CH02 - prvá - 06

Kristína, pripravená na poslednú rozlúčku, sa porozhliadla po kuchyni, akoby hľadala hlas, ktorý jej zaželá pekný deň alebo jej nakáže, čo má priniesť z trhoviska. Dosiaľ si nezvykla a najskôr si ani skoro nezvykne, že ju pri príchode domov nik nezdraví a pri odchode z dverí nik nepoučuje.

Od rána, len čo otvorila oči, sa nezastavila. Upratala najskôr svoju a potom aj ostatné izby na poschodí. Drhla dlážky, skrine a truhlice. Umyla schody na poschodie a potom celú kuchyňu. Riady, ktoré už dlhé týždne nik nepoužil. Police, zasypané zbytočnosťami, ktoré sa počas rokov hromadia v každej chyži. Stôl ba aj stoličky, ako keby očakávala kráľovskú návštevu. Jediný komín ostal nedotknutý. Na to nemala ani odvahu ani chuť. Keď to raz za čas robila jej teta, ona odchádzala preč. Sadza vtedy lietala vzduchom ako nočné motýle a všetko navôkol bolo mastné a čierne, že to potom museli spoločne zmývať do neskorého večera.

Postavila sa pred vysoké zrkadlo v kúte a zadívala sa na bledozelené šaty, do ktorých sa schovala. Cez ramená a obnažený krk si prehodila bielu šatku a spokojne prikývla.

,Budem sa ti páčiť!' pomyslela v duchu na tetu a vystrela chrbát.

Ľudia sa v posledných časoch zvyknú na pohreby zahaľovať do čiernej farby ako do noci, ona to však odmietla urobiť. To jej teta odchádza do tmy, nie ona. Živí by mali ostať na svetle, áno, aj vtedy, keď milovaní viac svetla nemajú. A čierna je tma. Dosť, že ju má v očiach, nemusí ju mať aj na sebe!

Ona sa vyzdobila šatami, ktoré jej teta milovala.

"Samuel z teba nespustí oči!" povedala, keď ich pred rokom zbadala. Prechádzali cez trhovisko spoločne, čo bola vzácnosť, keďže teta vekom zlenivela a na nákupy posielala už len ju, samozrejme, v doprovode Samuela.

Kristína sa vtedy na šaty, ktoré očarili jej tetu, dívala iba chvíľu. Pohľad jej padol na ženu, ktorá ich predávala. Tá mala na sebe obnosenú bielu blúzu a hnedú sukňu, z ktorej kričali dve veľké záplaty.

Spod stola sa na ňu dívali dva páry zvedavých očí. Chlapček a dievčatko, jej dve deti, dúfajúce, že ich mama tie šaty, nad ktorými sa veľká žena z mesta rozplýva, predá.

Prišlo jej ľúto. Ona tie šaty ani nechcela. Ale tie detské oči ju presvedčili.

"Nádherné," otočila sa ku tete a dodala: "Samuel zo mňa nespustí oči!"

A tak ich teta kúpila. Kým ona mala radosť zo šiat, Kristína zasa z detí, ktoré sa na ňu pri odchode usmiali. Zakývala im a spokojná na duši nasledovala tetu za ďalším obchodníkom.

Znova sa na seba pozrela v zrkadle a zamyslene vyriekla: "Tieto by sa ti páčili viac ako tie čierne, však?"

Prikývla, ako by to urobila jej teta, otočila sa a podišla k otvorenému oknu.

Pohľadom preletela cez hradby, na ktorých už od rána stáli vo svojich žiarivo bledomodrých uniformách, otočení tvárou k mestu, rovnomerne rozmiestnení vojaci. V rukách držali vytasené meče, pritlačené na hrudi, na znamenie, že ich srdce ostáva aj s tými, ktorí už odišli.

Pod hradbami, ba po celom širokom námestí, až ku schodisku, sa už od rána zhromažďovali mešťania. Prišli celé rodiny aj s deťmi. Videla sedliakov, mešťanov, ba aj obchodníkov, hoci trhovisko ostalo v dnešný smutný deň, na príkaz kráľa, zatvorené. Námestie bolo preplnené, akoby sa celý kopec zgúľal dolu pod palác. Nik neostal doma, ani tí najstarší šľachtici z koruny, hoci niektorí z nich neboli v meste pod kopcom už roky. A stále prichádzali ďalší, úzkymi uličkami, z kopca i od sadov, prúdilo do mesta stále väčšie množstvo mešťanov.

Na okraji schodiska, akoby živé zábradlie, stáli zoradení vojaci. Aj tí mali meče pritlačené na hrudi. Nad nimi, na konci schodiska pred palácom, boli pod vysokým baldachýnom vystavené ostatky žien s kráľovskou krvou. Okolo nich bdela kráľovská stráž s dlhými kopijami v rukách.

Kristína strčila hlavu do okna a zadívala sa smerom ku korune mesta. Nebo nad kopcom sa schovalo do špinavej šedej pavučiny. Slnko odvrátilo tvár a stiahlo svoje rozžeravené ruky. Od východu vial jemný chladivý vetrík. Nad hlavami mešťanov poletovali hašterivé lastovičky, kým vrabce spokojne odpočívali na okraji striech. Vzduch rozvoniaval bylinami, akoby sa mesto za noc premenilo na lúku. Netušila, odkiaľ to prichádza, ona však naozaj cítila ostrú vôňu prvých vlčích makov, ale aj jemnú, takmer sladkú chuť lipového čaju. Zhlboka sa nadýchla, ako keby chcela do seba prijať všetky tie kvety, ktoré tajomným a neviditeľným spôsobom rozkvitli na preľudnenom námestí.

Pri jej dverách čakali dvaja vojaci. Na príkaz kráľa ju spolu so Samuelom odprevadia až pod palác. Kým mešťania ostanú pod schodiskom, ona, Samuel, Yan a kráľ, tí budú mať miesto pod baldachýnom.

