CH02 - prvá - 02

Bola ešte hlboká noc, keď otvorila oči. Kopec, pod ktorým odpočívali, ticho bdel, ako keby ho čierne nebo prikrylo uspávankou. Chekutanga si hneď utrela tvár, keďže z chladivých vôni noci sa už rodila prvá rosa. Hviezdy, oči nočnej oblohy, žiarili matným svetlom. Riedke hmly sa už vlnili nad pokojnou krajinou. Všetko živé, čakajúce na prvé slnečné lúče, ešte spalo.

Od osady sa k nim približoval neznámy hlas. Žena, ktorú dosiaľ osobne nestretla. Jej vnútro bolo plné bolesti a výčitiek. Ťahala ich so sebou ako slimák svoj domček. Kráčala pomaly, avšak isto, ako keby videla, čo iní v tme nevidia. A dievčina s tigrom cítila, že hľadá ju.

"Neublíži nám," prihovoril sa jej v myšlienkach Mubatsiri.

"Tá žena plače, aj keď to na jej tvári nevidno," opisovala jej vnútro, čo zaiste videl aj jej zázračný priateľ.

Občas sa aj to najpokojnejšie srdce premení na temnotu, zvlášť, keď sa ho dotkne nečakaná bolesť. A šťastia, radosti a nádeje, ktorých bolo dovtedy plné, uväznia tiene, v ktorých sa potom dusí celý človek. Spomienky na predošlé radosti sa vytratia, ako keby sa ani nikdy nestali. Opantajú myseľ jedom, vezmú na seba všetku pozornosť, aby potom neúnavne a trpezlivo spriadali siete, v ktorých sa obeť napokon zamotá a stráca sily rovnako rýchlo ako muška v pavučine. Nečakaná bolesť zväčša prehluší všetko ostatné v človeku.

Chekutanga mlčky čakala, kým sa k nej žena priblíži. Kráčala ako tieň. Bosými nohami nerobila takmer žiaden hluk. Hoci bola zabalená do dlhého čierneho plášťa, hlavu mala odkrytú. Zastala neďaleko tigra.

Žena počula, že sedliaci v osade sa ho dotýkali, ako keby ani nebol divokým zvieraťom. A predsa, nerada by ho zaskočila od chrbta. Divoké ostáva divokým, aj keď sa priatelí s človekom.

"Neboj sa," povzbudzovala ju Chekutanga. "Neublíži ti. Poď bližšie."

Žena ho obišla a zastala priamo nad dievčinou.

Chekutanga jej síce v tej tme nevidela do tváre, predsa však spoznala, kto je tá žena a prečo ju hľadá. Hlasy jej vnútra odkryli, že trpí pre zahriaknutú dcéru. Niet v nej inej bolesti, než tej, že jej milovaná Sofia stratila svoju dušu. Že ju z nej ukradli, ako keby to bol tovar, ktorého sa môžu dotýkať všetky ruky sveta. Lenže duše také nie sú. Sú ako prvé púčiky kvetov, ktorých sa možno dotýkať iba s citlivosťou slnečných lúčov.

Chekutanga požiadala matku, aby sa posadila vedľa nej. Žena poslúchla.

"Mrzí ma, že prichádzam za noci ako zlodejka," predniesla potichu a hlas sa jej zachvel. "Dopočula som sa však, že ráno odchádzate..."

Dievčina s tigrom do nej videla ako do studne. Prichádza za tmy, lebo sa bojí ľudí, ktorí ju vinia z toho, v akom stave sa dnes nachádza jej dcéra. Hovoria, že je potrestaná za matku. A že nesie chorobu, z ktorej ju vyslobodí až pomalé a kruté umieranie, pred ktorým ona utiekla, keď sa vrátila do sveta zo zatvorenej svätyne.

"Mala tam ostať! A umrieť!" hovoria o tej žene sedliaci.

Prichádza potajme, len aby o tom nevedel jej muž, ktorý by jej nikdy nedovolil opustiť chalupu bez jeho sprievodu. Ona však s ňou chce hovoriť osamote a tak prišla bosá a zahalená do čiernej, len aby sa o jej ceste za osadu nikto nikdy nedozvedel.

"Počula som, že dokážeš čítať myšlienky," pokračovala žena. "Nemusím ti teda vysvetľovať, kto som, ani kým som bola kedysi."

Služobnica vo svätyni. Chekutanga vnímala všetky jej spomienky ako svoje vlastné. Tá žena jej dobrovoľne odkryla svet, o ktorý sa dosiaľ s nikým nedelila. Ukázala jej mnohé z toho, čo ako mladé dievča zažila. Jej príchod medzi služobnice. Stretnutie s kňažnou, ktorej mnohí hovorili princezná Nina. Veľa ticha a veľa tmy. Veľkú sieň, kde kľačí pod nohami obrovskej kamennej sochy. Ba zdalo sa jej, že počuje aj útržky jej modlitieb.

"Počula som Šimona, ako o tebe povedal, že si zázračná," vyriekla s bázňou matka. "A tiež, že sa zaujímaš o Anavin a jej svätyňu..."

Chekutanga mlčala. Hoci tušila, prečo tá žena prichádza, nechá ju hovoriť, kým zo seba nedostane všetko, čo má na srdci.

V tej chvíli si spomenula na to, čo jej povedal pán Dvoch skál. Netušiac prečo, tie slová sa jej ukázali pred očami, akoby boli vytesané do vzduchu: "Navždy umlčať mŕtve!"

Dosiaľ nad nimi nepremýšľala, keďže bola až príliš zaujatá Adelou a Benjamínom. Ona však nad ich významom ani premýšľať nechcela!

Nič, čo ten chlap povedal, jej nestálo za jedinú spomienku. Najradšej by na muža s divokým vlkom, ktorý sa k nej správal ako k malému decku, zabudla. Ten muž je síce skutočný kráľ, ona však nie je jeho slúžka! A hoci sprvoti pre ňu naozaj veľa znamenalo, že stretla niekoho podobného ako je ona, predsa by na neho najradšej zabudla.

