CH02 - druhá - 07

Dievča a jej tiger zišli dolu do mesta a potom cez otvorenú bránu von do širokej krajiny. Celou cestou mlčali. A predsa boli spojení, ako keď sa dve rieky vlejú do jedného koryta. Ako tekuté piesky. Ako hrozno na jednom viniči.

Chekutanga vnímala v duši svojho divokého priateľa zvláštne napätie. Ako jemnulinké šteklenie, ktoré vyvoláva zimomriavky. Akoby sa prvýkrát, odkedy sú spolu, stretol s niečím, čomu nerozumel a do čoho nedokázal preniknúť celou svojou zázračnosťou.

Ona už vedela, že sú takí, ktorí sú väčší ako on. Ako keď sa k ním priblížil leopard. Veď to zakúsila na vlastnej duši, keď do nej vstúpil ako rozbúrené vody, že má v sebe zázračnosť, ktorá prevyšuje čokoľvek iné, čo dovtedy cítila. Zároveň však vedela, že jeho sila vychádza z toho istého prameňa ako sila jej Mubatsiriho. Nebála sa jej. Nepanikárila. A nepotrebovala, aby jej tiger potvrdil, že je pred leopardom v bezpečí.

,Ilúzia!' Takto to povedal Mubatsiri v paláci na vrchole mesta.

Ktosi ich oklamal. Ktosi podviedol. Nechal ich veriť tomu, čo nie je skutočné. A jej tiger si to vtedy nevšimol. Ani raz nezapochyboval, či sú maľby v tom paláci skutočné. A ona v tej chvíli pochopila, že sú aj zázračnosti, ktoré nevychádzajú z prameňa, z ktorého sú tiger a leopard.

Pamätala si tiež, že Mubatsiri jej dookola opakoval, že je z Dobra stvorený. Z niečoho alebo niekoho, čo ju presahuje takým spôsobom, že o tom s ňou nedokáže plnohodnotne hovoriť. Možno na to nie sú v ľudskej reči slová. Možno nie je človek hoden počuť ich. Teraz však, keď vnímala jeho vnútro, kde sa miešali slová ako podvod a zrada, prvýkrát bytostne pocítila chvenie z toho, že sú aj také zázračnosti, ktoré sú zo Zla stvorené.

,Čo ak však to, pred čím stáli v paláci, bolo väčšie ako jej tiger?' napadlo jej. ,Mocné ako leopard... avšak utvorené Zlom?'

Mubatsiri ju nechal plávať vo svojich myšlienkach bez toho, aby ich viedol alebo vyvracal. Vnímal jej neistotu a obavy. Každú niť, ktorú rozmotávala a každú cestu, na ktorú sa sama vydala. A predsa ju ani raz neopravil, ani nenapomenul. Bola mu za jeho mlčanlivosť vďačná. Potrebovala sa v tom zorientovať sama. Položiť si otázky, nad ktorými by neuvažovala, ak by ju neustále napomínal.

Zastali na prašnej ceste pod mestom. Mubatsiri sa k nej obrátil a oprel hlavu o jej hruď. Chekutanga ho hneď objala. Pobozkala ho medzi uši a čakala, že prehovorí ako prvý. Pohľady sa im stretli. Kým v jej očiach sa ukazovala stiesnenosť, v jeho žiarila nespútaná sloboda. Mubatsiri sa totiž nepýtal, ako sa ona pýtala. On na mnohé z toho poznal odpovede. A ona to vedela.

"Mali by sme sa vrátiť do Čeľustí!" navrhol tiger. Hlas mal pokojný ako letný dážď, pri ktorom sa upokojí každá človečia duša. "Cestou by sme sa však mohli zastaviť v Búrke... pozdravíme Adelu..."

"Hej!" vykríkla natešene a mocne si ho pritiahla viac ku sebe.

"A mali by sme sa porozprávať aj so Šimonom!" dodal a zvážnel.

"Šimonom?" pozrela na neho začudovane.

"Nik nepozná pána Dvoch skál ako on!" vysvetľoval zamyslene. "Ak už naozaj nie je tým, kým by mal byť, Šimon by mohol vedieť niečo, čo by nám pomohlo pochopiť, čo sa s ním stalo a či naozaj prebehol na druhú stranu!"

"Na druhú stranu?" zopakovala po ňom, akoby vyriekol prekliatie.

"Každý, kto nie je tým, kým má byť, je na opačnej strane, nemyslíš?"

"Ľudia sa občas zatúlajú!" Tými slovami obhajovala aj seba. Nie raz bola tam, kde nemala byť, kráčala cestami, po ktorých nemala ísť a bojovala proti veciam, ktoré mala obhajovať.

"Áno! A občas nájdu aj cestu domov!" súhlasil s ňou. "Čo však s tými, ktorí zdivejú a tvrdošijne ostávajú na opačnej strane? Nie iba z trucu. Nie z roztopašnosti. Nie z nerozvážnosti. Ale vedome, akoby ísť proti všetkému dobrému v človeku a v prírode, sýtiac sa mocou, nadradenosťou a bohatstvom, bola tá jediná cesta, ktorá môže uspokojiť večne nespokojného človeka! Čo s tými?"

"Ja neviem!" odvetila potichu. Mubatsiri mal v hlase oheň a vášeň, akoby hovoril v mene všetkých maličkých na zemi. Ktorých ponižovali. Ktorým ublížili. A ktorým nik nepomohol.

"Zhodiť ich z piedestálov do prachu?" spytoval sa Mubatsiri, akoby iba sám seba. "Odhaliť ich klamstvá a podvody? Predhodiť ich davu, ktorý ich v závisti a hneve ušliape? Čo s nimi?" Pozrel na Chekutangu a jeho oči zrazu pohasli. Ohne sa premenili na med. "Možno nám Šimon povie viac! Porozumieť zatúlaným je predsa ten najlepší začiatok, ako im ukázať cestu domov!"

