CH02 - prvá - 07

Chekutanga rýchlo vysadla do sedla, zaprela sa nohami o koňa a vyrazila na západ. Neobzrela sa ani raz. Nezamávala. A neprisľúbila, že sa znova uvidia, hoci ju Šimon a Tomáš odprevádzali od ohrady s koňmi smutným pohľadom. Na čo by to robila, keď nevie, čo všetko ešte prinesie deň? Nebude nič sľubovať. Život je príliš krivolaký, aby tak robila!

Keď sa ráno prebrala do nového dňa, vedela, čo ju čaká. Mali ísť do mesta s Benjamínom hľadať Emu a priviesť späť Šimonovho koňa. Mali vopred pripravení plán. Už odvčera. Že pôjde domov. Uvidí strýka Yana. Vstúpi cez bránu do mesta v spoločnosti svojho tigra a poprosí každého, koho stretne, aby ju viac nevolali Tereza. Zmenila sa predsa. Dospela. Požiadala by ich, aby ju volali novým menom. Nech vedia, že jej život bude až do smrti spätý s jej Mubatsirim. Chekutanga, to je to meno, ktoré by si mali pamätať, lebo Tereza je navždy preč!

Lenže odvtedy sa všetko zmenilo. Nič nebolo také, aké malo byť. Najskôr hneď z rána súdila šľachtica, lebo koniar toho nebol schopný sám. A keď ju jeho žena požiadala, aby to urobila namiesto neho, nemala kam cúvnuť. Mubatsiri jej odmietol pomôcť a tak musela vziať na seba to ťažké bremeno súdiť iného. Jakživ by nevzala na seba niečo podobné dobrovoľne. Ona predsa nie je žiadna autorita, ktorú by iní mali počúvať s bázňou. Nech to robia tí, ktorí sa takí narodili: vladári a páni miest, tí, čo sú od malička vedení ku zodpovednosti nielen za seba, ale za celé krajiny, mestá a dediny.

Hneď na to sa stratil Benjamín. Akoby sa rozplynul. Odišiel im prichystať kone na cestu. Bol nedočkavý ako šuhaj, ktorý sa chystá domov za milou. A zrazu bol preč. Nik nevidel, čo stalo. Nik jej nepovie, kam zmizol a prečo. Tí jediní, ktorí to možno videli - vojaci a odsúdený šľachtic - majú zmeravené tváre a nemé jazyky. Vyzerajú ako Sofia. Akoby im niekto z tela vytrhol dušu aj s koreňmi. Ako sochy z kameňa, hoci boli z ľudských kostí a mäsa. Duch bol preč. Unesený. Vzatý. A nik z nich nepovie, čo videl, počul a čo sa im stalo.

Benjamín je preč a s ním aj jeho hlas. Akoby nikdy nebol. Akoby umrel. A to ticho, ktoré po ňom ostalo, jej trhalo srdce. Mala by ho predsa počuť. Ten chlapec je jej volaním o pomoc. Prvý, ktorého mala zachrániť a na takého sa predsa nezabúda. Bude si naň pamätať do smrti. Lenže teraz, keď je Benjamín preč - on i jeho hlas - bude pamätať iba na to, že ho stratila. Zlyhala. Nepomohla volajúcemu o pomoc. Nezachránila ho. A nič z toho, čo bola povinná urobiť, neurobila.

Nasucho preglgla, ako keby jej v hrdle ostali nepoddajné zvyšky jedla zo včera. Ťažko dýchala. Dvihla ruku ku brade a prstami si prešla po krku. Zdalo sa jej, že má okolo hrdla uviazanú neviditeľnú slučku. Otvorila ústa, najviac ako sa dá, a zhlboka sa nadýchla. Vietor, ktorý ju udieral do tváre, ju šteklil na perách a jazyku. Bol chladivý ako voda, keď sa spúšťa z končiarov ľadových vrchov nižšie do doliny. Zhlboka dýchala a myslela iba na tú sviežosť, ktorá ju láskala po tvári, po krku a pod košeľou na prsiach.

Mubatsiri ju potichu nasledoval. Neobehol ju ako zvyčajne. Neukazoval jej cestu a smer. Trpezlivo ju nasledoval, niekoľko krokov za koňom. Ak zrýchlila, zrýchlil. Ak spomalila, spomalil.

"Kam zmizol Benjamín?" spytovala sa ho, keď našli polomŕtvych vojakov.

Mubatsiri mlčal. Odkedy sa rozbehla ku ohrade s koňmi, odkedy stratila Benjamínov hlas, tiger ku nej neprehovoril. Intenzívne v sebe vnímala jeho prítomnosť, bol však prázdny, akoby v ňom nebolo žiadne slovo. Neuzatvoril sa, ako si to spočiatku nahovárala. Neutekal pred ňou. Bola doň ponorená, a tak si bola istá, že nič neskrýva. Iba onemel. Tak ako na jazyku, tak aj na duši.

"Môžem ich uzdraviť?" napadlo jej a tak ho prosila, aby jej pomohol. Aby ich uzdravila. Aby jej povedali, čo sa stalo s Benjamínom.

Samozrejme, že ona nevie, či má takú moc. Ak by ju však mala, pomohlo by im to zistiť pravdu. Tak prečo to neskúsiť?

Mubatsiri jej však ani na túto prosbu nijako neodpovedal.

"Kam sa podel Benjamínov hlas?" spytovala sa ho ďalej. Nie je predsa možné, ak bol ten chlapec jej volaním o pomoc, aby sa pominul! Pamätala si, koľko bolesti jej spôsobil, keď ho ignorovala, odmietala a nechcela nasledovať. Ako by sa teda mohol vypariť? A kam? Čo, okrem smrti, môže nadobro utíšiť ľudský ston a jeho volanie?