Mubatsiri jej zdôraznil, že kráľ sa s ňou nechcel a ani nikdy nebude chcieť priateliť, dotklo sa jej však, ako sa nad ňu povyšoval. Jeho správanie ju ponížilo a tak všetko, čo ten muž hovoril, podvedome odsunula bokom. Nič dôležité jej predsa nepovedal! Nemá vari svojho tigra počúvať viac ako jeho? Ak tie slová, ktoré vyriekol, nepovažuje za dôležité Mubatsiri, nebude to považovať za dôležité ani ona. Takto jej to vyhovovalo.

"Keďže ja som vo svätyni žila," vysvetľovala jej žena. "Musíš vedieť, že to, čo sa tu deje, nie je dielom Anavin!"

,Nie?' chcela sa opýtať, zahryzla si však do jazyka. Počká. Nechá ju rozprávať, hoci by sa rada opýtala, ako to môže vedieť.

"Anavin je tichá bohyňa," pokračovala matka. "Nik nemá v mlčaní toľko trpezlivosti ako ona. Neukazuje sa, keď nemusí. Nikdy sa nepredvádza. A čo je najdôležitejšie, nikdy by neublížila človeku!" Hlas jej preskočil, ako keď sa zlomí halúzka a predsa ešte potichu dodala: "Nikdy by neublížila nevinným deťom!"

Tá žena povedala iba to, čo si myslia mnohí. Anavin, tak ako ju po stáročia ľudia volajú a ospevujú, pripomínajú si ju a nasledujú, bola vždy symbolom radosti, dlhovekosti a prísľubu, že dá človeku, po čom najviac túži: večnú mladosť vo večnom živote.

Koľkí by to chceli: nestarnúť a žiť večne? Žiť život bez boľavých zubov a zlomených kostí. Prežívať dni bez vrások na tvári, starobou pokrútených rúk a boľavých nôh. Nemyslieť na prichádzajúcu hluchotu a slepotu. Ba žiť život bez zlomených sŕdc. Vari po tom človek netúži odnepamäti? Vari sa za to neprihovára bohom, keď ich hľadá v bleskoch a tichu, na výšinách i v tmavých jaskyniach, na nebi či v podzemí? Len aby bolesť pominula. Len nech starnutie toľko nekradne z človeka.

Túžba po živote je v ľuďoch odjakživa. Je v nich však aj túžba po dobrom, plnom a radostnom živote. Lenže ten si človek zväčša sám dať nemôže. Ani bohatstvom, ani talentami či postavením. Sily ubúdajú každému. Staroba a smrť sa približujú každým dňom. A hoci telo a myseľ chradne, túžba po živote ostáva.

"Ak chceš nájsť toho, kto otrávil túto krajinu, hľadaj človeka!" predniesla vážne žena a vstala. "To nie bohovia, ale človek je pôvodcom každého zla na zemi!"

Chekutanga vstala tiež.

Ľudia vravia, že jej dcéru napadla bohyňa zo svätyne. Ona však sem prišla, aby ju pred ňou obhajovala. Jej slová majú zaiste svoju váhu, keďže jej kedysi dávno slúžila. Aj kúsok pravdy, keď zvaľuje zlo na plecia človeka. Veď z koho iného vychádzajú klamstvá, podvody, osočovania, pomsty a vraždy? Z oblohy? Od hašterivých vtákov či túlavých mačiek? Vari to nie je človek sám, ktorý ničí iného len pre moc, zisk alebo lepšie postavenie?

"Rada by som ti povedala viac," vyriekla žena. "Musím sa však vrátiť skôr, než sa zobudí môj muž. To najdôležitejšie som ti však povedala. Nehľadaj bohyňu. Hľadaj človeka."

Matka sa pred ňou mierne sklonila, obrátila sa a potichu, ako keby sa vznášala nad zemou, sa vydala naspäť do osady.

Chekutanga ju sledovala, až kým sa neponorila do tmy krajiny. Tá žena mala srdce otrávené bolesťou, nie však nenávisťou alebo zlom. Rada by svoju dcéru zachránila. Rada by jej pomohla. Bolesť, ktorou bola naplnená, jej však nezatemnila rozum. Premýšľa, rozlišuje a zbytočne nedomýšľa. Nenadáva a neobviňuje tých, ktorí obviňujú ju. Nie je v nej ani štipka zloby, iba tá jednoduchá a ničím nenahraditeľná materinská láska, ktorá by sa zriekla všetkého, len aby sa jej dcéra vrátila naspäť do normálneho života.

Dievčina pozrela na východ. Obloha bola stále čierna ako zem a brieždenie ešte ďaleko. Posadila sa do vlhkej trávy pod svojho tigra. Oprela sa o neho ako o vankúš a privrela viečka. Ponorila sa do jeho kožušiny a pomaly vydýchla. Nepýtala sa, či to môže urobiť. Počula jeho volanie, ako ju pozýva k sebe, aby sa ohriala v jeho teple.

Premýšľala nad slovami matky. Prišla k nej obhajovať bohyňu, o ktorej iní hovoria, že otrávila okolitú zem. V tej chvíli si spomenula aj na Emu. Aj ona predsa slúžila vo svätyni a ani ona Anavin neobviňovala. Keď sa v chalupe rozprávali o tuneloch, povedala, že tá bohyňa môže byť skutočná, nepovedala však, že by mohla ubližovať nevinným deťom.

Chekutanga teraz ľutovala, že nebola viac pozorná na jej vnútorný hlas. Možno by videla, čo nahlas nepovedala. Lenže vtedy sa v tej chalupe prekrikovali všetky hlasy. Bolo ich priveľa, aby každému venovala dostatok pozornosti.

Zaujala ju však ešte jedna vec. Slová matky, že za všetkým zlom, ktoré sa ako otrávené vody šíri krajinou, je zodpovedný človek. Mohol by si niekto privlastniť príbeh bohyne, vystupovať v jej mene a zanechávať za sebou iba také stopy, aby ľudia verili, že to všetko robí Anavin? Dokázal by obyčajný človek otvoriť brány svätyne? Alebo prekliať dušu, že dievčatá vyzerajú, ako keby stratili rozum? Vari môže mať človek takú moc?

