CH02 - druhá - 08

Slnko, ten neúnavný pútnik oblohy sa už prevalil na západnú polovicu neba, keď sa Chekutanga s tigrom vrátili do Čeľustí. Ticho, ktoré tam na ňu čakalo, znelo ako uspávanka. Ako dúha, ktorá neprehovorí a predsa očarí krásou. Po všetkých tých hlasoch, stretnutiach a rozhovoroch, pôsobila na ňu mĺkva krajina uprostred lesa ako balzam na dušu.

Zhlboka vydýchla a vstúpila na čistinku pod skalou. Zvedavo si ju prezerala bystrým okom. Želala si, aby muž a jeho leopard boli stále tam. Pohľadom preletela stromy a ich tiene, chalupu a posedenie pri ohnisku, kde sa videli naposledy. Tvár sa jej rozžiarila, keď ich našla tam, kde sa ráno lúčili.

Pustovník sedel na zemi. Opieral sa o starý dub. Oči mal privreté a tvár ospalú, akoby sníval. V lone mu ležal leopard, ktorý ich sledoval od chvíle, ako vyšli z lesa.

Chekutanga zamierila priamo k nim. Kráčala pomaly, aby nezobudila muža pod stromom. Nadýchla sa a v tej chvíli si vďačne uvedomovala, že divočina vonia ináč ako mestá a osady. Vzduch, nasiaknutý rozdrveným lístím, mokrou kôrou a hlinou, trávami a maličkými kvetmi na okraji čistinky, vpíjala do seba ako vodu, keď ju prepadne smäd. Sviežosť a čistota ju obkolesili ako náruč matky. Jemný vánok ju šteklil na tvári, krku a vo vlasoch. Nastavila divočine tvár, prižmúrila oči a tešila sa zo slobody, akú nemožno zažiť medzi kamennými múrmi kráľovského mesta, hoci by to bolo aj to najkrajšie a najbohatšie mesto na svete.

Byť priviazaný nie je pre všetkých, tak ako nie je pre všetkých ostávať bez domova. Chekutanga odjakživa vedela, už vtedy, keď z nej chceli urobiť dvornú dámu, že cesty, po ktorých chce kráčať, sú za múrmi mesta a nie okolo paláca. Vo chvíli, keď dostala svojho tigra a poslanie, ktoré ju vyhnalo do otvorenej krajiny, jej duša sa naplno oslobodila, zhodila okovy, vystrela chrbát a dvihla bradu, aby sa jej vnútorné plamene rozhoreli naplno. Aký vzácny a nezabudnuteľný je deň, keď človek v sebe nájde to jediné, čo je výlučne jeho: zmysel života.

Keď sa priblížila k ohnisku, Pustovník otvoril oči. Chvíľu ju sledoval a potom sa takmer nečujne opýtal, či našla bielovlasého starca. Chekutanga sa k nemu posadila, oprela sa o strom a vyriekla: "Našla!" Otočila k nemu hlavu a dodala: "Spolu s pánom Dvoch skál!"

Hoci sa Pustovník viac nepýtal, sama mu pomaly a s veľkými prestávkami vyrozprávala, čo všetko zažila a čo zistila. Nezabudla mu odovzdať ani pozdravy od Olivera. Pri jeho mene sa muž s leopardom jemne pousmial.

"Ten starec sa ešte nevrátil!" povedal Pustovník, keď nastalo ticho.

"Určite?" spytovala sa a prekvapene pozrela na svojho tigra. Myslela si, že po stretnutí s kráľom uháňal naspäť do Čeľustí. Panovník mu predsa prikazoval, aby sa netúlal po krajine a zbytočne nevychádzal zo svojho úkrytu.

,Kam len mohol ísť?' premýšľala v duchu.

"Sme tu celý deň a okrem nás, jeleníc a diviakov, sa nik iný na čistinke neukázal!"

"To je čudné!" zamyslela sa nahlas a prudko vstala.

"Nesmieme ho vpustiť do vnútra!" počula tigrov hlas. "Tam sa za ním nedostaneme! Ak ho chceme vypočuť, musíme mu zabrániť dostať sa do podzemia! Ak si v jeho prítomnosti počula Benjamínov hlas, možno bude vedieť, kde je schovaný!"

"Čo keby sme sa posadili tam!" navrhla Chekutanga a ukázala rukou na miesto pod skalou, odkiaľ videli ráno vychádzať starca.

"Chceš ho chytiť?" spytoval sa jej Pustovník.

"Skôr zabrániť, aby sa pred nami neukryl vo svojom brlohu!"

Muž prikývol a postavil sa nohy.

Chekutanga si ľahla pod skalu na slnkom vyhriatu zem. Hlavu si oprela o brucho svojho tigra. Pustovník sa posadil pred ňu, aby mal dobrý výhľad na tú časť lesa, na ktorú ona nevidela a položil ruku na leoparda vedľa seba.