Mubatsiri však stále mlčal. A tak sa pomaly, bez ďalších zbytočných slov a otázok, vydala ku ohrade, kde im už Tomáš pripravil kone. Vysadla na toho svojho a bez rozlúčenia sa vydala na západ.

,Anavin je mocnejšia ako jej Mubatsiri!' Tá myšlienka ju naplnila ako dym, keď sa upchá komín v kuchyni.

Pamätala na slová ženy, ktorá jej ešte pred svitaním prišla povedať, že za všetko zlo, ktoré sa šíri po okolí, môže človek a nie starodávna bohyňa. Tak veľmi jej chcela veriť. Ba chvíľu jej aj verila. Potom však prišlo prebudenie, únos a ticho. Ktorý človek by toto dokázal? Prekliať vojakov a uniesť chlapca, ba ho aj umlčať, že ho nemôže počuť tá, ktorá bola povolaná počuť jeho hlas? Ktorý človek?

,Nie, toto nerobí človek. Toto robí Anavin!' Povedala v duchu rozhodne a spomalila koňa.

Chekutanga sa obzrela za seba a pohľadom poláskala svojho tigra. Jeho ticho ju už nijako nerozčuľovalo. Spočiatku ju jeho mlčanie hnevalo, teraz však vnímala, že je plné súcitu, ba aj žičlivosti. Ako keby jej nechával priestor nadýchnuť sa a nájsť v tom všetkom zmätku pevnú zem. Do ničoho ju netlačil. Nič jej nevyčítal. Bol iba prítomný. A ona už vie, vďaka nemu, že tá tichá nenásilná prítomnosť dokáže byť liečivejšia ako ten najláskavejší hlas.

Pri pohľade na neho si zrazu uvedomila, že ona ani nevie, kam má teraz ísť. Mala by nasledovať hlas, lenže ten sa pominul. Chcela ísť do mesta, lenže bez Benjamína tam sama nepôjde. To on sľúbil, že privedie ukradnutého koňa späť, nie ona. Bez neho tá cesta stratila význam. Kam teda ďalej? Kam má ísť? Kde ho hľadať? A vôbec... má ešte nejaký zmysel hľadať toho, ktorý nemá hlas?

Potiahla za uzdu a pribrzdila koňa. Čakala, kým sa k nej priblíži Mubatsiri. Prišlo jej ako neúctivé dívať sa na neho takto z výšky a tak zoskočila zo sedla. Čupla si do trávy a čakala, či sa k nej priblíži. Stále s ním bola spojená myšlienkami, avšak obaja boli voči sebe tichí, akoby ich vnútra onemeli.

Mubatsiri sa k nej priblížil, vystrela ruky a prijala jeho veľkú hlavu do náručia. Hneď ju naplnili teplo a prazvláštna vôňa. Privrela viečka a zhlboka sa v ňom nadýchla. V tej chvíli si znova uvedomila, že všetok ten pokoj, hoci teraz by mala vyvádzať, keďže nič nie je, ako má byť, pochádza od neho. Že len z jeho spojenia čerpá silu a že len v ňom je schopná aj naďalej triezvo myslieť a nepanikáriť, hoci stratila, čo mala zachrániť.

Spustila sa k zemi na kolená, oprela sa zadkom o päty a objala ho mocnejšie. Hlavu si položila medzi jeho uši a prstami ho jemne škrabala pod nimi. Cítila ako dýcha do jej hrude, kým ona do jeho hebkej srsti nad očami. Držala sa ho, akoby v tej chvíli zanikol svet. Všetko ostatné živé sa rozplynulo a ostali iba oni. Dvaja zázračne spojení, dvaja veční a nerozlučiteľní.

Znova sa z neho nadýchla. V tme, do ktorej sa ponorila, keď zatvorila viečka, rozvoniaval, akoby ani nebol z tohto sveta. Vzal ju ďaleko od všetkého, čo dosiaľ poznala a vysoko, akoby opustili zem. Vznášala sa v tme, vo vánku medzi hviezdami a úpenlivo sa snažila spoznať tajomné vône svojho Mubatsiriho. Neboli to kvety. Ani sladkosti, koláče či čerstvý bochník chleba. Ba ani lesy a trávy takto nevoňajú. Iba on. Jej najbližší priateľ. Jej Mubatsiri. A ona pochopila, že je ponorená do jeho duše tak hlboko, že ju nielen vníma, ale aj cíti zmyslami. To on takto vonia. Nie jeho srsť, ale jeho vnútro.

Otvorila viečka a pozrela mu do očí. Chvíľu si ešte vychutnávala pohľad na neho a potom sa potichu spýtala: "Ako voniam ja?"

Nepochybovala totiž, že keď ona cíti jeho, tak aj on musí cítiť ju.

Mubatsiri zatvoril oči, naklonil sa k nej a privoňal. Jeho srsť ju šteklila na nose. Neodtiahla sa však, zhlboka sa nadýchla a nahlas zopakovala, čo jej povedal v myšlienkach: "Nádherne... ako rozdrvené borovicové ihličie so škoricou a kvapka medu na vanilke!"

Tvár sa jej rozžiarila ako kvet, keď otvorí lupene. Pritiahla si ho mocne ku sebe a pobozkala ho medzi oči.

"Je ti ťažko, však?" dotkol sa jej láskavým hlasom a ona bola vďačná, že konečne prehovoril.

