CH02 - prvá - 05

Yan, vystretý ako na špagáte, sedel na lavici blízko kráľových komnát. Dlhá chodba s vysokým zdobeným stropom žiarila silným svetlom. Steny zbeleli ako sneh a farby na obrazoch, z ktorých na neho civeli dávni vládcovia mesta, sa rozžiarili, akoby mŕtvi ožili. Cez vysoké okná prenikali do vnútra tichej chodby pásy ostrého svetla, v ktorom poletovali šantivo ako motýle maličké zrniečka prachu.

Radca sa pomrvil a sklonil hlavu k hrudi. Pohľadom preletel svoju novú čiernu uniformu. Prešiel po nej dlaňou zvrchu nadol. Dvakrát.

,Čierna zachytáva prach,' napadlo mu a urobil to znova. Prstami z nej odlepil osamelý vlas, dvihol ho pred oči a premýšľal, komu patrí.

Takto iba zabíjal čas. Samozrejme, že to bol jeho vlas. Tereza mu raz navrhla, že ho ostrihá dohola. Vraj starcovi, akým sa už dozaista stal, pristane aj holá hlava. Povedal jej vtedy, nech sa nestará. Myslela to dobre, jemu sa však jej nápad vôbec nepáčil. Vedel, že sa ľudia z neho smejú, aj že ho volajú Trpaslík. Majú doma zrkadlo a tak vidí, že nie je krásavec ani v tvári ani v očiach. Neželal si zohaviť sa ešte viac. Hej, presne to mu prišlo na um, keď mu Tereza navrhla, že mu vyholí lebku. Sú to jeho vlasy. Riedke a nezačesané, ale stále jeho. Krása nie je vždy hladká. Občas aj strapaté vzbudzuje obdiv. Tak si to myslel.

Radca oprel hlavu o stenu a privrel viečka. Skĺzol zadkom nižšie po lavici a vystrel nohy do chodby. Zhlboka vydýchol a pomyslel na Terezu.

,Oto ju nájde!' zopakoval v duchu, čomu veril, odkedy ho vyhľadal, aby ho vyslal do divočiny za mesto. Ak ju nenájde on, tak nik iný.

Tereza nemala v paláci, keď tam žili, veľa priateľov. Určite nie medzi ženami, či staršími alebo jej rovesníčkami, rovnako ani medzi mužmi. Mládenci, ktorí usilovali o jej srdce sa popálili ako na slnku, len čo sa k nej priblížili. Starší hovorili, že takú by do rodiny nechceli. Nevedela taktne mlčať, pokorne sklopiť zrak a poslúchať. Takú by naozaj nechcel nik. Jediný Oto, ten by o nej nikdy nepovedal zlé slovo.

Medzi Terezou a rytierom bolo odjakživa zvláštne priateľstvo. Oto, bezdetný starý chlap, verný kráľovstvu a jeho pánom, v nej možno uvidel, čo mu život, naplnený službou a povinnosťami vzal.

"Naučíš ma jazdiť na koni? Naučíš ma bojovať s mečom? Chcem byť rytier ako ty!" takto sa mu predstavila sotva sedemročná Tereza pred rokmi. Chvíľu ho sledovala z kúta. Potom sa odvážila vstúpiť na cvičisko. Potiahla ho za košeľu, pozrela na neho nedočkavými očami a vážne predniesla: "Chcem byť ako ty!"

Rytier neprotestoval. Neodohnal ju od seba len pre to, že bola ešte dieťaťom, ani pre to, že ho o výcvik požiadalo dievča. Sklonil sa k nej a v tej chvíli sa zamiloval do detských očí, akoby už vtedy videl, že ona sa nechce iba hrať, ale že naozaj chce byť ako on.

Keď Oto predstúpil pred Yana a požiadal ho, či by mohol trénovať jeho Terezu, radca takmer spadol z nôh. Samozrejme, že mu to spočiatku nedovolil. Kto to kedy videl, aby sa dievča, ktoré sa má v budúcnosti stať dvornou dámou, oháňalo mečom a jazdilo na koni rozkročmo ako chlap.

"Nie!" povedal mu vtedy radca rázne a rytier to pokorne prijal.

Rytier áno, Tereza však nie! Nasledujúce týždne mu to svojou trucovitosťou a tvrdohlavosťou stonásobne vrátila.

"Nie!" Takto odvtedy odpovedala na každú jeho otázku.

"Oblečieš si tie šaty?"

"Nie!"

"Pôjdeš so mnou do mesta?"

"Nie!"

