CH02 - prvá - 08

Utáborili sa na pol ceste medzi svätyňou a Starou na okraji lesa. Mubatsiri sa hneď vydal do divočiny uloviť niečo pod zub, kým Chekutanga nanosila drevo a rozložila oheň. Kým sa rozhorel, tiger bol späť. V čeľustiach zvieral mladého diviaka.

Nestihla sa ani opýtať, či ho bude musieť zodrať z kože sama alebo či to urobí on. Mubatsiri ho položil do trávy vedľa ohniska, dvihol zrak a diviak sa, akoby pomocou zaklínadla, stiahol z kože sám. A nielen to. Ostali po ňom dve kôpky. Na jednej holé kosti, koža a vnútornosti. Na druhej čisté mäso.

"Dnes si už bojovala dosť!" podotkol Mubatsiri, zahryzol sa do mäsa a rozvalil sa blízko ohňa. Spokojne žral.

Chekutanga napichla ďalšie kusy na ražeň a mlčky si pripravovala večeru.

Slnko už padala k obzoru. Posadila sa vedľa tigra a trpezlivo čakala, kým sa diviak upečie. S úsmevom na tvári pozorovala pomedzi stromy ako Dáriusovi muži, na širokej planine pod nimi, ešte stále naháňajú svoje splašené kone.

Už keď znášala drevo z lesa, premýšľala nad tým, čo všetko sa udialo pri svätyni. A že len niekoľko hodín pred tým sa dušovala, keď rozprávala o Anavin, že ich cieľom nie je bojovať proti niekomu, ala za niekoho. To ju upokojilo. Prešlo zopár hodín a ten pocit bol preč.

Ona rozumela, že sa stretu medzi nimi a tým zlodejom koní nedalo vyhnúť. Postavili sa im do cesty. Museli sa predsa brániť. Ten muž si zmyslel, že si urobí z tigra domáce zvieratko. Lenže ten boj v nej spôsobil nový zmätok.

"To chce čas," dotkol sa jej Mubatsiri. Bol v nej a tak vnímal každú jej starosť a obavu. "Čoskoro sa to zmení..."

"Ako?" spytovala sa a dúfala, že jej nezačne dávať otázky. Rada by počula jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, ktorá ju zároveň aj upokojí.

"Nevedia, kto si!" vysvetľoval. "Predstav si, čo si tí ľudia myslia, keď stretnú v divočine dievča, krehké a detské v tváričke, s tigrom po boku?"

"Že také ešte nevideli..."

"Nielen to," pokračoval Mubatsiri. "Vnímala si hlasy tých mužov a tak vieš, že ťa niektorí ľutovali, kým iní ťa hneď podceňovali. Ak sa takto dívali na teba, dívali sa tak aj na mňa. To im dodalo odvahu myslieť si, že sa ma môžu dotknúť alebo dokonca si ma vziať so sebou..."

"Keď som ťa dokázala skrotiť ja, mysleli si, že by mohli aj oni," začínala pomaly rozumieť, čo jej chce povedať.

"Posudzovali ma podľa teba a nie teba podľa mňa..."

"Som slabšia," vyriekla pokorne. "A tak videli aj teba... slabšieho!"

"Tí muži na to nezabudnú," vyhlásil Mubatsiri. "Budú si pamätať nielen tvoje meno, ale aj to, že bojovať s tebou je trúfalé a hlúpe!" Obrátil k nej hlavu a dodal: "Už rozumieš, čo znamená, že časom sa to zmení?"

Chekutanga prikývla. Dárius sa im odvážil postaviť, lebo dosiaľ o nich nepočul. Bol by blázon, ak by sa o to pokúsil znova. A časom sa o čudnej dvojici, dievčati a jej tigrovi, dopočujú ďalší a ďalší. Nik ich viac nebude podceňovať. Nik sa im viac neodváži postaviť do cesty. A potýčky, podobné tej, akú zažili dnes, viac nebudú musieť znášať.

To poznanie jej znova prinieslo úľavu. Necítila však pri ňom ani vyznačenie ani pýchu. Potešilo ju iba to, že viac nebudú musieť bojovať s podobnými hlupákmi ako dnes.

Keď sa mäso konečne upieklo a ona sa najedla, uložila sa na tigra ako na vankúš a s pocitom bezpečia sa oddala spánku.

Ráno bolo studené a vlhké. Koruna lesa nad ich hlavami sa v pokojnom vánku vlnila ako kolíska. Vyzerala ako obor, ukrytý v tieni, ktorého neviditeľné ruky sa pohojdávajú tam a späť. Z listov, akoby stromy plakali, na ňu kvapkali slzy rosy. Posadila sa a utrela si dlaňou mokrú tvár. Pohľadom preletela húštinu. Vtáčiky, každého druhu, sa už prekrikovali a dlhými chválospevmi vítali nový deň.

Mubatsiri sa pomrvil a postavil na štyri. Priblížil sa k nej a dlhým drsným jazykom jej zotrel z tváre posledné kvapky rosy.

"Čo robíš?" spytovala sa ho veselo, keďže to dosiaľ nikdy neurobil.

"Priatelím sa," odvetil, sklonil hlavu a položil ju na jej rameno. Krútil krkom a srsťou ju šteklil na tvári a na brade. Bol mokrý a tak hneď zvýskla.

"Nepáči sa ti to?"

"Je to... také... šteklivé," zatvorila oči a tiež sa o neho oprela. Krútila hlavou ako on a potichu dodala: "Príjemne šteklivé!"

Obtierali sa o seba ako dve spriaznené levice ešte chvíľu. Potom sa Mubatsiri odtiahol a opýtal sa na zvyšky z večere.

