CH02 - prvá - 01

Sú dni, kedy je tma hustá a nepriepustná, aj keď sú v chalupe zažaté všetky svetlá. A osamelosť, tá verná spoločníčka človeka, tá si vie nájsť svoje obete aj medzi tými, ktorí zdieľajú jednu chyžu s inými. Človek nosí v hrudi ulitu, do ktorej sa schováva, keď je príliš veľa bolesti a smútku okolo. Ohne plecia, ako keby to boli konáre starého stromu a potichu vyčkáva, že bude ešte horšie.

Chekutanga vnímala tú bolesť ako vlastnú. Nepatrila však Šimonovi, ktorého dcéra Adela zmizla ako duch, čo sa dokáže zatajiť pred zrakom človeka.

Prehľadali celé mesto, avšak po Adele nenašli jedinú stopu. Obišli ho okolo hradieb, aj okolo námestia uprostred. Prešli každú uličku. Pýtali sa ľudí, vyzvedali u obchodníkov, u krčmára a jeho hostí, ale o dcére koniara Šimona nik nepočul. Vyzeralo to, ako keby Adela v ten deň v meste ani nebola.

,Kam inam by išla?' hútal nervózne Šimon. Bol si takmer istý, že jeho dcéra sa vydala hľadať muža s divokou šelmou. Musela teda dôjsť až do mesta. Pohýnala ju predsa túžba pomôcť Sofii. Ak by na to nemala vážny dôvod, neostala by cez noc sama v divočine. Musela vstúpiť za hradby. Neexistuje iná cesta, na ktorú by sa vydala.

,Museli ju vidieť pri bráne!' napadlo mu a rozbehol sa ku hradbám. Strážnici ju predsa museli vidieť. A možno si ju aj pamätajú. Veď keď tu bola naposledy, postavila celé mesto na nohy. Sám kráľ ju vtedy vyprevadil. Vari by mohli strážnici pri bráne zabudnúť na dievča, ktoré odprevádzal samotný pán mesta?

Pod vysokými hradbami postávali traja strážnici. Zabávali sa v tieni strieľne a tým, ktorí vchádzali alebo odchádzali do mesta, nevenovali žiadnu pozornosť. Najvyšší z nich sa opieral o svoju kopiju, ako keď sa zhrbený starček, ktorého už neposlúchajú nohy a chrbát, opiera o palicu. Ďalší dvaja boli otočení chrbtom ku bráne. Jeden z nich mal uniformu rozopnutú až po pupok. Rehotali sa, ako keby sedeli v krčme nad džbánom vína, ako keby už mali po službe.

"Strážnik," oslovil Šimon toho vysokého. "Včera touto bránou vošlo do mesta dieťa... možno ste ju videli... dievča, moja dcéra... bola tu v meste aj pred dvoma či troma dňami, možno si na ňu pamätáte?"

Kým dvaja, nižší strážnici, hneď kývali hlavami, že si ju nepamätajú, ten vyšší si ho s pohŕdaním obzeral. Možno vedel, kto je ten muž. A možno sa mu iba nepáčilo, že ich obťažuje.

"Keď dieťa uteká z domu, vždy je chyba v rodičoch," predniesol drzo, veľkou dlaňou si utrel špinavé ústa a otočil sa koniarovi chrbtom.

"Ty máš deti?" spytoval sa ho slušne Šimon.

"To nie je tvoja vec," odsekol strážnik, k nemu sa však neotočil.

"Počúvaj," pobúchal ho Šimon po ramene. Prstom, nie dlaňou alebo päsťou. Neprišiel ich predsa provokovať. Potrebuje pomoc. Napadlo mu, že včera večer mohli mať službu iní vojaci. "Kto mal pri bráne službu včera?"

Strážnik sa však neobťažoval odpovedať.

"Neprišiel som sem robiť problémy," pokračoval stále zmierlivo koniar. "Len mi povedzte, kto tu mal službu včera a pôjdem..."

Videl, že ostatní dvaja strážnici by mu aj pomohli, nechceli však robiť naprieky tomu vysokému, ktorý sa tváril, akoby mu patrilo mesto.

V tej chvíli došla Šimonovi trpezlivosť. Vykročil, obišiel strážnika a postavil sa medzi neho a ostatných dvoch. Dvihol bradu a nahnevane sa mu za díval do očí: "Ako sa voláš?"

"Padaj odtiaľto!" precedil cez zuby vojak. Sklonil bradu a urobil krok vpred. Ostala medzi nimi medzierka, ktorou by sa nepretiahla ani mačka.

