CH02 - prvá - 04

Dvere kamenného domčeka sa otvorili a Kristína vyšla na čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchla, akoby sa v chyži za zatvorenými okenicami dusila a do očí sa jej natisli čerstvé slzy. Sklonila hlavu a urobila tri rýchle kroky smerom ku bráne do mesta. Pritlačila sa ku stene pod okenicami, ako keby verila, že ako chameleón splynie s kamennou stenou domčeka. Dvihla zrak a preletela skrytým pohľadom po celej šírke námestia. Ako neúnavné mravce na obnažených koreňoch stromov po ňom pobehovali mešťania a šľachtici, gazdiné a ich deťúrence. Hoci bola vonku horúčosť, hlavu jej zakrývala široká zelená šatka. Padala jej na plecia ako závoj a ďalej sa vlnila na prsia, úplne schované za hnedé šaty, ktoré boli utkané v jednom celku od krku až po členky. Možno dúfala, že tak unikne zvedavým pohľadom.

,Kiežby ma ľudia nepoznali,' vyslovila v duchu. Kiežby sa jej nepýtali na tetu Martu. Naozaj si v tej chvíli želala ostať neviditeľná navždy.

Vždy, keď niekto nahlas vyslovil jej meno, prišlo jej ľúto a stislo ju na srdci. Vždy, keď ju pozdravili, vždy, keď sa na ňu vypytovali. Lebo vtedy sa jej ako šíp s hrotom ostrým ako ihla, zabodnutým priamo do jej uboleného srdca, vracali posledné slová, ktoré v jej prítomnosti vyriekla.

"Nikam s tebou nepôjdem!" Takto reagovala, keď jej teta vyjavila plán presťahovať sa do paláca. Také boli posledné slová, ktoré si povedali. Teda, to ona ich povedala!

Nebola v nich štipka láskavosti. Ani porozumenie. Nič, len hnev, detinská trucovitosť a výčitka, že jej Marta, ktorú vždy považovala za vlastnú tetu, celý jej dovtedajší život klamala. Áno, ona v tej chvíli naozaj verila, že teta je klamárka. Tresla dverami a bola preč. To bolo naposledy, čo ju videla stáť na nohách. Naposledy, čo počula jej hlas a videla v jej očiach život.

,Prečo som ju len súdila?' spytovala sa teraz v duchu. Ako môže človek súdiť iného človeka? Bez trpezlivosti ponoriť sa do hĺbky jeho osobnosti? Bez toho, aby sa zastavil, nadýchol a mlčky ho počúval, aby hľadal jeho jas, ktorý je v každom človeku od chvíle jeho zrodenia? Čo si to človek dovoľuje, súdiť iného skôr, než si vypočuje celý jeho príbeh?

Kristína už poznala na iných, že sú vzťahy, v ktorých jeden zrádza iného. Vie, ako ľahko sa trhajú spojené putá, lebo ktosi čosi povedal, lebo s tým druhým sa nedá žiť, lebo niektorý je nenapraviteľný, kým ten druhý podvádza a klame. Dennodenne sa navzájom o seba ľudia udierajú ako kamene v rieke, keď sa z hôr valí storočná voda. Všade okolo potom ostáva krv, hnev, nadávky a smrť. Človek zomiera na jazyku iného. A tak ľahko, akoby to ani nebol človek!

,Prečo som sa nepýtala viac?' vyčítala si v duchu. ,Prečo som nebola dosť trpezlivá? Prečo som odmietla jej vysvetlenie a zmierenie?'

Spomenula si na Bohdanu, ženu, ktorá býva na konci námestia, na rohu uličky pod kopcom. Tá, keď pred rokmi priviedla domov muža, ktorému sa rozhodla otvoriť svoje srdce, dostala od vlastnej matky iba výčitky a hnev.

"Nebudeš žiť s vojakom!" kričala po nej. "Buď ja alebo on!"

A jej dcéra ju poslúchla. Rozhodla sa rýchlo. Buchla dverami, odišla za svojím vyvoleným a doma sa viac neukázala. Od tej chvíle s matkou neprehovorila ani raz. Už nikdy. A hoci si matka uvedomila, že urobila chybu a hoci aj prišla svoju dcéru niekoľkokrát prosiť o odpustenie, Bohdana jej vždy zabuchla dvere pred nosom.

