CH02 - prvá - 03

Chekutanga sa schovala do ticha ako do ulity. Akoby sa ponorila do vody, takej hlbokej a mútnej, že cez ňu neprenikne ani svetlo ani hlas. Odstrčila od seba všetky okolité zvuky, že ich takmer nevnímala. Ostala v spojení s tigrom a len v jeho prítomnosti nachádzala úľavu.

Mubatsiri ju držal akoby na rukách. Prikryl ju celým telom a nedovolil ostatnému svetu, aby z nej kradol ďalšie sily. Nehovoril, nevysvetľoval a neobhajoval ju po tom, čo vyniesla nad šľachticom rozsudok. A ona to ani nechcela. Neželala si, aby to komentoval slovami, či jej rozhodnutie ako toho muža potrestať bolo dobré alebo zlé, spravodlivé alebo nespravodlivé.

Sedela na drevenej lavici mlčky a zamyslene asi hodinu, keď sa k nej pomaly z chalupy blížila Šimonova žena. V rukách niesla drevený podnos, na ňom kúsok čerstvého tmavého chleba a pohár teplého mlieka. Opatrne sa posadila vedľa nej a ponúkla ju jedlom.

Chekutanga sa jej poďakovala za starostlivosť, odlomila si z kôrky chleba a strčila si ju do úst. Vzala pohár a zapila ju mliekom.

V tej chvíli si spomenula na život v paláci. Aké priepastné rozdiely sú medzi ľuďmi a ich životmi, hodnotami a vnímaním toho, čo dáva životu skutočnú chuť. Týmto stačí obyčajný chlieb a pohár teplého mlieka. V paláci nikdy neraňajkovali skoro, keď sa však už pustili do jedla, zväčša na nich čakali stoly plné mäsa, varenej zeleniny a sladkostí. Mnohé z toho sa napokon vyhodilo, keďže neboli schopní zjesť všetko, čo im pripravili. Aké plytvanie! Títo sedliaci by to nikdy nepochopili. Oni by ani také jedlá nechceli. A určite by sa pohoršovali na tom, že sa dary zeme a ich tvrdej práce vyhadzujú do smetí.

"Mrzí ma, čo som ti urobila," zašepkala sedliačka, keď dievčina znova odpila z pohára. "Nevedela som, čo v tej chvíli urobiť. A keď som ťa tam videla, s tigrom, zdalo sa mi, že si jediná, kto môže, ba musí vyniesť spravodlivý rozsudok..."

"Ja sa na teba nehnevám," otočila sa k nej Chekutanga. Otvorila oči ako kvet lupene. Len nech cez ne vidí, čo prežíva.

"Viem, že nie," odvetila isto gazdiná. "Mám však pocit, že sme zneužili tvoju dobrotu..."

Dievčina sa na ňu dlho dívala. Jej hnedá tvár, poláskaná slnečnými lúčmi a tenkými vráskami na čele a okolo očí, žiarlila dobrotou, žičlivosťou, citlivosťou a dobrosrdečnosťou. V tej žene nebolo nič sebecké. Ak hovorí, že ju to mrzí, hovorí z hĺbky svojho srdca. Ona sa naozaj hanbí, že ju do toho dotlačili.

"Nemala by si sa hnevať na seba," predniesla potichu dievčina. "Mala by si sa hnevať na kráľa," povedala zrazu tvrdo, napokon však ešte zahanbene dodala: "Hoci... ja som urobila presne to isté čo on!"

Chekutanga vedela, že ani Šimon ani jeho žena, by nikdy o kráľovi nepovedali hanlivé slová. Už vie, že Šimon bol jeho volaním o pomoc. Že mu kráľ zachránil život. Že ho uzdravil z choroby, na ktorú nie je na svete liek. A predsa si dovolila pred ňou povedať, že jediný vinný je kráľ. Musí jej to však vysvetliť. Niektoré príbehy musia byť dopovedané celé, len aby z nedopovedaných slov nevznikol požiar.

"Jediný kráľ má skutočnú autoritu súdiť," vysvetľovala jej pomaly. "Nemôže ju rozdávať, ako keby to boli sladkosti pre deti. On to však urobil. Vzdal sa svojej zodpovednosti a hodil ju na tvojho muža!"

Gazdiná ju mlčky počúvala. Ani nemrkla, ani nekývala hlavou. Hoci k nej hovorilo dieťa, aspoň podľa vekového rozdielu medzi nimi, nijako nenaznačila, že by jej slová nemali mať dostatočnú dôležitosť na to, aby ich počúvala.