"Ja som Šimon," koniar sa však nevzdával, vypol hruď a pokračoval: "Starám sa o kone tvojho pána. Myslel som si, že svoju dcéru nájdem bez toho, aby som ho žiadal o pomoc. Teraz však vidím, že nemám na výber!" Hlas mal monotónne tvrdý. "Predsa len budem musieť za ním ísť a povedať mu, čo všetko som zistil a samozrejme," odmlčal sa a potichu dodal: "A čo všetko som nezistil, keďže sa mi nejaký hlupák pri bráne postavil na odpor!"

Naozaj povedal hlupák. Veď ako ináč nazvať človeka, ktorý sa namiesto služby povyšuje nad tých, ktorým má pomáhať a slúžiť?

Šimon čakal. Strážnikovi horeli oči. Ak by sa k nemu takto správal obyčajný mešťan, už by kričal a vyhrážal sa, že ho nechá zavrieť do temnice alebo povesiť. Pred ním však nestál obyčajný mešťan. Dobre poznal príbehy, ktoré sa o Šimonovi medzi ľuďmi hovoria. Tie dobré, ale aj tie tajomné. Vraj kráľ nemal lepšieho priateľa ako toho muža. A ten muž ho predsa opustil a odišiel na vidiek. Neraz však počul kohosi o ňom povedať, že je čarodejník a že to bol skutočný dôvod, pre ktorý ho pán slušne požiadal, aby mesto opustil dobrovoľne.

Strážnik zaváhal. Nebol si totiž istý, ako sa na koniara pozerá kráľ dnes? Stále sú priatelia? Ak za ním Šimon pôjde a poviem mu, že pri bráne s ním nechceli spolupracovať vojaci, pochváli ich alebo potrestá?

"Pane," dovolil si osloviť koniara jeden zo strážnikov, ktorí dovtedy mlčali. "Cez bránu prešlo veľa detí... dnes i včera... je takmer nemožné, aby sme si pamätali jedno konkrétne dieťa!"

Šimon sa k nemu obrátil. Strážnik mal chlapčenskú tvár a v nej pokorné oči. Nad obočím mu ako perly žiarili maličké kvapky potu. Mokré vlasy, svetlé ako klasy pšenice, sa mu lepili na čelo. Koniar si bol istý, že ten by mu neklamal.

"Volá sa Adela," vyriekol sedliak potichu. "Moja dcéra... ak by ste o nej niečo počuli, dajte mi vedieť... budem v meste, kým ju nenájdem!"

"Áno, pane," prikývol strážnik.

"A nehovor mi pane, chlapče!" napomenul ho láskavo koniar. Otočil sa a vydal sa do stredu námestia, kde na neho čakal Benjamín.

Na vysokého a drzého vojaka sa Šimon nepozrel. Nebude mu robiť problémy. Nepovie mu však, či bude na neho žalovať. Nechá ho v neistote, či to urobí, len aby premýšľal nad tým, ako sa má správať na prahu mesta k tým, ktorí doň vchádzajú.

"Zistil si niečo?" vypytoval sa ho Benjamín.

Koniar zakrútil hlavou. Znova požiadal chlapca, aby obehli úzke uličky a zadíval sa ku klenbám pod prvými domami, ktoré viedli vyššie a hlbšie do mesta. Chekutangu a jej tigra, odkedy sa rozdelili, nevidel. Dúfal, že to dievča pomocou zázračných schopností zistí, kde sa skrýva jeho dcéra. Lebo ak sa jej to nepodarí, bude musieť klopať na dvere paláca. Rád by sa tomu vyhol, ako však utekal čas, uvedomoval si, že napokon to bude musieť beztak urobiť.

Len čo na to pomyslel, z tmavej uličky na východnom okraji námestia vyšiel pán mesta s divokým bielym vlkom pri nohách. Kráčal, ako keby sa vznášal nízko nad zemou. Jeho vysoké kožené čižmy pri dotyku s chladným kameňom nevydávali takmer žiaden zvuk. Plášť na ramenách, spod ktorého ako strieborný mesiac žiarila jeho biela košeľa, vial ako plachta na lodi, keď sa do nej zaprie vietor. Neoholenú bradu držal hore a ostrým pohľadom sledoval sedliaka. Kto ho v tej chvíli videl, pocítil obdiv, bázeň a nutkanie padnúť hneď na kolená.

Na koniara dopadla ako baranidlo ťarcha viny. Dovolil si vstúpiť do jeho mesta bez pozvania, hoci mu kedysi dávno prisľúbil, že to viac neurobí.

V tej istej chvíli, avšak z uličky na opačnom okraji námestia, vyšla na svetlo aj Chekutanga so svojím tigrom. Zastala, len čo zbadala pána a jeho vlka. Vyčkávala, ako keby nechcela vziať na seba všetku pozornosť. Tá v tej chvíli patrila pánovi Dvoch skál.