"Môžeš ich zožrať," pošepla Chekutanga a vyskočila na nohy.

,Priatelí sa!' V myšlienkach sa vrátila k tomu, čo povedal, kým mokrými rukami si očistila od trávy a špiny nohavice a košeľu.

Zadívala sa na pláň pod pätami Spiacej doliny, hoci jedným očkom stále sledovala tigra ako ostrými tesákmi trhá kusy mäsa zo zvyškov diviaka. Vysoké trávy, ozdobené rannými perlami, ktoré v prvých slnečných lúčoch žiarili ako kryštálovo čisté diamanty, sa pod rukami jemného vánku vlnili na západ. Na ďalekom juhu, pod hustým ranným oparom, sa skrývala Krunica. Hmly stúpali k oblohe, akoby vrela zem.

Zhlboka sa nadýchla a zaklonila hlavu. Očami prechádzala po končekoch stromov, ktoré sa naťahovali za belasým nebom, akoby ich omrzela zem. Nadýchla sa znova a privrela viečka. Potichu dýchala a vychutnávala si sviežosť, ktorú nemožno zažiť uprostred mesta medzi kamennými domami.

Myslela na Yana, strýka, ktorý si o ňu zaiste robí starosti. Tešila sa, že spolu s Benjamínom navštívi mesto a že mu všetko vysvetlí. Lenže chlapec zmizol a tak sa jej cesta do mesta odkladá.

Otvorila oči. Napadlo jej, že hoci je Benjamín preč, predsa len by mohla navštíviť Krunicu aj sama. Vari to nie jedno, kde bude čakať na nové volanie o pomoc? Navštívi strýka, vyhľadá Emu, vezme požičaného koňa a sama ho vráti Šimonovi. Prišlo jej to rozumnejšie, ako čakať v Čeľustiach, nič nerobiť a umárať sa myšlienkami na strateného chlapca.

Pozrela na tigra a oči jej žiarili ako tie perly na lúke.

"Nie!" odvetil skôr, ako by sa opýtala.

"Nie?"

"Nie!" zopakoval a vykročil k nej.

"Ale prečo?" opýtala sa podráždene.

"Aké je to tvoje meno?" Mubatsiri sa jej obtrel o nohy a ona sa k nemu sklonila. Prstami vošla do jeho kožušiny pod ušami a úpenlivo sa mu dívala do očí.

Chvíľu váhala. Veď to ona sama sa rozhodla, že viac nebude mať domov. Nie je viac Tereza. Vybrala si nové meno, nového spoločníka a cesty, ktoré viac nevedú do mesta, kde dovtedy prežila celý svoj život.

"Chekutanga," odvetila šeptom a sklonila hlavu.

"Chekutanga," súhlasil láskavo a nežne. "A tej patria dôležitejšie úlohy, než vrátiť požičaného koňa, nemyslíš?"

Nebude mu protirečiť, ani sa tvrdošijne dožadovať toho, pre čo by sa sama v tej chvíli rozhodla. Sľúbila si predsa, že mu bude dôverovať.

"Pôjdeme?" opýtala sa potichu a pobozkala ho medzi oči.

Mubatsiri sa od nej odtiahol a zamieril na okraj lesa, kde sa rozvalil do slnkom zaliatej trávy. Mlčky vyčkával, kým si ona zbalí veci.

Keď vysadala do sedla, tiger vstal a pohli sa smerom na východ. Len aby odohnala túžbu zamieriť k mestu, vrátila sa v myšlienkach k obrazu z rána.

"Čo znamená priateliť sa?" opýtala sa tigra.

Nie žeby tomu slovu nerozumela, zdalo sa jej však, že ona nikdy skutočných priateľov nemala. Zaiste to bola aj jej vina. Odháňala od seba mládencov, ktorí sa na ňu dívali ako na budúcu nevestu a stránila sa dievčat, ktoré netúžili po inom, len ostať na dvore a nosiť tie nepraktické šaty, pudrovať si tvár a klebetiť o iných.

"Byť prítomný," odvetil jej stroho tiger.

"Priateliť sa znamená byť prítomný," zopakovala sama pre seba.

"Ako slnko," dotkol sa jej Mubatsiri znova, no ona mu skočila do reči.

"Priateľ svieti?" spytovala sa začudovane.

"Svieti," súhlasil, "ale nie, aby bolo vidno jeho," na chvíľu sa odmlčal a potom pomaly a vážne dodal: "Ale aby bolo vidno teba!"

Tá myšlienka sa jej páčila. Byť s priateľom by teda znamenalo žiť vo svetle.

"Keď sa mu pozrieš do tváre, všetky tiene padajú za teba," dokončil Mubatsiri myšlienku. "To robí skutočný priateľ..."

"A tiene sú," zamyslela sa, "zlé?"

"Každý človek nosí v sebe a na sebe špinu," odvetil jej Mubatsiri. "Históriu svojho života, pády a podrazy, klamstvá a podvody, hoci aj tie najmenšie, pre mnohých zanedbateľné, nechávajú na človeku špinu..."

"A priateľ je ten, ktorý ju nevidí?" čudovala sa, že takto rozmýšľa.

"Nie, priateľ nič nezatajuje a neskrýva na tebe," odvetil tiger, "díva sa však na tvoje svetlo, nie temnotu a vidí to, kým sa môžeš stať a nie iba to, kým práve si!"

"Prebúdza dobro!" povedala a v očiach sa jej zaiskrilo. "Ako ty vo mne..."

"Prebúdza dobro," súhlasil a cítila, že tie slová sa mu páčia rovnako.

Chekutanga sa viac nepýtala. Nechala tie slová plynúť cez seba, ako keď sa krajinou, nad ktorou pláva horúčosť, preženie studený vánok zo severných hôr.