Ako tak nad tým premýšľala, napadlo jej, že ak jej Mubatsiri pozná tajomstvá budúcnosti, čo ak už rovnako vie, kto sa skrýva za príbehom znovuzrodenia dávnej bohyne?

"Ty vieš, kto ublížil Sofii?" opýtala sa ho opatrne. Vedela, že mu dáva otázku, na aké neodpovedá rád.

Mubatsiri mlčal. Vnímala, že sú spojení a že počul každú jej predchádzajúcu myšlienku. Vie, nad čím premýšľa. Nevidela v ňom však žiadne odpovede. Len ozveny svojich otázok.

"Ak to vieš," pokračovala zamyslene, "prečo s tým neurobíme poriadok hneď?" navrhla a naťahovala sa k jeho vnútru, ako keby hľadala čo i ten najmenší záchvev, len aby odhalila jeho tajomstvá. "Ak je za tým bohyňa, prečo ju nevyženieme? Určite si mocnejší ako ona!" predniesla isto a hrdo. "Ak je za tým človek, nemali by sme ho chytiť a zaviesť do mesta, aby ho tam spravodlivo súdili za zločiny, ktorých sa dopustil na nevinných deťom?"

"Tvojím volaním je Benjamín," dotkol sa jej pokojným hlasom a ostatným jej myšlienkam nevenoval žiadnu pozornosť. "Nezabúdaj na to!"

"Kráľ však povedal, že mám umlčať mŕtve!" pripomínala mu, čo počuli v dome na vrchu mesta. Je toho zaiste viac ako iba Benjamín, čo ešte musí urobiť. Mala by to vedieť! Mala by tomu rozumieť!

"Vari si dostala svoje dary, aby si sa starala o mŕtve?"

,Čo tým myslí?' hútala najskôr a potom sa začudovane pýtala: "Chceš mi vari povedať, že budeme čakať, kým ma o pomoc nepožiada to mŕtve, čo mám umlčať?"

"Chekutanga," oslovil ju láskavo, dokonca sa jej zdalo, že sa jemne usmieva. "Naozaj si myslíš, že ťa môže volať také, čo je odjakživa mŕtve?"

Na chvíľu spozornela. Vari on vie, o čom jej hovoril pán Dvoch skál?

"Tvojím volaním je Benjamín," zopakoval.

Nechce sa s ním znova hádať, neodpovedal jej však na otázku a tak sa ho opýtala znova: "Vieš, kto ublížil Sofii?"

"Záleží na tom?"

"A nie?" odvetila hneď. "Mohli by sme jej pomôcť! A možno aj tým, ktorým ešte len bude ublížené!"

"Povieš mi, prosím ťa, prečo si spočiatku odháňala od seba všetky hlasy?" Kým ona znova stratila trpezlivosť a kontrolu nad sebou, jeho hlas bol pokojný ako šumenie lístia. "A ktorá bola tá jediná vec, ktorú si nechcela stratiť?"

Vedela, že hovorí o slobode. Áno, tá je posvätná a nemal by na ňu siahať nik. Aspoň nie na tú jej. Hnevalo ju však, že ju porovnáva s niekým, kto ubližuje deťom.

"Ja som však nechcela robiť nič zlé!"

"Nikdy?" čudoval sa.

"Čo nikdy?" Už sa hnevala. Znova sa s ňou hrá ako mačka s myšou. Namiesto odpovedí dáva otázky. "Áno, zľakla som sa, že tie hlasy mi vezmú slobodu!" spomínala na predošlé dni. "Veď to dobre vieš. Vtedy som však tomu ešte nerozumela!"

"Ty si naozaj nikdy nechcela robiť niečo zlé?" zopakoval svoju otázku.

"Ja neviem," odvetila, hoci vedela, že niet človeka na svete, ktorý by občas nemyslel na zlé. Veď o tom sa už spolu rozprávali.

"Takže tebe slobodu ponecháme, ale tomu, kto ublížil Sofii, tomu ju vezmeme... dobre tomu rozumiem?"

Vôbec sa jej nepáčilo, ako sa s ňou rozpráva. Snaží sa ju zamotať. Napokon dostane, čo chce. Ona nie je taká obratná v reči ako on.

"Sloboda je dar, ktorý dostal každý," pokračoval Mubatsiri. "Žiaľ, so slobodou prichádza aj možnosť rozhodovať sa za to, čo je dobré a čo dobré nie je. To však nie je dôvod, aby sme ju brali tým, ktorí ju zneužívajú!"

"Nie každé zlo je veľké!" obhajovala sa. Ona predsa nikdy nikomu neublížila vedome a chtiac. Nikdy nikomu nevzala život. Neukradla dušu. Neželala nikomu ani chorobu ani smrť. To sa predsa nedá porovnávať. Ten, kto ublížil Sofii, si nezaslúži mať rovnakú slobodu ako tí, ktorí občas klamú alebo ohovárajú.

"Zlo je vždy zlo!" povedal Mubatsiri vážne. "To len vy ľudia ho tak delíte: na menšie a väčšie. Ja som však celý z Dobra zrodený. Pre mňa je zlo vždy zlo. Žiadne väčšie. Žiadne menšie. Či je ho plné vedro alebo iba kvapka v pohári, vždy páchne rovnako ako stoka a páli rovnako ako jed vreteníc!"

"S tebou sa nedá bojovať!" odsekla namrzene. "Musíš mať vždy pravdu, však?"

"Chekutanga," hlas mu zmohutnel. "Ja s tebou nebojujem! Nie som tvoj protivník a nie som ani tvoj pán!"

Tie slová ňou zatriasli, akoby sa do nej z vnútra oprel vietor.

Mubatsiri stíšil hlas a dodal: "Znova sa nechávaš ovládať hnevom a netrpezlivosťou. A znova to budeš o chvíľu ľutovať. Dobre vieš, že ti hovorím pravdu. Ak všetkému nerozumieš, tak to pokorne priznaj. Nehnevaj sa však na mňa, že nehovorím, čo by si chcela počuť!"

"Nerozumiem tomu," zašepkala trucovito.