Život na námestí sa zastavil a stíchol. Hostinský ostal ako prikovaný medzi stolmi. V rukách držal krčahy piva a ani ho nenapadlo položiť ich na stôl. Hostia pri stoloch otočili hlavy smerom k mestu, nevediac, kam sa dívať skôr. Kto v tej chvíli hovoril, zmĺkol. Kto kráčal, zastal. Kto pracoval, znehybnel. Jedni sledovali tigra, druhí vlka. Mnohí však nečujne, ako keby nechceli rušiť tú vzácnu chvíľu, preskakovali pohľadom z jedného na druhého, ako keby sa nevedeli rozhodnúť, ktorý z nich si zaslúži viac obdivu. Z oboch vyžarovala zázračnosť a tajomnosť, akú človek často nevidí.

Šimon, hoci videl, že dievčina s tigrom zastala na okraji námestia, pohľadom sledoval svojho pána. Stalo sa, čomu sa chcel vyhnúť.

Kráľ ho kedysi obdaroval spôsobom, akým sa obyčajní ľudia obdarovať nemôžu. Zachránil mu život a ukázal plnú silu jeho zázračnosti a spojenia s vlkom. Mešťania vedeli, že Šimon má s kráľom priateľský vzťah. On však nechcel, aby si jeho zázračné uzdravenie spájali s ním a jeho divokým priateľom.

Šimon neodišiel z mesta kvôli domčeku na vidieku, ako o tom roky hovoril deťom. Neodišiel kvôli žene, ktorá ich vraj túžila vychovávať na dedine. Odišiel, aby chránil svojho záchrancu. Odišiel, aby mešťania v kráľovi a jeho divokom priateľovi neobjavili, čo má ostať skryté. A teraz, stojí uprostred námestia a díva sa na kráľa, ktorý kráča, ako keby ani nebol človekom.

Chekutanga to sledovala z tieňa uličky. Aj ona pociťovala bázeň. Dívala sa na muža s vlkom a predstavovala si, že nejako podobne sa ľudia dívajú na ňu.

Túžila vykročiť, avšak neustále bojovala s tým, aký dojem na ňu urobil pán mesta v tajomnom dome, kde sa najskôr odnepamäti stretávajú tí, ktorí dostali svojho Mubatsiri. Možno mala strach, že ju pošle preč alebo ju poníži pred Šimonom a Benjamínom. Zvolila si teda čakať.

Spojila sa s tigrom a opýtala sa ho, čo má robiť.

"Čakaj!" odvetil jej divoký priateľ. "Toto je medzi nimi!" zdôraznil a rovnako ako ona sledoval, čo sa bude diať.

"Šimon," oslovil kráľ koniara, keď sa k nemu priblížil. Priateľsky mu podal ruku a pokračoval: "Choď domov," povzbudzoval ho pokojne. "Adela je a bude v poriadku! Ty choď domov a buď trpezlivý! Vráti sa!"

"Vieš, kde je, môj pane?" odvážil sa ho spytovať sedliak. Celé jeho vnútro ho presviedčalo, aby to nerobil. Len nech sa na nič nepýta. Nech mu neprotirečí. Vari zabudol, kto je ten muž pred ním? Že mu zachránil život. Že mu nikdy neklamal. Ak hovorí, že jeho dcéra bude v poriadku, nemal by mať najmenšie pochybnosti o tom, že hovorí pravdu.

"Vráť sa domov, priateľu," zopakoval pán mesta. Pozrel na Benjamína a rukou ukázal na dievčinu s tigrom. Naklonil sa ku koniarovi a potichu dodal: "A týchto dvoch vezmi so sebou. Mešťania už toho videli až až..."

Šimon vedel, prečo to povedal. Priviedol so sebou dievčinu, ktorá v sebe nosí rovnakú zázračnosť ako on. Koľko zbytočných otázok vzbudí taký skrotený tiger? A koľko porovnávania s divokým vlkom?

Mešťania nevedia, že divoká šelma pri nohách ich pána nie je obyčajné zviera. Nemajú so zázračnosťou skúsenosť ako on. Hovoria, že ich kráľ skrotil vlka. A tak to má ostať. Chápal, že keď teraz do mesta priviedol dievčinu s tigrom, rovnako poslušným ako vlk, mešťania môžu začať klásť zbytočné otázky.

"Odpusť mi, pane," ospravedlňoval sa Šimon kráľovi. "Urobím, čo si povedal," dodal a hlboko sa pred ním uklonil.

Chekutanga sledovala kráľa a jeho vlka, ako odchádzajú z námestia.

"Ten muž sa mi nepáči," povedala tigrovi. Videla, že sa usmieva.

"Nestretla si toho muža, aby bol tvojím priateľom," pripomínal jej Mubatsiri.

"S týmto by som sa ani priateliť nechcela!"