A v tej chvíli pochopila, že on pána Dvoch skál nesúdi. Ani toho starca, ktorý podrezal svojho orla, nesúdil. To len ona tak robila. Zrazu spoznala, že najväčším trápením Mubatsiriho nie je to, kto stojí za tou ilúziou, ale smútok z toho, že jeden z nich sa možno zatúlal na opačný breh. Akoby stratil priateľa. Akoby odišiel ten, ktorý mal ostať navždy.

"Ty mu chceš pomôcť, však?" opýtala sa ho a dívala sa do jeho hlbokých očí ako na nebo, kde sú naznačené všetky cesty a napísané všetky príbehy.

"Obaja mu chceme pomôcť!" zdôraznil.

"Obaja!" prikývla a znova ho pobozkala na srsť medzi ušami.

A svet okolo nej sa rozplynul. Ponorila sa do tmy a svetla zároveň. Stratila váhu a cit, čuch a hmat, akoby z nej ostala iba čistá duša, samostatná a nezávislá od tela. Leteli akoby tunelom, utvoreným vetrom, vlečúcim sa za nimi pomaly ako slimák. A potom prudko zastali, keď narazili do priestoru, ktorý sa pred nimi roztvoril ako kvet, keď roztiahne lupene.

Chekutanga otvorila oči. Stáli na prašnej ceste, celí a viditeľní, blízko vchodu do osady. Mubatsiri sa zavrtel ako pes, keď vybehne z vody, dvihol hlavu a očami ju povzbudzoval, aby ho nasledovala.

Spoločne vstúpili do osady. Na širokú ulicu sa rozlievalo ostré slnečné svetlo. Chalupy za plotom mlčali, kým stromy okolo nich medzi sebou švitorili v jemnom vánku maličkými lístkami. Vrabce a sýkorky lietali medzi konármi a okenicami. Kde-tu videla aj maličkú búdku, do ktorej im sypali sedliaci slnečnicové semiačka. Počula kohúta, ako pyšne vytrubuje do sveta, že mu patrí gazdovstvo i kvoku ako sa sťažuje, že celé dni sedí na vajciach. Kačky v neďalekej ohrade sa presypávali z jednej strany na druhú, akoby plávali na lodi. Hneď pri druhej chalupe na nich spoza plota vrčal pes s chvostom stiahnutým hlboko medzi nohy, tiger si ho však nijako nevšímal. Cez ulicu preletúvali biele motýle. Včielky opeľovali kvety, kým otravné osi hľadali sladké ovocie.

V záhradách, rovnako ako na širokej ceste medzi domami, pobehovali iba deti. Keď si všimli dievčinu s tigrom, hneď sa im rozbehli naproti. Už tu raz boli, vedia, že im divoké zviera neublíži. Hneď spôsobili ruch a hurhaj, že aj dospelí vykukovali z chatrčí a stodôl, aby na vlastné oči videli, čo nezvyčajné sa deje v ich zväčša pokojnej osade.

Keď spoza plota vyletela Adela, Chekutangu pichlo na srdci. Keď ju vtedy uniesli, veľmi si želala pomôcť jej a hľadať ju, lenže Mubatsiri jej pripomenul, že to dievča nie je jej volaním o pomoc. Bála sa, že ju už neuvidí a že sa nikdy viac nevráti domov. Keď jej teraz letela do náručia, vyšli jej slzy na viečka. Rozbehla sa jej naproti a hodili sa jedna druhej do náručia.

"Vrátila si sa!" kričala jedna.

"A ty si doma!" kričala druhá.

Mubatsiri ich pokojne obišiel a obkolesený deťmi, kráčal ďalej prašnou ulicou. Zastal pri plote pred Šimonovou chalupou a zvalil sa na zem. Položil hlavu na predné laby a privrel viečka.

Deti, ktoré ho sprevádzali, si hneď kľakli ku nemu a prosili ho, aby otvoril papuľu a zareval, zavrtel dlhým chvostom, ukázal im ostré zuby a dlhé pazúry. On však spokojne ležal, akoby ani neexistovali.

"Musím ti ich ukázať!" vyhlásila nadšene Adela a ťahala Chekutangu ku ním do dvora. "Možno sa poznáte... Oliver je ako ty... a jeho zázračný kôň!" Dievčina zastala, pozrela jej do očí a vážne dodala: "Ver mi! Takého si jakživ nevidela!"

"Okrídleného jednorožca?" spytovala sa jej, keďže si spomenula na slová, ktoré počula v paláci nad mestom.

"Ako to vieš?" Adela na ňu prekvapene civela.

"Zabudla si? Poznám predsa tvoje myšlienky!"

"Jasné!" odvetila rýchlo a nedočkavo ju ťahala k nim. Po niekoľkých krokoch znova prudko zastala a ustarostene, avšak rýchlo ako vodopád, ju zasypala otázkami: "Otec mi hovoril o Benjamínovi a Eme! Našla si ich? Sú v poriadku? Nie sú tu náhodou s tebou?"

"Nie," krútila Chekutanga hlavou, "nie sú tu so mnou..."

"Nevadí," pokrčila plecia. "Verím však, že sa ešte všetci stretneme!" A znova ňou trhla a ťahala ju za sebou ako šarkana na motúziku. Len čo vstúpili do dvora, Mubatsiri vstal a nasledoval ich.

Keď spoza chalupy vyšiel kôň s krídlami zloženými na chrbte, Chekutanga zastala, aj keď ju Adela ťahala vpred. Kôň bol taký biely, akoby bol posypaný cukrom. Jeho dlhá hriva žiarila, akoby ju utkali z tých najjagavejších hviezd nočnej oblohy. Vykračoval priamo k nej. Na chvíľu však zastal pred chalupou, odkiaľ z priedomia schádzal vysoký chlapec, ktorého si dovtedy nevšimla. Husté vlasy mu padali na obočie, spod ktorého si ju obzerali jeho zvedavé oči.

Keď sa k nim priblížili obaja, chlapec a jeho kôň, Chekutanga sa vystrela a myšlienkami hneď hľadala svojho tigra. Ten sa postavil vedľa nej a obtrel sa jej okolo nôh, aby pocítila aj fyzicky, že je hneď vedľa nej.