Pohľadom preletela ponad strážnikov a konečne ich zbadala. Rodina kováča Mateja práve vstúpila na námestie.

Viedol ich Samuel. Dlhé hnedé vlasy mal začesané na stranu. Oholil si tvár a jej napadlo, že to možno robil prvýkrát v živote. V čiernych nohaviciach mal zastrčenú bielu košeľu a na nej, úhľadne vyžehlenú, čiernu vestu. Vyzeral ako mládenec súci na ženbu. Samozrejme, že jej to prišlo na um hneď, veď ak by nebola ponorená do smútku za tetou, dňom i nocou by nepremýšľala nad iným.

Za ním kráčali kováč a jeho žena. Držali sa za ruky ako zaľúbenci. Vedľa nich, očividne neochotne, sa vliekli dvaja chlapci, Samuelovi bratia.

Kristína zatvorila okno, zamyslela sa, či na niečo nezabudla a otvorila dvere na námestie. Vyšla von a vojaci ju hneď pozdravili.

"Počkáme na Samuela," vyriekla a ukázala rukou, že ho už vidí prichádzať.

Len čo ju Samuel zbadal, pridal do kroku. Priblížil sa, vzal ju za ruky a vtlačil jej na jedno a hneď aj na druhé líce jemný bozk.

"Pripravená?" opýtal sa opatrne, kým ona sa mu zvedavo dívala do tváre. Vyzeral tak sviežo, ako lesy, keď sa im na jar vráti stratená zeleň. V šedých očiach mal pokoj ako batoľa, ktoré nepozná viac než kolísku a jej bezpečie. Tvár hladkú a peknú. Napadlo jej, či mu matka nepožičala jeden zo svojich krémov, ktoré kupovala od bylinkárky na okraji trhoviska. A tiež sa jej zdalo, že je navoňaný. Možno to boli iba tie poľné byliny, ktoré cítila od rána. Ktohovie? Možno vidí, čo nevidela včera. Viac srdcom a menej očami. Neraz počula kohosi povedať, že láska je slepá. Ona si však myslela, že je aj žičlivá. Dovolí vidieť aj takú krásu, ktorú ostatní nevidia. Dokonca aj tú želanú a vymyslenú, ktorú dokážu nájsť len zamilované a zasnívané oči.

Kristína sa bozkom pozdravila aj s kováčom a jeho ženou.

"Boli by sme radi, ak by po sprievode prišla k nám," prihovárala sa jej láskavo kováčova žena. "Budem robiť buchty a pre chlapcov aj kakao..."

"Príď," pridal sa k matke Samuel. Stále ju držal za ruku.

Kristína na neho pozrela a znova od neho nemohla odtrhnúť oči. Naozaj vyzeral ináč. Vari omladol? Ako? Veď je mladý dosť!

"Prídem rada," pošepla najskôr jemu a potom pozrela na jeho matku. "Naozaj rada..."

Žena k nej natiahla ruku a poláskala ju po líci ako vlastné dieťa.

"Pani," oslovil Kristínu strážnik. Ona však na jeho slovo nereagovala. Nebola zvyknutá, aby ju tak oslovovali a tak strážnik zopakoval: "Pani, mali by sme ísť!"

"Ideme," vyriekol Samuel, pohľadom sa rozlúčil s rodičmi a v sprievode dvoch vojakov vstúpili do davu mešťanov.

"Drž ma," zašepkala Kristína a Samuel prikývol.

Predierali sa pomedzi ľudí, ktorí si ich zvedavo obzerali. Niektorí ich pozdravili, niektorí im cestou podávali ruky a mnohí znova opakovali slová úprimnej sústrasti.

Tá cesta bola nekonečná. Kristína privrela viečka a nechala sa viesť Samuelom. Okolostojace tváre jej ubližovali. Smútok každej z nich sa jej dotýkal dlhými pazúrmi. Premiešaval sa s jej vnútornou bolesťou do kaše, v ktorej sa, ak to skoro neskončí, napokon utopí. Oči, zaslzené a zastreté bolesťou, ktoré si ju prezerali, akoby do hrobky mali zaniesť ju, jej uberali sily. Vyciciavali ju ako pijavice, nenásytné dravce, ktoré nikdy nemajú dosť. Dav, ktorý sa zhusťoval, že viac nemohli so Samuelom kráčať vedľa seba, ale už len za sebou, sa o ňu otieral ako hustá tma, z ktorej cítiť iba des a temnotu. Ponárala sa do nej ako do vody. Otvorila ústa, akoby viac nemohla dýchať nosom. Rozkašľala sa a otvorila oči. Zhlboka dýchala. Zľakla sa, že sa v tom dave zadusí. Samuel ju zovrel mocne oboma rukami a prikázal strážnikom aby pridali.

Uľavilo sa jej, až keď vstúpili na schody. Zastala a otvorila ústa, aby sa zhlboka nadýchla. Raz a ešte raz. Dívala sa pred seba, na prázdne schodisko, len aby z mysle vytlačila spomienku na preľudnené námestie.

"Pomaly dýchaj," povzbudzoval ju Samuel. Držal ju oboma rukami.

Keď sa jej vojak opýtal, či jej nemá priniesť vodu, pokývala hlavou, dvihla bradu a povedala: "Už mi je lepšie!" Zhlboka vydýchla, otočila hlavu ku Samuelovi a zopakovala: "Naozaj je mi už lepšie!"

Kristína dvihla nohu a sama vystúpila na ďalší schod. Pozrela najskôr na vojakov, ktorí lemovali schodisko, potom na baldachýn na jeho konci a napokon na zástavy, dlhé a čierne plachty, ktoré viseli z okien paláca.

"Drž ma," zopakovala šeptom Samuelovi a schod za schodom sa približovali bližšie k vrcholu.