Ona sa predsa nehnevá na neho, ale na seba. Znova je netrpezlivá, nedôverčivá a trucuje ako decko, ktorému vezmú hračku. Ako keby ho chcela nasilu presvedčiť, že dokáže byť aj sebestačná. Že ho síce potrebuje, nie však vždy a nie tak, ako ju o tom neustále presviedča.

A znova, tak ako už mnoho raz predtým, sa cíti byť ponížená sama sebou. Ona totiž vie, že to nie je jeho chyba. To ona sa predsa začala pýtať na veci, o ktorých vopred vedela, že by sa na ne pýtať nemala.

Len včera ju prosil, aby sa trpezlivo učila spoliehať vo všetkom na neho. Nie na seba, ale výlučne na neho. Tak prečo sa naň znova díva tak, ako keby s ňou chcel bojovať?

"Som taká hlúpa," zašepkala s ľútosťou.

"Nie si hlúpa!" protestoval. Nepáčilo sa mu, že sa najskôr povyšuje a hneď aj ponižuje, ako keby v nej nebola žiadna rovnováha. "Hlúpy o sebe nikdy nepovie, že je hlúpy. To by si už mala vedieť..."

"Nie?" prevrátila sa nabok a prstami mu vošla hlbšie do kožušiny. "Tak mi povedz ty, aká som?"

"Prvá medzi mužmi," predniesol s vážnosťou, ako keby hovoril o kráľovnej.

"Prvá a posledná," odvetila. "Po tom, čo zažijete so mnou, už žiadna druhá nebude!"

"Ale no," chlácholil ju. "Len slepí chcú vidieť. Len smädní piť. A len hluchí počuť. Nie je vari nedostatok to, čo nás pohýna dopredu?" Otočil hlavu, jemne sa prehol a ušami ju pošteklil na tvári. Tá hravosť sa jej páčila. Roztápala jej sebaľútosť.

"Ak by si sa na seba dívala ako na vyvolenú, ktorá už nič nemusí, vtedy by som si robil starosti!" pokračoval jej zázračný priateľ. "Ty však máš v sebe pokoru. Pravda, občas takú detskú a trucovitú, avšak máš ju. To je dobrý základ, aby sme sa mohli toho spolu veľa naučiť, nemyslíš?"

Jeho hlas bol plný žičlivosti. Len blázon by neveril tomu, čo hovorí? Zvlášť, keď sa v jeho slovách skrývalo tak veľa viery. Díva sa na ňu s väčšou zhovievavosťou než ona sama. Neobviňuje ju a neponižuje za chyby, ktoré opakuje každý deň. Naopak, povzbudzuje ju, lebo už teraz vidí, kým sa môže stať, hoci ona je stále zaslepená tým, kým stále je.

,Musím sa naučiť spoliehať sa na neho! Vo všetkom!' zopakovala si v duchu. Aj v tom, čo jej hovorí, aj v tom, čo pred ňou zatajuje. On predsa nie je ako človek. Čokoľvek robí, robí pre jej dobro. Nič pre seba samého. Iba pre ňu. Je predsa jej pomocník. Jej sprievodca. Dar, zo všetkých darov najväčší. Musí sa naučiť spoliehať iba na neho!

"Ďakujem," povedala, natiahla k nemu ruku a prešla mu prstami po krátkej srsti nad ňufákom. Pomrvil sa, keďže ho to šteklilo. Urobila to znova. Z takej detskej roztopašnosti. A on to vedel. Dovolil jej to však urobiť ešte raz.

"Mám ťa rada," vyslovila a hneď si aj uvedomila, že dosiaľ nemala v živote nikoho, komu by bola schopná toto povedať.

,Nie, nebudem nad tým veľa premýšľať!' zaumienila si. Veď, na čo by to bolo dobré? Namiesto toho sa zaodela vďačnosťou. Naozaj sa nik o ňu dosiaľ nestaral tak, ako to posledné dni robí Mubatsiri. Nik jej nevenoval toľko času a trpezlivosti ako on. Tie slová mu patria, ba možno by si zaslúžil aj viac. A okrem toho, vychádzajú priamo z jej srdca. Nie je v nich rozum a vypočítavosť. Žiadna špina ani dlh, ktorý by týmito slovami chcela splatiť. Ona ho naozaj má rada.

Na východnom horizonte sa už cez čiernu tmu predieralo prvé svetlo. Hustý plášť oblohy prepúšťal prvé, avšak ešte stále slabé slnečné lúče. Hviezdy na východe už strácali svoj jas. Rodiace sa ráno si z nich bralo život, len aby slnko viac zmohutnelo a zosilnelo natoľko, aby bolo čoskoro schopné zaliať svetlom celú zem. Hviezdy na západe ešte žiarili, ako keby si nevšimli, že noc sa blíži ku koncu. Z tmavých dier v zemi vychádzali prvé hlodavce, z úkrytov v trávach prvý hmyz a z húštin sa k oblohe niesol prvý vtáčí spev.

Chekutanga sa posadila a dívala sa k ohrade, kde Tomáš počítal kone. Možno sa len teraz prebudil, dúfajúc, že ten, ktorého im vzala Ema, sa cez noc vrátil aj sám. Ona neverila, že je späť. Ema nie je hlúpa. Na takú diaľku by koňa samého neposlala.

Na svitaní beží čas rýchlejšie ako počas dňa. Slnko na nič nečaká, je nedočkavé. Nerastie pomaly ako tráva a neplazí sa na oblohu ako slimák. Vyskočí na nohy rýchlo ako rytier, pripravený brániť svojho kráľa a jeho mesto. Až potom, keď je vysoko na oblohe, zlenivie. Ba uprostred dňa sa zdá, ako kedy sa tá veľká ohnivá guľa ani nehýbala.

Chekutanga vyskočila na nohy, zatvorila oči a snažila sa usporiadať hlasy, ktoré k nej prichádzali z osady. Život tu začína skoro, ešte za noci. Hospodárstvo nepočká, kým sa slnko ukáže celé. Sedliaci zaiste vstávajú skôr ako prvé slnečné lúče.