Snažila sa vojsť do myšlienok chlapca. Avšak tak, ako sa jej to nepodarilo, keď sa v Čeľustiach ukázal Pustovník, aj tento bol chránený, najskôr okrídleným jednorožcom, aby nevidela do jeho vnútra. Viac sa o to nesnažila.

"Volám sa Oliver," predstavil sa chlapec, obrátil sa k jednorožcovi, položil na neho ruku a dodal: "A toto je môj priateľ, legendárny okrídlený jednorožec, pán všetkých koní!"

"Ja som Chekutanga!" predstavila sa mu tiež. Hlas sa jej zachvel. Nie však z prítomnosti chlapca, ale jednorožca. Vnímala jeho zázračnosť a silu. Ona by sa nikdy neodvážila vstúpiť do jeho myšlienok, a predsa mala pocit, že on si ju už prezrel z vnútra celú, hoci sa ho ani nedotkla. Vyžarovala z neho moc ako žiara, pred ktorou sa nemožno nikam schovať.

"A tvoj tiger?" Oliver si čupol a pozrel sa jej divokej šelme do očí.

"Mubatsiri!" vyslovila s bázňou.

Chlapec sa posadil na päty a sklonil pred tigrom hlavu. Potichu, akoby tie slová patrili iba jemu, vyriekol: "Zázračné si vždy zaslúži úctu! Rád ťa poznávam, Mubatsiri!" Narovnal sa, ostal však sedieť.

Mubatsiri k nemu pomaly vykročil. Najskôr ho oňuchal, zadíval sa do jeho pokojných očí a potom sa mu zvalil na nohy. Chlapec najskôr zaváhal, dvihol zrak a pozrel na Chekutangu. Keď prikývla, položil na neho ruky. Privrel viečka a zhlboka vydýchol.

"Je to dobrý muž!" počula Chekutanga v mysli svojho tigra. "Hoci miluje kone viac ako ľudí, nikdy by vedome neublížil človeku!"

"Nechceš vedieť ako ma zachránili?" drgla do Chekutangy Adela. Ukázala na koňa pred nimi a veselo zaspievala: "Všakže je nádherný!"

"Povedz mi!" požiadala ju. A tak sa dievča rozhovorilo o ceste cez púšť a nečakanom stretnutí so zázračným koňom a orlom.

"Myslela som si, že nás prepadli zlodeji!" vysvetľovala jej dôležito. "Chápeš, aké smiešne by to bolo? Ak by zlodeji prepadli zlodejov?"

Kým ona rozprávala, Chekutanga sa napájala z jej radosti. Potrebovala tú živú vodu ako soľ. V jej slovách sa ukrývalo toľké nadšenie, nádej, bezstarostnosť a vďačnosť, že hoci hovorila rýchlo, užívala si každé jej slovo.

"A potom sme leteli! Nad oblakmi!" Adela dvihla ruky a napodobňovala krídla. "A vôbec som sa nebála!" Pozrela jedným okom na chlapca a nežne sa na neho usmiala. "Oliver ma musel napomínať, aby som sa poriadne držala, ale čoho som sa mala báť, keď som sedela na zázračnom jednorožcovi, však?"

Adela vyzerala ako malé dievčatko, ktoré netúži po inom, len strhnúť všetku pozornosť na seba. Rozhadzovala rukami, hrala sa s hlasom a celým telom ukazovala, ako sa dostala z voza, ba aj ako vysadla na chrbát okrídleného jednorožca. V jej slovách a gestách sa však neskrývala ani štipka sebectva. Ona totiž nehovorila o sebe, ale o zázračných bytostiach, ktoré ju vyslobodili zo zajatia. Im patril tento príbeh, jej rozprávanie, vďačnosť a chvála. Iba im.

"Ako ste ju našli?" pýtala sa Chekutanga Olivera, keď vstal. Mubatsiri sa jej znova obtrel o nohy. Položila na neho ruku, vošla mu prstami medzi uši a jemne ho škrabala.

"Jednorožec nás k nej priviedol!" odpovedal Oliver.

"Ty si nevedel, že jej letíte na pomoc?"

"Kým sme neobjavili v púšti voz, v ktorom ju držali, tak nie!"

,Je ako Pustovník!' uvedomila si zrazu. On sprevádza jednorožca a nie naopak. Oliver nie je ako ona a ten nádherný kôň nie je ako jej Mubatsiri. Skôr ako leopard.

"Stretla som vášho priateľa!" predniesla vážne Chekutanga. Nadvihla obočie a dodala: "Pustovníka!"

"On je tu?" čudoval sa Oliver.

"Nie tu!" vysvetľovala mu, natiahla ruku smerom na juh a pokračovala: "Tam, pod kopcami, na opačnej strane Ľadových hôr... v Čeľustiach uprostred Spiacej doliny... aj so svojim leopardom!"

"Nevedel som, že sa túla v tých istých končinách ako my!" vyriekol vážne Oliver a sklopil zrak. Videla mu na tvári, že úpenlivo premýšľa.

"Leopard ho sem priviedol," poznamenala. Viac predsa nevedela.

"Možno to nie je náhoda, že sa tu stretávame všetci!" vyhlásil a pozrel na svojho jednorožca.

Z chalupy vyšiel Šimon a jeho žena. Keď zbadali Chekutangu s tigrom, rýchlo zišli na dvor a vítali ju ako rodinu. Z očí im žiarila radosť a žičlivosť.

"Jedla si?" spytovala sa jej hneď gazdiná. "My sme práve dojedli! Určite si hladná po ceste! Poď!" chytila ju pod pazuchu a ťahala ju do chalupy. "Máme ešte čerstvý chlieb a maslo, syr a zeleninu!"

"Musíš nám povedať, kde si sa túlala a čo všetko si zažila!" pridala sa k matke Adela. Vzala ju za druhú ruku a poskakovala okolo nej ako hravé šteňa.