Pred baldachýnom stál osamelý Yan. Najskôr počul, že ktosi prichádza, otočil sa a pohľady sa im stretli.

,Spolu, keď umierala, spolu, keď ju uložia do tmy hrobky,' napadlo Kristíne. Kývla hlavou a postupovali vyššie.

Keď vyšli pred palác, Samuel zastal pred Yanom, avšak Kristína kráčala ďalej.

"Pôjdem s tebou," ponúkol sa jej Samuel, ona však zavrtela hlavou.

"Je mi dobre," zašepkala, pustila jeho ruku a dodala: "Pôjdem tam sama..."

Samuel cúvol a pozorne sledoval, ako sa od neho vzďaľuje.

Kristína vstúpila do tieňa pod baldachýnom. Zastala blízko Marty, pohľadom však najskôr prešla po malej truhličke, v ktorej boli nahádzané ostatky kráľovnej a princeznej.

Znova jej prišlo ľúto. Poznala ich predsa obe. Kráľovnú, ktorá občas zavítala do ich domčeka za Martou, tváriac sa, že potrebuje poradiť od meštianky viac ako od všetkých dvorných radcov kráľa.

"Choď na chvíľu na vzduch, dieťa moje," požiadala ju vždy láskavo Marta a ona poslúchla. Reči, ktoré tie dve viedli, ju nezaujímali. Ani by jej nenapadlo, že kráľovná prichádza za svojou švagrinou.

Občas, keď priviedla zo sebou aj princeznú, poslali ich vonku obe. Kristína by mohla povedať, že boli priateľky. Zhovárali sa spolu ako dve dievčatá, medzi ktorými nie sú žiadne rozdiely. Princezná sa nikdy nepovyšovala. Nechválila sa pred ňou šatami ani šperkami. Otvorene hovorila o živote v paláci, o svojich túžbach a snoch. Nikdy ju nežiadala, aby pred ňou vyslovené slová nikomu nehovorila. Dôverovala jej a vedela, že to hovoriť nemusí. Tie rozhovory ostali a ostanú navždy iba medzi nimi. Raz jej princezná dokonca povedala, že jej závidí domček, v ktorom spolu s Martou bývajú. Vraj by raz chcela rovnaký...

A teraz, obe ležia tu, nahádzané na kope, ktorá sa zmestí do truhlice, o niečo menšej ako detská kolíska.

Obrátila sa ku Marte. Pichlo ju na srdci. Napadlo jej, že smútok, ktorý teraz prežíva, je iba láska, ktorá ostáva, aj keď milovaní odchádzajú zo sveta.

Chvíľu váhala, napokon sa však odhodlala urobiť krok vpred, natiahnuť ruku a dotknúť sa jej prstami na tvári.

Striaslo ju. Pokožka, tvrdá ako skala a studená ako ľad, jej už ničím nepripomínala jej milovanú tetu. Ostal z nej len obraz, akoby vytesaný do kameňa. Poznala obrysy jej tváre. Tie šediny na okraji jej čela a nad ušami. Ostrý nos i bradu. Maličké uši, ktoré všetko vždy počuli. Lenže tá, ktorá ju milovala celým svojim životom, bola dávno preč.

Odtiahla od nej ruku a očami si ju obzrela celú. Kamienky na viečkach. Biele šaty. Mešec na hrudi. Kľúč medzi prstami. A kvety na nohách. Všetko to vyzerala a pôsobilo dojmom, akoby pred ňou ležala bábika vo veľkosti skutočného človeka. Ak by v nej nevidela Martu, povedala by: pekná bábika.

Otvorila ústa, hneď ich však aj zavrela. Nebude nič hovoriť. Mŕtve už nič nečuje. Škoda slov. A ak je teta, ako niekdajšia kňažná svätyne, teraz náhodou v krajine večnej mladosti, na jej slovách, akokoľvek vznešené a oslavné by boli, beztak už nijako nezáleží.

Sklonila sa a pobozkala ju na ruky. Utrela si slzy a vykročila naspäť ku Samuelovi. A v tej chvíli vyšiel z paláca kráľ.

Ema zoskočila z koňa, kľakla na prašnú zem a napľula si do dlaní. Položila ruky do prachu a čerstvým blatom si zamazala čelo, bradu a nos. Vstala a vytrela si dlane do nohavíc. Chytila uzdu a pomaly sa približovala k rodnému mestu.

Spomalila, až keď sa pred ňou ako diera do jaskyne na úpätí hôr ukázala veľká brána. Hneď si uvedomila, že nič nie je také, aké by malo byť. Na hradbách videla vojakov v pozore, boli však otočení k mestu a nie ku otvorenej krajine. Aj pri bráne bdeli strážcovia, avšak aj tí stáli chrbtom k tým, ktorí by chceli vstúpiť do mesta. Lenže na ceste pred bránou nevidela nikoho. Ani obchodníkov a ich vozy, ani sedliakov, ktorí by sa vracali z poľa, ba ani deti, ktoré sa zväčša rady naháňajú na hranici medzi mestom a divočinou. Pod hradbami za mestom nebolo živej duše. A to ticho, akoby ani za hradbami nežili ľudia, ju vyrušilo natoľko, že hneď pridala do kroku.

,Na námestí sa deje niečo nezvyčajné!' hútala v duchu a nedokázala si predstaviť, čo by mohlo v sebe skrývať takú silu, že aj kráľovské mesto z toho onemie a znehybnie.

Ema vstúpila do tieňa hradieb. Prešla pod padacou mrežou až ku bráne na konci tunela. Hneď prvý z vojakov sa k nej otočil a zvedavo si premeral najskôr ju, potom jej koňa.

Leskli sa mu oči, to si všimla hneď. Dlhé čierne vlasy mu padali až na pery. Odhrnul ich hrubými špinavými prstami a nasadil si na hlavu vojenskú čapicu. Zovrel rukoväť svojho meča a urobil krok vpred.

