zistiť!" prikazoval mu vladár. "Máš ho predsa rovno pod nosom! Pozorne ho sleduj a počúvaj, o čom sa s dievčinou zhovárajú!"

"Včera povedal, že on nevie, prečo je tam!"

,On nás odpočúval?' Striaslo ju na celom neviditeľnom tele, keď si uvedomila, že ich ten bielovlasý starec po celý čas sledoval a počúval. A že vraj nie je zlý! A že ho vraj nesmie súdiť podľa minulosti!

"Musíme si nájsť nové miesto, kde budeme bývať!" povedala tigrovi. "Pri tomto vrahovi už neostanem ani jednu noc!"

"Nájdeme!" prisľúbil jej Mubatsiri a povzbudzoval ju, aby počúvala.

"Ale povedal tiež, že ho do Čeľustí priviedol leopard a že ten mu vždy ukáže, čo má na cestách, ktorými ho vedie, spoznať alebo urobiť!" dodal ešte starec.

"Dávaj na neho pozor a nespúšťaj ho z očí!" prikazoval mu kráľ. "A zbytočne nevychádzaj z jaskyne!"

"Kázal si mi, aby som ti zvestoval čokoľvek podozrivé!"

"Veď ti ani nič nevyčítam!" hovoril panovník. "Vráť sa do Čeľustí. Ja sa postarám o Búrku, ty sleduj muža s leopardom a to decko s tigrom!"

,Decko?' Naozaj povedal decko? Vzkypel v nej taký hnev, že sa v ňom rozpustil aj predchádzajúci strach. Zatúžila vlietnuť medzi nich a vyplieskať ich oboch po papuli. Ani v meste, kde bojovala s namyslenými a zlomyseľnými šľachticmi, by si nikto nedovolil o nej povedať, že je decko.

"Ideme!" počula v mysli Mubatsiriho.

"Prečo?" protestovala a on sa v tej chvíli rozosmial. "Som rád, že Chekutanga, odvážna a nebojácna, je späť!"

"Povedal o mne, že som decko!" sťažovala sa.

"Povedali mnoho iných, avšak dôležitejších vecí, nemyslíš?" napomenul ju a vykročil ku vchodovým dverám.

"Máš pravdu," uznala a vydala sa za ním smerom von z paláca.

,Čo ten o mne vie?' napadlo jej ešte. Veľa nie. Avšak oni sa dnes dozvedeli viac, ako by si tí dvaja za stenou želali. Stále však nerozumela, čo majú spoločné!

Vyšli z paláca a zastali pod schodmi. Mešťania už prechádzali krížom krážom, hore dole, nik ich však nevidel. Ostávali neviditeľní.

Chekutanga sa sklonila ku svojmu tigrovi a ospravedlňovala sa mu, že sa správala ako vyplašené kura. Objala ho okolo krku a dotkla sa ho čelom medzi ušami. Nechávala svoje myšlienky plynúť medzi nimi ako rieku. Ukázala mu v nich všetko. Ona sa nehanbí za svoju krehkosť ani zlyhanie. Nemá čo skrývať. Nemá sa na čo hrať. Taká je. Občas netrpezlivá, občas vzdorovitá, občas vyplašená. Chekutanga, prvá medzi ženami, ktorú si vybrali.

"Nech už sa deje čokoľvek, so mnou si vždy v bezpečí!" zopakoval, čo už počula vo vnútri. "Nedostala si ma do daru, aby som ťa viedol na smrť! Ale aby som ťa sprevádzal životom! Na to nezabúdaj!"

"Neviem, čo sa tam vo vnútri so mnou dialo!" poznamenala skormútene.

"Ak by to bolo naozaj nebezpečné, vzal by som ťa preč!" pokračoval.

"Cítila som, ako ťa zranilo, že si uveril tej ilúzii... to ma zneistilo!"

"O tom sa teraz baviť nebudeme, dobre?"

"Ale prečo?" protestovala.

"Dôveruj mi!" povzbudzoval ju láskavo. "Všetko sa dozvieš, všetko sa vysvetlí!"

"Ty vieš, čo sa tam stalo, však?"

"Chekutanga!" zvýšil hlas. "Koľkokrát ešte budem musieť opakovať, že mi máš dôverovať?"

"Ja ti dôverujem!" odsekla a viac sa nepýtala, hoci celé jej vnútro horelo zvedavosťou. Chcela by rozumieť, odkiaľ sa vzala tá ilúzia, že ju ani jej Mubatsiri neodhalil. A prečo ju vôbec niekto vytváral? Čo tým chcel dosiahnuť? Koho oklamať? A zrazu si niečo uvedomila. Kázal jej síce, aby sa viac nepýtala, ona však musela.

"Pán Dvoch skál viac nie je dobrý, však?" predniesla opatrne, akoby sa bála, že ju znova bude poučovať o dôvere.

"Neviem," odvetil jej Mubatsiri pokojne.

"Nevieš?" zapochybovala, či jej iba znova nechce povedať všetko.

"Neviem," zopakoval. "Budeme to však musieť zistiť!" vyriekol rozhodne, pozrel jej do očí a ona v nich videla smútok ako vtedy, keď starec z Čeľustí hovoril o smrti čierneho orla, ktorému bezcitne podrezal hrdlo, len aby sa zbavil svojho vyvolenia.

Mubatsiri sa opatrne vymanil z jej náručia, pohľadom ju požiadal, aby ho nasledovala a spoločne, stále neviditeľní, vstúpili medzi ľudí na námestie.