"Je mi ťažko!" zopakovala. Stále ho držala a dívala sa do jeho hlbokých očí ako na oblohu plnú hviezd. Toľko mala v sebe želaní, no nad všetky vyčnievalo jedno jediné: aby sa vrátil hlas toho, ktorého mala zachrániť.

"Život vyvoleného nie je jednoduchý," dodal nežne. "A určite nie je ľahší ako životy obyčajných ľudí!"

"Nie je!" pokývala hlavou. Možno si spočiatku myslela, že taký bude. Pre tú zázračnosť, ktorou ju obdarovali. Pre prítomnosť tigra, ktorý ju sprevádza. Skoro však pochopila, že tá predstava bola viac rojčivá ako skutočná. Zodpovednosť, ktorú položili na jej krehké dievčenské plecia, páli ako skutočné plamene, zvlášť teraz, keď stratila Benjamína.

Mubatsiri vnímal každú jej myšlienku a tak skôr, než by sa opýtala, znova prehovoril: "Nie je v tvojej moci zachrániť každého!"

Spozornela. Ona sa nikdy nepýtala, či Benjamína musí zachrániť. Nepýtala, čo sa stane, keď zlyhá. Brala to ako príkaz, ktorý musí vykonať. Veď ten hlas, mocný a pálivý, jej ani nedával na výber. Myslela iba na to, že pominie, ak bude poslušná a ak vykoná, čo jej kázal.

Avšak teraz, keď chlapca stratila, ona necíti sklamanie, že nesplnila, čo mala urobiť. Dotýka sa jej obyčajná ľudská clivota nad strateným životom. Benjamín, to je pre ňu jeden konkrétny ľudský život. Z mäsa a kostí. A teraz je preč. Zmizol. Vyparil sa. A ona si oň robí starosti.

"Už sa to niekedy stalo?" opýtala sa váhavo. "Aby ten, ktorý mal byť zachránený, zachránený nebol?"

"Záleží na tom?" dotkol sa jej v mysli. "Si predsa Chekutanga. Si prvá. Ako keby žiadna iná, žiaden iný, pred tebou neboli!"

"Len som chcela vedieť, či je možné..."

"Veď som ti to už povedal," prerušil ju Mubatsiri. "Nie je v tvojej moci zachrániť každého!"

"Stratili sme ho?" vyriekla opatrne, akoby sa bála jeho odpovede. "Benjamín... umrel?"

Mubatsiri mlčal. Díval sa na ňu hlbokými očami a jeho vnútro sa znova vyprázdnilo ako deravý krčah.

"Ako to, že viac nepočujem jeho hlas? Kam sa podel? Kam zmizol?"

Jej otázky však ostávali bez odpovede.

"Nemôžeš alebo nechceš o tom hovoriť?" opýtala sa priamo, nie však drzo, ale ako tá, ktorá chce rozumieť milovanému.

"Maličká," oslovil ju zrazu nežne, až sa jej z toho srdce zachvelo. "Dávaš mi otázky, na ktoré pre žiadneho človeka nie sú odpovede. Ani pre teba! Nevezmem ti možnosť slobodne sa rozhodovať tým, že ti odhalím, čo očami nevidno. Ja som tvoj pomocník, nie tvoj veštec!" Hovoril pokojne a vôňa jeho vnútra ju znova zaliala ako vody, keď sa človek schová pod hladinu jazera. "Chceš poznať skryté, počuť nepovedané a vidieť neviditeľné. Čo by však z teba ostalo, ak by som ti to všetko ukázal a odhalil? Stala by si sa otrokom mojich obrazov, mojich slov a videní a z tvojej slobody, ktorú si spočiatku tak trucovito obhajovala, by neostalo nič!" Na chvíľu sa odmlčal, len aby pochopila každé dosiaľ vyslovené slovo a potom dodal: "Naozaj toto chceš? Vedieť, čo sa stane? Počuť, čo ťa čaká? Vidieť budúcnosť?"

"Chcem," zašepkala a hneď dodala: "Aj nechcem!"

Ona mu predsa rozumie. Pýta sa na veci, ktoré sú pred ľuďmi utajené. Rojčiví snívajú, aké by to bolo keby a čo by sa mohlo stať, alebo čo by sa im páčilo, aby sa stalo. Ľudia takto snívajú odnepamäti. Domýšľajú nedopovedané príbehy a snívajú o dobrých koncoch. Čo je zlé na tom, že chce vedieť, čo sa stalo s Benjamínom? Samozrejme, že nič. Lenže obyčajní ľudia na podobné otázky odpovede nedostanú. Prečo by ich teda mala dostať ona?

"Aspoň mi povedz, či žije!" požiadala.

"Záleží na tom?" zopakoval.

"Záleží," odvetila hneď a isto.

"Určite? Ovplyvní to, kam sa teraz vydáš?" pýtal sa jej v myšlienkach. "Kam pôjdeš, ak ti poviem, že žije a kam, ak poviem, že nie?"

"Neviem!"

"Nevieš," súhlasil. "Lebo fakt, či je Benjamín nažive teraz nijako nerozhoduje o tom, kam pôjdeme ďalej!"

"Mala by som to vedieť!" bránila sa. "Je predsa mojim volaním o pomoc!"

"Určite? Vari počuješ jeho hlas?" spytoval sa, akoby bol prekvapený. "Vieš, kde je a kam za ním máme ísť?"

"Nie," zakrútila nespokojne hlavou.

"Tak vidíš," zašepkal. "To, kam sa teraz rozhodneš ísť, ti žiadne volanie o pomoc, ani jeho hlas, nepovie!"

"Stratila som ho navždy?" položila otázku, o ktorej vopred vedela, že na ňu nedostane odpoveď. Nevedela však odolať. "Benjamín viac nie je mojim volaním o pomoc?"