Dievčina zastala. Stiahla si z hlavy kapucňu a odhalila mu zašpinenú tvár.

"Odkiaľ prichádzaš?" spytoval sa vojak, keď sa priblížila.

"Z ďaleka," odvetila a zvedavo mu pozrela ponad plece. Plná nedočkavosti hľadala príčiny nezvyčajného ticha, ktoré padlo na mesto ako dusivá hmla.

"Kto si?"

"Pocestná," vyriekla vážne, pohľadom sa vrátila ku strážnikovi a opýtala sa: "Čo sa tu deje? Také nezvyčajné ticho... to som tu ešte nezažila..."

"Ty to nevieš?" čudoval sa muž, nadvihol obočie a potichu pokračoval: "Dnes sa mesto lúči s kráľovou sestrou, manželkou a dcérou..."

Stislo jej hrdlo a zastavil sa jej dych, keď tie slová vyslovil. Striaslo ju na tele, akoby ju poliali ľadovou vodou. Potichu vydýchla a placho sa ho spýtala: "Dnes?" Zahľadela sa mu do očí, akoby o jeho slovách pochybovala a dodala: "Prečo až dnes? Veď tá veža padla už dávno..."

"Kráľ sa tak rozhodol," začal strážnik, no ona ho prerušila.

"Počkaj!"

Zaujalo ju niečo, čo v jeho slovách nemalo byť. Najskôr si to neuvedomila, keďže ju prekvapilo, že mŕtve pochovávajú až teraz. Oči sa jej otvorili ako pupence a tvár jej stvrdla ako vosk.

"Povedal si kráľova sestra?"

"Hej," pritakával. "Princezná Nina!"

"Tá je predsa mŕtva," šepkala zmätene, keďže nič z toho, čo strážnik hovoril, jej nedávalo zmysel. "Tá bola mŕtva už dávno!"

"Nebola," krútil hlavou vojak, "bývala tu, priamo v meste," kýval bradou ako papagáj a oči mu žiarili z toho, že o tom môže hovoriť, "dokonca priamo pod palácom!"

"Princezná Nina žila celé roky v meste?"

"Marta," odvetil nedočkavo. "Volala sa Marta. A bývala priamo tam!" Strážnik natiahol ruku a ukazoval na okraj námestia, k jej domčeku.

"Marta?" neverila Ema vlastným ušiam. "Tá, čo býva s vnučkou Kristínou, je princezná Nina?"

"Ty si ju poznala?" čudoval sa vojak, že vie, o kom hovorí.

"Poznala," prikývla, keďže až teraz si naplno uvedomila, že Marta je mŕtva. Princezná Nina bola pre ňu neznáma žena. Martu však poznala. Neraz pila čaj alebo ochutnávala kysnuté koláče v jej domčeku.

"Chodíš sem asi často," poznamenal vojak.

"Veľmi často," odvetila, potiahla koňa za uzdu a potichu ho obišla.

Ďalšie slová by boli zbytočné. Pre oboch. Ostatní traja strážnici si ju rýchlo obzreli, pohľadom sa však takmer hneď vrátili k baldachýnu pod palácom. Zdalo sa jej, že jedného z nich pozná. A tiež, že on spoznal ju, hoci rýchlo odvrátil zrak.

Urobila zopár krátkych krokov a vstúpila do svetla námestia. Pozrela na dav pred jej očami, taký nemý a nehybný, a ten obraz jej takmer vyrazil dych. Nedala to však na sebe poznať. Natiahla si kapucňu a sklonila hlavu.

Hneď za bránou sa vydala smerom od mesta. Prešla okolo kasární, ktoré boli nezvyčajne prázdne, keďže všetci vojaci boli alebo na hradbách alebo pod palácom. Obišla ich a zastala na okraji otvorených stajní. Priviazala koňa ku prvému drevenému brvnu a pohľadom hľadala nejakého paholka, ktorého by mohla požiadať, aby sa jej postaral o koňa. Nikoho však nevidela. Všetko živé bolo na námestí. Zaprela sa o mocný divoký krk koňa a položila svoju ťažkú hlavu do hrivy.

,Marta je mŕtva!'

Tá správa ju zasiahla. Celou cestou z Búrky premýšľala, že to bude práve Marta, komu ako prvému zaklope na dvere. Nemôže sa vrátiť domov hneď. Nie po tom všetkom, čo vystrojila. Bola presvedčená, že ju nebudú vítať s otvorenou náručou. Vedela, že ani Marta by tak neurobila, avšak dôverovala tej žene natoľko, že ona by našla tú správnu cestu, ako sa najskôr priblížiť a napokon aj pozrieť blízkym do očí bez hanby a poníženia.

,Marta je mŕtva!'

Pustila koňa a vystrela sa ako topoľ, ktorý neohne ani víchrica. Nemôže sa vrátiť do Búrky. Nie po tom, ako z nej utiekla s koňom, ktorý jej nepatrí. Nemá kam ísť. Rozhodla sa vrátiť domov, tak to urobí. Nebude viac utekať, ani sa skrývať. Postaví sa tvárou v tvár tým, ktorým ublížila. Musí tak urobiť, ináč nenájde pokoj a zmierenie. Aj keby ju mali preklínať, aj keby ju mali zavrhnúť, musí tak urobiť.

Znova sa obzrela za seba, nevidela však nikoho, komu by mohla zveriť koňa. Pohladila ho po šiji a rozhodným krokom vykročila smerom ku bráne.

Zastala na rohu uličky. Dvihla hlavu a zadívala sa na preľudnené námestie pred sebou. Preletela očami ponad hlavy mešťanov až ku schodom, ktoré viedli k baldachýnu, pri ktorom stáli kráľ, malý radca a Kristína so Samuelom.