Chekutanga chvíľu pozorovala muža s leopardom. Sálal z neho pokoj, akoby bol súčasťou divočiny. Vrásky okolo jeho očí, aspoň sa jej to zdalo, hovorili viac o prežitej bolesti než o jeho veku. Sedel tam s pohľadom upretým kamsi do lesa, akoby sa nevedel tej jednotvárnej krajiny nabažiť.

Premýšľala nad všetkým, čo sa dnes udialo.

"Čo myslíš, kto ovláda pána Dvoch skál?" spytovala sa svojho tigra, keď odchádzali z Búrky.

"Nevieme, či ho niekto ovláda!" odvetil jej pokojne a keď vycítil, že mu nerozumie, dodal: "Čo ak ho neovláda nik? Čo ak sa sám rozhodol prijať moc, proti ktorej by mal bojovať? Čo ak si priviazal ku sebe netvora slobodne?"

"Akého netvora?" pýtala sa.

"Pamätáš si na námestie? Na muža s vlkom?" pripomínal jej, čo sa jej prihodilo, keď odprevádzala Samuela do Čeľustí.

Samozrejme, že na to nezabudla. Takmer tam vtedy umrela. Ak by Samuel nevyslovil meno jej zázračného priateľa, to divoké zviera by jej prerazilo hrdlo.

"Ty si myslíš, že kráľ je otrokom podobnej beštie?"

"Neviem," odvetil, akoby sa o tom viac nechcel zhovárať.

"Ja som však pri ňom, okrem jeho zázračného vlka, iné divoké zviera nevidela!" premýšľa v jeho mysli. "Ty si ho videl?"

Mubatsiri neodpovedal. Ani jeho vnútro, do ktorého bola ponorená, akoby všetky myšlienky, ktoré by jej prezradili viac o kráľovi a jeho netvorovi, prešli cez neho ako cez vodu.

"Naozaj si myslíš, že všetko zlo je v ňom?" dobiedzala.

"Chekutanga," oslovil ju Mubatsiri nežne. "Budeš sa ma pýtať na kráľa a ja ti neodpoviem, lebo pravdu nepoznám! Budeš sa pýtať na Anavin, a rovnako ti neodpoviem. Na starca s bielymi vlasmi..." Na chvíľu sa odmlčal a pokojnejšie dodal: "Neviem viac než len to, čo vieš aj ty!"

"Ako je to možné?" čudovala sa. "Myslela som si, že všetkému rozumieš, ba že vidíš do budúcnosti! Dokonca som si jednu chvíľu myslela, že už dávno vieš, kto roznáša po krajine jed!"

"Áno, niekedy hovorím v hádankách," priznával pokojne Mubatsiri. "Lenže moja zázračnosť nie je ani všemohúca ani vševediaca! Viem, že si si spočiatku myslela, že taká je. Keď však teraz hovorím, že nemám odpovede na otázky, ktoré si kladieme obaja, to neznamená, že ich spolu nezodpovieme zajtra... alebo o týždeň... v tom správnom čase... rozumieš?"

"My na to prídeme, však?" vyhlásila rozhodne a odhodlane.

"Prídeme!" prisľúbil. "Najskôr však musíme nájsť Benjamína! Keďže stále žije, tvoje volanie o pomoc trvá a to je teraz dôležitejšie ako všetko ostatné!"

Hoci sa po jeho slovách Chekutanga odmlčala, stále dookola prechádzala všetkým, čo dnes videla, zažila a počula. Nikdy v sebe nemala dostatok trpezlivosti. Najradšej by to rozlúskla hneď. Chcela vedieť, či je Anavin skutočná, či je pán Dvoch skál prekliaty, kto zapálil ohne vo svätyni, kto uniesol Benjamína a ublížil Sofii! Chcela všetkému rozumieť, zároveň však pociťovala zvláštne chvenie, keď si iba spomenula na ilúziu, na silu a zázračnosť kohosi neznámeho, mocnejšieho od jeho tigra. Nikdy by mu nechcela stáť zoči-voči. Verila, že to Mubatsiri ani nedovolí, a predsa túžila vedieť, odkiaľ tá zázračnosť pochádza, kto ju roznáša a akú má tvár, podobu a myseľ.

Chekutanga pozrela na Pustovníka a on, akoby to vycítil, obrátil k nej hlavu.

"Stretol si už niekedy takú bytosť, ktorej zázračnosť... a tým myslím tú... zo Zla stvorenú... prevyšovala zázračnosť tvojho leoparda?" spytovala sa opatrne, akoby si nebola istá, či taká bytosť vôbec jestvuje. Nechcela uraziť ani jedného z nich.