"Kráľ a kráľovná nás pozvali na večeru, budeš dobrá, však?"

"Nie!"

Yan vedel, čo to nie znamená. Vždy, keď otvorila ústa, pripomenula mu, že jej nedovolil robiť, po čom celým srdcom túžila. Trvalo to celé tri týždne. Za ten čas z jej úst v jeho prítomnosti nevyšlo iné slovo. Vždy iba nie. Nevidel viac než chladnú tvár a oči, v ktorých pre neho neostalo ani kúsok svetla. Odpudila ho od seba silou, akú dosiaľ u žiadneho dieťaťa nevidel.

,Vyspí sa z toho a nájde si inú záľubu!' predstavoval si Yan, že aj jej trucovitosť má svoje hranice. Ako veľmi sa mýlil.

Tereza celé dni sedela na okraji cvičiska a trpezlivo sledovala rytiera. Jedla iba večer, aby jej nič neušlo. Na noc sa zatvárala do svojej komnaty a odmietala sa priateliť či zhovárať s inými. Tvár mala večne zamračenú a ústa tiché. Nezaujímalo ju iné, iba rytier a jeho zručnosti.

Oto videl, že ho to malé dievča dennodenne pozorne sleduje. Týždeň. Dva týždne. Tri. Za ten čas, tá maličká, nikdy neurobila jeden zbytočný pohyb alebo gesto. Nenapodobňovala ho. Nepriniesla si so sebou drevenú palicu a neskúšala opakovať jeho pohyby. Ani raz si nedovolila priblížiť sa ku nemu a presviedčať ho o tom, aby ju trénoval potajme. A on ju za to obdivoval, zvlášť jej trpezlivosť nasledovať túžbu stať sa bojovníkom ako on.

Yan napokon nemal na výber, skúsil však ešte posledný úskok. Vstúpil na cvičisko, tak aby ho Tereza sediaca na jeho okraji videla a potichu oslovil rytiera.

"Dovolím ti ju trénovať," predniesol tak, aby ho ona nepočula. "Prosím ťa však, aby si ju od začiatku cvičil tak, aby ju celé toto tu," ukázal rukami okolo seba a dodal: "Aby ju to hneď prešlo!"

Rytier prižmúril viečka a prísne sa zadíval na muža, ktorý vzrastom pripomínal chlapca. Urobil krok bližšie, sklonil sa k nemu a rázne odvetil: "Nebudem ti robiť šaša, pane!"

Yan hneď pochopil, že ho svojou prosbou urazil. Cúvol, otvoril ústa, slovo však nepovedal, lebo rytier ešte neskočil.

"Alebo ju budem cvičiť po svojom, ako sa patrí!" precedil cez zuby. "Alebo ju tu necháme sedieť aj naďalej. Trpezlivosť na to má, pane!"

Radca vedel, že rytier má pravdu. Tereza sa nevzdá. Bojuje už tri týždne, tak dlho, že už možno ani nevie, či bojuje s ním alebo za seba. Bol si však istý, že teraz už neprestane.

"Nech je teda po tvojom!" vyriekol napokon radca.

A odvtedy, hoci Yan dúfal, že len čo jej dovolí robiť, čo jej najskôr zakazoval, že ju tá hlúposť s bojovaním a jazdením na koni omrzí, sa medzi rytierom a Terezou, dennodenným výcvikom, vytváralo puto, podobné tomu, aké zažívajú otec a dcéra.

Ak sa teraz Yan rozhodol požiadať o pomoc Ota, veril, že ju bude hľadať v divočine dovtedy, kým ju nenájde. Dostal predsa poverenie od samotného kráľa. To nie je úloha, ktorú má splniť do večera. Aj keby mal byť z mesta dlhé mesiace, nik mu to nebude vyčítať. Len nech nájde a privedie Terezu domov.

,Oto ju nájde!' zopakoval v duchu a v tej chvíli sa obraz stratenej Terezy, ktorú rytier zaiste privedie domov, premenil na obraz mŕtvej Marty. Jedna bolesť strieda druhú. Tá nemá prestávky a nedovolí úľavu.

Ráno, keď vstúpil do paláca, zastavil sa na chvíľu v rytierskej sieni, kam dočasne uložili princeznú Ninu. Strážia ju štyria vojaci. Dovolili mu, aby sa k nej priblížil. Marta už bola pripravená na obrad, na svoju poslednú pozemskú cestu.