Prišlo jej hneď clivo. Sklopila zrak, zhlboka sa nadýchla a napla svaly, len aby sa udržala na nohách. Chvíľu sa nehýbala, potom dvihla bradu a spoza kapucne, ktorú mala takmer až na očiach, rýchlym pohľadom preletela okolie.

Mešťania pred ňou sa dívali k palácu. Ľudia pod hradbami tiež. Aj strážnici pri bráne. Hneď si však všimla, že sú už len traja. Dúfala, že ten štvrtý, o ktorom si myslela, že ju spoznal, sa odbehol len niekam občerstviť.

Znova sklonila hlavu a popri domoch na okraji námestia sa vydala vyššie do mesta. Kráčala potichu ako myška. Nechcela rušiť ostatných a tiež vzbudzovať zbytočnú pozornosť. Obišla jeden, druhý a hneď aj ďalší dom, až kým nenašla domček tety Marty. Zastala blízko dverí a znova sa obrátila smerom k palácu. Zložila z hlavy kapucňu a hrdo vystrela bradu. Bola špinavá, spotená a strapatá. Kto by ju takú poznal? Chvíľu čakala a keď si bola istá, že sa nik nedíva, otvorila dvere za sebou a vkĺzla dnu.

Panovník vyzeral viac ako vojak než ako kráľ. Zaodel sa do čiernej kože ako do brnenia. Dlhý čierny plášť ho zahaľoval ako vŕbové prútie starý kmeň. V ťažkých a tvrdých čižmách zanechával za sebou ozvenu, ako keď kone cválajú kamenným námestím. Na širokom čiernom opasku mu z koženej pošvy visel meč. Nachystaný bojovať sa pomaly približoval k baldachýnu. Obišiel ho a postavil sa vedľa svojho radcu. Obrátil sa čelom k palácu a vystrel hrdo bradu.

Yan, neschopný rozumieť tomu, čo sa práve deje, otočil sa na kráľa a potichu ho oslovil: "Pane, stalo sa niečo?"

Kráľ na neho nepozrel. "Odprevadíme mŕtvych do hrobky," odvetil chladne a hneď aj dodal: "A potom vysadneme na kone a vypálime to prekliate miesto!"

Yan vedel, že hovorí o svätyni. Prekvapilo ho však, že mu panovník posledné dni ani slovkom nenaznačil, čo sa chystá urobiť. Nebude ho však prehovárať. Teraz na to nie je vhodný čas a tiež si ani nebol istý, či to chce urobiť. Možno je vypáliť svätyňu naozaj jediné riešenie, ako predísť ďalším tragédiám.

Kristína, ktorá počula ich rozhovor, s kráľom v duchu súhlasila. Veď aj Marta by si to želala. Zničiť to miesto. Nechať ho prerásť trávou, kvetmi a lesom. Dovoliť divočine, aby si vzala, čo jej pred stáročiami patrilo. Nadobro udusiť ohne a navždy vyhnať Anavin z ľudských sŕdc.

"Čo bude s kňažnou a služobnicami?" opýtal sa Yan opatrne na životy, na ktoré Kristína ani nepomyslela.

"Buď pôjdu s nami, dobrovoľne a v putách," vyriekol tvrdo panovník. "Alebo ich tam pochováme zaživa spolu s tou, ktorú uctievajú!"

Yan vedel, že z neho hovorí bolesť a smútok. Bol však tam, keď sa Marta chystala zatvoriť brány svätyne. Ani ona nebojovala za životy kňažnej a služobníc, keď sa odmietli vzdať a vyjsť von. Bola pripravená zavrieť ich tam ako do hrobky. Samozrejme, že by tam umreli. Hladom a smädom, tmou a zúfalstvom. Takáto smrť by bola zaiste horšia, ako tá, ktorá ich čaká, keď sa nepodvolia kráľovi.

Panovník urobil krok vpred. Zložil z pliec ťažký vojenský plášť a prevesil ho radcovi cez ruky. Odopol z opasku meč a stiahol si z rúk kožené rukavice. Podal ich Yanovi a vstúpil pod baldachýn.

Najskôr sa rozlúčil s manželkou a dcérou. Položil na malú debnu dlaň, zatvoril oči a potichu predniesol: "Pomstím vašu zbytočnú smrť. To vám sľubujem!" Sklonil sa a pobozkal truhlicu. Vystrel sa a jemne sa im uklonil.

Potom sa otočil k princeznej Nine. Priblížil sa k nej a teplými prstami zovrel jej chladné ruky. Oči mu zvlhli, nadýchol sa a zopakoval už raz vyslovený sľub: "Pomstím tvoju zbytočnú smrť!" Sklonil sa a horúcimi perami ju pobozkal na studenú tvár. Narovnal sa, mierne uklonil, cúvol a vrátil sa k ostatným.

"Teraz je tá chvíľa, kedy môžete povedať niečo aj vy," vyzval ich šeptom kráľ. Hoci hovoril potichu, počuli ho zreteľne, keďže dav na námestí mlčal, akoby ani nedýchal. To ticho bolo neznesiteľné. Akoby umrel svet. Stratil hlas a dych, ba aj ten tlkot srdca, ktorý najviac hučí a huláka, keď je ticho mrazivé.

Yan vykročil, na slová však nemal síl. Mierne sa uklonil a vrátil sa do radu. To isté urobil aj Samuel. Ten by možno aj niečo povedal, spomenul si však, že hovoriť po slovách kráľa je drzé aj vtedy, keď ich k slovám vyzve kráľ.

Kristína urobila krok dopredu. Dívala sa do tieňa pod baldachýn a premýšľala, čo by chcela počuť ona, ak by tam ležala namiesto Marty, namiesto kráľovej rodiny. Čo by si želala, aby povedali jej milovaní, keď odíde ona zo sveta.