Dívala sa svojim vnútrom na dom Šimona. On a jeho žena už boli hore. Aj Benjamín už vstal. Chlapi sedeli za stolom v kuchyni, kým gazdiná rozkladala oheň v kozube. Ich myšlienky boli pokojnejšie ako včera. Aj chlapec, ktorý sa rozhodol, že privedie ukradnutého koňa sám, bol spokojnejší. Plný očakávania, ba aj nádeje, že nájde tú, s ktorou ich s tigrom vyviedli z pivníc svätyne.

"Čaká nás dnes dlhá cesta," dotkla sa svojho tigra.

"Vieš čo ma prekvapuje?" zaskočil ju nezvyčajne veselý Mubatsiri. V hlase skrýval také detské huncútstvo.

"Čo?" vyzvedala zvedavo.

"Ty vieš, kam ideme, však?"

"Za mojím volaním," odvetila hrdo, len aby vedel, že nezabúda, čo má robiť.

"Nie za kým, ale kam!"

"Ideme s Benjamínom po koňa, aby sme ho mohli vrátiť Šimonovi," zopakovala. Nerozumela, čo sa jej snaží povedať.

"Ale kam?" zdôraznil.

"Do mesta," odvetila a vtedy si to uvedomila: "Benjamín nás zavedie do mesta... domov!"

,Ako je možné, že nad tým dosiaľ nepremýšľala?'

Malo jej to dôjsť už včera. Ona predsa ide domov. S majestátnym divokým zvieraťom, aké mešťania určite dosiaľ na vlastné oči nevideli, sa chystá na cestu, kde ju takmer každý pozná. Hneď na okraji námestia býva Marta. Kristína a Samuel. Je tam aj trhovisko, kde ju všetci roky stretávali. A palác, v ktorom prežila veľkú časť svojho života. Možno tam bude aj Yan, jej strýko, ktorí si o ňu zaiste robí starosti. Stretne ich všetkých. A oni uvidia jej tigra.

"Kde si bola? A prečo máš so sebou to divoké zviera?" Takto sa jej budú pýtať. Ona však nechce, aby sa jej pýtali. Netúži s nimi hovoriť o veciach, ktoré zažila posledné dni. Nie preto, že by si želala, aby ostali utajené. Ona iba nerada odpovedá na zvedavé otázky. Rada im o tom porozpráva, keď sa tak slobodne rozhodne. Len nech na ňu netlačia. Len nech nechcú vedieť všetko hneď.

Keď si však spomenula na svojho strýka, vedela, že ten jej nedá pokoja, kým mu nepovie, čo chce vedieť, alebo ho neurazí tak, že sa viac pýtať nebude.

"Budem tam s tebou," upokojoval ju Mubatsiri. "Ešte stále máme pred sebou poriadny kus cesty a ty už teraz premýšľaš nad tým, ako ti bude ľúto, že urazíš vlastného strýka? Nenaháňaj čas! On si ťa nájde sám. Buď tu. A nie tam, kam sa ešte len chystáš ísť!"

"Máš pravdu," odvetila láskavo. "Ideme dolu?"

Tiger vyskočil na štyri a spoločne sa vydali do osady.

Chekutanga kráčala cez zarosenú trávu rezko ako víla, ktorá celú noc nedočkavo bdie, kým príde svitanie. Keď zišli na hlavnú cestu, tvár jej žiarila ako dieťaťu, keď objaví niečo nové.

Vošli do Šimonovho dvora, nekráčali však ku chalupe, ale na okraj záhrady pod vysoký orech. Dievčina sa posadila na mokrú lavicu, kým Mubatsiri sa rozvalil do trávy pod jej nohami. Rozhodla sa, že počká na Benjamína vonku. A vonku sa aj rozlúči so sedliakom a jeho ženou.

Ranné slnečné lúče sa odrážali od mokrej trávy ako od zrkadla. Privrela viečka, len aby jej ostrá žiara nespálila oči. Obloha bola bez mráčika. Kdesi nad ňou, vysoko v korune stromu, sa prekrikovali vrabce. V diaľke počula kotkodákať kohúta. Iný, od susedov, mu odpovedal rovnako intenzívnym a dlhým spevom. Chvíľu sa hádali, potom však zmĺkli. Včielky hľadali otvorené lupene a motýle, zväčša biele ako sneh, žiarili v prvom svetle, akoby boli stvorené z prachu rozdrvených diamantov.

Chekutanga sa ponorila do ich hlasov ako do melódie, do ktorej sa človek nemôže nezamilovať. Zliali sa v jeden radostný spev. Veď koľko trápenia alebo bolesti môžu prežívať motýle či včielky, vrabce či lastovičky? Nepremýšľajú ako človek zvykne. Nedívajú sa navzájom na seba so závisťou alebo žiarlivosťou. Nehľadajú protivníkov, ale spoločníkov, aby mohli jedným mocným hlasom od skorého svitania oslavovať nový deň.

Dokázala by ich počúvať celú večnosť, avšak po hlavnej ceste, od severu, sa k nej približovali nové neznáme hlasy. Otočila hlavu a pozrela na troch mužov, ktorí prichádzali stredom osady a blížili sa ku Šimonovej chalupe.

Dvaja kráľovskí vojaci ťahali so sebou väzňa. Ten obraz ju prekvapil, rovnako ich vnútro, mocnejšie a hlučnejšie ako všetko ostatné, čo už v ten deň počula.

Muž v putách bol šľachtic, prezrádzal ho odev. Žiarivo biela košeľa mu visela z nohavíc spolu s veľkým bruchom. Hnedú vestu, prešívanú žltými alebo zlatými niťami, mal na pravom pleci roztrhanú, ako keby ho chvíľu za ňu ťahali. Široké nohavice mal špinavé a kráčal bosý, ako keby ho vytiahli priamo z postele. Jeho vnútro bolo plné hnevu a nadávok. Ona však v ňom videla aj niečo, čo ju prekvapilo: spomienku na Adelu.

Strážnici vošli do záhrady a kráčali priamo ku dverám chalupy. Sedliak ich najskôr videl prichádzať cez okno, keďže otvoril dvere a vyšiel na dvor skôr, než by sa priblížili. Na chvíľu sa pozrel na dievčinu s tigrom, rýchlo však odvrátil zrak a sledoval prichádzajúcu skupinu. Ani on nevedel, čo sa robí. Nepoznal ani vojakov ani toho muža, ktorého privádzali v putách. Bol však zvedavý, prečo ho ťahajú k jeho domu.