Ženy, ktoré kráľ poveril, aby ju pripravili, ju obliekli do bielych šiat, ktoré z Čeľustí priniesol Samuel. Yanovi sa nepáčilo, že ju obliekajú do šiat kňažnej, keďže Marta v Anavin neverila. Kráľ však trval na tom, aby bola pochovaná v odeve, tom poslednom, aký ešte nosila v mene kráľovskej rodiny.

Okolo krku jej uviazali širokú čiernu šatku, znamenie poslednej svadobnej cesty. Žiadna iná ju už nečaká. Ani svadba, ani cesta. Len tá do kráľovstva, kam odchádzajú mŕtvi.

Tvár mala bez závoja a vlasy bez šperkov. Šedú a chladnú pokožku jej už nezdobili vrásky. Oči jej prikryli dvoma ploskými kamienkami. Na jednom bol nakreslený mesiac, symbol noci, na druhom slnko, symbol dňa. Znázorňovali prechod do nového života, kde nad ňou už ani noc ani deň nebudú mať žiadnu moc.

Do rúk, položených na bruchu, jej zastrčili medený kľúč, aby si ním otvorila bránu na druhom brehu. Na hruď jej položili malý kožený mešec, v ktorom bolo desať zlatých mincí. Ľudia hovoria, že to je dar na cestu do neznáma, kde ju čakajú neznáme výdaje. Nech je teda pripravená.

Nohy mala bosé, avšak medzi prsty jej vložili osem maličkých kvietkov. Každý bol iný, ako boli iné cestičky, po ktorých kráčala životom.

Yan sa jej dlho díval do tváre. Želal si, aby otvorila oči, natiahla ruky a prehovorila. Len nech ho zavolá po mene. Len nech vstane. Nech je to všetko, čo sa udialo posledné dni, len desivá nočná mora, z ktorej sa čoskoro prebudí.

,Marta je preč!' uvedomil si znova.

V duchu sa vracal na pustatinu pred svätyňou. Videl Martu rozprávať sa s kňažnou, ktorá sa jej ani nevzpierala ani nevyhrážala. Vzala svoje služobnice do vnútra, kde čakali, ako princezná zatvorí brány svätyne. Vojaci ničili fakle. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mala stať tragédia. A potom princezná vystúpila na schody. Zamávalo s ňou ako s osamelou bylinou, podlomili sa jej nohy a padla na zem ako podťatá.

Veľmi sa snažil nájsť v tom príbehu niečo, čo by mu odhalilo príčinu jej choroby a rýchlej smrti. Lenže na okolí nebolo živej duše. Iba on, princezná a vojaci. Nemohla ju prekliať kňažná, tá už bola preč. A ak by to aj mala urobiť ona, ako by to urobila? Nik predsa nemá takú moc, aby slovom zabil človeka.

Zo zamyslenia ho vyrušili kroky. Otvoril oči a pozrel do chodby. Narovnal sa a čakal. Bol rád, že ho prichádzajúci Elmar prebudil. Vo chvíľach samoty je ľahké ponárať sa hlbšie a viac do smútku. Normálne, ak by ho ten muž vyrušil, by prevrátil očami a utrúsil nejakú uštipačnú poznámku. Teraz bol však vďačný, že ho vidí prichádzať. Okrem toho, kráľ z neho urobil jeho pobočníka či radcu, a tak sa musí naučiť znášať jeho prítomnosť.

Elmar si ponechal svoju starú uniformu, do ktorej ho obliekol pán mesta, keď ho po smrti kráľovnej vymenoval za Yanovho nástupcu. Staronovému radcovi to však nijako nevadilo. Nech sa oblieka ako chce. Oni predsa neboli z jedného cesta. Kým Elmar dbal o svoj zovňajšok, ako keby bol každý deň svadobný, Yan sa svojim výzorom nezaoberal takmer vôbec.

Yan sa na neho znova pozrel, až keď sa k nemu posadil. Jeho opálená tvár, fúziky a vyčesané vlasy, vzbudzovali v mešťanoch rešpekt. Voňal, akoby len teraz vyšiel z horúceho kúpeľa. Yan zacítil aj nejaké cudzokrajné štipľavé korenie, nedokázal by však určiť, odkiaľ tá vôňa pochádza.

"Musíme sa porozprávať," predniesol Elmar vážne. "Skôr, ako pôjdeš za kráľom!"

Yan si ho rýchlo premeral. Hľadal v jeho očiach a tvári náznak blížiaceho sa podvodu. Nebude predsa naivne veriť, že Elmar neurobí všetko pre to, aby sa znova stal dvorným radcom kráľa on. A všetko znamená aj to, čo čestní a slušní ľudia nikdy nerobia. Musí sa mať pred ním na pozore.