A potom si pamätala deň, keď tá matka umrela. Mešťania vtedy hovorili, že jej dcéra chodí po meste ako bez duše a že sa z tej nečakanej smrti najskôr zblázni.

"Ako som mohla vedieť, že jej smrť je tak blízko?" spytovala sa Bohdana pred ľuďmi. Sťažovala sa, že nedostala príležitosť rozlúčiť sa s vlastnou matkou. Príležitosť zmieriť sa. Príležitosť odpustiť si navzájom. A potom, tam nad jej hrobom, ľutovala všetok stratený čas. Lenže tam, nad čiernou dierou, ktorú zasypú hlinou a kamením, tam je to už neskoro. Vždy!

Občas to tak medzi ľuďmi chodí: mŕtvi dostanú viac kvetov ako živí, viac modlitieb a žičlivosti, viac odpustenia a zmierenia ako vtedy, keď ešte boli na svete.

Mnohí takto čakajú. Vyhovárajú sa, že majú právo hnevať sa a že spravodlivosť je na ich strane. Vyčkávajú, ako keby život človeka bol večný. Hnevajú sa, navzájom si nadávajú, preklínajú sa a vyženú zo svojich životov tých, ktorých mali milovať. A potom príde smrť - najhoršia je tá nečakaná. Hranica, ktorú živí nemôžu prekročiť, len aby za ňou vyhľadali tých, ktorým nestihli odpustiť, a s ktorými sa nestihli pomeriť. A len tam, pred múrom, za ktorý sa nič živé nedostane, sa ľudské duše spamätajú a plačú vo výčitkách, že si nevážili život, ktorý bol vždy darom, a ktorý len pre vlastnú pýchu a tvrdohlavosť považovali za prekliaty.

Rovnako sa teraz cítila Kristína. To ona utiekla. To ona ich rozdelila. To ona povedala tete, že s ňou viac nechce mať nič spoločné. A teraz vie, že nič z toho, čo môže ešte urobiť nad mŕtvym telom, žiaden skutok, ba ani to najláskavejšie slovo, nedokážu očistiť vinu, ktorú si ponesie až do smrti.

Nebo nad mestom bolo biele ako mlieko. Zo zeme vyzeralo, akoby sa slnko z vlastnej horúčosti vylialo po celej oblohe. Vtáčiky sa skrývali vo svojich hniezdach a hmyz poletoval iba v tieni. To len človek, neúnavný a nebojácny, zaplnil celé námestie.

Kristína dvihla zrak a zadíval sa ku schodisku pod palácom. Okolo neho, i na ňom, stáli ako nepreniknuteľná hradba vo veľkom kruhu nastúpení vojaci. Vlastnými telami zakrývali hradbu skál so zrútenej veže. Na príkaz kráľa vyhrabávali spod sutín ostatky kráľovnej a princeznej. Pán mesta vypočul vôľu svojej sestry a rozhodol sa, že ich spoločne pochovajú do rodinnej hrobky.

Keď sa pri vojakoch zastavil nejaký zvedavý mešťan, hneď ho odohnali preč. Kráľ si neželal, aby sa ľudia tomu prizerali ako cirkusu. A predsa, ľudia chápali, že sa v tej chvíli deje niečo smutné. Hoci bolo námestie preplnené, predsa ostávalo nezvyčajne tiché. Dokonca aj trhovisko mlčalo. Nik nekričal, že ponúka nový tovar. Obchodníci sa neprekrikovali, len aby ku sebe prilákali viac zvedavcov. Ak by v tej chvíli Kristína privrela viečka, uverila by, že námestie je úplne prázdne. Počula by len vojakov, ako neúnavne odhadzujú kamene z kopy skál.

Kristína od nich odvrátila zrak. Nechcela v sebe vyvolávať obrazy toho, čo nachádzajú pod skalami. Tie telá sú tam už dlhé mesiace. Ktohovie, čo z nich ostalo? Na to teraz myslieť nemôže!

Obrátila hlavu a zadívala sa smerom k uličke, z ktorej by už mal čochvíľa vyjsť Samuel. V noci, keď odchádzal z jej domčeka, prisľúbil, že ju ráno vezme na trhy, aby sa nemusela sama predierať davom zvedavých mešťanov.