Mubatsiri sa vystrel, cúvol a vážne sa opýtal: "Kam teraz pôjdeme?"

Chekutanga pokrčila plecia a vstala. Dosiaľ nad tým nepremýšľala.

"Domov," odvetila mu napokon tak, akoby na jeho otázku odpovedal najskôr každý. Kam sa vracajú ľudia z ciest? Domov. Kam by mala ísť, keď nemôže ísť za Benjamínom? Domov.

"A to je kde?" vyzvedal tiger.

"To je," zaváhala, lebo rozumela, prečo sa jej takto pýta.

Kde má ona domov? Vzala si predsa nové meno a vtedy aj sľúbila, že sa viac do mesta, kde vyrastala ako sirota, nevráti.

,Domov,' zopakovala si to slovo v duchu a zrazu si uvedomila, že ona ani nevie, čo to slovo znamená. Povedala ho tak svojvoľne. Ako frázu, ktorú hovoria tí, ktorí sa vracajú z dlhých ciest. Nemyslela na konkrétne miesto, ani dom či izbu v ňom. Vyslovila to slovo ako túžbu, ktorá je v každom človeku. Vrátiť sa domov. Vrátiť sa tam, kde je bezpečie, usmievavá tvár a vrelé objatie.

"Do Čeľustí!" dodala napokon rozhodne. Ona žiaden domov, taký skutočný, o aký sa starajú ostatní, viac nemá! Nadýchla sa a zopakovala: "Pôjdeme do Čeľustí a potom sa uvidí, čo ďalej!"

Mubatsiri síce nič nepovedal, cítila však jeho spokojnosť. Obtrel sa o ňu ako domáca mačka, predišiel ju a pomaly sa vydal na cestu k púšti, kde sa Ľadové vrchy pozvoľna ponárajú do piesku.

Chekutanga vysadla do sedla a pohnala koňa dopredu.

Cválala zvoľna, nikam sa predsa neponáhľajú. Nemusí byť do večera v Čeľustiach. Prenocujú, kde len budú chcieť. Domov viac pre ňu nie je miesto medzi štyrmi stenami. Môže spať pod hviezdami ako všetko ostatné divoké na zemi. Divočina jej ponúka seba ako jednu obrovskú posteľ. A, samozrejme, v prítomnosti svojho tigra sa nebojí nocovať kdekoľvek.

Obišli veľkú húštinu na päte hôr, nad ktorou sa vypínali tri osamelé borovice. Knísali sa zo strany na stranu ako tanečnice. Ich tiene sa ako dlhé jazyky naťahovali na západ a ukazovali im smer. Vysoko nad nimi sa k zemi prudko zvažovali posledné kopce Ľadových vrchov. Vyrastali z tvrdej pôdy ako zuby dravca. Pri koreni žlté od nánosov piesku, kým na vrchole biele, zakryté posledným snehom. Pásy trávy, sklonenej až k zemi ako otroci, sa ťahali do kopca ku bledozelenej kosodrevine ako dlhé holé ruky. V diaľke, medzi skalami, kam by človek nemal odvahu vystúpiť, sa mihli dve kozy. Preskakovali po strmom svahu ľahko ako veveričky medzi stromami. Vysoko nad nimi, na ďalekom nebi, krúžil dravec. Trpezlivo a neúnavne, vo veľkých kruhoch, sledoval zem.

Chekutanga sklonila hlavu a zadívala sa pred seba. Rýchlo preletela pohľadom po poľnej ceste pred nimi. Na jej konci už videla okraj hôr a za ním nekonečne rovnú púšť, z ktorej vietor roznášal do okolitej krajiny maličké zrnká piesku. Sklopila si klobúk hlbšie do tváre, aby si chránila oči a myšlienkami sa uvelebila do prítomnosti svojho tigra.

Chvíľu váhala, avšak keď si znova uvedomila, že nie je v nej nič, čo by Mubatsiri nevedel alebo nepočul, opatrne sa ho spýtala: "Je Anavin mocnejšia ako ty?"

Ako predpokladala, tiger jej neodpovedal. Jeho myseľ ostala pokojná ako list, ktorý sa nepohne, aj keď sa doň oprie vietor. Akoby jej nerozumel, alebo horšie, akoby ju ani nevnímal.

"Je mocnejšia?" zopakovala a celou svojou vôľou intenzívne dobiedzala do jeho mysle, len aby jej odpovedal.

On však stále mlčal. Vnímala jeho pokojný dych, čistú myseľ, ba aj nezvyčajnú bezstarostnosť, akoby sa ráno nič nestalo.

"Prečo nič nehovoríš?" dobiedzala.

"Lebo na takto položenú otázku nie je odpoveď!" odvetil a jedným dychom dodal: "A viac sa ma na to nepýtaj!"

Jeho slová síce zneli tvrdo, hlas mal však vyrovnaný a vľúdny, že jej ani nenapadlo s ním bojovať. Za tie týždne už spoznala, že v ňom nie je ani hnev ani výčitka, hoci občas hovorí ako dospelý, keď karhá dieťa.

,Záleží na tom?' Zrazu jej prišli na um slová, ktoré jej povedal predtým. Zneli ako ozvena, ktorá sa priplazí z ďalekej cesty späť. Ako bumerang, ktorý sa vráti v pravej chvíli.

,Záleží na tom?' Tie slová dopadli na dno jej duše ako úder kladiva. Zatriasli ňou a cez chrbát jej preleteli zimomriavky. Na tisíc črepín rozbili, čoho sa dovtedy tak skalopevne držala.