,Len tri jednoduché vety,' uvedomila si. Nadýchla sa, zatlačila slzy a vážne prehovorila: "Odpusť mi, ak som ti niekedy ublížila!" Preglgla nasucho, vyrovnala ramená a napla svaly, akoby sa zľakla, že ju znova premôže smútok a pokračovala: "Odpúšťam ti, čím si ty ublížila mne!"

Hoci to hovorila, akoby iba Marte, ostatní rozumeli, že jej slová patria všetkým. Yan a Samuel ich v duchu opakovali po nej. Kráľ iba sklonil hlavu a bojoval s novými slzami.

"A ďakujem," dodala Kristína napokon. "Za náš spoločný čas... za tvoj život!" Uklonila sa a urobila krok späť. Samuel ju hneď chytil za ruku a ona mu v duchu za to gesto ďakovala.

Kráľ znova vystúpil dopredu, uklonil sa nebohým a rukou dal znamenie, že sprievod môže začať. Štyria uniformovaní vojaci hneď pristúpili k Marte, dvaja k malej truhlici. Vyzdvihli ich na ramená, do výšky, aby ich všetci videli. Kráľ sa otočil tvárou k námestiu a kývol hlavou, že môžu ísť.

Ako prví sa pohli Kristína so Samuelom. Yan a kráľ ich hneď nasledovali. Až za nimi niesli na širokých doskách obete tragédie. Keď zišli na schody, pohli sa aj vojaci. Tí, ktorí boli dole na námestí, sa spojili. Vytvorili akoby hrot šípu, ľudské baranidlo a náruč zároveň, do ktorej sa ponoril skromný kráľovský sprievod.

Zostupovali nižšie a dav sa pred nimi uhýnal na strany. Vojaci vpredu kráčali pomaly, aby mešťania mali dosť času spratať sa im z cesty. Muži dávali z hlavy čapice. Ženy si utierali slzy. Chlapčiská sa drali dopredu, len aby čo najviac videli. To všetko sa dialo potichu, akoby nielen nebohé na doskách, ale aj celé mesto s nimi stratilo svoju dušu.

Keď zišli s mŕtvymi pod schody, neznesiteľné ticho preťali vzlyky žien, ťažké povzdychy, ba aj šepoty a v nich slová na rozlúčku. Smutná vďačnosť. Obyčajný ľudský súcit. Neutíchajúca bolesť. Nič iné v nich nebolo. Lebo len toto necháva smrť za sebou.

Vchod do hrobky sa skrýval neďaleko schodiska, na západnom konci paláca. Vojaci sa obrátili doľava a pomaly postupovali vyššie do mesta.

Kristína kráčala s hlavou sklonenou až na prsia. Kdesi uprostred schodiska sa zaprela o Samuela, a on ju odvtedy viedol celým telom. Cítila slabosť v nohách. Únavu, akoby už bola noc. Hrdlo mala stiahnuté a hruď stlačenú do vnútra, až sa bála, že sa v tom žiali zadusí. Dívala sa už iba pod nohy a v duchu si opakovala slová, ktoré vyslovila pred palácom. Do mysle sa jej totiž ako jedovatý had vracal obraz posledného stretnutia, kedy tete nahnevane povedala, že s ňou nikam nepôjde. Želala si ten obraz navždy vymazať z pamäte a tak dookola opakovala: ,Odpusť. Odpúšťam. Ďakujem...'

Ona neverila, že by ju Marta mohla počuť. Tie slová ani nepatrili jej. To ona ich potrebovala. Zmieriť sa. Mŕtvi nepotrebujú slzy, ani slová ospravedlnenia. Im už na strádaní živých nezáleží. To živí ich potrebujú, aby mohli po noci vstúpiť do nového dňa bez viny a výčitiek, že zanedbali, čo sa viac nedá napraviť.

Boli už blízko pri hrobke, keď sa pod ich nohami zachvela zem a dusivé ticho nad mestom prehlušilo duté dunenie, akoby sa obloha na vysokom nebi roztrhla napoly.

Vojaci zastali a zmätene pozerali na nebo i okolo seba. Obloha stíchla, avšak zem sa stále chvela tichým vzlykotom.

,Zemetrasenie?' pomyslel si Yan a mesto, jeho kamenné múry a ulice, sa znova zachvelo. Ohlušujúci rachot, ako keby všetko okolo praskalo a chystalo sa prepadnúť pod holú zem, nútil mešťanov zatvárať si rukami uši.

Kráľ pozrel na Yana, ten však iba pokrčil plecia. Kristína sa ešte viac pritisla ku Samuelovi a tiež sa obzerala okolo seba. Nik netušil, čo sa deje.

"Hore!" zakričal ktosi od brány. "Hore! Na kopci!"

Vojaci na hradbách rovnako ukazovali kamsi nad mesto. Niektorí z nich ostali stáť ako prikovaní k podlahe, mnohí však hneď bežali dolu.

"Hore!" kričali vojaci, kričali mešťania, ktorí od brány videli, čo sa robí.

Dav sa pohol ako veľká húsenica. Matky brali deti na ruky a muži hľadali svoje rodiny. Mešťania nespokojne cúvali ku bráne. Každý chcel vidieť, odkiaľ prichádza hluk a chvenie. Dunenie sa ozvalo znova.

Vojaci otvorili brány dokorán a mnohí mešťania ťahali celé rodiny do bezpečia až za hradby. Vojaci sa tlačili smerom ku mestu, kým dav opačným smerom. Dosiaľ pokojné námestie prepadol strach a neistota.

"Na kopci!" kričali už takmer všetci a ukazovali rukami ponad palác do diaľky.

"Zaneste ich do hrobky!" prikázal kráľ vojakom, otočil sa a rozbehol sa cez vystrašený dav ku bráne. Chcel vedieť, čo sa deje s jeho mestom.

Yan ho nasledoval, kým Kristína so Samuelom kráčali s vojakmi do hrobu.

"Uložíme ich a vrátime sa," zašepkal Samuel a ona prikývla.