Kristína bola vďačná, že ho má. Bez neho by ostala ako sirota. Veď ona ani nič iné, iba Samuela a tetu Martu, v srdci nemala. Netúžila po šatách, domoch a majetkoch. Nesnívala o mládencoch a dobrodružstvách s nimi. Títo dvaja boli pre ňu všetkým. Jej skutočnou rodinou. A teraz, keď je teta preč, bez prítomnosti Samuela by sa najskôr utopila v slzách a výčitkách.

Dívala sa hore mestom. Prechádzala z jednej tváre na druhú, chlapca však medzi nimi nevidela. Nie, on nemešká. To len ona vyšla na čerstvý vzduch skôr.

Sklonila hlavu, aby jej nebolo vidno do tváre a dívala sa do zeme. Vedela, že Samuel sa tu nezjaví hneď len preto, že si to želá. Možno ako deti sa tak hrali, keď ich dospelí nahovárali, že ak si niečo budú želať z celého srdca, že sa to stane. Ona však už nie je dieťa. Vie, že takéto zázraky sa nedejú. Nie žeby na zázraky neverila, avšak takéto by považovala za zbytočné.

,Samuel,' vyslovila to meno v duchu, akoby malo moc zahnať do kúta všetky jej tiene a obavy.

Spomenula si, ako mu navrhla, že by mohli bývať spolu. Najskôr videla, že tie slová ho vystrašili. Prekvapila ho. A predsa, hoci na krátky okamih stratil reč, sa ju po chvíli snažil presvedčiť o tom, že tie slová ho nijako neurazili. Taktne jej iba vysvetlil, čo ho uraziť mohlo, že ich nemala vysloviť ona, ale on.

Samozrejme, že Kristína tomu rozumela. Ktorý chlap by chcel, aby ho o ruku žiadala žena? Čo však raz povedala, nevezme späť. A Samuel určite chápe, že odvahu povedať tie slová jej dodal strach z toho, že jej teta odchádza do paláca a ona ostane sama v domčeku. Dosiaľ sama nikdy nežila. Nevie, aké to je nemať v chyži nikoho. Určite však vie, vidiac smutné oči vdov či vdovcov, stareniek či starcov, ktorí nemajú viac nikoho, že samota má jedovaté pazúry, ktoré si sám človek z tela vytrhnúť nemôže. Potrebuje k tomu iného. Priateľa. Spolupútnika. A jeho prítomnosť, ktorá ako jediná rozpúšťa ľady osamelosti.

Ako keby podvedome cítila, že je už blízko, dvihla hlavu a pozrela smerom do mesta. Chlapec, vo voľných hnedých nohaviciach a bielej košeli, rozopnutej po okraj jeho hladkej chlapčenskej hrude, k nej kráčal rezko a s úsmevom na tvári.

,Robí to kvôli mne!' uvedomila si. Usmieva sa kvôli nej. Ona predsa vie, že nielen on, ale celá rodina kováča smúti za tetou rovnako ako ona. A hoci to Samuel všemocne zakrýva, vidí mu na očiach i na tvári, že ho z jej nečakanej smrti bolí na srdci. Pre ňu, len aby bolo menej bolesti na zemi, sa však premáha a delí sa s ňou o posledný kúsok svetla, ktoré v ňom ostalo.

Kristína možno predtým pochybovala, či by ju po dlhých rokoch priateľstva dokázal Samuel naozaj milovať. Posledné dni a hodiny, odkedy sa pohádala s tetou a utiekla pred ňou do sadu, jej však dokázali, že si robila zbytočné obavy. Ich srdcia boli spojené odjakživa. A teraz sa konečne dotýkajú spôsobom, po akom túžili. Tie dve boli stvorené pre seba. Stvorené, aby sa z dvoch stalo jedno.

Samuela prekvapilo, že vidí Kristínu pred domom. Nedal to však na sebe nijako poznať. Potešilo ho, že je v poriadku a že sa neskrýva pred svetom kdesi v kúte kuchyne. Pridal do kroku, uvoľnil napäté svaly na tvári a obdaroval ju úsmevom.