"Hovor," povzbudil ho. Nepotrebuje, aby mu ten muž radil, avšak rád si vypočuje, čo má na srdci. Znova je kráľovým radcom, nič by pred ním teda nemalo ostať zamlčané.

Elmar mal v očiach zvláštnu iskru. A Yanovi sa v tej chvíli zazdalo, že ten muž má učesané nielen vlasy, ale aj mihalnice a obočie. Odohnal od seba tie smiešne predstavy a sústredene prikývol, len aby sa konečne rozhovoril.

"Navrhujem, aby sme pozvali kňažnú do paláca!" predniesol nedočkavo. "Aby ju k sebe pozval sám kráľ..."

"Na čo?" opýtal sa pokojne Yan. Nápad to bol síce zaujímavý, on však chcel počuť všetko. Nezáleží na tom, čo v tých slovách vidí on, ale na tom, čo nimi sleduje Elmar.

"Ak by bola pravda... to všetko, čo sa hovorí," pokračoval rýchlo. "O Anavin a svätyni... nevidím inú možnosť, len hľadať zmierenie..."

"Na čo?" zopakoval Yan.

"Veď som to povedal," odsekol mu netrpezlivo jeho pobočník. "Aby sme sa zmierili..."

"Na čo?" zopakoval do tretice malý muž. "Ak by bola pravda, že vežu na kráľovnú a jej dcéru zhodila Anavin. Ak by bola pravda, že to ona sama otvorila brány svätyne a nedovolila princeznej Nine ich zatvoriť," nasucho preglgol a rýchlo, len aby na to viac nemusel myslieť, pokračoval: "Ak by bola pravda, že to ona ju prekliala a zabila... tak sa pýtam: na čo?" odmlčal sa a po chvíli, ťaživým a boľavým hlasom dodal: "Na čo by bolo ešte dobré zmierenie? Veď si už vzala všetko. Svätyňu a tých, ktorých sme milovali..."

Yanovi pri posledných slovách preskočil hlas. Sklonil hlavu a zhlboka vydýchol. Snažil sa upokojiť, len aby zadržal slzy.

,Vzala všetkých, ktorých som miloval!' doznievalo v jeho mysli, ako keby tie slová stratili moc sa rozplynúť.

Yan sa nikdy neoženil. Keď bol mladší, občas nad tým premýšľal, avšak pre malý vzrast a výsmešné reči rýchlo pochopil, že nenájde takú, ktorá by ho mohla milovať. A tak všetko svoje úsilie venoval knihám a štúdiu, histórii a filozofii, len aby odohnal od seba predstavy vlastnej rodiny a detí. Keď si ho všimol mladý kráľ a ponúkol mu miesto po svojom boku, na ženbu viac nepomyslel.

Do svojho srdca za tie roky vpustil iba štyri ženy. Kráľovnú, panovníčku, ktorej sa rozhodol slúžiť celým životom. Jej dcéru, princeznú, v ktorej videl budúcu paniu mesta. Martu, vernú priateľku a spoločníčku v boji proti bezpráviu a bludom. A napokon Terezu, dieťa, ktoré mu zverili. Ani jednu z týchto žien však nemiloval ako ženu. Na ani jednu z nich sa takto nedíval.

Slová o zmierení, ktoré vyslovil Elmar, neboli pre Yana ničím novým. Sám totiž takto chvíľu premýšľal. Lenže prvým predpokladom zmierenia je pravda!

,Kto otvoril brány svätyne? Anavin?' spytoval sa v duchu radca, keď premýšľal o zmierení. ,Zhodila tú vežu ona alebo padla náhodou? Zabila princeznú Ninu? Alebo to bola choroba, náhodná a tragická, ktorú nedokážu nikdy vysvetliť?'

Samé domnienky. Polopravdy. A možno aj klamstvá. Ako možno hľadať zmierenie tam, kde nie je pravda? Ako to môžu urobiť, keď dosiaľ netušia, čo sa vo svätyni a okolo nej naozaj deje a kto je za to všetko zodpovedný?

"A čo ak nám ešte nevzala všetko?" poznamenal do ticha Elmar.

Yan sa na neho znova zadíval zvedavým pohľadom. V očiach mal slzy, nechal ich však tam. Či ich zotrie, alebo nechá oschnúť časom, beztak jeho pobočník uvidí, že mu je stále ťažko.