Zadívala sa na svojho divokého spoločníka a v tej chvíli si uvedomila, že on je jej prvý skutočný priateľ. Vždy v nej vidí len to najlepšie a snaží sa to z nej dostať von, aby bol svet okolo lepším miestom pre život. Nevidí v nej viac Terezu, aj keď ona sa ešte do minulosti vracia. V jeho očiach je už len Chekutanga.

Usadila sa hlbšie do sedla a oprela sa hruďou o koňa. Stále držiac opraty ho objala okolo krku a nechala sa ním niesť ako orol vetrom, keď roztiahne krídla. Zatvorila oči a ponorila sa do prítomnosti svojho tigra ako dieťa do náručia milujúcej matky.

Držali sa na širokej ceste pod lesmi Spiacej doliny, ktorú vychodili obchodníci z východu, putujúci k púšti a potom hore na sever. Na lúkach pod nimi sa naháňali včielky, čmeliaky a pestrofarebné motýle, kým lesy na severe mlčali, akoby sa všetko živé prepadlo pod zem. Vzduch, prehriaty ohňom z oblohy, stratil svoju sviežosť a perly rannej rosy sa už dávno vyparili.

Chekutanga sa ešte chvíľu oddávala upokojujúcim myšlienkam na priateľstvo, keď sa jej do mysle votrela spomienka na kňažnú, ktorú stretli na schodoch pod svätyňou. Na chvíľu tam prenikla do jej vnútra. Zacítila štipku jej bolesti, ostrej a intenzívnej, akoby stratila to jediné, na čom jej v živote záležalo. Ale aj obdiv, ktorý však patril viac tigrovi než jej. Ba zdalo sa jej, že v nej na chvíľu uzrela aj náklonnosť. A nádej. Svetielko, ktoré sa rodí vtedy, keď neostáva iné, iba dúfať v zázračné.

Bola to iba chvíľa, krátka, avšak dosť intenzívna na to, aby v nej ostal obraz, ktorý v nej vzbudzoval zvedavosť. Znova si spomenula na slová pána Dvoch skál: Navždy umlčať mŕtve.

"Nechaj to tak!" dotkol sa jej láskavým napomenutím Mubatsiri.

"Ja viem," prikývla, otvorila oči a nežne sa pozrela na neho, "už si mi to hovoril, lenže tie slová... tak ako ich povedal pán mesta... ostávajú, ako keby..."

"Povedz mi, čo počuješ!" prerušil ju Mubatsiri.

"Teraz?" spozornela.

"Hej, teraz! Čo počuješ?" zopakoval.

"Teba," usmiala sa, ako keby sa jej podaril vtip.

"A okrem mňa?"

"Nič," odvetila hneď.

"Žiadne volanie?"

"Nie."

"To je dobre," vyhlásil uvoľnene. "Nebudeme si teda kaziť dnešný deň ani slovami cudzinca, ani tvojim domýšľaním! Čo povieš?"

"Cudzinca?" pozrela na neho prekvapene.

"Čo ak sa mýlil?" pokračoval Mubatsiri. "Napadlo ti to vôbec?"

Tvár sa jej zamračila. Takto o ňom nepremýšľala. Ten muž mal predsa pri sebe zázračného spoločníka. Mubatsiri jej to síce nepotvrdil, ale ani nevyvrátil, že práve od vlka mohol pán Dvoch skál poznať budúcnosť.

"Vari všetko, čo vychádza z tvojich úst, je vždy pravda?" poznamenal. "Vari to môže o sebe povedať nejaký človek na zemi?"

V tej chvíli jej prebehol cez myseľ celý rozhovor, ktorý viedla s pánom mesta v tej tajomnej svätyni na jeho vrchole. Teda skôr jeho poučovanie, po ktorom jej ostala horkosť v ústach a nesympatia v srdci. Každé jeho slovo považovala za pravdivé. Hovoril ako pán, keď sa díva na svoje služobníctvo. A to nemá odvahu spochybňovať, čo povedal. Rovnako ju nemá ani ona. Alebo nemala. Mubatsiri ju však zmiatol.

"Hovoríš to iba preto, aby som na to viac nemyslela, však?" Zadívala sa na neho prísne, akoby si bola istá, že sa ju iba snaží oslobodiť od myšlienok na to, čo ju čaká v budúcnosti, len aby nezabudla prežívať prítomnosť.

"Ako som už povedal," odvetil jej pokojne tiger. "Nebudeme si kaziť dnešný deň slovami, ktoré už beztak utíchli!"

Chekutanga otvorila ústa. Chystala sa ešte namietať, lenže tiger jej to nedovolil slovami, ktoré už počula: "Nechaj to tak!"

"Ale," vydala napokon hlások.

"Dôveruj priateľovi!" povedal a vtom pocítila, že sa jeho duch usmieva.

Priateľovi. Takto sa pred ňou ešte nenazval. A v tej chvíli sa jej zdalo, že neexistuje krajšie slovo, akým by ho mohla opísať. A nielen to, ale ktoré by presne vystihovalo, kým pre ňu je, ako sa na ňu díva a ako k nej správa. Ako priateľ. Ako slnko, vždy prítomné, len aby aj z nej bolo vidno dostatok jej svetla.

Blížili sa už k Starej a Chekutanga, bez toho, aby nad tým premýšľala, otočila koňa a zamierila k osade. Mubatsiri ju spokojne nasledoval.