"Mubatsiri," oslovila ho náhlivo. "Nezáleží na tom, však?"

"Nie," odvetil s úľavou, ako keby to znamenalo, že mu viac nebude klásť nezmyselné otázky.

"My nebojujeme proti Anavin," pokračovala. Spomenula si, že ani jej učiteľ, Nhungamiro, keď sa jej dotkol svojim mocným hlasom, nikdy nespomínal ani protivníkov ani nepriateľov. Nehovoril o bojoch a vojnách.

"Nie!" súhlasil Mubatsiri.

"Nedostala som dary, aby som nimi bojovala proti niekomu..."

"Nie!"

"Dostala som ich," vyriekla nahlas a v tej chvíli sa jej vnútro zázračne upokojilo, "aby som pomáhala, aby som sprevádzala, aby som dávala bezpečie... aby som bola ako ty, však?"

"Áno," súhlasil a ona sa usmiala.

"A tak ako si ty pre mňa, aby som bola ja pre hlas, ktorý zavolá o pomoc," dodala a jej duša sa rozžiarila ako obloha, keď slnečné lúče pretrhnú búrkové mračná. Zhlboka sa nadýchla, akoby sa zľakla, že sa v tom návale svetla utopí. Naplnilo ju teplo a vôňa, ktoré jej hneď pripomenuli chvíľu, keď ostávala v objatí svojho tigra. Lenže tá vôňa, akú dovtedy cítila iba v prítomnosti svojho Mubatsiri, zrazu vychádzala z nej. Akoby boli zrazu rovnakí. Zjednotení. Identickí.

Tá chvíľa prišla rýchlo a rýchlo aj pominula. Bol to iba pocit. Ako vánok, ktorý sa obtrie o líce a je preč.

"Pamätaj si to!" počula hlas svojho divokého priateľa. "Ponechaj si tú chvíľu do čiernych dní..."

Hovoril vážne, akoby sa k nim naťahovali tiene z podzemia. Ona však myslela na iné. Akoby v tom stratenom svetle pochopila, čo bolo zjavné už od počiatku.

"Teraz už viem," zašepkala a tvár sa jej rozžiarila, "viem, prečo si celý deň taký pokojný, hoci sme stratili hlas volajúceho o pomoc..."

"Vieš?" spytoval sa jej láskavo.

"Viem," kývala s hlavou, "lebo viac ako na počtoch, viac ako na zachránených a viac ako na výsledku, záleží na poslušnosti!"

"Záleží na ceste," dodal Mubatsiri. "Lebo nie ciele a trofeje, ku ktorým sa možno dostať aj podvodom, ale cesta k nim ukazuje skutočnú pravdu o konkrétnom človeku! Jeho pokoru alebo sebectvo. Jeho obetavosť alebo pomstychtivosť. Jeho dobro alebo zlo," Hlas mu stíchol a takmer nečujne dodal: "Na ceste vidno, kto aký je!"

"A tá naša nebola zbytočná, však?"

"Nebola," súhlasil Mubatsiri. "Aj keď sme Benjamína stratili, cesta za ním nebola zbytočná!"

Chekutanga zhlboka vydýchla, akoby jej padol balvan zo srdca a s bázňou sa zadívala na svojho divokého priateľa.

,Záleží na ceste!' pripomenula si jeho slová. Mocnejšie zovrela uzdu svojho koňa, zaprela sa doň stehnami a spoločne sa rozbehli s vetrom o preteky.

Zrazu sa cítila ľahká ako pierko. Slobodná od nezdarov, ktoré jej nepatrili a cieľov, ktoré sa jej predtým vždy zdali dôležitejšie ako cesta k nim. Zatvorila oči a ľahla si na koňa. Vietor jej strapatil vlasy a obtieral sa jej o líca svojimi studenými rukami.

Dušou sa spájala s tigrom, ktorý stále bežal pred nimi. Naťahovala sa za ním ako kvety za nebom. Zatúžila ponoriť sa do neho a znova vidieť svet jeho očami.

Pocítila jemné iskrenie a svet pred ňou sa premenil. Mubatsiri ju vpustil celú do seba. Počula jeho srdce, akoby svoje vlastné. Jeho dych v jej hrudi. V žilách teplo a vzrušenie. A cez oči, akoby sa sama premenila na dravca, videla divočinu takú, akú ju vidí on.

Trávy sa pred ňou uhýnali a vetry ju šteklili na tvári. Maličkými ušami počula aj ten najtichší bzukot a cez dlhé fúzy vnímala každý pohyb okolo. Svaly mala napäté a pevné ako z ocele.

Čas a svet okolo, minulosť i budúcnosť, to všetko sa rázom rozplynulo a jej život sa scvrkol na tú jednu chvíľu. Je len prítomnosť. Je len teraz. Ostatné je navyše. To staré je nemenné a to budúce nepredvídateľné. Ako by človek z toho mohol žiť? A prečo tak robí?

Uháňali k púšti rýchlo, akoby mali za pätami démonov. Hrebene kopcov na juhu pod nimi padali bližšie k zemi. Vzduch bol viac suchý, ba zdalo sa jej, že aj slaný, akoby sa blížili k moru. Míňali osamelé kríky i veľké balvany, ktoré sa pred vekmi skotúľali z hôr do doliny. Krajina okolo strácala pod nánosmi piesku svoj pestrosť. Kde-tu z nej ešte trčali vysoké byliny alebo kúsky zelenej trávy, čím viac sa však blížili ku piesočným dunám, tým menej bolo zeleného života na zemi.