"Lenže ja som urobila to isté," pokračovala Chekutanga. "Keď ste ma poverili, aby som súdila toho muža, vyniesla som taký rozsudok, aby som zaň nemusela byť zodpovedná," zhlboka vydýchla a dodala: "Zhodila som to všetko na tvoju dcéru. Tak ako kráľ na Šimona, ja na Adelu. Konečný trest určí až ona..."

Dievčina si vzala ďalší kúsok chleba. Keď sedliačka mlčala, pokračovala: "Nepochybujem, že ho tvoja dcéra oslobodí. Nebude sa na neho hnevať. Nebude ho chcieť trestať. Bude k nemu milosrdná, ako keby ten chlap nič neurobil..."

"Aj Šimon si to myslí," prehovorila konečne matka. "Bolo to to prvé, čo povedal, keď sme sa vrátili do chalupy..."

"Myslím si, že tak to nie je správne," vyriekla Chekutanga, ako keby sa hanbila, že nebola schopná vyniesť skutočný rozsudok. "Obaja sme vinní. Kráľ aj ja!"

"Si na seba príliš tvrdá!" chlácholila ju gazdiná. Chytila ju za ruku a pozrela na ňu láskavými očami. "Viem, že si zázračná, verím však, že sa neurazíš, ak poviem, že si stále ešte len dieťa," usmiala sa na ňu ako matka na dcéru. "Hoci si vyčítaš, že si sa zbavila zodpovednosti, keď si vynesenie rozsudku nechala na Adelu," žmurkla, utrela si pot z nosa a dodala: "Musíš však vedieť, ako veľmi si nám pomohla. Odbremenila si môjho muža, aby nevyriekol svoje slová v hneve. Aby sa nenechal ovládať pomstou. Že má teraz čisté svedomie, je len tvoja zásluha. A ver mi, že na to nikdy nezabudneme. Do smrti ti za to budeme vďační!"

"Občas je dobro aj tam, kde ho nevidíme," dotkol sa jej po dlhej chvíli svojím hlasom aj Mubatsiri. Dosiaľ mlčal. Bol v nej, stále prítomný, avšak nechával ju, aby si celú túto skúsenosť odžila sama.

"V celom tom príbehu vidíš príliš veľa seba," povedal ešte. "Skús sa dívať na seba jej očami. Možno uvidíš dobro, ktoré vidí ona. Nemáš si čo vyčítať. Zachovala si sa rozvážne a múdro. A ja som na teba pyšný!"

"Môžem ťa objať?" prekvapila Chekutanga sedliačku. Niekedy slová naozaj nestačia. Obyčajný dotyk občas dokáže viac ako spŕška vľúdnych slov.

Tá sa usmiala a vzala ju hneď do náručia. Držala ju, ako kedy bola jediná na svete. Teplo ich sŕdc sa spojilo a obe pocítili úľavu.

Sú búrky, ktoré pominú len v prítomnosti iného človeka. Nik by nemal ostávať dlho sám. A nik by nemal sám bojovať. Človek bol stvorený pre človeka a nie pre seba samého. Dvaja sú vždy mocnejší ako jeden, hoci ten jeden by mal aj všetku múdrosť, všetko bohatstvo a všetku silu sveta. Veď človek bol naozaj takto stvorený: aby bol jeden pre druhého.

Sú chvíle, kedy človek túži, aby mohol lusknutím prstov zastaviť čas. Len nech sa už nič nemení. Nech krajina a harmónia v nej, ľudia a ich spokojné tváre, ostanú navždy bez tieňov, ktoré krivia to, čo bolo od počiatku stvorené ako krásne. Človek však nemá čarovný prútik, ani v rukách takú moc, aby mohol rozkazovať času. Môže sa iba nadýchnuť, vychutnať si tú chvíľu a kráčať ďalej s vedomím, že tak ako svetlá, aj tiene sú len dočasné.

Chekutanga pozrela na nebo. Ohnivá guľa nad nimi už bola vysoko. Teraz už zaiste dovidí z jedného kraja zeme na druhý. Spomalí a ako slimák sa bude vliecť oblohou, až kým sa po celodennom putovaní neunaví. A potom, rovnako ako človek, sa schová do tmy, aby sa odpočinkom pripravilo na ďalší deň.