Možno ju k tomu prinútila spomienka na ženu, ktorú raz stretali, keď išli okolo osady. Kým ona sa hnala za hlasom Benjamína, jeho setra prešla okolo nich ako bez duše. Zatúžila vidieť ju znova. Možno dúfala, že našla, čo hľadala. Možno niečo vie. A možno ju chcela iba pozdraviť v ich spoločnej bolesti. Chápe, že s ňou o Benjamínovi rozprávať nemôže. Mubatsiri by jej to zaiste vyhovoril skôr, než by jej to vôbec napadlo. Samozrejme, že by mal pravdu. Veď, čo by tej žene pomohlo povedať jej, že jej stratený brat bol nájdený a potom znova stratený?

Vstúpili do osady širokou cestou. Takmer hneď zastali pred veľkým hospodárstvom, kde sa prvýkrát stretla so svojim volaním o pomoc. Zadívala sa k domu odkiaľ jej Benjamín priniesol pohár čerstvého mlieka. Nemusela ani vstúpiť na dvor, aby vedela, že jeho sestra je preč. Všetko okolo vyzeralo pusto a bez života. Okenice na chyži boli pozatvárané, akoby bola noc. Dobytok bľačal spoza ohrady, akoby sa o neho už týždne nik nestaral. Vysoké trávy a burina prerástli dvor a malú záhradku pri dome. Kurence sa voľne naháňali pri stodole, kým kohút odpočíval na priedomí. Vráta na vysokej stodole škrípali tak hlasno, že aj kocúr, čierny ako sadza, odpočívajúci na drevenej lavici, zoskočil na zem a lenivo sa pobral preč.

Chekutanga prechádzala pohľadom po spustnutom hospodárstve, keď si všimla zvedavú dievčinu za plotom u susedov. Len čo sa na ňu pozrela, dievčina sklonila hlavu a prudko sa otočila.

"Počkaj!" zakričala na ňu Chekutanga a zoskočila z koňa.

Dievčina zastala, stále však otočená chrbtom k nej, akoby sa nevedela rozhodnúť, či chce utiecť alebo ostať. Napokon zvíťazila zvedavosť, placho sa obzrela cez plece a keď videla, že cudzinka prichádza bližšie k ich plotu, váhavo k nej vykročila. Prudko však zastala, keď si všimla tigra pri jej nohách.

"Neboj sa!" chlácholila ju Chekutanga, keď videla jej vytreštené oči. "To je môj priateľ. Neublíži ti. Ten neublíži nikomu!"

Dievčina sa opatrne pohla vpred. Kráčala ako po špičkách. Počula, čo cudzinka hovorí, pohľadom však sledovala tigra. Telom jej preletela vlna nečakaného vzrušenia. Zmes strachu a nadšenia, z ktorého sa jej hneď roztriasli kolená a srdce v hrudi jej akoby plávalo vo vode.

Keď sa Chekutanga priblížila ku plotu, tiger sa jej zvalil pod nohy a prichádzajúcu dievčinu si nevšímal.

"Poď bližšie, nech nemusím na teba kričať," povzbudzovala ju Chekutanga láskavo. "Naozaj sa nemusíš báť, ten by neublížil ani muške..."

Ukázala rukou na tigra a usmievala sa od ucha k uchu ako cirkusant, ktorého počúvajú nielen tigre, ale aj slony.

"Volám sa Chekutanga," pokračovala pokojným hlasom, kým dievčina sa približovala. "A ty?"

"Anežka," predniesla dievčina placho, že ju takmer nepočula.

"Anežka," vyslovila jej meno mocne a oprela sa rukami o drevený plot. "Máš pekné meno..."

"Ďakujem," dievčina sa usmiala, urobila ďalšie dva kroky a zastala od nej tak ďaleko, že by sa dotkli, len ak by obe natiahli ruky. Tiger si ju vôbec nevšímal, čo ju upokojovalo.

"Naozaj ti neublíži," zopakovala Chekutanga a zvedavo si obzerala Anežku. Dlhé vlasy nad vysokým čelom mala zopnuté koženou šnúrkou. Na okrúhlej tvári jej svietili hlboké, avšak plaché oči.

"Povieš mi ešte raz, ako sa voláš?" opýtala sa Anežka a plné líca sa jej začervenali, akoby sa hanbila, že si ho nezapamätala hneď na prvé počutie.

"Chekutanga," vyslovila svoje meno pomaly. "Ťažké, však?"

"Hej," usmiala sa dievčina a zhlboka vydýchla, akoby z nej opadla prvotná hanblivosť. "Ťažké a čudné. Nikdy som také nepočula..."

"Znamená prvá... takto mi to aspoň prezradil priateľ..."

"Priateľ? Nie rodičia?" opýtala sa váhavo.

"Som sirota," povedala potichu a pokrčila ramenami.

"To mi je ľúto," vyslovila Anežka nežne a urobila krok bližšie k nej. "Hľadáš Zuzu?" opýtala sa a ukázala rukou na spustnuté hospodárstvo za plotom.

"Benjamína..."

"Aha," zašepkala a stisla pery. Sklonila mierne hlavu, pohľadom sa však stále dívala do očí dievčiny.

"Nie je tu, však?" opýtala sa opatrne Chekutanga. "Ani jeho sestra..."

"Nie," krútila hlavou, nadýchla sa a pokračovala: "Benjamín sa stratil kdesi pri Spiacej doline a Zuza... tá ho odvtedy hľadá. Občas sa tu ukáže, aj to však len na chvíľu. O dom a záhradu sa viac nestará..."

Chekutanga znova preletela pohľadom po opustenom hospodárstve. Bolo veľké, že hneď pochybovala, že by naň stačil jeden pár zdravých rúk.

"Keď nám zvýši čas, obriadime aspoň zvieratá," pokračovala Anežka. "Ale na viac nemáme síl ani čas..."

"To je od vás šľachetné!"