Len čo sa k nej priblížil, vzal ju do rúk, pritlačil si ju ku sebe a pobozkal ju na líce. Takto sa vítať si zvykli už pred rokmi. A nijako to nezmenil ani fakt, že mu Kristína v sadoch odkryla svoje city. Vyjavila iba to, čo už jeho rodičia a jej teta dávno tušili.

V tú noc, keď sa vrátil domov, premýšľal, ba sa aj hanbil, že on tie svoje zamlčal. Neurobil to však zámerne. On predsa nemá čo skrývať. Upokojoval sa, že ich odhalí v pravý čas. Avšak skôr, než by to urobil, teta Marta umrela. Musí teda vyčkať. Nie je predsa hlupák, aby jej odkrýval city práve teraz. Kým sa nevyplavia slzy smútku, slzy radosti musia počkať.

"Čakáš dlho?" opýtal sa láskavo, keď sa od neho Kristína odtiahla.

"Len teraz som vyšla," odvetila a mocne ho držala za ruku. On vedel, že ju nepustí, kým budú na očiach. Vnímal jej krehkosť, akoby bola zo skla.

"Nenechávaj ju samú!" prízvukovala mu včera matka. "Nepýtaj sa jej, čo môžeš pre ňu urobiť. Nedobiedzaj! Nevyzvedaj! Buď tam, buď pri nej a ona ti sama ukáže, čo potrebuje!"

Jemne zatlačil na tú maličkú ruku v dlani, len aby jej tým jednoduchým gestom dal najavo, že ju bude držať a že ju nepustí.

"Vzala si košík?" opýtal sa a keďže zakývala hlavou, dodal: "Vezmem ho ja!"

Díval sa jej do očí, pustil ju a vbehol do jej domčeka. Rýchlo preletel cez kuchyňu, okolo vysokého komína a širokého stola, kde pod policami v kúte visel pletený košík. Strhol ho zo steny a vrátil sa von. Ponúkol Kristíne ruku, ona si ju hneď vzala a spoločne sa vydali smerom k trhovisku.

Samuel ju viedol najkratšou cestou, mešťanom sa však vyhnúť nemohli. Kým niektorí sa pri nich zastavovali, iní ich zoširoka obchádzali. Tú voľbu predsa pozná každý: postaviť sa smútku čelom alebo ho obísť.

"Úprimnú sústrasť," počuli raz a potom znova a znova.

Kristína mlčala. Vždy iba pokývala hlavou a pohli sa ďalej. Ak bolo potrebné niečo povedať, urobil to Samuel.

"Bola to dobrá žena," povedal muž s holou hlavou a dlhými fúzmi pod nosom. "Múdra žena..."

Samuel premýšľal, či by nebolo lepšie, ak by sa vrátili a nakupovať by išiel sám. Aj jeho tie reči, síce dobre mienené, pálili, ako keby mu sypali do otvorených rán stále viac a viac soli. Nahlas to však nenavrhol. Uvedomoval si totiž, že ak tým neprejdú dnes, budú s tým musieť bojovať zajtra alebo pozajtra, až kým tí ľudia nedostanú príležitosť prejaviť im svoju spoluúčasť.

"Mama si želá, aby si sa presťahovala k nám," povedal, keď sa rozlúčili s ďalším mešťanom. "Iba na chvíľu, kým," pokračoval, ona mu však skočila do reči.

"Nie," odvetila potichu, že ju takmer nepočul.

Chcel jej povedať, že iba na chvíľu, kým sa nevyjasní, čo bude s ich spoločnou budúcnosťou. Nedala mu však k tomu príležitosť.

Keď sa o tom včera zhováral s matkou, predpokladal, že Kristína takto zareaguje. A tak sa jej opatrne spýtal, či by sa na chvíľu nemohol presťahovať on k nej. Len na istý čas. Len na tú krátku chvíľu, kým si Kristína privykne, že je teta Marta preč.

"Ani počuť!" odvetila mu rázne matka.

Samuel čakal, že sa ho bude pýtať, či premýšľa nad niečím, o čom by ona s otcom mali vedieť. Matka to však neurobila.

"Ponúkam ti svoju izbu," prehováral Kristínu Samuel. "A okrem toho, boli by sme stále spolu..."

"Môžeme byť spolu, aj keď sa k vám nepresťahujem," odvetila.