"Mubatsiri!" dotkla sa Chekutanga v myšlienkach svojho tigra. Znelo to ako volanie o pomoc.

"Alebo vieš, čo?" sedliačka zrazu prudko zastala. "Asi som vás vyrušila pri niečom dôležitom, však?" pozrela na ňu ospravedlňujúcimi sa očami, obrátila sa na muža a Olivera za nimi a volala ich ku sebe. "Ostaneme sedieť vonku, v záhrade! Jedlo prinesiem tam, dobre?"

Gazdiná vbehla naspäť do chalupy, kým Adela ju ťahala za dom.

"To si urobil ty?" spytovala sa Chekutanga tigra.

"Nie," odvetil jej veselo a nasledoval ju do záhrady.

Hneď za domom stáli okolo stola v tieni pod košatým orechom tri lavičky. Keď sa na ne posadili, Adela ju dookola pobádala k tomu, aby im rozprávala, čo zažila.

"Nič nezvyčajné," pokrčila Chekutanga plecia.

"Nehovor tak!" protestovalo dievča. "Určite si, ty a tvoj tiger, zažili niečo dobrodružné!"

"Nie," zopakovala a vtedy si spomenula na Dária a jeho kone. A tak im rozpovedala, ako sa na ceste do Čeľustí od nej pokúsil odkúpiť zlodej koní jej tigra.

"Chcela by som to vidieť na vlastné oči!" rehotala sa Adela, keď počula, ako sa tí muži plazili po zemi.

Šimon ju trpezlivo počúval. Nijako sa nezapájal do ich rozhovoru. Chekutanga vnímala jeho myšlienky a hoci rozprávala o sebe, po celý ten čas obozretne načúvala jeho mysli. Jeho príbeh o zlodejovi koní nezaujímal. Myslel iba na dve veci: či našla Benjamína a prečo sa vrátila do ich osady bez neho? On predsa rozumel, že ten chlapec bol jej volaním o pomoc. Ak ho teda viac nehľadá, kto je jej novým volaním a čo to pre nich znamená? Prišla sem kvôli niekomu konkrétnemu alebo ide iba náhodou okolo?

Keď Chekutanga dorozprávala, sedliak konečne dostal príležitosť opýtať sa na to, nad čím premýšľal: "A Benjamín? Našla si ho?"

Pokývala hlavou, že nie a v duchu sa pýtala Mubatsiriho, čo všetko im môže prezradiť. Šimon, ten už predsa rozumie, kým je, keďže aj on sám už bol volaním o pomoc. Oliver je priateľom zázračných bytostí, pred ním sa skrývať nemusí. A Adele dôveruje, takže premýšľala nad tým, že im vyrozpráva celý svoj príbeh.

"Ak budeš úprimná ty, možno potom bude úprimný aj Šimon, keď sa ho budeš pýtať na kráľa!" povzbudzoval ju Mubatsiri, aby sa nebála hovoriť o sebe.

"Máš pravdu," odvetila, keď jej pripomenul, kvôli čomu sú tu. A tak sa rozhovorila. O volaniach. O spojení s tigrom. O Benjamínovi, kvôli ktorému sa tu zjavila prvýkrát. Ako ho vyslobodila z temnice pod svätyňou. Ako ho stratila. A ako ho dnes ráno znova začula, hoci už ani neverila, že je ešte nažive.

Kým rozprávala, vrátila sa k nim sedliačka s dreveným tanierom, po okraj naloženým pečivom, maslom, syrom a kúskami zeleniny. Chekutanga jej ďakovala pohľadom, kým ona sa posadila vedľa svojho manžela.

"Viem, že sa pýtate, prečo som tu?" povedala, keď im už odhalila všetko. Obrátila sa ku Adele a chytila ju za ruky. "Naozaj som rada, že si opäť doma!" Otočila hlavu a pozrela na Šimona. "Prišla som však kvôli tebe!"

Keď pocítila jeho neistotu, akoby sa zľakol, že je jej ďalším volaním o pomoc, vyrozprávala im, čo spolu s leopardom zistili dnes ráno v paláci nad Dvoma skalami.

"Potrebujem tvoju pomoc!" vyriekla a dlho sa sedliakovi dívala do očí, kým pokračovala: "Oni sú ako ja... starec, ktorý zabil svojho Mubatsiriho, i kráľ, o ktorom by si určite nikdy nepovedal niečo zlé... lenže... tá sila, ktorá oklamala aj môjho tigra, nepochádza z Dobra... rozumieš?" hovorila a hlas mala naplnený smútkom, akoby jej umrel niekto z rodiny. "Čo ak sa tvoj kráľ zatúlal? Čo ak sa stratil a teraz potrebuje našu pomoc? Čo ak sú práve oni dvaja zodpovední za zlo, ktoré postihlo túto krajinu?"

Prvýkrát, odkedy opustili Dve skaly, vyslovila túto myšlienku nahlas. Nie Anavin, ale kráľ a jeho spoločník. Spomenula si na slová Sofiinej matky, ktorá jej zdôrazňovala, že zlo má na svedomí človek a nie starodávna bohyňa!

"To nie je možné!" vyhlásil Šimon a krútil neveriacky hlavou. Jej slová ho zranili.

Chekutanga vnímala jeho vnútorný boj. Sedliak mal panovníka v takej úcte, že bolo nemožné, aby na neho myslel ako na podvodníka a pôvodcu nevysvetliteľných chorôb, aká postihla aj Sofiu.

"Ten starec pozná všetky tunely v okolí!" vysvetľovala mu Chekutanga. "Aj dnes ráno jeden použil, aby sa kúzlom dostal čo najrýchlejšie do vášho mesta!"

"Myslíš si, že Sofiu preklial náš kráľ?" vyslovila nahlas a zdesene Adela.

"Nie!" vykríkol nahnevane sedliak a celou silou buchol päsťou po stole.

"Šimon, ja ho nechcem súdiť! Chcem mu iba pomôcť!" zdôraznila pokojne Chekutanga, natiahla sa a chytila ho za ruku. "Počuješ ma? Tvoj pán je ako ja! Naozaj mu chcem pomôcť!"