Chekutanga vstala, ostala však v tieni pod orechom. Myšlienkami sa naťahovala za hlasom, ktorý vychádzal z vnútra uväzneného. Prehrabovala sa v ňom, len aby čo najviac zistila o stratenej Adele. Jeho hnev bol však taký mocný, že len sťažka dokázala usporiadať rozhádzané obrazy. Vykročila a pomaly sa približovala ku Šimonovi. Zastala asi dvadsať krokov od neho a čakala.

Vojaci si hneď všimli tigra. Zneisteli. Sedliak to videl a tak im rukou ukázal, aby sa nebáli a prišli bližšie.

"Posiela nás kráľ," prehovoril jeden zo strážnikov, len aby vedeli, že neprichádzajú robiť problémy. Muž s vysokým čelom a hustým obočím pozrel na dievčinu s tigrom, ako keby to hovoril jej. Dúfal, že po tých slovách ostane tiger pod jej nohami.

Šimon zostúpil z priedomia a krátkymi krokmi sa k nim približoval. Zastal, keď už boli blízko. Díval sa na väzňa, jeho tvár mu však bola cudzia. Stále nerozumel, prečo ho vedú ku nemu.

"Tento muž si najal bandu zločincov, aby chytili tvoju dcéru," predniesol vážne druhý vojak. "Pred niekoľkými dňami ju obvinil na námestí, že mu ukradla koňa. Kráľ však bol blízko. Všetko videl. A prinútil toho muža, aby sa tvojej dcére ospravedlnil. To ho tak ponížilo, že keď ju uvidel v meste znova, rozhodol sa jej pomstiť..."

,Takže to tento muž!' uvedomila si zrazu Chekutanga. Vie, kde je dievča a čo sa s ňou stalo. Avšak z jeho vnútra to vyčítať nedokázala, keďže bol plný strachu.

Muž v putách sklonil hlavu, keďže sedliak urobil krok dopredu. Díval sa na neho pohľadom, že hneď sklopil zrak. Videl jeho mocné ruky. Ak by ich k nemu natiahol a zovrel by mu nimi hrdlo, smrť by prišla rýchlo.

Šimonovi sa zo slov strážnika nečakane roztriasli kolená. Predstava, že jeho Adela je teraz v rukách nejakých hrdlorezov mu škrtila hrdlo, že sa takmer nemohol nadýchnuť. Na hruď mu dopadla obrovská skala. Zachveli sa mu prsty na rukách. Hneď ho oblial studený pot. Nechcel však myslieť na to najhoršie. Tí vojaci predsa nepovedali, že Adela viac nie je...

"Kde je?" opýtal sa potichu, ako keby sa bál ich odpovede.

"Tú bandu sme už v meste nenašli," vysvetľoval mu opatrne strážnik. "Kráľ ti odkazuje, že tvoju dcéru už najskôr vedú niekam na západ," zaváhal, zhlboka sa nadýchol a smutným hlasom dodal: "Najskôr na trhy s otrokmi..."

"Čože?" neveril vlastným ušiam.

,Na trhy s otrokmi?' Pri tej predstave sa mu zachvel žalúdok. Hruď sa mu nadula ako obloha, keď ju obsadia búrkové mračná.

,Jeho Adelu ponúkajú ako tovar na trhu s otrokmi? Jeho dieťa?'

"Kráľ ti však odkazuje, že ti ju privedie späť!" povedal nahlas druhý strážnik. Videl, čo s ním slová o otrokoch urobili. "Šimon, kráľ ti odkazuje, že ju privedie späť! Počuješ? Kráľ ti odkazuje..."

"Počujem!" okríkol ho sedliak.

Pozrel sa na muža v putách a prišlo mu zle. Tento ublížil jeho dcére. Jeho krvi a životu z jeho života. Dovolil, aby pošpinili čisté a nevinné dieťa jeho ženy. Nestalo sa to náhodou. Nedopatrením. On na ňu poštval zločincov vedome. Čo je toto za svet, ak sa v ňom dospelí pre vlastné poníženie mstia na nevinných deťoch?

V tej chvíli vyšiel z dverí Benjamín a hneď za ním aj sedliakova žena.

Šimon sa obzrel a zhlboka vydýchol. Bol vďačný, že sa zjavila. Ak by sa neukázala, najskôr by muža pred sebou zahrdúsil holými rukami. Pohľadom ju prosil, aby zišla až k nemu. Hneď ho poslúchla, keďže videla, že je bledý ako hmla, keď prší. Mocne ju chytil okolo ramien a pritisol si ju k sebe. Potreboval, aby ho držala. A bude ju držať, keď sa dozvie, kde je ich dieťa.

"Kráľ ti ju privedie," zopakoval strážnik a pozrel na jeho ženu.

"Čo sa tu deje?" zašepkala gazdiná.

"Tento tu," ukázal Šimon na šľachtica a hlasom, tichým ako uspávanka, pomaly, slovo za slovom, hovoril: "Pokúsil sa predať našu dcéru do otroctva!" Obrátil sa ku svojej žene. Dotýkal sa jej mocným upokojujúcim pohľadom. Padal do nej ako do studne, len aby mu verila. Nadýchol sa a dodal: "Kráľ nám ju však privedie späť! Odkazuje nám, že ju privedie späť!"

Sedliačka zalapala po dychu. Dívala sa na svojho muža. Nikam inam by sa ani v tej chvíli nemohla. Nechce vidieť toho, ktorého priviedli. Nechce vidieť nikoho iného. Potrebuje sa dívať do tváre svojho manžela, aby si pamätala slová, ktoré pred chvíľou povedal. Dôveruje mu. Dôveruje kráľovi. Ten ich predsa nikdy nesklamal. Nedával by falošné sľuby. Je predsa zázračný. Ak povedal, že im Adelu privedie domov, tak to urobí.