Znelo to, ako keby ho povzbudzovala k tomu, aby ju požiadal o ruku. Veď to by všetko zmenilo. On však vedel, že takto teraz nepremýšľa. Iba hovorí, že už teraz môžu spolu prežívať toľko času, koľko sa im len zachce. Nemusí sa nikam sťahovať. Už teraz sú spolu od skorého rána do neskorého večera.

"Nemôžem odísť, Samuel," dodala ešte. "O domček sa treba starať. Nemôžem ho nechať prázdny. Musím sa o neho starať..."

Hovorila to, akoby dom bol sirota, ktorú po sebe zanechala teta Marta.

Nebude ju prehovárať. On jej predsa rozumie. Ani on by sa nechcel sťahovať, ak by bol na jej mieste. A okrem toho, neutečie od spomienok, ktorých je ten domček plný.

"Tvoju tetu si pamätám ako malé dievčatko, ako princeznú," prihovoril sa im neznámy šľachtic. "Už vtedy mala v očiach celý svet!"

Kristína prikývla. Nevedela, čo na to povedať.

"Celý život," zašepkal Samuel. "Ona tak žila, ako keby jej patril celý svet..."

Tie slová vyslovil s obdivom, nie s výčitkou. Dobre si pamätal, ako o nej kedysi hovorili niektorí mešťania, že je tvrdohlavá a panovačná ako vládca. Ona sa tak naozaj správala. Za jej činmi sa však skrývala nezištná starostlivosť, ktorej mnohí nerozumeli. Ona by nikomu neublížila iba z rozmaru. Nebola v nej pomstychtivosť, ani túžba ponižovať alebo ovládať druhých. Bola plná starostlivosti, ako keby každý, bez výnimky, patril do jej veľkej rodiny.

"Plakal som, keď odišla do svätyne," priznával šľachtic. "A plakal som aj v noci, keď sa rozozvučali zvony," mierne sa uklonil a dodal: "Prijmite moju hlbokú a úprimnú sústrasť..."

Kristína znova prikývla, kým Samuel mu vďačne podával ruku. A hoci mala oči plné slz, neutrela ich. Ukazovala ich hrdo, akoby to boli kráľovské perly.

"Možno len na pár dní." Samuel sa vrátil k rozhovoru o jej sťahovaní. Chcel to ešte raz skúsiť. Jemu sa totiž tá myšlienka páčila. A tiež súhlasil s matkou, ktorá opakovala, že Kristína nesmie ostať sama. U nich doma je ich vždy veľa. Či v kuchyni alebo na dvore, nikdy tam človek nie je sám.

"Ak sa ti to nebude páčiť, tak sa vrátiš domov," dodal.

Kristína zastala a obrátila sa k nemu čelom. Mocne ho chytila aj za druhú ruku. Pozrela na neho očami, plnými vďačnosti.

"Samuel," zašepkala láskavo. "Viem, že sa kvôli mne trápiš... aj pre tie slová, ktoré som ti povedala."

Žmurkla a z plných viečok jej na líce padli slzy. Nadýchla sa a pokračovala: "Teraz to nechajme tak, prosím... vrátime sa k tomu po pohrebe, dobre? Ku všetkému, čo hovorí tvoja mama, ku tomu, čo som hovorila ja, ba aj ku tomu, čo si ty dosiaľ nepovedal..."

"Máš pravdu," súhlasil a prikývol.

"Bez teba by som nič z toho, čo teraz prežívam, nezvládla," zašepkala ešte. "Možno to neviem vyjadriť slovami, ver mi však, že celé moje srdce ti ďakuje..."

Pustila mu jednu ruku a hneď, bez toho, aby čakala, či na to niečo povie, vykročila smerom ku trhovisku. A on si znova uvedomil, čo mu prízvukovala včera matka: viac ako na jeho slovách záleží na jeho prítomnosti.

Neboli ešte ani v polovici cesty ku trhovisku, keď im cestu zatarasila meštianka s malým dievčatkom na rukách.

"Úprimnú sústrasť," vyslovila matka, Kristína sa však dívala do bledomodrých očí uprostred detskej tváričky. Koľko v nich bolo slobody a bezstarostnosti, že túžila hneď sa z nich napojiť. Nechať sa nimi poláskať a rozveseliť. Rozmaznávať a ospevovať. Natiahla ruku a poláskala dieťa po líci.