Na hranici púšte spomalili a Chekutanga sa vrátila do svojho tela. Vystrela sa na koni a nadšene vykríkla. Ako dieťa, keď porazí iné deti v behu cez námestie.

"Nie si hladná?" spytoval sa jej starostlivo Mubatsiri.

"Nie," odvetila plná emócií. "Obíďme najskôr hory a potom, v lesoch Spiacej doliny, tam sa utáboríme a najeme!"

Mubatsiri súhlasil a rozbehol sa po okraji púšte na juh. A Chekutanga ho nasledovala.

Slnko nad ich hlavami sa už prehuplo na západnú polovicu neba. Malé biele obláčiky okolo neho kľučkovali ako neposedné deti. Uhýnali pred ním, akoby sa báli, že sa v jeho žiare rozplynú. Vzduch bol suchý a ťažký, plný malých a neviditeľných zrniečok piesku a prachu. Vánok ustal a horúčosť, akoby vstúpili do rozžeravenej pece, vyťahovala Chekutange z pokožky posledné zbytky vody. Mokrou dlaňou si utrela spotenú tvár a pohnala koňa, len aby čím skôr obišli hory.

Nezastavovali, ani keď sa konečne pred ich očami rozprestrela veľká trávnatá krajina. Naťahovala sa od lesov Spiacej doliny hlboko na juh ako pokojná zelená hladina rybníka až ku Krunici.

Ako sa hnali po okraji lesa ďalej na východ, Chekutanga už dlhšiu chvíľu premýšľala nad chatrčou v Čeľustiach. Sedela síce na jej terase, do vnútra však nevstúpila. Nevedela si spomenúť, v akom stave na nej drží strecha, ani či videla rozbité alebo celé okná a dvere. Premýšľala koľko izieb sa skrýva v jej vnútri a či by jej Mubatsiri nepomohol urobiť z chatrče príjemné a útulné obydlie.

"Nie!" odvetil jej skôr, než by sa ho opýtala.

"Mohol by si tam upratať!"

"Nie!" odsekol znova. Vedel, že by chcela, aby čaroval. Takto si to totiž predstavovala: že prídu tam a chatrč bude ako nová, ako keby sa v nej bývalo a každodenne aj upratovalo. Opravená strecha, umyté okná a dlážka a, samozrejme, oheň v kozube.

"Povedal si, že nesebecké zázraky robiť môžeš!" dobiedzala.

"Ty tam chceš bývať?"

"Veď sme sa dohodli," pripomínala mu, "že kým nezačujem hlas, ktorý ma zavolá o pomoc, že budeme bývať tam!"

"Bývať?" čudoval sa.

"No, hej!" Nerozumela, prečo ju zasa naťahuje.

"Čo myslíš," spytoval sa ťarbavým hlasom, ako keby sa mu tá jeho hra so slovíčkami páčila, "ako dlho tam budeme," náročky urobil pauzu a dodal: "bývať?"

"Veď som to povedala! Kým nás nezavolá hlas!"

Nepáčilo sa jej, že to znova robí: namiesto priamej odpovede ju naťahuje otázkami, len aby našla odpoveď sama. Na čo sa pýta? Nech jej to rovno povie!

"Naozaj si myslíš, že to môže byť týždeň, dva alebo aj mesiac?"

"Ja neviem!" odsekla. "Mali by sme však byť pripravení na všetko!"

"To by sme mali!" uznal a zdalo sa jej, že sa mu jej odpoveď páči. "Avšak na čo by bol svetu taký dar, ktorý by ostal zatvorený za dverami chatrče uprostred divočiny?"

"Ty si myslíš," pýtala sa hneď vzrušene, "že ďalší hlas príde čoskoro? Vieš niečo? Povedali ti?"

"Chekutanga," oslovil ju láskavo, "nebuď nedočkavá!"

"Dobre!" odsekla trucovito a viac nevyzvedala. Beztak jej veľa nepovie. Aj keď niečo vie, bude mlčať ako hrob.

Pohľadom preletela otvorenú krajinu pod lesmi Spiacej doliny. Stúpala a padala ako vlny pri brehu mora. Vysoké trávy, ktoré si ju ukradli celú pre seba, sa skláňali k zemi ako starčekovia a starenky, keď ich chrbát už nevládze niesť. Schovali do seba kríky i holé skaly. Ak v nich boli aj nejaké cestičky, ukryli aj tie.

Zhlboka sa nadýchla a svaly na tvári sa jej uvoľnili. Tá tichosť divočiny ju upokojovala.

"Chekutanga," vyrušil ju Mubatsiri. Odvrátila pohľad od zelenej krajiny a zadívala sa na tigra pred sebou. Preletela očami cez neho a hľadela do diaľky, na miesto, na ktoré ju v myšlienkach upozorňoval.

Blížili sa ku svätyni. Hoci boli ešte ďaleko, zreteľne už videla dlhé kamenné schodisko, ktoré sa vynáralo z húštiny lesa ako had. Okolo neho stáli kone a na nich jazdci. Rýchlo ich spočítala. Bolo ich sedem. Nebola si však istá, či ich vidí všetkých.

Ponorila sa do svojho tigra a takto zjednotení sa k nim približovali.

,Kto to sú a čo tam robia?' spytovala sa v duchu. Jazdci na koňoch? A muži? Nemajú oni zakázané vstupovať do svätyne?

Cestička pod lesom sa kľukatila už len málo a tak mali jazdcov celý čas pred očami. Chvíľu sa jej zdalo, že už sa chystajú na odchod, možno si však všimli, že sa k nim približujú a tak na nich čakali.