,Mali by sme už ísť!' napadlo jej. Nemôže tu predsa presedieť celý deň. Slnko si svoj nočný odpočinok zaslúži. Aj človek by mal.

Vstala a v tej chvíli vyšiel z chalupy aj Šimon.

,Ako na zavolanie,' pomyslela a spoločne s jeho ženou, ktorá ju stále držala okolo ramien, vykročili k nemu.

"Benjamín?" spytovala sa ho hneď dievčina s tigrom na chlapca.

"Išiel napred pripraviť vám kone," odvetil veselo, tajomne nadvihol obočie a dodal: "Je nedočkavý..."

"To kvôli Eme," prezradila jeho žena, čo už beztak všetci vedeli.

Šimon mal viditeľne pokojnejšiu tvár. Veľké oči pod hlbokými vráskami prezrádzali vďačnosť, ktorú v tej chvíli pociťoval voči svojej žene, ale aj štipku clivoty. Chekutanga vedela, že mu je ľúto lúčiť sa s ňou a jej zázračným priateľom. On sa na nich díval ináč ako ostatní. Mal so zázračnosťou svoju osobnú skúsenosť. Takú, akú mnohí nezažijú ani raz za život. Jemu sa to však pošťastilo až dvakrát.

"Odprevadím ťa," ponúkol sa jej sedliak. Pozrel na svoju ženu a dodal: "Premýšľal som, že toho... urobím mu miesto v maštali. Do chalupy ho nevpustím!"

Vedela, že hovorí o šľachticovi, z ktorého ona urobila otroka. Kým sedela s jeho ženou na lavičke, on kázal vojakom, aby ho zaviedli k ohrade s koňmi na konci osady. Nech mu Tomáš dá robotu. A že čoskoro príde za nimi a všetko synovi vysvetlí. Chcel mať toho muža čo najskôr z očí.

"Ďakujem za vašu pohostinnosť a prijatie," obrátila sa dievčina na gazdinú.

Lúčenie nepatrilo medzi jej prednosti. Ona by najradšej odišla za tmy a bez slov. Pociťovala však k týmto ľuďom vďačnosť. Boli predsa prví, ktorí sa na ňu nedívali ako na Terezu. Prijali ju s tigrom ako jednu bytosť, nerozdelenú, ako keby jeden bez druhého nemohli existovať.

"V našom dome sa vždy nájde pre teba miesto pri stole," povedal Šimon. "Hovorím, že nikdy na teba nezabudneme, chcem však veriť, že sa znova stretneme..."

"Aj ja," súhlasila a vážne dodala: "Všetci... aj s Adelou..."

"Tá sa bude hneď pýtať na teba!" prikyvoval sedliak. Hovoril to tak, ako keby v ňom nebola ani najmenšia pochybnosť, že kráľ im ju privedie späť živú.

Obdivovala ho pre tú neochvejnú vieru. Díval sa na budúce veci, ako keby boli prítomné. Ako keby sa jeho nádeje už vyplnili. Ako keby slovo, ktoré kráľ vyriekol, bolo samým skutkom, ktorý sa už deje. V duchu si želala, aby mala rovnakú vieru. On v zázračné verí, ona je však súčasťou toho zázračného. Kiežby tak verila svojmu Mubatsirimu. Jeho slovu a dobrote. Kiežby s ním prestala bojovať a pochybovať o ňom, keď hovorí, čo sa jej nepáči a keď tají, čo chce vedieť.

"Pamätaj, že viera je ako zrnko pšenice," dotkol sa jej potichu Mubatsiri. "Nepremení sa na plný klas z večera do rána. To však neznamená, že nerastie. Má svoje tempo. Má svoj čas. Či je noc a či je deň, mocnie a pomaly sa stáva tým, kým má byť!" Jeho hlas bol plný nedočkavej žičlivosti. Takmer spieval. Nikdy tak ešte nehovoril. Napokon ešte povedal: "Buď trpezlivá ako to zrnko pšenice. Úroda príde. Klas zmohutnie a ukáže zrno. Nie však v čase, ako ho počítaš ty, ale v čase, jedinom vhodnom a správnom, aby si priniesla úrodu zázračnosti tým, ktorým je od počiatku určená..."

"Naozaj ťa tu radi uvidíme znova," vyriekla gazdiná, pritiahla si ju ku sebe a mocne ju objala. "A možno to bude skoro," šepkala. "Ak nám chce Benjamín priviesť naspäť koňa, možno prídeš s ním..."