A predsa srdce sa jej zachvelo, akoby ju zaliala horúčka. Bolesť z neho sa jej rozlievala do rúk, do nôh a po celom tele, že ju rázom opustili všetky sily. Podlomili sa jej kolená. Bola by padla k zemi, ak by ju Šimon nedržal.

"Benjamín," obzeral sa sedliak za chlapcom. "Prosím ťa, vezmi ju dnu!"

"Nie!" prosila žena. "Chcem počuť všetko. Ty ma drž. Chcem počuť všetko!"

Šimon ju zovrel svojimi mocnými rukami a pozrel na strážnika. Rovnako ako jeho žena viac v sebe nemal síl, aby sa pozeral do tváre únoscu.

"Prečo je tu?" pýtal sa vojaka.

"Kráľ ti ho posiela, aby si rozhodol, čo s ním bude!"

"Milosť, prosím," zabedákal šľachtic. Z jeho hlasu vyžarovali strach a zdesenie. "Prosím... ja som jej nechcel ublížiť... ja taký nie som... neviem, ako sa to mohlo stať... prosím... prosím..."

Šimon si želal, aby ten muž stíchol. Nedokáže sa mu dívať do tváre. Presviedčal sám seba, že ho nevidí a že ten chlap tu nie je. Urputne bojoval vo vnútri, len aby mu hneď nevykrútil krk. Nechcel však, aby mu hnev zatemnil rozum. Možno by sa mu uľavilo, ak by to urobil.

,Udrieš ho iba raz!' povzbudzoval ho ktosi neznámy v jeho vnútri, on sa však vzpieral. ,A potom ešte raz. Uľaví sa ti. Určite sa ti uľaví! Ten muž si to zaslúži!'

Šimon sa zhlboka nadýchol a roztrasenou rukou si utrel mokré čelo.

,Nie!' Bojoval sám so sebou. Adele predsa nijako nepomôže, keď toho podliaka dobije na smrť.

"Ja nemôžem," odvetil Šimon strážnikovi.

"Musíš," odvážil sa ho napomenúť vojak. "Je to kráľov rozkaz. Ty máš rozhodnúť, čo s tým mužom urobiť!"

"Nemôžem," krútil hlavou sedliak s pohľadom zabodnutým do zeme. Odoháňal od seba nutkanie natiahnuť ruky a zlomiť tomu mužovi krk. Stačil by jeden prudký pohyb. Ani by to nebolelo. Vari nechcel kráľ, aby práve to urobil? Nielen muža súdil, ale aj vykonal rozsudok? Na čo by sem ťahali väzňa, ak by sa prišli pýtať iba na trest?

"Ďakujem," zašepkal šľachtic a sedliak sa znova v duchu zachvel. Keby ten vedel, s čím Šimon bojuje, zahrabal by sa pod zem.

A sedliak naozaj bojoval, len aby hneď nepovedal, že ho majú zavesiť na strom alebo mu podrezať hrdlo. Lenže toto nie je spravodlivosť. Ten muž tu stojí kvôli pomste. Kvôli pomste je jeho dcéra ktohovie kde. Nemôže byť ako on. Čo by to bola za spravodlivosť, ak by pomstychtivosť tohto muža vyrovnal vlastnou pomstychtivosťou? On ho predsa nemôže súdiť! Nemôže a nechce!

"Šimon," oslovil ho vľúdne strážnik. "Je to kráľov rozkaz! Musíš vyniesť rozsudok!"

"Chekutanga!" vyriekla nečakane jeho žena. Otočila sa k nemu a zopakovala: "Nech to urobí Chekutanga. Tá je predsa ako kráľ!"

A Šimon ju hneď hľadal pohľadom.

Kým sa dievčina pod orechom zorientovala, čo sa na ňu chystá, jej Mubatsiri ju už povzbudzoval, aby sa pohla dopredu: "Choď! Volajú ťa!"

"Nie!" odsekla mu tvrdo. Ona predsa nie je sudca. Dostala dary, aby ľuďom pomáhala, nie aby ich trestala. Toto od nej nemôžu chcieť!

"Chekutanga!" oslovil ju Šimon ťažkým hlasom, akoby bol premočený slzami. "Poď, prosím ťa, bližšie!"

"Nie!" odvetila v duchu tigrovi. Ten muž sa snáď zbláznil. Veď ona je ešte dieťa. Nemá toľko rozumu, aby mohla zastať miesto kráľa a vyniesť rozsudok. Vari to ten sedliak nevidí? A vojaci, vari to dovolia? Mali by hneď protestovať a povedať mu, že kráľ čaká rozsudok od neho a nie od dieťaťa.

"Môžeš to urobiť ty?" požiadala v duchu svojho Mubatsiriho. "Mohol by si vyniesť rozsudok namiesto Šimona?"

"Ja?" Mubatsiri sa rozosmial. "Urobím to," povedal však napokon. "O tom však nerozhoduješ ty. Musíš sa ich opýtať, či to namiesto teba môžem urobiť ja!"

"Zbláznil si sa?" zasyčala podráždene. "To predsa nemôžem urobiť. Budú sa na mňa dívať ako na bláznivú! Kto to kedy videl, aby súdy nad ľuďmi vynášalo divoké zviera?"

"Chekutanga," žiadal ju Šimon znova, aby podišla k nim. Ona však stále váhala. Vôbec sa jej nepáčilo, čo si pre ňu pripravili.

"Urobím to," hovorila tigrovi. "Ty mi však povieš, ako toho muža potrestáme!"

"Nie, nie!" protestoval Mubatsiri. "Alebo sa ich opýtaš, či to môžem urobiť ja alebo rozsudok vynesieš úplne sama!"

"To robíš naschvál, však?" premýšľala, prečo sa k nej takto správa.

"Samozrejme," dotkol sa jej v myšlienkach. "Nie tak dávno si chcela súdiť všetkých, ktorí už niekedy urobili niečo zlé. Zabudla si? Teraz máš príležitosť!"

Spomenula si na ich ranný rozhovor, keď ho žiadala, aby jej povedal, kto je zodpovedný za jed, čo sa šíri po krajine. Hej, vtedy chcela súdiť. Lenže jedno je o tom hovoriť, druhé to vykonať.