"Prvý dojem je veľmi zlý sudca!" podotkol tiger.

"Ja ho nesúdim!" zaškerila sa a dodala: "Ja ho len viac nechcem vidieť!"

Zaškerila sa znova a vykročila vpred. Vnímala sedliakov vnútorný hlas, ktorý ju volal k sebe. Ich pátranie po stratenej dievčine sa skončilo. Dobre počula, ako mu kráľ prisľúbil, že Adelu nájde.

Len čo k nim Chekutanga vykročila, sedliak a Benjamín sa pohli smerom k bráne. Spoločne vyšli z mesta, avšak cestou do Búrky mlčali.

Šimon bol hlavou i srdcom zamotaný výčitkami ako v pavučine. Dovolil, aby sa jeho dcéra dostala do nebezpečenstva. A nedodržal sľub, ktorý dal pánovi mesta. Mlčal, len aby sa ostatní nevypytovali na kráľa a jeho divokého vlka. Pamätal, že Adela ho spomínala, keď jej Sofia kázala hľadať muža s divokou šelmou. Najskôr už vedia, že kráľ je rovnako zázračný ako dievčina s tigrom. Uľavilo sa mu však, že mu nekladú zvedavé otázky, na ktoré by im nemohol pravdivo odpovedať.

Keď sa priblížili k osade, obloha nad ich hlavami bola tmavošedá, ako keby sa schyľovalo k búrke. Slnko stiahlo svoje mocné ruky za hory a dovolilo tichu a tme, aby sa na ďalšiu noc zmocnilo krajiny a človeka.

"Poďme k o hrade s koňmi," navrhla Chekutanga, keď vstúpili medzi prvé domy. Počula totiž Tomášov vnútorný hlas. Bojoval s hanbou a hnevom, že dovolil, aby ho Ema prekabátila ako dajakého sopliaka. Nebude im vysvetľovať, čo sa stalo. Povie im to sedliakov syn. Tušila však, že slová, ktoré vyriekne, zabolia oboch.

Šimon sa nevypytoval, prečo to navrhla. Vedel, že jej slová niečo znamenajú. Zažil to pri kráľovi, zažíva to teraz s ňou. Tí, ktorí sprevádzajú zázračné zvieratá, nikdy nehovoria do vetra. Len čo to navrhla, tušil, že ho čaká ďalšie prekvapenie.

Tomáša našli na kopci nad ohradou. Nevstal, keď sa zjavili za osadou. Vyčkával, kým sa priblížia až k nemu.

"Tomáš?" pozdravil ho otec. V tom jednom slove bolo všetko: oslovenie, zvítanie i otázka. Ako keby sa spytoval: "No čo, synak, čo si zas vyviedol?"

"Ema nám ukradla koňa!" odvetil chlapec tvrdo a vstal.

Nedíval sa však na otca, ale na Benjamína. V jeho pohľade sa zračila výčitka. Ako keby to bola jeho vina. Veď to on ju sem priviedol. Mohol ich varovať, že jeho spoločníčka je zlodejka. Dával by si väčší pozor.

"Ukradla nám koňa?" civel na neho otec. "Ako? A prečo?"

"Prosila ma, že sa chce dostať čím skôr domov," vysvetľoval mu syn. "Prisľúbil som jej, že ju odprevadím, len aby som nášho koňa priviedol naspäť a kým som išiel po sedlá, ona zmizla..."

Šimon pozrel na Benjamína. Nič však nepovedal, keďže videl, že aj jeho jej správanie zaskočilo. Nebude ho obviňovať, on za to predsa nemôže.

"Poďme domov," navrhol Šimon odovzdane. Na ďalšie boje nemal síl.

Tomáš protestoval a navrhol, že ostane pri ohrade celú noc.

"Ak by sa vrátil," vyriekol. "Nenechám ho túlať sa po osade a okolí!"

Sedliak nemal chuť na ďalšie hádky a naťahovania a tak mu to dovolil. Pochyboval, že by sa kôň dokázal vrátiť sám. Nebude mu to však hovoriť.

Zamierili naspäť do osady. Len čo vstúpili do chalupy, nedočkavo ich vítala sedliakova žena. Šimon jej rýchlo vysvetlil, ako mu kráľ prisľúbil, že Adelu nájde a privedie späť.

Tie slová ju upokojili. Kráľovi, ich záchrancovi, bezvýhradne dôverovali obaja. Verili mu, ako keby jeho slová mohli meniť a naprávať ľudské osudy.

"Pripravila som vám niečo pod zub," obrátila sa k Benjamínovi a dievčine s tigrom.

"Ja už pôjdem," zašepkala Chekutanga. Sľúbila im predsa, že sa od nich bude držať čo najďalej. Vnímala Šimonov nepokoj. Aj obavy jeho ženy. No najviac zo všetkého sklamanie, ktoré prežíval Benjamín. Túžila sa vzdialiť a odpočinúť si od hlasov, v ktorých boli iba obavy, starosti a zúfania.