"Myslíš démona," odvetil Pustovník a tvár sa mu zamračila. "Bytosť, ktorá vychádza spod zeme, aby pretvárala na seba okolitú krajinu a jej pútnikov..."

Vyslovil tie slová takým spôsobom, že Chekutanga zaváhala, či sa chce spytovať ďalej. V jeho hlase začula najskôr smútok a potom aj opatrnosť. Zvedavosť jej však nedovoľovala mlčať. Zvedavosť a túžba rozumieť tomu, čomu sa možno budú musieť postaviť v blízkej budúcnosti.

"Démona?" opýtala sa potichu, akoby to slovo malo moc privolať zlo spod zeme.

"Stretol!" odvetil a pozrel jej do očí. Videla, že o tom nechce hovoriť. A predsa pokračovala.

"Povieš mi o tom viac?" požiadala ho šeptom. "Myslíme si, že niekomu podobnému... nejakému démonovi... podľahol aj samotný vládca Dvoch skál..."

"Tiež som na to myslel, keď si hovorila o ilúzii, ktorá oklamala aj tvojho zázračného priateľa," poznamenal, otočil hlavu a znova sa díval do divočiny, akoby z nej čerpal silu a odvahu. "Démona je však ťažké rozpoznať, kým sa sám neukáže!"

"Tebe sa ukázal?"

Pustovník prikývol.

"Ako ste ho porazili?" opýtala sa, avšak nie zvedavo ako nedočkavé decko.

"My nie!" odvetil a znova sa na ňu pozrel. Hneď zbadala v jeho tmavých očiach svetielko, spomienku na zázračnosť. Chvíľu ju sledoval, pokýval hlavou a dodal: "Zem nedáva len démonov, ale aj dary, o ktorých však ja nemám dovolené hovoriť!"

Chekutanga prikývla a zmĺkla. Nepochybovala, že jej povedal viac ako mohla dúfať. Bola za to vďačná. Otočila hlavu a tak ako on, zadívala sa do divočiny.

,Démon!' spytovala sa v duchu, čo to znamená.

"Pokrivená zázračnosť!" dotkol sa jej mysle Mubatsiri, skôr než by sa zatúlala vo vlastnej domýšľavosti. "Tak ako bol stvorený človek... pre dobro, navonok aj vo vnútri... taká je aj zázračnosť!" vysvetľoval jej trpezlivo. "A tak ako sa človek občas ohne, zatúla alebo odmietne vlastnú podstatu a slúži iba sebe alebo ešte horšie... otročí zlu... tak sa stáva aj zázračnosti!"

"A takí sú... potom... démoni?" opýtala sa opatrne.

"Z takých sa stávajú démoni!" súhlasil.

Chekutanga chvíľu premýšľala. Už vedela, veď to pocítila aj na sebe, že dobro, pre ktoré bolo všetko stvorené, je pokrivené ako všetko okolo: divočina a jej nezávislosť, vody a jazerá, stromy a lesy, pôda a jej bohatstvá. Človek, znásilnený túžbou všetko ovládať a vlastniť stále viac, pustoší krajinu okolo seba. Ak to dokáže s krásou, ktorú vidí očami, ako by mohla pochybovať, že to nerobí aj s krásou, ktorú očami nevidno - s dušou a srdcom, ktoré potom strácajú svoju dobrotu, smer a aj vytrvalosť byť si navzájom požehnaním. Človek stráca svoje dobro. A nielen on, s ním ho stráca aj všetko to, čo bolo kedy stvorené.

,Pokrivená divočina! Pokrivený človek! Pokrivená zázračnosť!' vyriekla v duchu iba pre seba. A hneď sa aj spytovala: ,Kto za to môže?'

"Hľadať vinníka je cesta späť!" dotkol sa jej mysle tiger. "Hľadať uzdravenie je cesta dopredu! Kam chceš ísť ty?"

"Za uzdravením!" odvetila mu rozhodne.

Mubatsiri mal pravdu. To najdôležitejšie nie je vždy hľadať toho, na koho by sa mohla zhodiť vina. Také hľadanie totiž bráni zmiereniu. Ľudia veria, že ak dokážu potrestať vinníka, že sa potom tomu, komu bolo ublížené, uľaví. Možno majú pravdu. Možno to naozaj pomáha. Ako obchod, kde sa tovar vymení za tovar, v tomto prípade škoda za škodu, bolesť za bolesť a smrť za smrť.

Ona však už tomu neverí. Zlo, ktoré plodí nové zlo, prináša možno rovnováhu, ktorej zvykneme hovoriť spravodlivosť, nikdy však neprináša skutočné uzdravenie a zmierenie, bez ktorých človek ostáva ako vyschnutý strom - síce na nohách, avšak bez lístia, akoby bez duše. Nič nemôže nahradiť odpustenie!