"Hej," prikývla. "Ja pomáham tu a moja sestra tam von. Posledné týždne chodieva so Zuzou. Otec hovorí, že je to tak lepšie pre obe. Rita sa tu beztak motala, akoby bola bez duše!"

Chekutanga ju trpezlivo počúvala, hoci z jej mysle vyčítala celý príbeh skôr, než sa rozhovorila. Vedela, že Anežka sa potrebuje posťažovať, keďže doma nemá komu a sama nemá v živote nikoho, o kom by mohla povedať, že je jej priateľom. Využíva príležitosť, že stretla cudzinku, ktorá si jej ponosovanie vezme so sebou. Nikomu tým neublíži a nikto sa o tom nedozvie.

"Moja sestra sa stratila tiež," pokračovala. "Deň predtým ako Benjamín. A potom, keď sa stratil on, Zuza namiesto brata našla ju. Sestra je odvtedy taká čudná. Mlčí. Nikomu nepovie, čo sa jej prihodilo a kde bola. Počúva na slovo ako vycvičený pes. Pošleš ju tam, pôjde. Zavoláš na ňu, príde. Kážu jej niečo urobiť, ona to urobí..."

Kým Anežka rozprávala, Chekutanga premýšľala nad jej sestrou. Šimon a Benjamín predpokladali, že bude bez duše ako Sofia a ako tá dievčina vo vedľajšej osade, kam sa napokon vydali zasypať otvor do podzemia. Lenže Rita nie je ako ostatné dievčatá, ktoré prekliala Anavin.

"Podľa mňa niečo tají a preto mlčí!" povedala Anežka nahlas, čo už Chekutanga vedela. "Nezabudla rozprávať. Ona iba nechce!"

"Prečo by to robila?" opýtala sa Chekutanga, len aby Anežka vedela, že počúva každé jej slovo.

"To kvôli tomu chlapovi!" precedila cez zuby. "Keď vtedy zmizla, otec vravel, že naletela nejakému bohatému šľachticovi a že to on ju vzal z nášho domu ako zlodej! Naletela mu! Dostal, čo chcel a poslal ju kade ľahšie! Teraz sa hanbí a bude predstierať, že nemôže hovoriť, len aby nám nemusela povedať pravdu!"

"Vieš, kto bol ten muž?" opýtala sa zvedavo, hoci vedela, že nie.

"To nevie nik," krútila hlavou Anežka. "Zuza si myslí, že žiaden taký muž ani neexistuje. Vraj si nemáme vymýšľať!"

"Možno má pravdu..."

"Ja si myslím, že ju iba chráni!" pošepla. "Bol to jej nápad, aby Rita hľadala Benjamína spolu s ňou. Chráni ju alebo toho šľachtica!"

"Prečo by to robila?"

"Ja neviem," pokrčila Anežka ramená a utrela si rukou čelo, na ktorom jej vystúpili z takmer neviditeľných vrások maličké kvapky potu. "Možno ho pozná. Chráni jeho. Chráni ju. Alebo seba. V Zuze sa nikto nevyzná, ale neverím, že to robí pre Ritu!"

Anežka sa k nej znova o krok priblížila, naklonila sa a pokračovala šeptom: "Zuza sa vždy starala iba o seba a brata! Nikdy nie o susedov alebo ostatných v osade, vždy iba o seba! Tak prečo by sa zrazu starala o Ritu, akoby to bola jej sestra?"

"Možno kvôli Benjamínovi," premýšľala nahlas Chekutanga. "Možno je pre vlastnú bolesť citlivejšia na utrpenia iných, nemyslíš?"

"To hovoril aj otec," prikývla a vystrela sa. "Ja však tomu neverím!"

"Myslím si, že obe potrebujú pomoc!" vyslovila opatrne dievčina s tigrom. "Neviem, či tvoja sestra v prítomnosti Zuzy rozpráva. A neviem, či ona sa v prítomnosti Rity cíti lepšie. Som si však istá, že je dobré, že nie sú vo svojich trápeniach samé!"

"Možno máš pravdu!" Anežka prudko sklopila zrak a opatrne cúvla.

Chekutanga videla, že sa cíti byť zahanbená. Ohovárala vlastnú sestru a susedu, ktorá dlhé týždne nemyslí na seba, ale na brata, keď sa ho rozhodla nájsť, aj keby pre to mala prísť o všetok majetok.

"Som rada, že si to mohla dostať zo seba!" pošepla dievčina s tigrom láskavo. "Zaiste to nie jednoduché ani pre teba. A keďže vidím, že najskôr nemáš nikoho, komu by sa sa mohla zveriť, som rada, že si sa odvážila ku mne priblížiť..."

Anežka opatrne dvihla zrak.

"Nič zlé si neurobila, naozaj!" Chekutanga k nej natiahla ruku a čakala, či sa priblíži. Pokračovala: "Občas sa z brehov vyleje voda, občas sa musí aj srdce!"

Anežka prikývla a do očí sa jej natisli slzy. Urobila krok dopredu, chytila ju za ruku a potriasla ňou. Prudko sa otočila a rozbehla sa k domu.

"Poďme späť," prehovoril Mubatsiri a postavil sa na nohy, kým ona sledovala dievčinu, ako mizne za domom. "Bude lepšie, ak osadu obídeme..."

"Dobre," súhlasila, vyskočila do sedla a vydali sa cestou napäť von z osady. Vyšli na lúky a zamierili na sever. Kým Mubatsiri mlčal, ona premýšľala nad tým, čo zistila.

,Rita nie je bez duše ako Sofia!' zopakovala si v duchu a všetko v prítomnosti svojho Mubatsiriho. Možno jej pomôže spojiť, čo nevidí. A možno ju nechá špekulovať a domýšľať, aby jej napokon povedal, že je lepšie prežívať prítomnosť, než blúdiť v budúcnosti, ktorá je neskrotná ako vietor.