"Požehnané," pošepla a pozrela na matku. "Nech je tvoje dieťa požehnané!"

Dievčatko otočilo tvár a skrylo sa matke do vlasov.

"Neboj sa," povzbudzovala svoje dieťa žena. "To je Kristína! Veď už si ju videla, nepamätáš? To ona ti dala ten kvietok, čo som ti potom zastrčila do vlasov a nedovolila si mi dať ti ho dole, ani keď si išla spať..."

Dieťa ju však nepočúvalo.

"Nechaj ju, Klára," usmiala sa na ňu Kristína.

"Toľko o tebe rozprávala... že by ťa chcela vidieť znova," ospravedlňovala dievčatko matka. "Neviem, prečo to robí..."

Kristína to vedela. Bola plná smútku a dieťa to cíti, ako keby mala každá ľudská emócia svoju vôňu a svoj smrad. Ako smútok, ktorý páchne po plesni. Dieťa sa neodťahuje od nej, ale od jej smútku.

,Múdre dievčatko,' napadlo jej. ,Len nech ťa moja pleseň nezraní...'

"Samuel?" oslovil ich zrazu hlas od chrbta.

Matka sa obrátila a išla mu z cesty. Samuel otočil hlavu a pozrel do očí mužovi na koni.

"Oto," pozdravil ho chlapec a obrátil s k nemu celý. Kristína privrela viečka a položila si hlavu na jeho rameno. Chcela si pamätať tie detské oči. Chcela na ne myslieť, utopiť sa v nich a upokojiť.

Rytier zoskočil z koňa. Dopadol na zem s dunením, ako keď sa uvoľní skala a zletí dolu. Na širokých pleciach sa mu vypínala hlava ako osamelá hora uprostred pustatiny. Nakrátko ostrihané vlasy mu už nad ušami zosiveli, rovnako husté strnisko okolo úst. Tvár mal popukanú ako zem a oči veľké ako studne v nej.

Samuel videl, že je pripravený na cestu. A ozbrojený. Spoza hlavy mu trčala rukoväť dvojručného meča, ktorý mal upevnený v hrubej koženej pošve na ramenách. Za opaskom mu visela dlhá dýka a plný mešec.

Rytier prehovoril ako prvý: "Posiela ma Yan. Hľadal som ťa doma, rodičia mi však povedali, že ťa nájdem tu," pozrel na Kristínu a dodal: "Úprimnú sústrasť..."

Kristína sa ani nepohla.

Samuel mu podal ruku a čakal, že mu povie, prečo ho hľadá.

"Yan ma požiadal o pomoc," vysvetľoval mu rytier. "Tereza sa ešte nevrátila z divočiny. A ty si bol s ňou naposledy, však? Pomohlo by mi, ak by si mi povedal všetko, čo vieš..."

"Bol som v Čeľustiach," odpovedal mu hneď chlapec. "Ja som vstúpil do podzemia, kým ona ostala pri starej chatrči. Keď som vyšiel z jaskyne, Tereza bola preč. Odvtedy som ju nevidel..."

Povedal iba to, čo aj Yanovi. Veď on nič nevie. Netuší, kam mohla ísť, ani prečo na neho nečakala pri jaskyni, kým z nej nevyjde?

"To mi už povedal Yan," odvetil sklamane rytier.

"Lebo toto som mu povedal ja," prikývol Samuel a dodal: "Viac neviem... bola preč a ja neviem prečo, keď mi sľúbila, že so mnou ostane..."

"Myslíš, že by som mal začať hľadať tam?"

"Pri Čeľustiach?" opýtal sa a keď rytier prikývol, pokračoval: "Tam a v celej Spiacej doline..."

Povedal to, lebo sám netušil, kde by mohla byť. Poradil by mu, aby prešiel všetky cestičky a každý les, lenže ak ju bude chcieť nájsť, napokon to beztak bude musieť urobiť aj bez jeho rady.

"Nestalo sa niečo nezvyčajné, prečo by utekala alebo...?"

"Celý ten les je nezvyčajný, vieš," pripomínal mu chlapec. "Určite poznáš príbehy, ktoré si o ňom ľudia hovoria..."

"Snáď im neveríš!" zamračil sa rytier.