"Rastieš!" dotkol sa jej mysle Mubatsiri.

"To robíš ty a tvoja neustála prítomnosť vo mne!" odvetila vďačne.

"Niekto prichádza!" počula zrazu šepkať Pustovníka. Spozornela, posadila sa a pomaly otočila hlavu tam, kam smerovali jeho oči.

"Ostaň sedieť!" prikázal jej Mubatsiri.

V rovnakej chvíli, akoby navzájom komunikovali, sa leopard a tiger presunuli k pravému okraju skaly. Pustovník a Chekutanga ostali sedieť, nehýbali sa, očami však neustále sledovali tmu medzi stromami.

"Čakáte tu na mňa?" začuli zrazu hlboký a tajomný hlas, skôr, než by videli ústa, z ktorých vychádza. Vzápätí sa pred nimi ukázal starec v bielom plášti. Zjavil sa rýchlo, akoby priletel. Zastal pred divokými šelmami a prísnym pohľadom sa zadíval na Chekutangu.

Pustovník vstal, starec si ho však nevšímal.

"Vravel som ti, že tu nemáš, čo robiť!" napomenul starec dievčinu. Dvihol ruky vedľa seba, roztiahol plášť a jeho biely šat zažiaril, akoby mu zo stredu hrude vystreľovali biele slnečné lúče. Narovnal chrbát, zaklonil hlavu a zlovestne vyriekol: "Odíďte, lebo vás zničím!"

Len čo to povedal, všetko navôkol stíchlo. Listy na stromoch znehybneli, vtáčiky zmĺkli a vánok ustal. Jeho slovo malo zvláštnu moc.

Chekutanga sa pomaly vyštverala na nohy. Pocítila jeho silu, jeho zázračnosť, ale aj prekliatie, ktorým bolo nasiaknuté každé slovo, ktoré vypustil z úst.

,Ten starec nie je iba vrah!' uvedomila si zrazu. Bol nasiaknutý jedom, ktorý už zacítila v temnici pod svätyňou alebo v Búrke pri lôžku bezvládnej dievčiny. Snažila sa preniknúť do jeho myšlienok, avšak, tak ako to predpokladala, starec sa pred ňou zatvoril.

"Neskúšaj na mňa svoje čary, dievča!" napomenul ju drzo a sklopil zrak. Obzrel si leoparda a tigra pod nohami. "A teraz čo? Zožerú ma?" opýtal sa posmešne s úsmevom na perách. Hlboké vrásky na čele, okolo očí a nosa spôsobili, že jeho tvár vyzerala ako popraskaná kôra stromu.

"Hľadáme Benjamína!" vyriekla Chekutanga. "Ráno som ho tu začula, keď si vychádzal zo svojej jaskyne!"

"Neviem, kto je Benjamín!" poznamenal starec. "A ani ma to nezaujíma! Ako som už povedal... zmiznite odtiaľto!" Vykročil odvážne vpred. Leopard však otvoril papuľu, ukázal dlhé tesáky a zavrčal. Starec spozornel, úpenlivo sa zahľadel do bledých očí divokej šelmy a hneď sa vrátil o krok dozadu.

"Kde je Benjamín?" opýtala sa ho Chekutanga rázne a vykročila vpred.

"Neviem," odsekol muž so striebornými vlasmi.

"Pustíš nás do podzemia!" prikazovala mu. "Obzrieme si to tam a keď tam Benjamína nenájdeme, dáme ti pokoj!"

"To sa nestane!" odvetil. "Varoval som vás!"

Starec nadvihol ruky, roztvoril prsty a v dlaniach sa mu rozhoreli maličké plamienky. Vyzerali ako sviece zastrčené v koláči. Privrel viečka a ústa sa mu pohli. Z rúk mu vyleteli ohne, biele ako sneh a tenučké ako šípy. Otvoril oči a namieril dlane smerom k nim. Plamienky v jeho rukách sa zrazu premenili na mohutné plamene, dlhé a ostré ako kopije. Prerážali stojatý vzduch a čistinu pod skalou náhle zahalilo biele svetlo. Akoby hmla padla do lesa. Akoby sa slnko dotklo zeme.

Chekutanga zatvorila oči. Na chvíľu sa aj zľakla. Pocítila ostré teplo, avšak iba ako šteklenie na pokožke. Mubatsiri ju celú vtiahol do seba. Vnímala jeho srsť, do ktorej ju obalil ako do ľadu. Vedela, že sa nemusí báť. Jeho bezpečie bolo to jediné, čo si v tej chvíli uvedomovala celou bytosťou.