Povedala možno, oni však už vedia, že ten chlapec je jej volaním o pomoc. Ak sa do Búrky vráti on, najskôr ho bude nasledovať.

Chekutanga sa od nej odtiahla a pozrela jej do očí. Chcela jej ešte povedať, aby pozdravovala Adelu. Nebola si však istá, kto sa vráti skôr, či ona alebo ich dcéra, a tak to nepovedala. Ona nemá takú vieru ako Šimon.

"Opatrujte sa tu!" vyriekla a vykročila za sedliakom smerom k ohrade s koňmi. Nenápadne, ako keby sa hanbila, si dlaňou zotrela slzy z očí.

Žeravé slnečné lúče už rozpálili zem. Ťažký a hustý prehriaty vzduch plával nad krajinou ako neviditeľná hmla. Vtáčiky, ráno hašterivé, sa teraz skrývali v tieňoch stromov. Stíchol kohút i psy, ako keby z nich slnko vysalo všetku bojovnosť. Trávy a lístie v korunách stromov mlčali, ako keby v bezvetrí zastal čas. Osada bola pokojná a tichá, až bezduchá, ako keby sa znova ocitli v lesoch Spiacej doliny.

Chekutanga kráčala dva kroky za sedliakom. Otočila hlavu a pozrela do stredu osady. Široká ulica bola prázdna. Záhrady a dvory za plotom tiež. Všetko živé sa skrývalo v tieňoch. Horúčosť, silná, akoby sa slnko chystalo dotknúť zeme, premenila svet na mesačnú krajinu.

,Dúfam, že Benjamín vzal dosť vody na cestu pre nás oboch!' napadlo jej, keď si zrazu uvedomila, že nepočuje jeho vnútorný hlas. Zreteľne rozoznávala Tomáša, ktorý sa prihováral koňom pri ohrade. Šimona, ktorý premýšľal nad stratenou dcérou. Dokonca aj jeho ženu, ktorá ostala ďaleko za nimi. Len s vypätím všetkých síl našla hmly, do ktorých boli ponorení strážnici a ich väzeň. Benjamínov hlas však zmizol.

"Niečo sa stalo," dotkla sa mysle svojho Mubatsiriho. Zrýchlila krok a predbehla Šimona.

"Niečo je zle!" zopakovala nahlas a sedliak v tej chvíli zmeravel. Samozrejme, že hneď myslel na Tomáša. Nechal ho s tým väzňom osamote. Dúfal, že neublížil aj jeho druhému dieťaťu.

"Čo sa deje?" spytovala sa svojho zázračného priateľa. Ten jej však neodpovedal. Vycítila z jeho vnútra, že je rovnako zmätený a prekvapený ako ona, čo ju vydesilo ešte viac.

A potom ich zbadala. Pod plotom, na okraji cesty, ležali na jednej kope strážnici. Nehýbali sa.

,Benjamín!' zastonala v duchu, keďže jej napadlo, že leží úplne pod nimi. Bola už blízko, aby si ich lepšie obzrela.

,Nie je tu,' vydýchla si, keď sa priblížila. Rýchlo ich obišla, ako keby ich ani nevidela a hnala sa ku ohrade. Vnímala ich vnútro, slabučko, akoby spali, boli však nažive. Pohľadom preletela cez plot až ku koňom. Videla Tomáša. Videla šľachtica. Benjamín tam však nebol.

"Nepočujem ho!" dotkla sa nervózne svojho Mubatsiriho. V hlase mala strach a zvláštnu neistotu.

"Ako je to možné?" spytovala sa. Dosiaľ sa ešte nestalo, aby sa v nej jeho hlas takto rozplynul. Počula ho, aj keď sa medzi nimi vypínali vysoké kopce a rozťahovali široké pláne. Niet takej vzdialenosti na zemi, ktorá by ich mohla rozdeliť. Prečo ho teda nepočuje? Kam zmizol? Ako sa dokázal od nej odpojiť?

"Tomáš!" počula volať sedliaka na syna.

"Otec?" odpovedal mu Tomáš.

Chekutanga videla jeho údiv a prekvapenie. Tomáš sa hneď v duchu pýtal, prečo k nemu beží ako vyplašený kôň.

,Ten chlapec nič nevie!' uvedomila si a prudko zastala. Robí, čo mu Šimon ráno nakázal. Obrátila sa a utekala naspäť ku plotu, kde ležali strážnici. Sedliak zastal tiež. Takmer sa zrazili. Zmätene sledoval, kam dievča uteká.