Zvedavosť v nej rozdúchala nové ohne. Nemala strach, veď má pri sebe divokého priateľa. Dobre si pamätala, ako zneškodnil rozzúreného vlka na námestí Krunice.

Ako sa k nim približovali, Chekutanga spoznala muža, ktorý ich už vyčkával, otočený tvárou k nim.

"To je Dárius. Obchodník s koňmi!"

"Drž sa pri mne!" upozornil ju Mubatsiri.

Spomalili, až keď už boli na dostrel. Chekutanga zoskočila z koňa a v sprievode tigra sa k nim pomaly približovala. Bradu mala vystretú hore a krok istý ako dáma, keď vstupuje do kráľovskej siene. Očami rýchlo preletela schodisko a lúku pod ním.

Dárius, vysoký a statný chlap, sedel vysoko nad ňou na koni. Z hnedej tváre, zarastenej sivým strniskom, ju pozorovali jeho zvedavé oči. Okolo neho, tiež v sedle, vyčkávali šiesti muži. Boli ozbrojení, akoby sa chystali do vojny. Dvaja z nich, najskôr osobná stráž ich veliteľa, sa hneď postavili pred neho. Nik sa však nedíval na dievča. Všetci sledovali divokého tigra.

Na schodoch pod svätyňou stála žena v bielych šatách. Vyzerala ako pradávna socha z mramoru. Ak by sa jej šaty nehýbali vo vánku, bola by verila, že tam stojí od nepamäti. Tvár jej zakrýval závoj, obšitý zlatými niťami. Pomaly sa otočila ku zvláštnej dvojici a mlčala.

"To je tiger?" opýtal sa dievčiny Dárius, keď zastali.

Chekutanga dvihla bradu a pozrela mu do očí. Premýšľala, ako odpovedať na takú hlúpu otázku. Je možné, že ten muž živého tigra dosiaľ nikdy nestretol, verila však, že už o ňom počul a najskôr ho už aj videl v nejakej obrázkovej knižke pre deti. Každý predsa vie, ako vyzerá tiger!

"Je skrotený?" pýtal sa ďalej. "Alebo hlúpy, že sa ťa drží ako kliešť?" Zaškeril sa a obrátil hlavu na jednu a potom aj na druhú stranu. Chlapi okolo neho sa rozrehotali ako v krčme pri pive.

"Kúpim ho od teba!" Dárius sa vystrel ako kráľ a muži okolo neho stíchli. "Dostali sme dobre zaplatené za kone," otočil sa ku schodisku a dodal: "Tu... od kňažnej!" Hneď sa vrátil pohľadom k dievčaťu, ukázal jej plný mešec v dlani a dôležito pokračoval: "Cena desiatich koní za jedného tigra! To je dobrá ponuka, čo povieš?"

Chekutanga vnímala jeho vnútorný hlas. Dobre vedela, že to s mešcom plným peňazí je iba divadlo pre ostatných. Ten muž je rozhodnutý tigra jej vziať, či s tým bude alebo nebude súhlasiť. Taký ako on, nevyjednávajú a neustupujú.

Dáriusa stretla vo svojom živote iba raz. Pred rokmi, keď bola s rytierom Otom v divočine, ho sledovali s celou jeho bandou z húštiny.

"Zlodej koní!" povedal vtedy o ňom rytier s odporom. Viackrát o ňom počula aj v meste. Tam ho však všetci volali: obchodník s koňmi.

Ľudia vedeli, mešťania aj šľachtici, že ten muž putuje po krajine a hľadá tie najlepšie kone. Len málokedy ich však kupuje. Zväčša ho sprevádza ozbrojená banda, určite však väčšia, na akú narazili teraz.

"Volám sa Chekutanga," predstavila sa zlodejovi koní pokojne.

"Ako?" škeril sa na ňu Dárius.

"A toto je môj tiger," pokračovala, akoby ju ani neprerušil.

"Tvoj?" nadvihol podozrivo obočie. "Myslel som, že sa dohodneme!"

"Ak nebudeš robiť problémy, určite sa dohodneme!" povedala vážne a pohľadom preletela po mužoch okolo neho. Všetci boli pripravení bojovať. Vnímala ich hlasy.

"Keby som bol na jej mieste ja, už dávno by som utekal!" počula jedného.

"Chudinka," myslel si o nej iný.

"Som zvedavý, čo budeme robiť s tigrom?" premýšľal muž vedľa veliteľa.

Chekutanga sa predierala ich vnútrom ako húštinou. Nepáčilo sa jej, čo vidí, ani čo počuje, nemala však na výber - musí poznať nepriateľa, ktorý sa jej postavil do cesty.

Medzi všetkými tými hlasmi našla jeden, pokojný a zvedavý, ktorý hneď upútal jej pozornosť. Vrátila sa pohľadom na schody a pozrela na kňažnú.

"Chekutanga," dotkol sa jej v myšlienkach tiger. Nechala ženu na pokoji a pohľadom sa vrátila k mužom pred nimi. "Keď ti poviem, rozoženieš všetky kone, okrem toho, na ktorom sedí ten zlodej!"

"Čože?" nechápala.

"Počuješ ich hlasy, nie?"

"Počujem," súhlasila.

"Keď ti dám znamenie, rozožeň ich na všetky strany!"

"Mám im to prikázať?" Prekvapilo ju, že to od nej žiada, ba že to vôbec môže urobiť. Dosiaľ nikomu v živote nerozkazovala hlasom, nie to ešte myšlienkami. On však teraz hovorí o koňoch, nie o ľuďoch. Má rozkazovať koňom?

"Máš s tým problém?"

"Nie," odvetila a hľadala v jeho vnútri, čo chystá.