Odvážila sa otvoriť oči. Obkolesovalo ju žiarivé svetlo. Zdalo sa jej, že visí vo vzduchu, zabalená do lúčov, ktoré ju obchádzali ako vody, ako keby ležala v plynúcej rieke. Nadvihla ruky a snažila sa ich dotknúť prstami. Pocítila jemnulinké pichnutie, nič, čo by jej však mohlo ublížiť. Srdce sa jej zachvelo. Krása toho okamihu jej vytlačila slzy na viečka, akoby si vôbec neuvedomovala, že ten starec sa ich snaží zahubiť.

A potom sa svetlo rozptýlilo ako skoré ranné hmly. A znova videla Pustovníka, rovnako nezraneného, akou ostala ona, leoparda a Mubatsiriho, ba aj starca, ktorý s rukami vystretými k nim neustále pohyboval perami.

"Ako je to možné!" vykríkol bielovlasý muž, keď uvidel, že im jeho moc nemôže ublížiť.

"Ako je to možné?" spytovala sa aj Chekutanga svojho tigra. Ona totiž cítila, že tá pokrivená zázračnosť nie je rovnaká ako tá ich. Podvedome tušila, že je väčšia ako tá, ktorou je obdarovaný jej Mubatsiri.

Starec privrel viečka a znova sa chystal ústami prednášať svoje tiché prekliatia.

"Prestaň s tým!" napomenul ho dôrazne Pustovník a vykročil k nemu. "Vrátime ti, čo ti bolo vzaté! Musíš nám to však dovoliť!"

"Nikdy!" vykríkol zlostne starec a znova zatvoril oči.

"Nerob to!" žiadal ho muž s leopardom. Už bol takmer pri ňom. Natiahol ruku, že sa ho dotkne a zabráni tak novému ohňu, starec sa však zapotácal, padol na kolená a mocným hlasom vykríkol: "Nech sú prekliatí tí, čo znesväcujú..."

Z dlaní mu znova vystrelili biele ohne.

Chekutanga zatvorila oči. Znova cítila šteklenie, avšak silnejšie, ako to predtým, akoby sa jej dostalo pod kožu. Inštinktívne si prešla dlaňou po predlaktí. Zdalo sa jej, že naozaj horí. Nemala odvahu otvoriť oči, akoby sa bála, že tie plamene vychádzajú z nej. Zadržala dych a dúfala, že to skoro pominie.

"Neboj sa!" počula svojho Mubatsiriho. Vnímala však, že aj on cíti páľavu, akoby mu celú srsť zaliali skutočné ohne.

Znova to však trvalo iba krátko. Keď pocítila osviežujúci chlad, prudko otvorila oči.

"Nech ste prekliati..." počula revať starca, keď znova videl, že im jeho plamene nijako neublížili.

Viac však už nepovedal. Vetu nedokončil a slová, aj keby boli naozaj vyslovené v plnom rozsahu, zanikli v ohlušujúcom reve, ktorý vychádzal z úst leoparda.

Divoká šelma sa odrazila od zeme rýchlo, že ak by v tej chvíli Chekutanga žmurkla, nevidela by to. Jeho mocné pazúry sa zaryli starcovi do hrude. Rozrezali jeho biely odev, rozrezali bielu pokožku. Otvorená papuľa a v nej tesáky, ostré ako črepiny, zovreli vyschnuté starecké hrdlo ako kliešte. Leopard sa doň zahryzol ľahko ako do peny. Držiac ho čeľusťami, preletel ponad neho obratne ako mačka a prudko ním trhol. Starec sa bezvládne obtočil okolo svojej osi a dopadol na zem, tam, kam ho za sebou stiahol leopard.

A potom ho leopard pustil z čeľustí. Len čo to urobil, bezvládne telo sa zachvelo, akoby sa z neho vyparila všetka voda. Skrútilo sa ako listy, keď sa ich na jeseň zbavujú stromy a pomaly, priamo pred ich očami, vsiaklo do zeme ako prach. Neostala po ňom žiadna stopa. Ani odev, ani telo. Bol preč, akoby nikdy nejestvoval.

Leopard sa vrátil k Pustovníkovi. Muž sa k nemu sklonil, čelom sa dotkol jeho čela a Chekutanga počula, ako mu ďakuje. Dosiaľ na to všetko iba nechápavo civela.

"Čo sa tu... stalo?" spytovala sa svojho tigra. Nič podobné jakživ nevidela. A dúfala, že nič podobné už ani nikdy neuvidí.

"Ďalšie plamene by sme už nezniesli," poznamenal Mubatsiri spokojne, ako keby ho ten výjav nijako neznepokojoval. Tušila, že im leopard práve zachránil životy, lenže tá smrť...

"To bolo... kruté!" dovolila si to takto povedať. Kruté.

"Kruté, ale nevyhnutné!" súhlasil Mubatsiri. "Toto je však divočina, nie kráľovský dvor! A okrem toho, Pustovník mu dal šancu, on ju však odmietol..."