"Čo sa tu stalo?" pýtala sa Mubatsiriho. Dúfala, že ten to bude vedieť. Že jej vysvetlí, kam sa podel chlapcov hlas. A prečo ho nepočuje! Volanie o pomoc predsa nemôže zmiznúť, kým ho nezachráni! Takto jej to povedali. Takto ju to učili.

,Alebo kým neumrie!' napadlo jej a z tej myšlienky sa jej takmer podlomili kolená. Kŕčovitá bolesť jej prešla zo žalúdka do nôh, ako keby jej cez telo preleteli oceľové ihlice. Stislo ju na hrudi, akoby narazila do zatvorených dverí. Otvorila ústa a vydala dlhý ston. Nezastavovala však. Bežala naspäť ku hlavnej ulici.

Mubatsiri v nej stále mlčal. Bol tam, cítila ho, ba aj počula jeho tichý dych, dosiaľ však nevyriekol jedno jediné slovo. Ona si však želala, aby ku nej hovoril. Potrebuje jeho útechu. Jeho vysvetlenia. Jeho podporu. Tak prečo mlčí?

Cítila sa zrazu osamelá, akoby ju v tom nerovnom boji opustila aj tá jediná pomoc, na ktorú sa dosiaľ spoliehala. Bola bezradná a vystrašená z predstavy, že nestratila len chlapcov hlas, ale aj jeho život.

"Čo sa stalo?" opakovala. Dožadovala sa, aby k nej Mubatsiri konečne hovoril. Nech nemlčí. Nech sa od nej nevzďaľuje. Nech ju neopúšťa.

Zastala nad vojakmi, zadychčaná a spotená, akoby letela až z vrcholcov Ľadových hôr. Kľakla do prachu, schmatla jedného z nich za uniformu a triasla ním, kým konečne neotvoril oči.

"Čo sa tu stalo?" revala nahlas. "Kde je Benjamín? Kde je ten chlapec? Počuješ ma?" Triasla ním, akoby verila, že tie odpovede z neho vypadnú samé.

Strážnici sa prebudili na jej krik. Práve vo chvíli, keď sa k nej vrátil aj Šimon. Videl, že Benjamín je preč.

Chekutanga pustila vojaka z rúk. Tvár jej náhle zmeravela, akoby sa jej dotkol mráz. Konečne pochopila, čo sa tu stalo. A tiež, že ten muž jej už nič nepovie. Videla mu to na očiach, počula to z jeho vnútra.

Dievčina vstala a pozrela na sedliaka. Hoci bola spojená s tigrom, ktorý stále mlčal, prepadol ju strach, aký dosiaľ nezažila. A Šimon jej to videl na očiach.

"Anavin je mocnejšia ako ty, však?" dotkla sa mysle svojho Mubatsiriho.

Tá predstava, že by to mohla byť pravda, ju vydesila. S tigrom sa cítila v bezpečí. V horách, na lúkach, v blízkosti divej zvery i na tajomných miestach, kam ľudia nechodia. Nikdy jej ani nenapadlo, že by mohla byť na zemi taká bytosť, pred ktorou by Mubatsiri cúvol alebo ostal bezmocný.

Čo ak má však pravdu? Preto tiger mlčí a neodpovedá na jej volania.

,Anavin je silnejšia!' zopakovala si v duchu znova a znova. A tie slová sa do jej srdca zaryli ako dva zuby jedovatého hada.

Strážnici pomaly vstali zo zeme. Najskôr si dlaňami oprášili nohavice a uniformy. Dívali sa zmätene na sedliaka, potom na dievčinu a jej tigra pri nohách. Hneď vystrašene cúvli až ku plotu. Ak by to bolo možné, cúvli by ešte viac. Obzerali sa na všetky strany, ako keby nevedeli, kde sa prebudili. Ako mláďatá, keď odbehnú od matky. Ako deti, keď sa zatúlajú v čiernom lese. Stratili minulosť. A prítomnosť, do ktorej sa zrazu prebudili, ostáva a ostane studená, hoci je vonku neznesiteľná horúčosť.

"Sofia," prehovoril vydeseným hlasom Šimon.

"Hej," súhlasila Chekutanga a srdce sa jej prevrátilo na ruby. Zatvorila viečka, za ktorými sa rodí vodopád a šeptom dodala: "Vyzerajú bez duše ako Sofia..."