"Len nedávno som sa odtiaľ vrátil a musím priznať, že ten les je naozaj desivý," rozhovoril sa Samuel, ako keby mal pocit, že ho rytier zosmiešňuje. "Odporúčal by som ti navštíviť Starú... zastavil som sa tam cestou späť a jeden sedliak mi hovoril, že im ten les v posledných týždňoch vzal dve deti..."

"Starú?" divil sa Oto. "Myslíš tú osadu?"

"Hej," prikývol. "V Spiacej doline nie je nič iba smrť!" predniesol vážne a zreničky sa mu rozšírili ako lekná na jazere. "Toto mi povedali: pravdu tam nehľadaj, iba smrť!"

"Tak pôjdem najskôr tam," poznamenal rytier zamyslene. "A na Terezu si sa ich nepýtal?"

Chlapec pokrútil hlavou, keďže vtedy mu to ani na um neprišlo.

"Ďakujem, chlapče," rytier mu podal ruku a vysadol do sedla. Pozrel na Kristínu a dodal: "Opatrujte sa!"

Chlapec prikývol.

Samuel na posledné hodiny Terezu takmer vymazal z pamäti. Vedel predsa, že ona je viac doma v divočine ako v meste. Všetku jeho pozornosť vzala Kristína a okolnosti smrti tety Marty. Považoval za zbytočné zaťažovať sa príbehom, ktorý nijako nedokáže ovplyvniť. Nebyť rytiera, na Terezu by nepomyslel ani dnes.

Kristína na neho pozrela. V očiach mala zvláštny pokoj. Potešilo ho to.

"Ona sa nechce vydávať!" povedala, akoby predpokladala, že Samuel v tej chvíli premýšľa nad tým, či ho znova bude upodozrievať z vymyslenej náklonnosti ku Tereze.

"Nie," súhlasil a jemne sa usmial.

Páčilo sa mu, že to povedala. V tej vete zaznelo ospravedlnenie za to, ako sa k nemu správala pred niekoľkými dňami a zároveň ubezpečenie, že to viac neurobí. Mohla to povedať aj konkrétnejšie. Takto to však bolo bezpečnejšie. Veď oni si rozumejú, aj keď slová nemajú presné významy a obrazy.

"Myslíš, že sa na to trhovisko dostaneme ešte dnes?" pošepla a kútiky úst sa jej zachveli, ako keby chceli vykúzliť úsmev. Narážala tým na to, že nie sú schopný prejsť viac ako dva metre bez toho, aby ich niekto nezastavil.

"Môžem ťa odprevadiť naspäť ku domčeku a nakúpiť pôjdem sám," navrhol, nad čím už premýšľal. "Mne dajú pokoj..."

"Nie," pokývala hlavou a vykročila vpred. "Čerstvý vzduch mi robí dobre," pozrela mu do očí a dodala: "Rovnako ako tvoja prítomnosť..."

,Nie, dnes jej ešte nič nepoviem,' zaprisahával sa v duchu, hoci ho prepadlo intenzívne nutkanie podeliť sa s ňou o svoje vnútro rovnakým spôsobom, ako to prednedávnom urobila ona. Najskôr pohreb. Takto to povedala. Potom ostatné.

Nechal sa ňou ťahať vpred, bližšie ku trhovisku. Voľnou dlaňou si utrel z čela kvapky potu a zadíval sa k nebesám. Obloha bola biela, hoci bez mráčika a tichá, akoby všetko živé, čo používa krídla, zaliezlo nenávratne do tmavých dier. Kým tam hore čakajú, že sa ochladí, ľudia na zemi sa nezastavia, ani keby slnka z neba padali.

"Čo nám treba nakúpiť?" vyzvedal Samuel. Nechcel, aby mlčali. V tichu hovoria duše a tie sú teraz plné clivoty. Potrebujú rozptýlenie. Potrebujú hluk ľudských hlasov. Potrebujú bežné veci, každodenné zbytočné rozhovory, obyčajné reptania, ponosovania, nadšenia i obdiv.

"Ja ani neviem," pokrčila plecia Kristína a zadívala sa na neho. "Do kuchyne som ani nepozrela... neviem, čo mi chýba..."