"Kruté!" zopakovala. A v tej chvíli si všimla, že tam, kde boli pod skalou nánosy starého lístia, sa ukázal vchod. Kúzlo starca pominulo s ním.

,Dostaneme sa do podzemia!' A len čo si to uvedomila, dotkol sa jej hlas, ktorý tak úpenlivo hľadala.

Benjamín. Znova ho počula. Znova ho vnútorne videla. Benjamín.

Adela prechádzala po tvári svojej najlepšej priateľky očami, pomaličky, akoby držala v ruke ceruzu. Pohľadom jej kreslila vrásky na čele, ktoré by v tak mladom veku ešte nemala mať. Potom husté čierne obočie, ktoré sa jej takmer spájalo v priehlbinke nad nosom. Bledé mihalnice a privreté viečka. Plné líca a pery, pritlačené na seba, akoby Sofia zatínala zuby. Prešla jej tvár očami raz a potom znova a znova, akoby v nej mala napísanú tú jedinú modlitbu, po ktorej sa bohovia zmilujú a vrátia jej naspäť ukradnutú dušu.

Deväťdesiattri dní. Presne toľko času ubehlo, odkedy začali o Sofii hovoriť, že jej démon smrti ukradol dušu. Deväťdesiattri dní a nocí, odkedy jej svetlo pohaslo.

,Nikto takto nepočíta!' myslela si Adela. Možno ešte jej matka, možno aj jej otec. ,Lenže... záleží na tom?'

Koľko dní je dosť a koľko tak akurát, keď živé nežije a žiarivé zhasína? Koľko je dosť čakania, aby tí, čo dúfali, dúfať prestali? Vari nie je život životom len vtedy, keď sa žije? Keď oči, ktoré majú vidieť, nie sú slepé a uši, ktoré majú načúvať, nie sú hluché? Keď tvár má jas a myseľ svoju priezračnosť? Vari nie je život skutočným životom iba vtedy, keď si ho duša uvedomuje a poháňaná nedočkavosťou kráča v ústrety každému novému dňu?

Nie, ona už vie, že sú aj slepí a hluchí od narodenia. Vie, že sú takí, ktorí nikdy nestáli na nohách, ba aj takí, ktorí nikdy nepocítili tú nedočkavosť hnať sa životom stále dopredu. Vie, že sú aj chorí na duši, ba aj takí, ktorých myseľ je v neustálej tme, hoci ich nikto nepreklial.

Znova, akoby to tisíckrát, ako to už urobila doteraz, nebolo dosť, v duchu ďakovala za všetko, čo spolu so Sofiou prežili, kým tu bola ešte celá, prítomná a plná nespútaného života. Každý prežitý deň s ňou bol dar. A teraz, keď sa dívala do jej bezfarebnej tváre, akoby do popola, si uvedomovala, že každá takáto osoba, každé takéto priateľstvo, je niečo navyše, hoci by trvalo iba chvíľu, iba štipku z celej kopy jej života.

,Ďakujem!' predniesla v mysli.

Neostáva iné, iba tá vďačnosť. Žiadna horkosť v ústach, ani trucovitosť, že sme nedostali viac. Život predsa nie je šablóna, do ktorej sa zmestí každý rovnako. Nič netrvá naveky. Krehkosť a nestálosť sú v človeku výraznejšie ako tvrdosť a trvácnosť. Darmo žijeme tak, akoby sme tu mali ostať naveky. Darmo tak, akoby sme mali istotu, že zo stromu, ktorý sadíme dnes, budeme raz isto žať ovocie. Každý večer môže byť posledný a každé ráno vzaté.

,Len tá vďačnosť!' uvedomila si znova. Za každý deň, kedy tu bola.

A v tej chvíli si spomenula na sedem tajných želaní, na ktoré sa jej raz spytovala Sofia. Ona už také mala. Sedem zázrakov, ktoré by chcela v živote vidieť alebo zažiť a tak ju nedočkavo povzbudzovala k tomu, aby si aj ona také zvolila. A tak si zvolila.

,Aké hlúposti!' uvedomovala si teraz, keď nad tým premýšľala. Vidieť rusalku. Mať vlastného koňa. Lietať nad oblakmi. A mnohé iné, ktoré sa jej teraz, pri pohľade na nehybnú Sofiu, zdali úplne bezvýznamné. Ak by mohla, vrátila by naspäť čas a želala by si len jedno jediné.

"Aby si teraz, keď ma viac nepočuješ a nevnímaš, vedela, že som vďačná za každú chvíľu, ktorú som prežila v tvojej prítomnosti!" vyriekla šeptom, nadýchla sa a dodala: "Veľmi vďačná..."