"A čo budeš jesť?" spytovala sa jej gazdiná.

"My sa už o seba nejako postaráme," ukázala na svojho tigra.

"Mäso?" nevzdávala sa žena. "Veď čo iného môžete vy dvaja jesť v divočine, ha?"

Keď dievčina prikývla, gazdiná pokračovala: "Ponúkam teplé mlieko, čerstvý syr a chlieb. Také si už dlho nemala..."

Chekutanga zaváhala. Ona mala mäso rada, dostala však chuť na obyčajný voňavý chlieb.

"Niečo si zaješ a pôjdeš," povzbudzovala ju žena, len aby s nimi ostala.

"Nikam sa neponáhľame," pripomenul jej Mubatsiri a sám ju pobádal k tomu, aby neutekala. Chápal, že už je unavená zo všetkých hlasov, ich smútkov a sklamaní, ktoré počuje, prisľúbil jej však, že tú ťarchu ponesie spolu s ňou.

"Dám si čerstvý chlieb a pohár teplého mlieka," povedala napokon rozhodne, vošla hlbšie do kuchyne a posadila sa ku stolu. Nedívala sa ani na Šimona ani na Benjamína, ako keby jej zamlčaný pohľad mohol utlmiť ich rozbúrené vnútro. Lenže chlapec trpel ako zem, keď sa cez ňu derie vriaca láva na svetlo.

Benjamín sa zmietal medzi sklamaním a ponížením. Jeho vnútorný hlas reval, akoby mu praskali žili v tele a Chekutanga vnímala jeho bolesť ako vlastnú.

Sú dni, kedy je tma hustá a nepriepustná, aj keď sú v chalupe zažaté všetky svetlá. A osamelosť, tá verná spoločníčka človeka, tá si vie nájsť svoje obete aj medzi tými, ktorí zdieľajú jednu chyžu s inými. Človek nosí v hrudi ulitu, do ktorej sa schováva, keď je príliš veľa bolesti a smútku okolo. Ohne plecia, ako keby to boli konáre starého stromu a potichu vyčkáva, že bude ešte horšie.

,Ema nie je zlodejka!' Benjamín ju obhajoval sám pred sebou. Predstava, že by sa rozhodla úmyselne ublížiť Šimonovi a jeho rodine, ktorí ich prijali pod svoju strechu ako vlastnú rodinu, bola nepredstaviteľná.

,Musela predsa vedieť, že neberie ich koňa!' premýšľal v duchu. To nebol ich majetok, ktorý si privlastnila. Ukradla, čo im zverili a za čo budú musieť zaplatiť. Vari to nevedela? A ak áno, čo ju prinútilo utekať ako zlodeja?

,Ona toho koňa vráti späť!' Veril, že Tomáš má pravdu. Ona si ho požičala a čoskoro ho vráti späť. Tak veľmi si želal, aby bol do rána v ohrade. Nevedel si síce predstaviť, akým zázrakom by sa to mohlo stať, veril však, že sa to stane. Musí! Ako ináč očistí svoje meno? Ona predsa nie je zlodejka!

,Prečo ušla? A prečo odišla bez rozlúčenia?'

Uvedomoval si, že Emu takmer vôbec nepozná. Uväznená služobnica mala svoje tajomstvá. Minulosť, do ktorej ho nevpustila, keďže na to nebol ani priestor ani čas. Nemôže jej však vyčítať, že všetko nevie, alebo že mu všetko nepovedala. Spojila ich temnica. Zblížila ich spoločná bolesť a strach, nie príťažlivosť, ktorá viac neoddelí, čo má byť spojené.

,Dôverovala mi niekedy?' zapochyboval.

Prečo mu nedokázala povedať do očí, že sa chystá odísť? Vari ju jeho blízkosť a správanie nepresvedčili, že pred ním nemusí nič skrývať? Tam v temnici sa za ňu obetoval. Bol by sa vzdal vlastného života, aby mala nádej. Prečo teda utiekla bez rozlúčenia? Stačilo by mu jedno slovo. Jeden pohľad. Len kedy sa s ním rozlúčila. Len keby mu ukázala, že všetko, čo spolu prežili, neostalo zabudnuté v čiernej temnici pod svätyňou.