"A čo by nám ešte mohla vziať?" opýtal sa takmer šeptom, hoci na tú otázku by vedel odpovedať aj sám. "Za predpokladu, že to má na svedomí naozaj Anavin," dodal.

"Najskôr si vzala svätyňu," odvetil Elmar znepokojene, "potom kráľovnú, ktorá ju pred rokmi nechala zatvoriť a jej dcéru, možnú budúcu kňažnú..."

Yan prikývol. Pochopil, že Elmar uvažuje rovnako ako on. Vedel, čo bude pokračovať. Meno za menom. Smrť za smrťou.

"Potom si vzala princeznú Ninu, poslednú kňažnú vo svätyni a tú, ktorá sa rozhodla proti bohyni, ktorej mala slúžiť, bojovať!" pokračoval jeho pobočník. "Naozaj si nemyslím, že si už vzala všetko a všetkých!"

"Len to dopovedz," povzbudzoval ho Yan, keď sa Elmar odmlčal.

"To ty si radil kráľovnej, aby sfúkla fakle, však?" vyriekol tie slová ako proroctvo o jeho blízkej smrti. Elmar však neskončil. Nadýchol sa dodal: "A kráľ... ten tomu nijako nezabránil, hoci mal v rukách neobmedzenú moc... nad kráľovnou, nad princeznou i nad tebou!"

,Kráľ,' To slovo Yana prekvapilo. Dosiaľ myslel iba na seba. Na vlastné bezpečie. Naozaj premýšľal nad tým, že on je ďalší na zozname, ktorému sa Anavin, ak je naozaj živá a skutočná, bude chcieť pomstiť. Na panovníka, ktorý to mohol všetko pred rokmi zastaviť, však ani nepomyslel.

Elmar má pravdu. Prečo by mala pomstychtivá bohyňa zabudnúť na panovníka, ktorý mohol pred rokmi svätyňu ochrániť? Mohol sa postaviť kráľovnej, ba aj vlastnej sestre a tvrdošijne trvať na tom, že fakle ostanú zažaté a brány otvorené. On to však neurobil. Mlčal. Poslúchal. A so všetkým súhlasil. Bolo by možné, aby na neho Anavin zabudla?

"Keby sme aspoň vedeli isto, že to všetko robí Anavin!" vzdychol si nahlas Yan. Vtedy by naozaj bolo zmierenie jedinou cestou.

"A kto iný?" čudoval sa Elmar, že radca stále pochybuje.

"Ja neviem," pokrčil plecia starec. "Práve že to neviem..."

"Niet takého človeka na zemi, ktorý by dokázal prelomiť kúzlo kráľovskej krvi a otvoriť brány svätyne," pripomínal mu pobočník. "Niet takého muža, ktorý by dokázal pohnúť vežou paláca a zhodiť ju dolu ako maličký kamienok!"

Yan dvihol hlavu a pozrel mu do tváre. Videl v nej rovnakú starosť, pavučinu, do ktorej sa nenávratne zamotávajú tí, ktorí chcú rozumieť Anavin.

"A niet takého človeka na zemi, čo by dokázal skoliť mocnú ženu bez zbrane a bez zjavnej prítomnosti, ako to urobila Anavin princeznej Nine!"

"Nevieme, ako umrela Marta," pošepol Yan.

"Zabila ju tá bohyňa!" predniesol vážne a isto Elmar.

"To nie je vôbec isté!" zopakoval starec. Stále pamätal na to, že to všetko sú iba domýšľania, o ktorých môžu vážne hovoriť mešťania alebo kupci v krčme pri stole, nie však kráľovskí radcovia. Nepostaví sa pred svojho panovníka a nepovie mu, že za to všetko môže Anavin, keď to nevie nijako dokázať. A neurobí tak, hoci aj samotný panovník verí, že za všetko zlo môže tá bohyňa.

"Nie?" Elmar sa zaškeril a ukázal svoju skutočnú tvár. Rovnakú, pyšnú a nadutú, ako keď bol ešte hlavným radcom kráľa on.

"Nie!" obrátil sa k nemu Yan, ktorého viac už nebavilo dookola opakovať to isté a tvrdo zopakoval: "Isté je, že spadla veža. Nič viac. Nevieme prečo, ani čo tam robili kráľovná s princeznou!" Vystrel sa, zhlboka nadýchol, akoby zo vzduchu bral silu a pokračoval: "Isté je, že tie dve umreli. To je všetko. Nevieme, či náhodou alebo zámerne. Isté je, že umrela Marta. Nič viac. Ja som tam totiž bol a nevidel som nikoho, ani Anavin ani kňažnú, aby čarovali, preklínali alebo iným, tajomným spôsobom, sa chystali pripraviť princeznú o život!"