Asi je to také s každým človekom, že hľadá, čo nemá a neďakuje za to, čo už dostal. Vtedy by jej ani nenapadlo premýšľať tak, ako to robí teraz. Akoby skutočná hodnota toho, čím sme obdarovaní, sa vždy ukázala až vtedy, keď ten dar strácame. Môže za to naša slepota? Večná nespokojnosť v človečej hrudi? Alebo iba neschopnosť obdivovať a držať sa toho, čo už máme, neschopnosť hľadať skutočné poklady doma, namiesto toho, aby sme za nimi utekali do cudziny?

"Nie si ešte unavená?" prerušila jej myšlienky Sofiina matka, ktorá pri stole čistila fazuľu. "Daj si aspoň z koláča..."

"Ďakujem, teta!" odvetila slušne a pokývala hlavou. "Jedla som doma..."

"Môžeš aj u nás," poznamenala gazdiná a jemne sa na ňu usmiala.

"Ja viem, že môžem," Adela jej úsmev vrátila a dodala: "Vždy som mohla..."

Sedliačka prikývla a preskočila pohľadom s dievčiny na dcéru.

"Spí?" opýtala sa nežne, akoby na slamníku v kúte kuchyne ležalo batoľa.

"Spí," odvetila a očami znova prechádzala po jej tvári ako po kresbe.

"Vieš," rozhovorila sa sedliačka, "počula som od tvojho otca, čo tu dnes robila tá dievčina s tigrom..."

Adela sa pozrela na sedliačku a čakala. Vedela, že mnohí si budú po jej návšteve klásť otázky, aké si dosiaľ nedávali. Zvlášť také, ktoré by sa nepáčili ich kráľovi. Aj jej otec, ktorý sa ho dodnes vždy zastával, zapochyboval, keď videl, ako na neho vyskočil okrídlený jednorožec. Chekutanga by ho nikdy nepresvedčila. Ale zázračný kôň, jeho, ktorý bol odjakživa s koňmi spojený, tú moc mal. Veď aj ona to pocítila, keď sa kráľ k nemu priblížil. Niečo plesnivé, stuchnuté a staré, akoby okradnuté o život. Niečo, pred čím sa aj zázračný jednorožec postavil na zadné.

"Možno je v ňom naozaj niečo zlé!" Takto o kráľovi povedal jej otec matke, keď ostali sami. Nevedel, že ho počuje, pred ňou by tie slová totiž nikdy nevyslovil. Čo ak má však Chekutanga pravdu? Čo ak panovník skrýva niečo, čo im všetkým ubližuje?

"Pamätám si na princeznú, dcéru nášho kráľa," pokračovala sedliačka. "Boli sme priateľky. Spolu sme slúžili vo veľkej sieni Anavin... priamo pod jej nohami... dokonca sme chvíľu bývali v jednej izbe..."

Adela zadržala dych. Vedela, že jej teta si pamätá na časy, kedy vo svätyni ešte bdeli panenské služobnice. A tiež, že ona bola jednou z nich. Nikdy však o tom verejne a otvorene nehovorila. Beztak si už kvôli tomu vytrpela dosť, keď sa vrátila do osady po tom, čo kráľovná zatvorila svätyňu nadobro.

"Veľa som od nej počula o kráľovi," hovorila ďalej. "A poviem ti, že ak by som si mala vybrať, či budem veriť slovám tvojho otca, ktorý sa ho vždy zastával, alebo slovám princeznej, ktorá pred ním utiekla do svätyne..." Sedliačka na chvíľu zmĺka, pozrela na Adelu a dodala: "Vždy by som si vybrala veriť princeznej!"

,Utiekla pred ním?' Tie slová ju vydesili. Čo vlastne znamenajú? Matka predsa o nej hovorila ako o takej, v ktorej bola plnosť života. Mešťania ju milovali. Pre každého mala milé slovo a čas. Ako to, že to nikto nevidel? Ako to, že nepochopili, že uteká pred otcom? Ale prečo?

Sedliačka sklonila hlavu a znova sa venovala čisteniu fazule.

"Čo jej kráľ urobil?" opýtala sa opatrne.

"Vieš, Adela," gazdiná prehovorila, dívala sa však do misky pred sebou a rukami žmolila dlhé fazuľové struky. "Keď si vtedy začula Sofiu... a jej slová a mužovi s divokou šelmou... dúfala som, že ťa možno povedie jej duch... že ti ukáže, kam máš ísť a kde ho máš hľadať!" Hovorila pomaly, akoby sa jej starosť o obe dievčatá zliala do jednej. "Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa vydáš za našim kráľom! Ani som na to nepomyslela, lebo... vieš... v hĺbke svojej duše som presvedčená o tom, že ten muž bol a stále je zlým človekom!"

"Čo urobil?" zopakovala Adela potichu.