Spomenula si na Sofiinu matku, ktorá kedysi slúžila vo svätyni. Hoci je jej dcéra ako bez duše, neobviňovala z toho starodávnu bohyňu, ale človeka. Šimon a Benjamín, rovnako ako Adela, tí za všetkým zlom videli Anavin. Vraj vychádza z podzemných tunelov a preklína mladé dievčatá. Lenže Rita podľa slov Anežky nie je bez duše. Mlčí, nie však pre to, že nerozumie slovám a ich súvislostiam, ale z trucu alebo hanby. Kto má teda pravdu? Kto roznáša zlo po krajine? Človek? Nahnevaná bohyňa? A vôbec, dokázal už niekto, že tie unesené a prekliate dievčatá majú niečo spoločné so svätyňou?

Počula v mysli tigra, ako si pohmkáva nejakú neznámu melódiu. Najskôr potichu, len aby ju nerušil v myšlienkach. A potom stále viac a viac, len aby prehlušil jej nezmyselné uvažovanie.

"Buď trpezlivá!" pokarhal ju, keď si konečne všimla jeho bezstarostnosť. "Nepotrebuješ, aby bolo všetkého veľa a hneď, maličká! Aj pôda je úrodnejšia, keď ju dážď zmáča po kvapkách, pomaly a trpezlivo, než keď ju zaleje búrka, z ktorej sa nedokáže zem napojiť!"

"Máš pravdu," odvetila spokojne a napokon bola vďačná, že ju vytiahol zo seba. Nemá zmysel dívať sa do tmy, akoby bola svetlom. Odpovede na vyslovené otázky by boli iba špekulácie a domýšľania, ktoré môžu byť od pravdy také ďaleké ako je nebo od zeme.

Obišli osadu, priblížili sa k lesu a pokračovali na východ k Čeľustiam.

Chekutanga pocítila hlad, predsavzala si však, že vydrží až kým nedôjdu ku chatrči. Tam poprosí tigra, aby im niečo ulovil. Vloží sa do jeho tela, akoby bola ním a sama si vyberie korisť, ktorou neskôr zaženie hlad. Dnes bude loviť s ním. Dnes bude loviť ona. Jeho očami, jeho pazúrmi a tesákmi.

Zadívala sa k oblohe. Nebo bolo čisté ako hladina rybníka. Horúčosť roztopila obláčiky a zahnala vtáčikov do húštin. Jemný vánok ju šteklil od chrbta. Vystrela sa a dovolila mu, aby ju šteklil viac.

Tiene lesa, okolo ktorého putovali na východ, vyzerali strašidelne. Hrubé kmene, akoby vojaci temnoty, čakali mlčky na jeho okraji ako hradba, cez ktorú neprenikne žiaden život - ani dnu ani von. Starodávna strecha nad nimi, z hustých konárov a lístia, neprepúšťala žiadne svetlo. V tej tme by sa dokázal ukryť ktokoľvek, hoci aj slon, a predsa by ho nevideli, aj keby mu kráčali priamo pod nosom. Spomenula si na všetky tie príbehy, ktoré počúvali ako deti. O príšerách a ozrutách, pre ktoré je ten tajomný les domovom, a ktoré nad človekom, ktorý by im skrížil cestu, nebudú mať zľutovanie.

"Je prekliaty!" počula neraz. "Ten les je prekliaty!"

Mubatsiri zrazu zastal. Otočil sa tvárou k lesu a vyčkával. Vyzeral ako lovec, keď zacíti korisť alebo nebezpečenstvo. Chvost mal vysoko vztýčený, chrbát vystretý a hlavu natiahnutú pred seba. Vetril, akoby ho vyrušil pach, ktorý do lesa nepatrí alebo pach, ktorý tam blúdi odjakživa.

Chekutanga zastala blízko neho a zoskočila zo sedla. A v tej chvíli, ako keby v ľudských srdciach bdelo viac strachu ako nádeje, si spomenula na jeden strašidelný príbeh, ktorý im hovorila teta Marta.

Bol o troch bratoch, ktorí sa vybrali do lesov Spiacej doliny a jej jaskýň hľadať zabudnuté poklady. Ľudia v meste odnepamäti verili, že čierne diery v zemi, pod nánosmi hliny, lístia a kamenia, ukrývajú tajné chodby, ktoré aj v tej najčernejšej tme žiaria matným svetlom drahokamov a zlata, akoby samé bohatstvo túžilo, aby ho človek objavil a vyniesol na svetlo.

Bratia sa vydali na cestu a spoločne vstúpili do čierneho lesa. Tri mesiace o nich nikto nič nepočul. Mnohí uverili, že sa tam alebo stratili, alebo že ich zhltla starodávna príšera, len čo vstúpili do jej brlohu pod zemou.

Po troch mesiacoch však vyšiel z lesa prostredný brat. Vyzeral ako živá mŕtvola. Akoby z neho niekto vysal všetok tuk, vodu a svalstvo. Popraskaná koža na ňom visela ako šaty na strašiakovi v kukuričnom poli.

Keď ho našli pastieri na okraji Spiacej doliny, spočiatku nemali odvahu dotknúť sa ho. Nik z nich totiž neveril, že by človek, takto vyziabnutý na kosť, mohol mať v sebe ešte kúsok života. Keď sa však chlapec pohol, pastieri sa rozutekali na strany, mysliac si, že k nim prichádza niekto zo záhrobia. Keď však počuli, ako volá o pomoc, hlasom, sotva počuteľným, jeden z pastierov sa odvážil k nemu znova priblížiť. Keď sa na neho chlapec zadíval ľudskými očami, v ktorých nebolo nič tajomné alebo prekliate, pastier zavolal na ostatných a spoločne ho odniesli do mesta. Tam sa o neho postarali príbuzní.