"Môj pán je dobrý človek!" vyhlásil rozhodne Šimon. "Dobrý!" zopakoval so zaťatými zubami. "Nik by na neho nemal hádzať špinu, ako to teraz robíš ty!" Prudko vstal a odišiel.

Chekutanga sklonila hlavu a zhlboka vydýchla.

"Toto sa nepodarilo! Čo teraz?" spytovala sa Mubatsiriho.

"Počkáme," odvetil jej pokojne.

Chekutanga sklopila zrak. Hanbila sa, že sa medzi nich prihnala ako búrka a rozvírila vody, do ktorých nemala právo vstupovať. Ruky položila do lona a premýšľala, že sa im všetkým ospravedlní. Dvihla bradu, že to urobí, pozrela na gazdinú smutnými očami a otvorila ústa. Skôr než by však prehovorila, ozvala sa Adela.

"Ty si naozaj myslíš, že náš kráľ preklial Sofiu?" pýtala sa znova. Oči, dovtedy žiarivé ako slnka, jej zahalili šedé tiene. Tiež tomu nechcela veriť. Stretla kráľa iba niekoľkokrát, no vždy sa ku nej správal s úctou ako otec, ktorý pamätá na všetky deti kráľovstvá.

"Neviem, Adela," odpovedala jej Chekutanga potichu a pokrčila plecia, akoby už ani ona sama neverila slovám, ktoré vyslovila pred chvíľou. "Nemusel to byť on. Mohol to byť ten bielovlasý starec alebo aj ktokoľvek iný!" Pokrútila hlavou a dodala: "Prišla som však sem, lebo máme pochybnosti, či nie je... vieš... aj on môže byť prekliaty podobne ako Sofia!"

"Ako Sofia?" nerozumela jej Adela.

"Môj tiger v jeho prítomnosti pocítil niečo väčšie než je on sám!" snažila sa jej to vysvetliť. "Za posledné dni to pocítil viackrát... keď stretol leoparda alebo okrídleného jednorožca!" pozrela na Olivera a keď mu videla na očiach, že on jej rozumie, povzbudilo ju to. "Oni sú väčší ako Mubatsiri, avšak sú z toho istého zdroja... z Dobra... aby nám pomáhali, viedli nás a učili, ako sa stať lepšími... ako lepšie žiť navzájom medzi sebou, rozumieš?"

Keď Adela prikývla, Chekutanga pokračovala: "Keď sme dnes boli v meste, Mubatsiri pocítil silu, tiež mocnejšiu ako je on, nie však z toho istého prameňa, z ktorého bol stvorený!" Chytila Adelu za ruky, potriasla nimi a pokračovala: "Chápeš, prečo na tom tak veľmi záleží? Rozumieš, prečo som sem prišla?" Zhlboka sa nadýchla, akoby sa chystala povedať to najdôležitejšie a vážne dodala: "Lebo sa tu po okolí potuluje zázračnosť, ktorá nie je z Dobra stvorená!"

"Jed, ktorý otrávi všetko, čo sa mu postaví do cesty!" vyriekol zamyslene Oliver.

"Presne tak!" súhlasila s ním Chekutanga. "Jed, ktorý ničí, avšak nie všetkých rovnakým spôsobom! Jednému dušu vezme ako Sofii, iného dušu však môže používať v boji proti ostatným!"

"Takže... potom... to neurobil kráľ?" premýšľala nahlas Adela.

"Určite nie vedome a dobrovoľne!" súhlasila s ňou Chekutanga.

"Takže potom to urobil ten... niekto zázračný... nie však dobrý ako okrídlený jednorožec?"

"Niekto mocný, nie však dobrý!" znova súhlasila.

"Daniela, moja žena, sa aj dnes vybrala do mesta za horami!" prehovoril Oliver. Díval sa na Chekutangu, keďže vedel, že tam žila, kým ju tiger nevzal do divočiny.

"Krunica," prikývla.

"Letel s ňou zázračný orol... podobný leopardovi a jednorožcovi, len trocha väčší," jemne sa usmial a pokračoval: "Predvčerom tam totiž vybuchla vrchná časť mesta!"

"Koruna?" Tá správa ju prekvapila. Hneď myslela na strýka, na ich domček a na palác okrídleného rytiera. V duchu si želala, aby bol Yan v poriadku. Aby boli všetci v poriadku.

"Kým mešťania a celé mesto boli dolu na pohrebe, hore zaznel výbuch," vysvetľoval jej Oliver. "Našťastie sa nikomu nič nestalo... Daniela im už však tretí deň pomáha s odpratávaním sutín!" Na chvíľu sa odmlčal, pozrel na Adelu, na gazdinú a naspäť na Chekutangu a potom pokračoval: "Nemyslím si, že je náhoda, že sa tu takto stretávame! Ty s Pustovníkom. Adela s nami. Daniela a ten výbuch. Ja na náhody neverím..."

Chekutanga hneď prikývla. Myslela na to isté.

"Neprišli ste sem sami od seba," poznamenala. "Priviedli vás sem predsa zázračné bytosti! A ony vedia viac ako my, však?"

"Áno, a práve v tom je tá istota, že sa tu naozaj deje niečo... tak ako si to povedala... je tu zlo, dosť mocné a tajomné, aby sa postavilo aj zázračnosti tvojho tigra!" hovoril Oliver. "Vieš, ja neverím, že by sa leopard zatúlal priamo k vám... akože iba náhodou ide okolo!"

"To isté si myslí aj môj tiger!"

"A určite to vie aj Pustovník!" dodal ešte chlapec.

"Hovoril, že nevie, čo tam robia!"

"Možno nie celkom presne," vysvetľoval jej Oliver. "Určite si je však vedomý toho, keďže ho leopard zaviedol dosť ďaleko od domova, že je presne tam, kde ho čoskoro bude niekto potrebovať!"