Benjamín tušil, čo s ním jej blízkosť môže urobiť. Avšak až teraz, keď pocítil trpké kvílenie vnútra, chápal, kým sa mu stala. On síce o láske veľa nevedel, veď dosiaľ skutočnú nezažil a keď sa o ňu pokúšal, tak sa iba popálil. Aj preto sa na Emu nedíval, ako keby bola jediná, vyvolená a nenahraditeľná, ktorú by mal už iba rozmaznávať a chrániť. Nechcel si robiť zbytočné nádeje. Teraz však, keď prežíval sklamanie, akému sa nič nevyrovná, si zrazu uvedomil, že zamilovanosť na dvere neklope, ale ich roztrieska, vtrhne dnu a vezme si všetko, úplne všetko z človeka.

Nie, on nijako neľutoval, že ju stretol. Nehanbil sa za to, že bol v jednej chvíli pripravený za ňu obetovať vlastný život. A len málo ho ponižovalo, ako o nej teraz zmýšľajú ostatní. Možno sa cítil byť zradený a oklamaný, keď odišla bez rozlúčenia. Nie však tak, aby jej to vykričal do tváre. Tú najväčšiu bolesť mu totiž nespôsobovali zrada a nevedomosť, ale nečakané odlúčenie. Strach, že sa viac nestretnú. Pocit, že ju možno stratil navždy. Ako keby umrela. Ako keby bola vymyslená. Ako keby nezanechala nič, len tú matnú spomienku, ktorá najskôr vybledne a potom stratí aj svoju neopakovateľnú sladkosť a horúčosť.

"Môžem im povedať, prečo to Ema robila?" pýtala sa Chekutanga v duchu svojho Mubatsiriho. To chlapcovo zúfanie bolo neznesiteľné.

Ona predsa Emu pozná roky. Dokázala by ju pred nimi obhájiť. Benjamín, ten síce najviac prežíval ťarchu odlúčenia, avšak Šimon a jeho žena, tí nad ňou naozaj premýšľali ako nad zlodejkou. Kým jeden deň jej dali jesť z vlastného taniera, na druhý im ten tanier vzala. Nepáčilo sa jej, že takto o nej zmýšľajú. Verila, že by to dokázala zmeniť a presvedčiť ich o tom, že treba čakať, kým to Ema sama všetko vysvetlí. A ona to určite čoskoro vysvetlí.

"Nie," odvetil jej Mubatsiri rázne. "Sľúbila si jej, že o nej pomlčíš. Ona svoj sľub dodržala. Nemiešaj sa do toho! Ema a jej správanie nie je tvoja starosť! Nie sme tu kvôli nej, nezabúdaj na to!"

"Pomohlo by to Benjamínovi," protestovala.

"Nie si tu na to, aby si mu dávala studené obklady na srdce!" povedal a zmĺkol.

Gazdiná priniesla na stôl čerstvý chlieb, nakrájaný syr a krčah teplého mlieka. Šimon rozložil poháre a naplnili ich po okraj.

"Chekutanga," oslovil ju vážne, keď jej podával pohár, dvihol zrak a opýtal sa: "Viem, že čítaš naše myšlienky."

Keď prikývla, pokračoval: "Najskôr si videla a počula, nad čím Ema premýšľa," zaváhal a pozrel na Benjamína, ako keby považoval za neslušné klásť pred hosťom, ktorý ju priviedol do jeho domu, takéto otázky: "Premýšľala nad tým už dlhšie? Že utečie? A že nám... vezme koňa?"

"Nie!" odvetila hneď. Myslela však aj na to, čo povedal tiger. Neprezradí viac, než môže. Nadýchla sa a pokojným hlasom dodala: "Jej myšlienky boli plné vďačnosti. Za Benjamína," pozrela mu do očí, aby videl, že si nevymýšľa. "A za vás. Za vaše prijatie. Starostlivosť. Za celú tvoju rodinu, Šimon. Bola plná vďačnosti, že ste sa o nich, o obidvoch, postarali..."

"Ema nie je zlodejka!" predniesol vážne Benjamín, ako keby sa ho dotklo, že ju sedliak upodozrieva. Samozrejme, že rozumel, prečo sa tak pýta. Ak by bol na jeho mieste on, premýšľal by rovnako.

"Nie je," odvetil Šimon. "Verím tomu, že nie je," zopakoval pokojne. "Chcel by som však rozumieť, prečo nepočkala na Tomáša. Nápad, že by išiel do mesta s ňou a potom priviezol naspäť nášho koňa, sa zdal rozumný pre všetkých!"

Natiahol ruku, vzal ďalší pohár, naplnil ho mliekom a podal ho chlapcovi. Nepoložil ho však na stôl, ale čakal, kým ho vezme z jeho rúk. Nadýchol sa, keď sa im stretli pohľady a dodal: "Tak prečo na neho nepočkala a ušla aj s koňom, ktorý jej nepatrí?"

"Kôň sa ti vráti!" predniesla isto Chekutanga. Ona predsa Emu pozná. Privedie toho koňa alebo sama alebo niekoho požiada, aby ho sem priviedol. Nenechá si ho. Ona ho neukradla.