Hlavný radca svojmu pánovi nestačil. Stratil sa mu medzi mešťanmi, no beztak sa hnal ku hradbám. Už bol takmer pri bráne, keď sa dunenie ozvalo znova. Prudko sa otočil a pozrel nad mesto.

Nad korunou, kde stáli najstaršie domy, lietali do výšky kusy skál, striech a kameňa. Vyletúvali do vzduchu, akoby sa v kopci prebudila dávno ukrytá sopka. Do výšky stúpal prach, hustý čierny dym a pod ním plamene.

"Vojaci!" počul kráľa ako kričí. "Všetci na kopec. Do jedného! Hasiť! A hľadať tých, ktorí tam ostali!"

Yan so zdesením sledoval, ako skaly padajú naspäť na mesto. Gúľajú sa dolu ako snehové gule. Búrajú strechy, akoby boli iba z papiera.

"Náš dom!" počul vydesený krik meštianky. Najskôr z jednej strany. Potom aj od chrbta. Napokon tak volali zo všetkých strán. A až vtedy, akoby precitol z dlhého sna, si uvedomil, že aj on žije na kopci. Domček, v ktorom bývali spolu s Terezou a palác vedľa neho, zaiste padli k zemi.

Hoci bol rovnako vystrašený ako dav okolo, snažil sa ostať pokojný. Chcel rozumieť tomu, čo sa tam hore deje. Očami preletel cez oblohu. Tuho premýšľal, čo sa tam stalo, keď si zrazu uvedomil, že celé mesto je okolo neho. Mešťania i šľachtici, rodiny s deťmi a starými rodičmi, tí všetci zišli na námestie, aby si uctili mŕtvych. Rana dopadla práve na tú časť mesta, ktorá ostala vyľudnená.

V tej chvíli mu napadlo, že ktokoľvek toto urobil, nechcel ublížiť ľuďom a zanechať za sebou obete.

,Varovanie!' napadlo mu zrazu.

Výbuch nespôsobila búrka. Ani blesk. Ani prebudená sopka. Toto spôsobil niekto mocný a prefíkaný. Niekto, kto vedel, že tam hore, vo chvíli pohrebného sprievodu, nikto nebude. Ak by ten niekto chcel zabíjať alebo sa mstiť, udrel by na námestí. Tam dnes boli všetci, nie na kopci!

,Anavin,' napadlo mu ako prvé meno bohyne, o ktorej mnohí vraveli, že to ona zbúrala vežu paláca. Chcela sa mstiť. Chcela zahubiť ženy, ktoré mali strážiť jej svätyňu, no namiesto toho zavreli jej brány a nechali v nej vyhasnúť svetlá. Ak dokázala pohnúť vežičkou, kto by jej zabránil pohnúť mestom a jeho najstaršími domami na kopci?

,Anavin,' zopakoval v duchu. ,Ak to robíš ty, koho chceš varovať? Mňa? Celé mesto? Kráľa?' úpenlivo premýšľal, kým mešťania okolo neho horekovali, hlasno volali jeden na druhého, veľkí na malých a stratených, ženy na mužov a deti na otcov. Hluk okolo mocnel, že ak by sa zem znova zachvela a skaly pukali, nik by to nepočul. Videl kráľa, ako dáva rozkazy vojakom, ale aj mužom okolo, aby brali vedrá, lopaty a čakany a išli rýchlo hasiť a hľadať možných zranených.

Dav okolo neho sa hýbal, on však akoby skamenel. Stál tam ako morový stĺp a díval sa na oblak prachu, ktorý najskôr stúpal a hneď aj padal. Hýbal sa vo vánku ako vtáčie pierko, pomaly ako kolíska, keď matka uspáva dieťa.

,Aspoň, že prestali padať kamene!' zhlboka vydýchol a dúfal, že sa nemýli a že každý, kto býva na kopci, zišiel do mesta na poslednú rozlúčku s kráľovskou rodinou.

Vojaci uložili telá do hrobky rýchlo, akoby sa báli, že im na hlavy padne celé mesto. Samuel, len čo to urobili, hneď ťahal Kristínu na svetlo. Vybehli na námestie, ktoré sa behom chvíle zmenilo na bojové pole.

Všade, kam sa pozreli, videli vystrašené tváre a počuli náreky. Zem sa už nechvela. Nech sa tam hore na kopci dialo čokoľvek, už to prestalo.

Mešťania sa trúsili po námestí ako mravce po mravenisku. Muži ťahali svoje rodiny, držali ich pri sebe, len aby sa nik nezatúlal. Pomedzi ne utekali vojaci. Pod hradbami sa tlačili osamelé ženy a stratené deti.

Samuel držal Kristínu za ruku a viedol ju doprostred námestia, len aby na vlastné oči videli, čo sa hore stalo. Zastali blízko uličky, v ktorej býval kováč s rodinou a obaja sa zadívala nad kopec, zahalený riedkym prachom a dymom. Hneď zbadali zrútené šľachtické domy na samom vrchole, ale aj popadané strechy na domoch uprostred kopca. Tí odvážnejší mešťania sa už štverali hore uličkami. Nasledovali ich vojaci, ba aj samotný kráľ.

Okolo nich stále prúdili ako hlučné vetry ďalší a ďalší mešťania. Mnohí videli už zdola, že ich dom zasiahli kamene. Veľká väčšina však ostávala v neistote a nevedomosti, keďže domčeky boli roztrúsené jeden za druhý, nižší za vyšším, takmer po celom kopci.

Samuel hneď vedel, že padol aj drahokam. Veľký dom, v ktorom na bielej stene bdel okrídlený rytier. V tej chvíli si spomenul na Yana. Kráľa videl, avšak hlavného radcu ešte nie.

"Samuel," okríkol ho ktosi. Obrátil hlavu za hlasom.