"Myslím si, že sa iba bojíš," vyriekol pobočník a vstal. Pochopil, že radcu nepresvedčí. Nebude viac plytvať svojim drahocenným časom. Urobil, čo mohol. Upozornil ho na možné nebezpečenstvo. Ostatné už nie je jeho vec.

"Bojím?" pozrel na neho zamračene Yan. To slovo sa mu nepáčilo.

"Hej, bojíš!" zopakoval Elmar. "Ak mám totiž pravdu a ak by si priznal, že za tým všetkým stojí naozaj Anavin," mierne sa sklonil, drzo a nebojácne, len aby sa viac priblížil k maličkej hlave trpaslíka a dodal: "Tak si ďalší na rade!"

Yan pomaly vstal a Elmar cúvol, len aby do seba nenarazili.

"Bojíš sa práve toho," pokračoval pobočník, "že ak je tá bohyňa skutočná, tak práve teraz premýšľa, ako ťa spratať zo sveta!"

Pobočník cúvol o krok dozadu a vystrel sa ako vojak.

"Pane," oslovil hlavného radcu úctivo a mierne sa mu uklonil. Otočil sa a vydal sa chodbou, ktorou prišiel.

Yan ho potichu sledoval. Ten muž bol namyslený, arogantný a povýšenecký, nie však hlúpy. Stačil by kúsok pokory a sám by navrhol kráľovi, aby si ho ponechal pri sebe, ak by sa jemu náhodou niečo stalo.

,Náhodou!' To slovo v ňom zadunelo ako blesk, keď sa čierna obloha premení na svetlo a odkryje tak tiene, do ktorých sa dosiaľ bezstarostne ukrývali démoni.

,Čo ak má Elmar pravdu? Čo ak je práve on ďalší na rade?'

Samozrejme, že už na to myslel, lenže dosiaľ sa o tom s nikým nerozprával. Považoval tie desivé predstavy za niečo vlastné. Boli to jeho strašiaci. Jeho fantázie. Jeho strachy. Ani by mu nenapadlo, že takto premýšľa aj niekto iný.

Dosiaľ ich považoval za prirodzený nátlak podvedomia, ktoré mu nahovára, že neskutočné sa stane, vymyslené zhmotní a hlúpe, to že ho ovládne až do špiku kosti. Práve strach, ten to všetko robí iba pre to, aby nad ním získal väčšiu moc. Niečo, čo sa deje v každom človeku, keď mu staré obavy našepkávajú a vymýšľajú ďalšie a ďalšie nové a viac strašidelnejšie, len aby sa im človek napokon poddal úplne. Nerobí vari toto strach v každom človeku? Klame a zavádza, zahmlieva a ničí, len aby sa v ňom človek napokon celý utopil?

Keď sa však o tom rozhovoril Elmar, Yan pochopil, že tie predstavy nevychádzajú len z jeho strachu. A že môžu byť skutočné viac, než dosiaľ o nich dokázal uvažovať. Tá hrozba, že Anavin si po neho príde, sa nečakane rýchlo zhmotnila do reálnej osoby, plnej hnevu a pomsty, ktorá mu čoskoro zaklope na dvere, aby ho požiadala o úroky, ktoré môže splatiť len vlastným životom.

Bol by sa v tých desivých myšlienkach zamotával viac a viac, ak by sa konečne neotvorili dvere kráľovej komnaty. Keď sa v nich zjavila šedivá hlava panovníka, Yan sa pred ním mierne uklonil a tvár sa mu zrazu upokojila.

"Čakáš dlho?" oslovil ho kráľ, otvoril dvere dokorán a pozýval ho dnu.

"Len chvíľu," zaklamal radca a vstúpil dnu.

"Skôr než niečo povieš, chcem ťa požiadať, aby sme až do pohrebu," riekol panovník a zatvoril za radcom dvere. Hlas mal svieži, avšak pokropený vnímateľným smútkom, ktorý ostáva ako mútne vody, kým sa dôstojne nerozlúči s tou, ktorú jeho srdce oplakáva.

Posadil sa do širokej pohovky a dodal: "Žiadne reči o Anavin. Žiadne reči o svätyni! Tento problém budeme riešiť, až keď ich uložíme do hrobky, rozumieš?"

"Chystal som sa ti nevrhnúť to isté!" súhlasil Yan.