Napila sa teplého mlieka. Len čo začala piť, pila, až kým ho nevypila celé. Takmer už zabudla, ako chutí domáce mlieko. Posledné dni jedla iba mäso a pila iba vodu.

Natiahla ruku a vzala si čerstvý krajec chleba. Odlomila kôrku, privoňala, zhlboka sa nadýchla, akoby držala v rukách ruky milovaného človeka a kúsok si vložila do úst. Nechala ju ležať na jazyku, kým sa nerozmočila a až potom ju jemne prežula. Všetko to, čoho mala celý život dostatok, jej zrazu pripadalo ako najchutnejšie jedlo na svete. Obyčajný chlieb a pohár teplého mlieka.

"Ráno sa vydám do Krunice a toho koňa ti prevediem!" vyslovil zrazu Benjamín. V očiach mal odhodlanie, ale aj takú chlapčenskú trucovitosť.

"Nevyháňam ťa," podotkol Šimon.

"Bolo by nespravodlivé myslieť si to, po tom všetkom, čo si pre nás urobil," pozrel na neho vľúdne chlapec.

"Pošlem s tebou Tomáša, aby si nemeral dvakrát tú istú cestu," ponúkol mu sedliak syna za spoločníka na cestu.

"Pôjdem sám," zakrútil hlavou Benjamín. "Tomáša potrebuješ tu, na gazdovstve... privediem ti koňa aj sám!" Dvihol hlavu, pozrel na gazdinú a dodal: "Rád vás znova navštívim a nechám sa pozvať na pohár dobrého mlieka..."

Chlapec doširoka otvoril oči a tvárou mu preletel jemný úsmev. To posledné, čo by si želal, bolo, aby odchádzal odtiaľto s bremenom. Nepáčilo by sa mu, ak by ich sedliak a celá jeho rodina, považovali za nevďačných hostí. Chce sa sem vrátiť, podať gazdovi ruku, poďakovať sa za všetko, čo pre nich urobil a vrátiť mu jeho koňa. Každý dlh je ťarcha. Taká, ktorá vedie k domýšľavosti, pochybnostiam a zbytočným súdom. Nechcel byť týmto dobrým ľuďom nič dlžný.

"Benjamín nepôjde sám, pôjdem s ním ja!" vyslovila opatrne Chekutanga.

Chvíľu sa dívala na chlapca, len aby videl, že to myslí vážne. Musela však od neho odvrátiť zrak. Počula Šimonov vnútorný hlas. Sedliak práve pochopil, kto je jej volaním o pomoc. Konečne vie, že tu nie je ani kvôli nemu, ani kvôli Adele a jej chorej Sofii.

Koniar sa na ňu usmial a ona prikývla. Len nech vie, že pozná jeho myšlienky. Že mu rozumie. A že má pravdu.

Chekutanga vstala a poďakovala sa gazdinej za chlieb a mlieko.

"Príď sa ráno pred cestou rozlúčiť," povzbudzovala ju žena. "A najesť!" chytila ju za ruky, pritiahla si ju k sebe a mocne ju objala. "Dáš na neho pozor, však?" Tak ako jej muž, aj ona pochopila, kvôli komu prišla do Búrky.

"Je príliš dôverčivý," šepkala jej gazdiná do ucha. "Krehký a zraniteľný..."

Chekutanga prikývla a odtiahla sa od ženy. Pohľadom preletela ostatných v chyži, rozlúčila sa s nimi pohľadom a vyšla z chalupy na čerstvý vzduch.

Nebo už bolo čierne ako vyhasnuté uhlíky. Maličké hviezdy žiarili slabo, ako keby sa vzďaľovali od zeme. Mesiac, ich strieborný princ, sa dosiaľ skrýval. Vzduch bol príjemné chladivý a krajina tichá, ako keby už dávno zaspala.

Mubatsiri ju viedol von z osady smerom k ohrade s koňmi. Obišli ju veľkým oblúkom a utáborili sa na svahu pod osamelou skalou.

Chekutanga sa hneď zabalila do deky. Nerozkladala oheň, len aby neprivolala k sebe Tomáša, ktorý sa rozhodol prečkať noc blízko ohrady. Netúžila po spoločnosti. A už vôbec nie po prítomnosti chlapca, ktorému ak by dala príležitosť byť s ňou chvíľu osamote, určite by jej hneď vyznával lásku.

"Myslíš, že pán Dvoch skál vie, kde je teraz Adela?" dotkla sa v myšlienkach svojho Mubatsiri. "Povedal to tak isto, že sa vráti... ako keby poznal budúcnosť!"

"Neviem," odvetil jej tiger a jej sa zdalo, že otvorila dvere, cez ktoré sa mu nechce ísť.