"Zeleninu, ovocie, sladkosti," premýšľal nahlas, len aby niečo hovoril.

Kristína spomalila a jemne k nemu pootočila hlavu, dívala sa však stále pred seba.

"Premýšľala som," začala opatrne. Hlas mala vážny, avšak pevný ako oceľové laná. "U nás doma sme nikdy nič nevyhodili. Teta, vždy všetky veci, ktoré sme nahradili novými, zaniesla Mariane, ktorá sedáva na konci trhoviska a nič nepredáva!"

,Mariana?' Samuela to meno prekvapilo. Dosiaľ o nej nepočul.

"Ona zbiera nepotrebné veci a potom ich rozdeľuje chudobnejším od nás..."

"Aha," pritakával Samuel.

"Chcela by som, aby si prišla vziať... tie veci," zaváhala, potom však rýchlo dodala: "Po tete Marte!"

Prekvapilo ho, že sa Kristína rozhodla tak rýchlo. Nijako to však nekomentoval. Je to len a len jej rozhodnutie. Su takí, ktorí si nechávajú veci po nebohých celý život, avšak aj takí, ktorí sa ich vzdajú hneď. Nik nemá právo súdiť ani jedných ani druhých, lebo nie sú slová, ktoré by dokázali opísať akýkoľvek ľudský bôľ, ani váhy, ktoré by ho dokázali zmerať.

"Uvoľnila by sa tak jedna izba," zašepkala a pozrela na neho. "Do budúcna," dodala potichu a znova pridala do kroku.

"To je dobre," predniesol vážne, hoci ho jej nepriame vyzradenie, že už teraz pripravuje domček pre nich dvoch, potešilo, ba takmer aj rozosmialo.

Kristína zrazu zastala. Neurobila to však iba ona. Mešťania, ba aj obchodníci pred nimi zastali tiež. Prestali pracovať, stíchli a každý, kto bol v tej chvíli na námestí, sa otočil a zadíval k palácu.

Samuel sa obzrel zvedavo za seba. Na najvyššom schode stál hlásnik v uniforme. Hlavu mu zakrýval široký klobúk, pre ktorý mu nebolo vidno do tváre, schovanej v čiernom tieni. Cez rameno mal prehodený kožený remeň, na ktorom mu visel široký bubon. Ruky, v ktorých zvieral paličky, držal natiahnuté vysoko nad hlavu. Práve to spôsobilo, že dav spozornel. Chystá sa hlásenie.

Kristína sa pritisla k Samuelovi a obaja sa dívali na schody.

Hlásnik začal pomaly spúšťať ruky nad bubon. Vystrel sa ako svieca a tenkými drevenými paličkami začal bubnovať. Mešťania stíchli a spozorneli. Keď námestie onemelo a znehybnelo, vojaci, ktorí dovtedy chránili vlastnými telami miesto, kde hľadali ostatky princeznej a kráľovnej, sa rozostúpili ako vráta na stodole. Dvaja z nich niesli na pleciach holú drevenú debnu. Malú, úzku a krátku, určite nie väčšiu ako detská kolíska. Ostatní vojaci pred ňou hneď pokľakli na kolená a mešťania ich nasledovali.

Len niektorí, akoby zamrznutí, tak neurobili. Ani Samuel nepokľakol. Prepadla ho tá istá desivá predstava ako tých, ktorí ostali stáť s ním: ,Koľko z nich našli? Z kráľovnej a princeznej? Koľko? Keď sa vošli do tak malej truhličky?'

Bol by ostal na nohách, ak by ho Kristína hneď neťahala k zemi. Rýchlo pokľakol a zaslzenými očami sledoval, ako ju nesú hore schodmi - truhlicu, malú a stiesnenú, takú nedôstojnú schránku pre tých, ktorých do nej vložili.

,Rodina bude konečne spolu!' napadlo v tej chvíli Kristíne, keď videla, ako ich nesú do paláca, do kráľovskej siene, kam budú od zajtra rána až do obeda prúdiť mešťania, sedliaci i šľachtici, ženy i muži, starčekovia, starenky i deti, aby im povedali posledné slovo na rozlúčku, posledné ďakujem a posledné dovidenia.

Až potom ich v dlhom sprievode odprevadia do tmy kráľovskej hrobky, kde čas už len stojí a neplynie.