"Kto?" opýtala sa Chekutanga, akoby to ešte nevedela. Možno poznala odpoveď, potrebovala to však počuť od niekoho, kto muža s leopardom pozná lepšie ako ona.

"Kto?" čudoval sa Oliver, že sa na to vôbec spytuje. "Leopard ho privedie až ku tebe a ty sa pýtaš kto?"

Chekutangu jeho slová potešili. Muž s leopardom sa jej predsa páčil. Aby zakryla rozpaky, natiahla sa za tanierom na stole a vzala si z neho kúsok čierneho chleba. Pozrela na gazdinú a potichu jej poďakovala. Strčila si ho do úst a prežúvala ho so zatvorenými ústami, ako ju to učili na zámku. Vzala si ešte kúsok čerstvého syra, dvihla zrak a zadívala sa na Olivera.

"A čo svätyňa a Anavin?" opýtala sa Adela. "Nemohla nášho kráľa prekliať ona? Vieme predsa, že mnohé z tých tunelov vedú tam. Čo ak to predsa len robí všetko bohyňa? Čo ak to ona pobalamutila Sofiu?"

"Nezabúdam ani na svätyňu!" odvetila vážne Chekutanga. "Verím, že aj ona má v tomto príbehu svoje miesto!" Strčila si do úst ďalší kúsok syra, prežula ho a dodala: "Jej ohne sa nerozhoreli náhodou! Tomu neverím! A Benjamín a Ema? Čo tam robili? Za čo boli väznení? Čo s nimi chcela kňažná urobiť? Stále je v tom príliš veľa tajomstiev!"

"Takže mohla by to byť ona?" vyslovila Adela, akoby si želala, aby v tom nemal prsty ich kráľ.

"Je to možné!" vyriekla Chekutanga a venovala jej láskavý pohľad.

"Nie sme tu na to, aby sme si vyberali strany!" dotkol sa jej v mysli Mubatsiri. "Nezabúdaj na to! Hľadáme pravdu!"

"Nemáme však ešte na všetko odpovede, Adela!" dodala nahlas Chekutanga, obrátila sa na gazdinú a pochválila ju za dobré jedlo.

"Myslím, že by som ti mohla pomôcť ja!" vyhlásila zrazu sedliačka. Úpenlivo sa dívala na dievčinu s tigrom. Tá hneď vnímala jej vnútorný nepokoj a boj. A v tej chvíli uvidela, čo sa jej chystala povedať. Zadívala sa do jej duše ako do otvorenej knihy. Bola by zhíkla, ak by ju z vnútra nedržal Mubatsiri. Prehltla vzrušenie, prikývla a prosebným pohľadom povzbudzovala gazdinú, aby hovorila.

"Ospravedlňujem sa za môjho manžela! Občas je prchký ako osa!" začala opatrne sedliačka. Slová z nej liezli pomaly, akoby stále váhala, či je múdre vyťahovať na svetlo to, na čo sa už dávno zabudlo. "To, čo poviem, by mal hovoriť on... a tiež verím tomu, že keď vychladne, rád ti to vyrozpráva aj zo svojho pohľadu..."

Gazdiná pozrela na dcéru a chvíľu premýšľala, či by ju nemala poslať preč. Sú predsa tajomstvá, ktoré sa nepatrí odkrývať verejne. Keď si však uvedomila, že pred ňou dosiaľ ostatní hovorili otvorene, nadýchla sa a začala rozprávať.

"O našom kráľovi sa hovorí, že je samotár, že žije bez ženy, rodiny a detí! Neraz som počula, že by sa mal oženiť, splodiť dediča, aby v meste ostala jeho krv!" hovorila potichu. "Mnohí už zabudli, že nie vždy tak tomu bolo a že kráľ mal dcéru, živú ako naša Adela a divokú ako si ty, Chekutanga!"

Adela otvorila ústa, hneď ich však aj zavrela. Ak bude trpezlivá, dozvie sa všetko aj bez prerušovania. Nebude matke skákať do reči.

"Princezná bola jeho skutočnou radosťou... a nielen jeho! Ona bola radosťou celého mesta!" pokračovala sedliačka. "Rada navštevovala mešťanov. Takmer každý deň zavítala na trhovisko. Občas dlhé hodiny prestála pri mestskej bráne, kde vítala pútnikov. Bola zhovorčivá, zvedavá a plná energie!"

Sedliačka pokrútila hlavou a na chvíľu prestala rozprávať.

Chekutanga v nej videla obrazy z detstva. Hneď rozumela, že rozpráva o veciach, ktoré sa udiali skôr, než sa ona a Šimon vôbec spoznali. Už to budú desaťročia. Vtedy ešte ani ona nebola na svete.

"A potom sa princezná, naozaj z ničoho nič, akoby jej niekto počaroval, rozhodla vstúpiť do svätyne bohyne Anavin!" Matka pozrela na dcéru. Akoby ju prosila, aby nikdy neurobila niečo podobné.

"Nik ju nedokázal od toho odhovoriť!" pokračovala. "Ani kráľ ani mešťania. Nik! A tak jedného dňa ušla a vstúpila medzi služobnice. Darmo kráľ búchal na dvere svätyne. Darmo prosil kňažnú, aby ho vypočula. Darmo žiadal vlastnú dcéru, aby sa mu aspoň ukázala! Princezná opustila všetko bez rozlúčenia. Jeden deň bola doma, druhý deň navždy preč!"

Chekutanga sa dívala do stola. Tá kňažná mohla byť princezná Nina alebo teta Marta.

,Nebohá teta Marta!' uvedomila si a znova jej prišlo ľúto, že je navždy preč. Nestretne ju, keď sa vráti do mesta. Nenakričí na ňu, že sa správa ako posledná meštianka. Nebude ju ani poučovať ani karhať, tak ako to dokázala iba ona, so srdcom sladkým ako med.

"Nebola tam ani rok, keď sa kráľovná rozhodla nadobro zatvoriť brány svätyne!" hovorila sedliačka ďalej. "Mnohé zo služobníc sa vtedy vrátili domov. Kráľ očakával, že sa vráti aj jeho dcéra... prešli však týždne, ba mesiace... princezná sa však domov nikdy nevrátila!"