Trvalo takmer mesiac, kým chlapec zmocnel natoľko, že bol schopný rozprávať o tom, čo zažil v lesoch Spiacej doliny. O jaskyni plnej diamantov. O nedočkavosti, doniesť ten poklad domov a do smrti už len hodovať. A o chlpatej príšere, veľkej ako slon a škaredej ako pavúk či mucha bez krídel, ktorej všetky tie poklady patrili. Tá bratov uväznila a držala ich v čiernej jaskyni dlhé týždne bez jedla a bez vody. Prenikala svojou inteligenciou do ich mysle a vyciciavala ich duše.

Prvý sa zbláznil najstarší brat. Sám si siahol na život, keď trieskal hlavou o ostré skaly dovtedy, kým mu nepraskla lebka. Viac sa neprebudil. Niekoľko dní po ňom sa pomiatol druhý. Urobil, čo predtým videl urobiť staršieho brata. Kosti pukli a viac nevstal. Prostredný brat premýšľal, že ich bude nasledovať. Veď už všetko stratil: bratov, budúcnosť, slobodu. Na čo ešte žiť?

Bol by to urobil, avšak znenazdajky sa mu naskytla príležitosť utiecť. Príšera takmer vôbec nevychádzala z jaskyne. Len občas, keď ju k tomu prinútil hlad. A tak raz, keď sa ozruta vydala na nočný lov, prostredný brat ju nasledoval, až kým ho ona sama nevyviedla z jaskyne. Potom už iba utekal a padal, utekal a padal. Dole kopcom a stále rovno za nosom, až kým nevyšiel z lesa, kde sa úplne vyčerpaný zvalil do trávy. A práve tam ho našli pastieri.

Dlhé mesiace sa potom ešte hovorilo medzi ľuďmi, že obchodníci alebo pastieri občas videli na okraji lesa veľké a tajomné oči, ktoré vraj patrili tej príšere. Že hľadá posledného brata. Vraj číha na toho, ktorý o jej dosiaľ utajenej existencii povedal ľuďom.

"Chamtivosť!" Takto o príšere hovoril jej strýko, keď Marta dohovorila. "Toto robí s človekom chamtivosť! Zavrie ho do tmy a vycicia z neho dušu!"

Kým teta Marta sa tvárila, že ten príbeh je skutočný, Yan vždy opakoval, že si ho vymysleli ľudia, len aby nezabudli, čo robí s človekom nenažranosť.

"Človek môže byť šťastný aj z toho, čo už má!" opakoval Yan.

Marta ich však vždy presviedčala, že tie lesy sú naozaj plné príšer a že Spiaca dolina nepatrí človeku, ale im. A teraz, keď Mubatsiri spozornel a obrátil zrak k tajomnému lesu, samozrejme, že si spomenula na starodávnu príšeru, ktorá číha na tretieho brata.

"Čo sa deje?" opýtala sa zvedavo.

"Vydrž!" dotkol sa jej Mubatsiri, chvíľu ešte napäto vyčkával a potom sa rozvalil na prašnú cestu, akoby sa nič nedialo. A v tej chvíli vyšiel z húštiny rytier, ktorého Chekutanga hneď spoznala.

"Oto!" vykríkla natešene a rozbehla sa k nemu.

Rytier zastal a hoci videl, že k nemu uteká dievča, ktoré hľadá, hneď tasil meč. Prikrčil sa pripravený bojovať. Bystrím pohľadom si skúmavo obzeral šelmu na ceste. Skôr, než by upozornil Terezu na nebezpečenstvo a prikázal jej, aby nerobila zbytočné prudké pohyby a stíšila hlas, ona sa na neho vrhla a zavesila sa mu okolo krku ako prívesok.

"Tereza!" Chytil ju mocnými rukami a odtlačil ju od seba. Tvár mal chladnú a napätú. Vari nevidí nebezpečenstvo? Celý život ju učil, ako sa má správať v divočine. Vari na to zabudla?

"Tiger!" upozornil ju vážne.

"Kde?" zháčila sa, ako keby ju to prekvapilo. Vystrela sa a opatrne sa obzerala smerom, kam sa díval. "Kde?" zopakovala.

"Na ceste," ukazoval rukou pred seba a znova dvihol meč.

"Nevidím!" povedala nahlas a tvárila sa, že prechádza pohľadom cestu, lúku, ba aj húštinu vedľa nich. "Kde?"

"Tam!" odvetil pomaly a ukázal pred seba. Hlas mal neistý, ako keby zapochyboval, či nevidí náhodou niečo, čo tam nie je. O tigrovi v týchto končinách jakživ nepočul. Ako by sa sem dostal? A prečo?

"Ja naozaj nič nevidím!" opakovala Chekutanga a vykročila vpred.

"Tereza, stoj!"

"Ale prečo?" Zastala a dala ruky vbok. Chvíľu ešte sledovala okolie, potom sa k nemu otočila a veselo prehovorila: "Pil si dosť vody? Nebolí ťa hlava? Zdá sa mi, že blúzniš!"

"Ty ho nevidíš?" čudoval sa Oto.

"Nie," odvetila pokojne a znova vykročila dopredu. Namierila si to smerom, kde ležal jej Mubatsiri. Zastala priamo nad ním a znova sa obzerala okolo seba, ako keby ho hľadala. Dvihla ruky k ústam a zvolala: "Haló! Tiger! Kde si?"

Rytier na ňu nechápavo civel. Premýšľal, že ak by bol ten tiger skutočný, už by po nej skočil. Nedovolil by jej priblížiť sa a už vôbec nie takto revať.