Popravde, po tých slovách sa mu aj uľavilo. Beztak by nevedel, čo kráľovi povedať. Musí popremýšľať nad slovami Elmara, nad vlastnými predstavami a nad možnosťou, že rovnako ako jemu, aj pánovi mesta, hrozí reálne nebezpečenstvo.

Yan preletel pohľadom po komnate. Zdalo sa mu, že od jeho poslednej návštevy panovník dovolil vstúpiť do svojich komnát aj služobníctvu a urobiť v nich konečne poriadok. Pohľadom ostal zavesený na obraze nad vyhasnutým krbom a kráľ si to hneď všimol.

"Vždy si ho obdivoval," zašepkal.

"Hej," priznal Yan a očami prechádzal po maľbe ako prstami po skutočnom človeku.

Žena na obraze, mladá v očiach a krásna v tvári, sa dívala kamsi k oblohe. Pohľad mala priezračný ako dieťa, ktoré nepozná zlo. Hlboký, akoby rozumela svetu a jeho tajomstvám. A uhrančivý, že by sa v ňom hneď utopil každý mládenec. V oceľovom brnení, na hrudi, na ramenách i na rukách, vyzerala ako rytier z dávnych rozprávok. Medzi prstami, pritlačenými na prsia, zvierala meč, obrátený rukoväťou hore. Mala obnažený krk a vlasy zopnuté, len aby viac vynikla jej holá šija. Hlavu jej zdobila zvláštna čelenka alebo ozdoba. Tenký konárik, s listami v tvare hrušky, vytvarovaný do kruhu, jej žiaril vo vlasoch ako kráľovská koruna.

"Yana," predniesol s bázňou kráľ.

"Yana," zopakoval po ňom radca. Tá tajomná žena sa naozaj volala ako on. Tajomná, keďže ani kráľ nevedel, odkiaľ sa ten obraz v paláci vzal. Poznali iba meno, - nie však príbeh, či už skutočný alebo vymyslený -, tej ženy v brnení na obraze.

Neraz sa o ňom spoločne rozprávali dlho do noci. Z dlhej chvíle prednášali vlastné predstavy o tom, kým tá žena bola alebo mohla byť. V jednom sa zhodli vždy: určite mala kráľovskú krv!

"Tereza sa už vrátila?" opýtal sa kráľ a pohľadom prešiel z obrazu na Yana.

On vedel, prečo sa tak pýta. Kedysi dávno pánovi prezradil, že v tej žene vidí divokosť, tvrdohlavosť a húževnatosť jeho Terezy. Aj teraz na ňu myslel. Ona ten obraz nikdy nevidela. Bol si však istý, že by si ho zamilovala hneď. A možno by mala aj tú drzosť požiadať kráľa, aby jej ho veľkodušne daroval.

"Zatiaľ nie, ale Oto sa už vydal do divočiny..."

"Nájde ju!"

"Určite ju nájde!" súhlasil s ním Yan a tvár mu zmäkla. Odvrátil pohľad od obrazu a sklonil hlavu. Nechcel sa baviť o Tereze, ani o Marte a pohrebe, ktorý ich čaká zajtra. Zhlboka vydýchol do svojej čiernej uniformy a dvihol bradu.

"Chcel by som ťa požiadať o láskavosť, pane," predniesol vážne a pozrel kráľovi do očí.

"Akú?"

Na chvíľu zaváhal, keďže si uvedomoval, že to, čo hľadá, môže kráľa nielen pobúriť, ale aj rozhnevať. Dôveroval však svojim inštinktom, ktoré ho povzbudzovali, aby to skúsil. Kráľ je k nemu zhovievavejší ako po tragédii, ktorá mu vzala jeho milované ženy. Možno taký bude aj teraz.

"Dovoľ mi vstúpiť do komnát kráľovnej," vyriekol odvážne, hoci vedel, že od jej smrti sú jej izby zapečatené. Nechodí tam ani pán, ani služobníctvo.

Kráľ prižmúril viečka a prísne si ho premeral. Nespokojne sa pomrvil, akoby sedel na ihlách a prehovoril: "Čo tam chceš hľadať?"

Radca si v duchu vydýchol. Bál sa totiž, že mu to hneď zakáže. Alebo ešte horšie, že ho hneď vyženie zo svojej komnaty.

"Poviem ti, čo viem a čo hľadám," začal opatrne Yan. "Najskôr ma však vypočuj. Potom sa rozhodni, či ma tam vpustíš alebo nie!"