Gazdiná kývala hlavou hore a dole. Pohľad mala upretý kamsi ponad nich, do diaľky, akoby vysoko na nebi videla obrazy, o ktorých rozprávala. Sklonila hlavu a pozrela na dievčinu s tigrom.

"Mnohí si tento príbeh nepamätajú!" vyriekla. "V tom roku sa totiž v našom meste ukázal biely vlk, ktorý odvtedy sprevádza nášho kráľa na každom jeho kroku. Mešťania i šľachtici hovorili, že máme panovníka, ktorý dokázal skrotiť divokú šelmu. Hovorili to s obdivom a bázňou!" Sedliačka naklonila hlavu na stranu, olízala si vyschnuté pery a smutne dodala: "Nik viac nehovoril o jeho stratenej dcére. Nik... akoby umrela... akoby náš kráľ, s veľkým bielym vlkom po boku, bol odjakživa bezdetný!"

A potom zmĺkla, ako keď vyschne rieka, ako keď na krajinu padne tma. Dívala sa už len do rúk pod stolom. Potichu dýchala a možno aj plakala.

"Čo si o tom myslíš?" spytovala sa Chekutanga nedočkavo svojho tigra.

"Povedz mi ty!"

"Kráľ nemá nič spoločné so svätyňou," vyriekla to prvé, čo jej prišlo na um. "Prečo by otváral jej brány, keď mu za nimi nenávratne zmizla dcéra? A prečo by preklínal mladé dievčatá, keď sám dobre vie, aké je to strácať vlastné dieťa?"

"Uvažuješ tak... priamočiaro," dotkol sa jej mysle Mubatsiri. "My však stále nevieme, akou mocou na nás pôsobil, keď nám ukázal ilúziu, ktorá určite nevychádzala zo spojenia s jeho vlkom! Tá zázračnosť bola iná... mohutnejšia, silnejšia... a určite nie ako tá naša..."

"Ty si myslíš, že je prekliaty?" opýtala sa. "Že ho niekto ovláda?"

"Je neviem," zopakoval, čo už počula.

"Mohla by to robiť Anavin?" hádala, on jej však neodpovedal. Upozornil ju totiž, že práve prichádza ten, o ktorom sa rozprávajú.

Chekutanga prekvapene dvihla zrak.

,Čo sa to deje?' hútala v duchu. Ako to, že kráľ prichádza medzi nich? Čo tu hľadá? Nečakané návštevy panovníka, tak ďaleko od mesta, vždy vzbudzujú pozornosť. Vari vie, že sa tu na neho vypytujú? Alebo zacítil ich prítomnosť v paláci, keď sa zhováral s bielovlasým starcom a teraz ich prenasleduje?

Dívala sa ku chalupe. A naozaj, spoza domu sa k nim približoval Šimon. Vedľa neho kráčal pán Dvoch skál a jeho nádherný biely vlk.

"Pamätajte, že vie čítať vaše myšlienky!" rýchlo upozornila ostatných pri stole a prudko sa postavila. "Sústreďte sa na niečo pekné... napríklad na jeho vlka alebo tigra a jednorožca, aby sa to, o čom sme sa zhovárali, ukrylo za iné obrazy!"

"Zatvorím pred ním tvoju myseľ!" upozornil ju Mubatsiri, aby sa nebála, že sa v nej bude znova prehrabávať ako naposledy. V duchu sa mu poďakovala, že nemusí strážiť svoje myšlienky ako ostatní a vykročila im naproti.

Panovník vyzeral ako mládenec, ktorý sa chystá na obyčajnú prechádzku mestom, aby pozdravil verných mešťanov. Hneď si všimla, že prichádza bez koňa a tak jej napadlo, či sa sem nepremiestnil ako ona s tigrom. Nemal na sebe ani jazdecký odev. Dlhú košeľu, čiernu ako uhoľ, mal rozopnutú až po chlpatú hruď. Voľné čierne nohavice mu zakrývali čierne čižmy. V rukách žmolil čiernu šatku, ktorú si najskôr iba pred chvíľou odmotal z krku.

"Aké milé prekvapenie!" Kráľ k nej prehovoril ako prvý. Vzal jej z jazyka slová, ktoré mu chcela povedať sama.

"Naozaj milé!" usmievala sa na neho od ucha k uchu. "Čo ťa sem privádza, veličenstvo?" Pýtala sa ho ako kráľa, hoci ona mala svojho panovníka na opačnej strane hôr. Prečo by mu však nemohla lichotiť? Obaja určite vedia, že tu ani jeden z nich nie je náhodou, to však neznamená, že sa nemôžu na seba usmievať, akoby boli odjakživa priateľmi.

Kráľ jej však neodpovedal. Tvár sa mu rozžiarila a pery sa mu odlepili od seba, keď si všimol blízko nich majestátneho koňa s krídlami. Civel na neho v úžase, akoby nič krajšie a vznešenejšie jakživ nevidel. Hneď k nemu aj vykročil.

Neurobil však ani krok a jednorožec roztvoril krídla. Urobil to tak rýchlo, že všetci okolo pocítili závan vetra na tvári. Vyzeral ako labuť, obrovská biela labuť, keď sa rozbehne po hladine rybníka. Kôň vyskočil na zadné nohy a prudko pred seba vykopol kopytá, tvrdé ako kyje, ktoré by poľahky rozdrvili lebku dospelého muža na kašu. Zaerdžal mohutne, že panovník hneď zmeravel. Ostrý roh mu v jasnom svetle z oblohy žiaril ako ohnivý blesk.

Kým ostatní stuhli, Oliver hneď vyskočil na nohy a postavil sa pred svojho jednorožca. Prísnym pohľadom sa díval na panovníka. Tvár vladára sa premenila na ľad. Bezvýrazné oči civeli na koňa, akoby sa mu snažil votrieť do mysle.