"Ideme hore!" kričal na neho mládenec s hustými čiernymi vlasmi na očiach. "Ktohovie, či niekto neostal pod tými kameňmi... ideš s nami?"

Pozrel na Kristínu. Nechcel ju nechať samú. Tá však hneď prikývla. Hoci mala strach, o seba i o neho, vedela, že každý, kto môže, mal by teraz pomáhať.

"Odprevadím Kristínu domov a idem za vami!" zakričal Samuel, objal Kristínu okolo pliec a vydali sa smerom k jej domčeku.

"Dáš tam na seba pozor, dobre?" šepkala.

"Dám!"

"Vždy sa dívaj nad seba, aby ti niečo nepadlo na hlavu!" pokračovala rýchlo a prudko pri tom dýchala, akoby za každým slovom potrebovala nabrať dych. "Nelez do dier, aby ťa v nich nezasypalo! Drž sa blízko ostatných, aby si mal vždy pomoc poruke! A nehraj sa na hrdinu, rozumieš?"

Iba prikývol. Jej starostlivosť bola hrejivá. Samozrejme, že dá pozor. Kvôli sebe, ale aj kvôli nej. Vie, že sa strachuje. A neprestane, kým sa nevráti celý. Toto je jeho jediná úloha: vrátiť sa živý a celý!

Pred domčekom tety Marty ju vzal do náručia a zašepkal jej do ucha sľub, že sa vráti. Pobozkal ju na líce, pustil sa jej rúk a rozbehol sa hore do mesta.

Kristína ho mlčky sledovala, keď jej napadlo, že sa mal najskôr prezliecť. Jeho nových šiat bude škoda. Zaiste takých nemá doma plnú skriňu. Bola si istá, že jemu by také na um nezišlo. Rovnako, ako ani jednému chlapovi z tých, ktorí sa hnali v slávnostných šatách do kopca zachraňovať zrúcaniny.

Tá myšlienka ju pobavila. Otočila sa, zatlačila dvere a vstúpila do domčeka.

Prešla niekoľko krokov a prudko zastala. Pred stolom, blízko komína, na ňu čakala mladá žena. Kristíne hneď napadlo, či sa sem neschovala zo strachu. Možno vbehla do prvých dverí, ktoré videla.

Na jej tvári, hoci bola špinavá, však zbadala niečo známe. V jej očiach sa mihotali matné plamienky, ktoré už videla. Zaiste ich pozná. Aj tú tvár. Ostrú bradu a široký nos. Zvlášť však tie uhrančivé oči a obočie, tak nezvyčajne ďaleko od seba.

"Kristína," oslovila ju pokojne Ema a urobila krok dopredu.

"Nie," zakývala hlavou Kristína. "Nie!" protestovala. To predsa nemôže byť pravda. To nemôže byť ona. "Kto si?" spytovala sa roztraseným hlasom a cúvla o krok dozadu.

V tej chvíli sa rozleteli dvere a do kuchyne vtrhli muži v čiernych maskách. Jeden hneď schmatol Kristínu, rukou jej zakryl ústa a tlačil ju ku stene. Ďalší dvaja hneď napadli Emu. Kým jeden ju držal za ruky, druhý ju udrel dlaňou dvakrát po tvári. Hneď padla na kolená. Otvorila ústa a na drevenú dlážku vypľula krv. Zatočila sa jej hlava, otvorila ústa a zhlboka sa nadýchla, len aby ju neopustili sily.

Nekričala. Nevolala o pomoc. Dobre totiž vedela, že v tom zhone na námestí, by ju beztak nik nepočul.

Pristúpil k nej štvrtý muž a sklonil sa k nej, že cítila jeho teplý dych, hoci mal cez hlavu prehodenú kuklu.

"Kto si?" opýtala sa, hoci tušila, kto ich posiela.

"Spravodlivosť," zasyčal chlap a rozrehotal sa, akoby sa mu podaril vtip.

Muž ju drsne schmatol za ruky a postavili ju na nohy. Jeden z nich ju hneď zahalil do čierneho plášťa a nasadil jej na hlavu rovnakú kapucňu, v akej prišli oni.

"Nie," prosila potichu. Vedela, kto sú tí muži a kam ju vezmú.

"Ja nechcem," šepkala, akoby iba pre seba. Tá predstava, že by sa mala vrátiť do temnice pod svätyňou jej roztriasla kolená. V kapucni, ktorá jej zakrývala tvár, sa začala dusiť a prudko sa rozkašľala. Hneď bola mokrá od slín, ktoré sa jej lepili na tvár spolu s kuklou. Otvorila ústa, najviac ako to dokázala, a sťažka dýchala. Kukla sa jej tlačila na jazyk a do hrdla, rozkašľala sa ešte viac.

"Berte ju!" prikázal im ten, ktorý ich viedol a vrátil sa k mužovi, ktorý držal pri stene Kristínu. Naklonil sa k nej a šeptom, dostatočne silným a chrapľavým, aby ho počula, povedal: "Nikdy si ju tu nevidela, rozumieš?"

Kristína hneď prikývla. Tvár mala bledú a oči v nej veľké ako lampáše. Prepadla ju zimnica. Hneď aj bola mokrá. Studený pot jej zalial vystrašenú tvár, krk, chrbát a zaťaté dlane. Triasla sa, akoby už prišiel prvý mráz. Srdce jej búchalo do hrude ako do zvona. Počula jeho stony, vydesené a splašené náreky.

"Ak niekomu povieš, že si ju videla, dozviem sa to!" zopakoval muž. "Zabijem najskôr Samuela a potom aj teba... nad jeho hrobom!" Naklonil sa k nej ešte viac a chladne dodal: "Pamätaj si to!"

Prudko sa otočil a spolu s mužom, ktorý ju dovtedy zvieral medzi rukami, vybehli von. Kristína sa hneď zviezla k zemi, zhlboka sa nadýchla, chytila si tvár do dlaní a prudko sa rozplakala.