"No dobre!" Ona sa však nevzdávala a zamyslene pokračovala: "Keďže je ako ja, bolo by hlúpe myslieť si, že pozná budúcnosť, však?"

Keď tiger mlčal, dodala: "Ja ju predsa nepoznám!"

Nadýchla sa a hľadala v tme oči svojho divokého priateľa.

"Mohol mu to povedať vlk? Že je Adela v poriadku?" pokračovala, keď na jej úvahy nijako nereagoval. Mubatsiri však stále zaryto mlčal a tak sa opýtala priamo, na čo celý čas myslela: "Poznáš budúcnosť? Vieš, čo sa stane? Vieš, kde je a vieš, či sa naozaj vráti?"

"Sám od seba by to kráľ nikdy nepovedal," odvetil jej napokon, akoby vedel, že bude dobiedzať, kým neprehovorí. "Len hlupák sľubuje, čo nemôže splniť!"

,Len hlupák?' zopakovala v duchu po ňom. Tie slová ju prekvapili. Spomenula si totiž, že ľudia tak robia bežne. Stane sa nejaké nešťastie alebo nejaká tragédia a tí odvážnejší povzbudzujú vystrašených slovami: "Neboj sa, všetko dobre dopadne!"

Ľudia tak robia odjakživa. Povzbudzujú sa navzájom. A hoci nepoznajú budúcnosť, hovoria, ako keby ju vedeli ovplyvniť. Vari je na tom niečo zlé?

"Kráľ však nie je hlupák," podotkla a vrátila sa k predchádzajúcim úvahám. Vnímala, že Mubatsiri s ňou súhlasí. "To vlk mu povedal, že Adela bude v poriadku, však?"

"Chekutanga," oslovil ju divoký priateľ láskavo. "Nie je tvojou úlohou skúmať, čo všetko dokážem ja a čo všetko dokážeš ty! Pamätaj, čo ti povedal tvoj učiteľ: mnohé zistíš až časom! Nechci všetko vedieť hneď. Viem, že si zvedavá a nedočkavá, buď však trpezlivá!" odmlčal sa na chvíľu a znova zopakoval: "A dôveruj mi!"

Spomenula si, že keď sa zjavili v temnici pod svätyňou, Benjamínovi išlo o život. A predsa, keď pocítila v Čeľustiach jeho intenzívne volanie, Mubatsiri sa nikam neponáhľal, ba prinútil ju najskôr sa najesť. Vari vedel, že môžu čakať? Že sa nemusia za jeho hlasom ponáhľať? A že kňažná napokon Benjamínovi neublíži?

"Ty si vedel, že Benjamína neobetujú na oltári Anavin," vyriekla. "Vedel si, čo sa stane, však? Videl si do budúcnosti... a preto si chcel, aby som si najskôr odpočinula, hoci Benjamín volal o pomoc!"

"Videl," odvetil vážne. "Hovorím ti to však iba pre to, aby si konečne pochopila, že sa od teba očakáva iba jedno jediné: nauč sa spoliehať na mňa viac ako na seba! Ak mi budeš dôverovať, staneš sa tým, kým máš byť!"

"Občas sa mi zdá, že to, čo mi zatajuješ je dôležitejšie ako to, čo mi hovoríš!"

"Možno," vyriekol tajomne a zopakoval: "Dôveruj mi a staneš sa takou, akou máš byť!"

"Akou mám byť," zopakovala po ňom zamyslene.

"Vari po tom netúži každý človek?" dotkol sa jej v myšlienkach. "Byť skutočný. Byť celý. Plný toho, čím je človek obdarovaný aj navonok a nielen vo vnútri!" Hlas mu zmäkol a smutne dodal: "Jedinou prekážkou, aby sa človek nestal ozajstným, si je človek sám!"

Cítila sa už príliš unavene, aby premýšľala nad tým, čo práve povedal. A predsa v nej ostali dve slová: byť celý.

Možno celkom nerozumela, čo to znamená, a predsa si to želala. Napadlo jej, že s ním taká bude. Celá. A to ju upokojovalo.

Bola vďačná, že jej nezamlčal pravdu. Páčilo sa jej, ako povedal, že sa má spoliehať na neho. Tak veľmi si to želala. Byť menej zvedavá a viac dôverčivá. Menej nedočkavá a viac trpezlivá.

Znova si pripomenula slová jej učiteľa, že mnohé sa dozvie neskôr. A v tej chvíli si želala, aby sa postupne učila nielen nové veci, ale aj ovládať svoju myseľ a srdce. Učiť sa byť takou, akou jej Mubatsiri vysvetľuje, že sa má stať.

Privrela viečka, natiahla ruku a strčila prsty do jeho kožušiny. Pomyslela ešte na to, že mu želá dobrú noc a dlho vydýchla.