"Majú ťa prosiť na kolenách?" pripomenul jej Mubatsiri, že Šimon čaká, kedy sa konečne pohne.

"Idem!" odvetila namrzene a vykročila. Mubatsiri sa pohol spolu s ňou. Bola vďačná, že ju v tom nenecháva samú.

"Chekutanga, keďže ja v tejto osobnej veci nedokážem byť spravodlivý," priznal Šimon, keď sa k nemu dievčina s tigrom priblížili, "chcem ťa požiadať, aby si to bola ty, kto vynesie nad týmto mužom rozsudok!"

Uvedomila si, že ho nazval mužom. Nepovedal zločincom. Nepovedal zlodejom, ktorý mu ukradol dieťa, aby ho nejakí darebáci predali do otroctva. Naozaj ho nazval mužom.

Chekutanga sa mu dívala do očí. Nebolo v nich zrnko pomsty, ani prosba, aby dala tomu mužovi, čo si zaslúži. Nežiada ju, aby ho trestala. Žiada ju, aby bola spravodlivá. To poznanie ju posmelilo, prikývla a obrátila sa tvárou k väzňovi.

Chvíľu sa na neho dívala. Počula jeho vnútorný hlas. Nemusel nič hovoriť, cítila, že sa bojí. Vnímala, že sa obáva toho najhoršieho. Ona ho predsa môže poslať na smrť.

Tá myšlienka ju vystrašila. Nik by nemal mať v rukách takú moc. Znova chcela cúvnuť. Otvoriť ústa a povedať, že ona toto nemôže urobiť. Že to nedokáže a že neprišla do tejto osady, aby robila medzi nimi sudcu. Vnímala však prítomnosť svojho zázračného priateľa. Teraz stál neochvejne za ňou a opakovane ju povzbudzoval, aby sa upokojila, utriedila si myšlienky a hľadala spravodlivosť.

"Zabudni na Adelu!" povzbudzoval ju Mubatsiri. "Zabudni na Šimona. Nemysli na to, že tento muž ublížil niekomu, koho poznáš. Dívaj sa na jeho skutok. Na jeho dôsledky..."

"To je ťažké!" bojovala so sebou i s ním.

"Buď rada, že ho nesúdim ja!" povedal. "Ja, v ktorom nie je ani štipka zla, by som bol pre každého príliš prísnym sudcom..."

Chekutanga zatvorila oči. Odháňala od seba všetky hlasy. Trúchlivé, ktoré patrili rodičom. Nedočkavé hlasy strážnikov. Zvedavý, ktorým sa k nej naťahoval Benjamín. A uplakaný, strýznený a vystrašený hlas muža, nad ktorým má teraz ona zlomiť palicu.

Snažila sa upokojiť myseľ. Ostala previazaná so svojím tigrom. Ostatné odhodila od seba. Pomaly dýchala a triedila obrazy, v ktorých muž ubližuje malému dieťaťu. Neznámemu dieťaťu. Dívala sa do spomienok, ako keby tých ľudí vôbec nepoznala. Nie sú to jej vzťahy. A nie sú v nich nijaké jej city. Ona je nad nimi. Tak vysoko, že ich vidí ako kamenné sochy bez života, v ktorých nie je nič, čo by ju priťahovalo, ovplyvňovalo alebo zvádzalo prikloniť sa k jednej z dvoch strán: žalujúceho alebo obžalovaného.

Zhlboka sa nadýchla a vystrela bradu. Oči však neotvorila. Všetci okolo mlčali. Videli, že premýšľa a v tej chvíli by si ju už nik nedovolil vyrušovať, alebo nedočkavo povzbudzovať, aby sa konečne vyjadrila. Sálala z nej neviditeľná žiara, o ktorej však ona nevedela. Dívali sa na ňu, ako keby ani nepatrila do sveta ľudí. Vyžaroval z nej pokoj, taký nákazlivý, že aj Šimon a jeho žena sa v ňom stratili.

Chekutanga konečne našla, čo hľadala, otvorila oči a prehovorila: "Ostaneš tu!" prikázala väzňovi a pokračovala: "Predal si dieťa do otroctva, pre to budeš sám robiť otroka. Šimonovi a jeho domu. Ba každému, pre koho ti Šimon prikáže pracovať. Nedostaneš viac ako posteľ a jedlo!"

Len čo to povedala, obrátila sa k sedliakovi a dodala: "Dovtedy bude tvojím otrokom, kým sa nevráti Adela, ako to prisľúbil kráľ. Keď sa tvoja dcéra vráti, nech potom ona sama rozhodne, čo bude s týmto mužom!"

Šľachtic zastonal, ona si ho však nevšímala. Dívala sa do očí Šimona a čakala, čo na to odpovie.

"Nech je tak, ako si povedala, Chekutanga," vyriekol vážne a prikývol.

Ona sa potom obrátila na väzňa: "Budeš robiť, čo ti Šimon prikáže. Spať, kam ťa uloží. Jesť, čo ti dá. A trpezlivo a s pokorou dúfať, že sa dieťa, ktorému si ublížil, vráti a prejaví ti milosrdenstvo, hoci si ho za svoju podlosť nezaslúžiš!"

"Áno, pani!" vyriekol hneď šľachtic.

"Ak tak neurobíš, nechám ťa svojmu tigrovi!" dodala ešte. "Súhlasíš?"

"Súhlasím, pani moja," odvetil rýchlo.

"Nepýtala som sa teba," dôrazne ho napomenula a ukázala rukou na divoké zviera pri nohách. "Pýtala som sa svojho tigra!"

Tie slová ho vystrašili. Muž nasucho preglgol a sklonil hlavu.

Chekutanga sa obrátila k sedliakovi a povedala: "Teraz chcem byť chvíľu sama. Prídem sa však s vami pred cestou ešte rozlúčiť," pozrela na Benjamína a dodala: "A potom pôjdeme hľadať Emu!"

Vykročila smerom k lavičke pod orechom. Ostatní ju sledovali s údivom, ako keby od nich odchádzala víla. Chceli si tú chvíľu pamätať navždy, kým ona chcela navždy zabudnúť, aké ponižujúce je súdiť inú ľudskú bytosť.