Keď pán mesta prikývol, že s jeho návrhom súhlasí, radca pokračoval: "Krátko pred tým, ako padla veža, mi kráľovná zverila tajomstvo a zaprisahala ma, že ak ho nebude potrebné použiť, že si ho mám vziať so sebou do hrobu!"

Kráľ spozornel. Vystrel sa, položil si ruky na stehná a trpezlivo čakal.

"V jej komnatách je tajná skrýša, ktorú poznajú všetky ženy s kráľovskou krvou v paláci," pokračoval. "Vedela o nej kráľovná, vedela o nej tvoja dcéra a nepochybujem, že aj Nina, kým ešte žila tu! Keďže sú v nej veci, ktoré sa týkajú výlučne svätyne a jej tajomstiev, dosiaľ o tej skrýši nik iný, okrem tých, ktoré sa mohli stať kňažkami, nevedel... teda ani ty, ani žiaden iný muž s kráľovskou krvou pred tebou!"

Radca sa po celý čas díval svojmu pánovi do očí. Chcel, aby videl čistotu jeho úmyslov. Nehrá hry. Nenaháňa stratený čas. Hľadá pravdu. Ak ju môže nájsť tak, že vstúpi do komnát, do ktorých už dlhé mesiace nik nevstúpil, musí veriť, že to kráľ pochopí a dovolí mu nájsť, čo mu kázala hľadať jeho kráľovná.

"Ak si kráľovná želala, aby som tú skrýšu hľadal... ak by sa jej niečo stalo," vyriekol pomaly a zhlboka sa nadýchol, "chcel by som dodržať sľub, ktorý som jej dal. Myslím si, že tam môže byť niečo, čo nám pomôže pochopiť, čo sa tu deje..."

"Sľúbili sme si, že to počká po pohrebe," napomenul ho tichým hlasom kráľ. Tvár mal bielu a pevnú ako stena.

"Viem," prikývol radca. "Vstúpil by som tam až po tom... tak ako sme sa dohodli..."

Kráľ sedel ako socha z mramoru. Ani jeho tvár ani jeho telo, nijakým zvyčajným pohybom, nenaznačili Yanovi, čo si o jeho slovách myslí. Oči mal prázdne a viečka neochvejné, že za celý čas, čo radca rozprával, ani raz nežmurkol.

"Myslíš si, že kráľovná vedela, že čoskoro umrie?" prekvapil ho napokon otázkou, ktorú si radca dosiaľ nepoložil.

On takto nepremýšľal. Smrť kráľovnej a princeznej považoval za náhodu a nie za dielo bohyne. Ak by však pripustil, že ich zavraždila Anavin, otázka, ktorú pán mesta práve položil, sa mu už vôbec nezdala nezmyselná.

"Ako by mohla?" zašepkal so zamysleným výrazom v očiach, keďže nechcel v tomto rozhovore pokračovať. Sľúbili si predsa, že počkajú.

"Dovoľ mi tam vstúpiť po pohrebe, možno tam naozaj nájdem, čo hľadáme," požiadal ho opäť Yan.

Kráľ chvíľu uvažoval. Napätá tvár sa mu uvoľnila, akoby sa po dlhej chvíli, kedy nasilu zadržiaval dych, konečne nadýchol. Nad obočím sa mu prehĺbili starecké vrásky, rovnako okolo očí, keď prižmúril viečka. Pleť mu zbledla a potichu dýchal. Zhrbil sa a posadil hlbšie do pohovky. Ako dieťa do kolísky, v ktorej jej bezpečie. Dvihol ruku a pošúchal sa pod nosom. Posunul ju vyššie a pretrel si suché čelo. Položil ju späť do lona a to isté zopakoval druhou rukou.

Vyzeral, akoby sa nevedel rozhodnúť, čo je správne, čo dôstojné, čo nesebecké a čo spravodlivé. Znova sa pomrvil a otvoril oči. Chvíľu nimi sledoval hlavného radcu. Pohľadom, prítomným i zatúlaným, chladným i teplým, na ňom dlho visel bez žmurknutia, kým neotvoril ústa a takmer nečujne neprehovoril: "Dovoľujem ti to!"

Jeho hlas znel ako ozvena z diaľky. Akoby ani nevychádzal z jeho úst.

"Dovoľujem, keď sa mŕtvi uložia do hrobky a keď sa živí znova nadýchnu!" sťažka vydýchol a až po chvíli pokračoval hlasom, akoby mu každé vyslovené slovo bralo dych. "Nech sa dni vyrovnajú a srdcia upokoja, potom ti dovoľujem, aby si hľadal, čo ti kázala hľadať moja milovaná kráľovná!"