"Nie je mojou úlohou odkrývať špinu iných!" zdôraznila sedliačka drsne, pozrela na Adelu, aby tie slová pochopila a potom sa opäť sklonila k miske s fazuľou. Nadýchla sa a pokojnejšie pokračovala: "Keď si potom zmizla, dávala som si to za vinu... mala som ťa varovať... mala som o tom povedať tvojmu otcovi... mala som ti hneď na začiatku vtĺcť do hlavy, že náš kráľ určite nie je tým mužom s divokým zvieraťom, ktorý by mohol oslobodiť našu Sofiu!"

Gazdiná sa prehla cez stôl, vysypala fazuľu z malej misky do väčšej a pokračovala v práci. Viac však už neprehovorila. Odmlčala sa ako rieka, keď vyschne prameň.

Adela sa opäť sklonila ku Sofii. Dívala sa do jej nemej tváre ako do piesku, v ktorom nevyklíči ani to najodolnejšie semienko. Život má rôzne podoby, avšak táto, neúrodná, tá je zo všetkých podôb najdesivejšia. Ani mŕtva ani živá. Ani svetlo ani tma. Ako ovocie, ktoré odpadne zo stromu skôr než dozreje.

Natiahla k nej ruku a prstami jej upravila vlasy na čele. Ak by bola pri vedomí, karhala by ju, nech to nerobí. Sama by si potom postrapatila vlasy a naháňala by ju po celej osade, len aby mohla postrapatiť aj tie jej.

Adela sa v duchu usmiala. Veľa toho so Sofiou prežili, veľa toho ešte prežiť mohli. Vzájomne sa obohatiť, vzájomne sa niesť a rásť. Koľko je toho vzaté človeku, ak mu vezmú priateľa, manželku alebo dieťa? O koľko prichádza, keď zanecháva alebo stráca vzťahy, predurčené k tomu, aby bol lepším, znesiteľnejší a žiarivejším v tej mase ľudí, ktorá sa hýbe z jednej strany sveta na druhý ako duny?

Premýšľala nad sebou, ako keby ju strata blízkej osoby uvrhla do nenávratnej chudoby, keď do chyže vstúpil Oliver. Pozdravil najskôr gazdinú a slušne sa opýtal, či sa môže priblížiť ku Sofii. Sedliačka si ho najskôr poriadne obzrela, keď však videla, že nechal otvorené dvere, cez ktoré do vnútra nakukuje obrovská hlava zázračného jednorožca, aj s tým jeho perleťovým rohom, súhlasne prikývla.

Oliver požiadal Adelu, aby mu urobila miesto a čupol si ku slamníku, kde ležala bezvládna Sofia.

,Čo to robí?' spytovala sa v duchu Adela. ,Vravel predsa, že jej nedokáže pomôcť!' Keď chlapec otvoril svoju dlaň a zbadala na ňom zázračný vlasec z hrivy jednorožca, napadlo jej, že toto už predsa skúšali.

Oliver najskôr natiahol ruku k ústam dievčiny. Opatrne jej prstami odtlačil jednu peru od druhej. Priložil k nim svoju dlaň, avšak skôr, než by vlasec skĺzol do jej úst, dlaň opäť zatvoril. Prudko vstal a obrátil sa k Adele.

"Urobíš to ty!" prikázal a v hlase mal niečo, čomu sa nedalo odporovať.

Adela prikývla a nastavila dlaň. Oliver jej do nej položil vlasec zázračnej bytosti. Hneď na pokožke pocítila príjemné šteklenie. Predstavovala si, že takto nejako sa cíti kvet, keď ho pobozká ranná rosa. Alebo nebo, keď sa ho dotýka pestrofarebná dúha.

Kľakla si vedľa Sofie a urobila, čo predtým videla robiť Olivera. Odtlačila Sofii pery od seba a pomaly, akoby držala v rukách poslednú kvapku vody, naklonila k nim roztrasenú dlaň. Vlasec skĺzol do vnútra.

"Pusť jej pery!" kázal jej Oliver a ona to hneď urobila.

Potom už len čakali. Nie však tak dlho, aby im ostal čas na pochybovanie, že to možno nebude fungovať.

Sofia sa zhlboka nadýchla. Najskôr iba nosom. Hruď sa jej nadula ako vankúš s kačacím perím. Otvorila ústa a pomaly vydýchla. Do tváre sa jej hneď nahrnula nová krv. Viečka, dosiaľ zatvorené, sa jej zachveli, akoby sa do nich oprel vánok. Mihalnice sa jej triasli ako tanečnice.

Znova sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. Tiene, do ktorých sa schovávali deväťdesiattri dní, boli zrazu preč. Sofia otočila hlavu a zadívala sa na Adelu. Otvorila ústa, jemne sa na ňu usmiala a prehovorila: "Kde si toľko trčala?"