Dárius sa panovačne vystrel. Okázalo zastrčil za opasok mešec, ktorý jej najskôr ponúkal. Pozrel na muža po jeho pravici a ten hneď tasil meč. Ostatní urobili rovnako. Zoradili sa vedľa svojho veliteľa, ktorý posmešne kýval hlavou, istý si svojim víťazstvom.

"Tak," prehovoril Dárius znudene, zhlboka vydýchol a znova pozrel na dievčinu. "Má ten tvoj tiger nejaký obojok? Ha?" Čakal, keď mu však neodpovedala, sklonil sa k nej, akoby si myslel, že ho nepočula a dodal: "Aby som si ho priviazal za koňa, rozumieš?"

Chekutanga trpezlivo mlčala. Dívala sa ponad koňa do škaredej tváre muža a jeho slová ju nijako nedesili. Tvár mala chladnú a oči veľké, plné sebavedomia. A Dárius to videl.

,Trucovité decko!' pomyslel si zlodej koní, otočil sa k mužom a prikázal im, aby chytili tigra. "Hoďte mu slučku cez hlavu!" povedal, ako to majú urobiť.

,Hlupák!' napadlo Chekutange. Mubatsiri predsa nie je dobytok, aby ho mohli chytať ako kravu alebo splašeného koňa.

Len čo to Dárius povedal, Mubatsiri vyštartoval. Odrazil sa od zeme a jedným dlhým skokom preletel vzdialenosť medzi nimi. Vrazil prednými labami do jeho hrude. Otvoril papuľu, vyceril zuby a vytrhol ho zo sedla ako kus buriny zo zeme.

V tej istej chvíli sa Chekutanga spojila s koňmi a tie sa na jej slovo hneď rozutekali na všetky strany. Niektorí muži padli k zemi, iní sa ešte snažili udržať v sedle, avšak splašené kone s nimi uháňali preč do divočiny.

Kňažná, keď to videla, prudko sa zvrtla na päte a krátkymi, avšak rýchlymi krokmi, sa náhlila do svätyne.

Dárius ležal na zemi a rukami si zakrýval tvár. Mubatsiri ho celou váhou svojho tela tlačil hlbšie do blata. Ceril na neho dlhé tesáky, a keď vydal z otvorenej papule rev, tak mocný a ozrutný, že vyplašil kŕdeľ vtákov vysoko na svätyňou, začal skučať ako rozmaznané decko a prosiť o život.

Muži, ktorí padli z koní, ostali ležať na zemi. Pustili z rúk meče a nehýbali sa zo strachu, že by aj ten najmenší pohyb mohol vyprovokovať tigra k ďalšiemu útoku. Len jeden z nich sa odvážil pohnúť a pokúšal sa tichým plazením dostať čo najďalej od tigra. Keď sa však jeho zdesený pohľad stretol s pohľadom dievčaťa, muž takmer skamenel.

Chekutanga, celá spojená s tigrom, sa pomalým krokom približovala k Dáriusovi. Mubatsiri z neho ustúpil a zlodej koní sa rýchlo prevalil na bok. Keď zbadal dievčinu, vystrašene sa dvihol na ruky a chystal sa odplaziť, ťahajúc nohy za sebou ako had. V očiach mal zdesenie a krv.

"Stoj!" prikázala mu Chekutanga a muž stuhol. Ostal na štyroch ako pes.

Priblížila sa k nemu a čupla si. Tvár mala blízko, že cítila jeho kyslý dych. Zamávala rukou pred nosom a zatvárila sa zhnusene. Muž hneď zatvoril ústa, ba na chvíľu aj zadržal dych. Brada sa mu triasla, ako keby ním lomcovala zimnica.

"Volám sa Chekutanga!" predniesla vážne a rukou ukázala na tigra. "A toto je môj priateľ. Volá sa Mubatsiri a nie... nie je skrotený!"

V očiach mala plamene. Nie však také, ktoré rozdúcha hnev.

Keď ráno súdila šľachtica, niesla to ako ťarchu, ktorú na ňu zvalili. Teraz tu však kľačí za seba a za svojho tigra. Necíti nič podobné. V srdci má pokoj a v duši zmierenie s tým, kým sa stala.

"Darujem ti život, Dárius!" povedala a odtiahla sa od neho. Pozrela na tigra a ten sa k nej priblížil. Vzala mu do rúk hlavu a pred očami zlodeja koní ho pobozkala medzi maličké uši. Znova sa pohľadom vrátila k mužovi na štyroch a dodala: "Ak ťa však ešte niekedy uvidím v týchto končinách, môj tiger nebude mať zľutovanie, rozumieš?"

Dárius kýval hlavou, až mu z toho pukali kosti na krku.

Chekutanga pustila tigra a vstala. Dívala sa na muža z výšky a vôbec jej nebolo ľúto, že ho vidí takto poníženého.

"Od Mĺkvych lesov až po Spiacu dolinu," pokračovala tvrdo a chladne. "Od Spiacej doliny po púšť a od púšte až ku Dvom skalám, nech ťa v tejto zemi viac nevidím!"

To bolo posledné, čo mu povedala. Nechcela mu ublížiť, ani ho viac ponižovať, nie to ešte týrať. Na stretnutie s tigrom určite do smrti nezabudne. Dostal príučku. Snáď pochopí, že táto krajina viac nepatrí zlodejom a darmožráčom ako on.

Obrátila sa mu chrbtom a v sprievode svojho divokého priateľa sa vrátila ku svojmu koňovi. Vysadla do sedla a vystretá ako skutočný rytier obišla mužov ležiacich na zemi bez toho, aby o nich zavadila pohľadom.