Okrídlený jednorožec sa upokojil a zložil krídla. Postavil sa vedľa Olivera, dvihol hlavu a maličkými očami sledoval votrelca.

"Čo sa mu porobilo?" vykoktal zo seba kráľ. "Čo ho tak vyplašilo?" Prekvapene sa díval okolo seba. Hľadal vinníka, akoby si ani neuvedomoval, že tá zázračná bytosť sa vyplašila kvôli nemu.

"To ty!" odvetil prísne Oliver.

"Ja?" čumel na neho vládca, akoby neveril vlastným ušiam.

"Ty!" zopakoval Oliver. "Nie si ho hoden!"

"Čo si to povedal?" Kráľ sa zamračil a vykročil priamo k nemu. "To hovoríš o mne, chlapče? Nie si drzý?"

Okrídlený jednorožec znova roztvoril krídla. Jedným, akoby to bol štít, objal Olivera a druhé vystrčil prudko pred seba. Zavrtel hlavou a nastavil roh ako meč, pripravený do boja.

Panovník zastal a cúvol. Veľkými očami sledoval zázračného koňa.

"Pravda občas musí byť aj drzá, aby si ju tí, ktorí žijú v klamstve, vôbec všimli!" odvetil pokojne Oliver.

"Takto sa rozprávaš s kráľom?" napomenul ho pán Dvoch skál.

"On môže!" prerušila ho drzo Chekutanga. Vykročila k panovníkovi a nespúšťala z neho zrak. V očiach sa jej leskli odvaha a divokosť.

"Dovoľ, aby som ti ho predstavila! Pane!" Pozrela na chlapca, akoby sa chcela vopred ospravedlňovať, že sa chystá vyzradiť jeho skutočnú totožnosť, o ktorej sa len teraz dozvedela od Mubatsiriho. "Tento mladý muž je pánom slobodného kráľovského mesta Orlica, ďaleko na západ od púšte, takmer až pri mori!"

"Ty si kráľ?" vyriekla prekvapene Adela. Všetci tým ostali zaskočení.

Oliver cítil, že sa na neho dívajú ako na sochu starobylého rytiera. Neuhol však pohľadom a stále sa díval panovníkovi do očí.

"Toto je moja zem!" vyhlásil pán Dvoch skál a tvár mu sčervenela hnevom.

"Ja som ti ju neprišiel vziať!" predniesol pokojne Oliver. "Som tu iba na návšteve u svojich priateľov!" roztvoril ruky a ukázal na Šimona a jeho ženu, na Adelu a Chekutangu.

"To sú moji priatelia!" povedal kráľ takým spôsobom, akoby mu tí ľudia patrili.

"Ani tých som ti neprišiel vziať!" odvetil mu stále pokojne pán Orlice.

Panovník zaváhal. Keďže ostatní mlčali, nevedel, čo má robiť. Nik ho nepozýval ku stolu a nik sa ho nezastal. Nik nepokarhal chlapca a nik dievčinu s tigrom. Mlčali, ako keď vyschne studňa. Pozrel na sedliaka vedľa seba, lenže ten tiež nevedel, čo má robiť.

"Takto tu vítate starého priateľa?" spytoval sa kráľ Šimona.

"Pane," sedliak sa mu chystal ospravedlňovať, na to však už bolo neskoro.

Panovník mal v očiach krv a Chekutanga ju videla. Krv hnevu a nenávisti pre poníženie, ktorého sa mu dostalo od zázračného koňa a ľudí, ktorí ho mali chlácholiť a obsluhovať ako boha. Tvár mu zahalili tiene, akoby sa ponoril do čiernej hmly. Výrazné vrásky na čele sa mu vlnili ako piesočné duny. Viditeľne zaťal zuby a stisol pery, že z nich neostalo viac ako tenučká červená čiarka. Brada sa mu chvela, akoby mu pod kožou pukala lebka.

Šimon stále mlčal. Díval sa previnilo do zeme. Adela sledovala okrídleného jednorožca, akoby očakávala jeho ďalší výpad. Sedliačka nespúšťala oči zo svojho utrápeného manžela. Len Chekutanga a Oliver sa hrdo a nebojácne dívali na kráľa, pod ktorým sa akoby prepadávala zem.

"Ideme!" zagánil nahnevane panovník, otočil sa na päte a spoločne s vlkom zmizli za rohom chalupy. Ostatní stáli ako prikovaní. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že nik z nich nebol schopný otvoriť ústa a prehovoriť.

Mubatsiri sa celý ponoril do Chekutangy a ona v tej chvíli zabudla na Olivera, kráľa a ostatných okolo nej, akoby sa rozplynuli. Zrazu pocítila čosi, čo v ňom dosiaľ nikdy nevidela. Vinu.

"Urobil som niečo zakázané!" priznával sa jej hneď. "Lenže... ja som to musel urobiť! Nemal som na výber. Musel som to urobiť, rozumieš mi?" Hlas mal ako uspávanku. Hlboký a rozcítený, plný ľútosti a pokory.

"Rozumiem," chlácholila ho Chekutanga. "Čo sa stalo?" Vedela, že jej o tom túži povedať. Ba nie túži, ale že musí.

"Prenikol som do mysle bieleho vlka!" priznal sa jej tiger. "Nie však svojvoľne! To by som nikdy neurobil! Cítil som však, že ma k tomu povzbudzuje... že ma o to prosí... že mi to dovoľuje!"

"Ty si bol v mysli inej zázračnej bytosti?" Chekutangu to vydesilo. Vedela, že zázračné sa navzájom nešpehuje. Dobro nie je nikdy zvedavé, nie je vtieravé a podozrievavé. Oni sa k sebe nesprávajú ako ľudia, nedočkaví toho, aby vyzliekli druhého donaha nielen zvonka, ale aj zvnútra. Dobro také nerobí. Dobro má v úcte druhého ako seba samého.

"Biely vlk ma prosil, aby som ho zabil!" Mubatsiri šepkal, akoby ich myšlienky mohol niekto počuť. "Prosil ma, aby sme ho vyslobodil z pazúrov jeho pána!"