"Poď bližšie! Neboj sa!" povzbudzovala ho Chekutanga. "Nič tu nie je!"

Oto zatvoril oči a hneď ich aj otvoril. Tiger bol stále tam.

,To nie je možné!' krútil hlavou. Zatvoril. Otvoril. A tiger vždy ležal na ceste pod jej nohami. Začal veriť, že má halucinácie. Opatrne vykročil k nej. Dvihol zrak a na tigra sa viac nedíval. Pozeral jej do očí a v mysli si dookola opakoval, že ani on žiadnu šelmu nevidí.

"A odlož meč!" upozornila ho Chekutanga láskavo. "Ak by ťa teraz niekto pozoroval, myslel by si, že mi ideš ublížiť!"

Rytier ju poslúchol. Zasunul meč naspäť do pošvy a pomaly sa k nej približoval. Tiger bol stále tam.

Keď už bol blízko, Chekutanga si prudko čupla k zemi a objala tigra, ako keby bol šteniatkom. Oči sa jej rozžiarili a z hrdla jej zaznel spev: "No povedz! Nie je nádherný?"

Rytier stuhol. Civel na ňu ako na prízrak. Na neho a na ňu.

"Neboj sa," chlácholila ho s úsmevom na tvári. "To je môj priateľ a nikdy by ti neublížil, ver mi!"

"Čo to má znamenať?" vykoktal zo seba. Tvár mal bielu ako sneh a z očí mu tiekol hnev.

"Len som ťa naťahovala," vysvetľovala mu, kým on si podozrievavo obzeral šelmu v jej náruči.

,Načisto sa zbláznila!' hútal v duchu. Potom si však uvedomil, že ona nikdy nebola normálna, teda obyčajná. Vždy chcela viac, vždy to, čo nemohla mať a vždy niečo iné, než jej rovesníci. Jej srdce bolo odjakživa divoké. Nemalo by ho nijako prekvapovať, že v rukách drží tigra.

,Tigra!' zdôraznil sám pre seba, len aby si nenamýšľal, že to je normálne. Ani pre Terezu nie. Pred takouto šelmou sa uteká. Vždy! A každý!

"Pozri!" Chekutanga vstala a natiahla k rytierovi ruku. Videla, že je namrzený a počula jeho myšlienky, to mu však nepovie. "Skôr než sa budeš vypytovať, rozpoviem ti príbeh... toľko, koľko ti môžem povedať, dobre?"

Rytier chvíľu váhal, napokon však prikývol. To dievča bolo vždy tvrdohlavé, beztak bude tak, ako povie.

"Kedysi ste ma všetci v meste volali Tereza, lenže dostala som nové meno. Takže mi viac nehovor Tereza. Ani ty, ani nikto iný! Volám sa Chekutanga!" predniesla hrdo a s bázňou, ako keby sa v sile jej mena skrývali nebesá a tajomstvá ich hviezd, lenže on jej hneď skočil do reči.

"Ako dostala? Od koho?"

,Teraz blúznila ona!' napadlo mu hneď.

"To ti nemôžem povedať!" odvetila a pohrozila mu, aby jej neskákal do reči, lebo mu nič nepovie. Rytier prikývol.

"Do mesta sa viac nevrátim!" povedala prosto, keďže vyčítala z jeho myšlienok, že ho poslal Yan, aby ju našiel. "Mojim novým domovom je divočina a sprievodcom na cestách tiger!" ukázala rukou pod nohy. "Volá sa Mubatsiri a je to môj priateľ..."

Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala: "Viac ti povedať nemôžem!"

Rytier na ňu vypúlil oči. Veľa mu toho teda nepovedala. Dostala nové meno? Chystá sa žiť v divočine? A tá divoká šelma je jej priateľ? Nič z toho mu nedávalo zmysel. Pochyboval, že je pri zdravom rozume. Lenže pohľad mu znova padol pod jej nohy. Tiger bol skutočný. Veď ho držala v náručí ako domáce zvieratko.

"Čo sa tu deje?" vyhŕkol zo seba ako otec, keď nerozumie vlastnému decku. "Znova ma naťahuješ, však?"

Zakrútila hlavou.

"Nie? Určite?" Pozrel na ňu, potom na tigra a znova na ňu. Tak veľmi chcel rozumieť tomu, čo sa s ňou za posledné týždne porobilo, lenže ona sa mu to nechystala nijako vysvetliť.

"Nie!" odvetila a znova potriasla hlavou, len nech vie, že to myslí vážne. "Ja ostanem tu a ty sa vrátiš naspäť do mesta. A každému, koho stretneš, povieš, že si ma našiel, že som šťastná a že si neprajem, aby ma hľadali!"

"Toto mám povedať tvojmu strýkovi?" opýtal sa šeptom odovzdane. Tak, aby vedela, že pre tie slová pukne Yanovi srdce.

"Nemusíš mu to povedať tak, ako som ti to povedala," opravila sa, chvíľu premýšľala a dodala: "Povedz mu, že som šťastná a že si o mňa nemusí robiť starosti!"

Len čo to dopovedala, zavalil ju smútok a skôr, než by to Oto vyslovil, správa z jeho vnútra jej vtlačila na viečka maličké slzy.

"Teta Marta zomrela!" povedal rytier.

Nemusel hovoriť viac. Len na to pomyslel a odkryl pred ňou celý príbeh jej tajomnej smrti.

,Marta bola stratená princezná Nina?' vyčítala z jeho spomienok na starenu. To zistenie ju prekvapilo. Marta bola princezná? A posledná strážkyňa svätyne? Ako to, že o tom nikto nevedel?

"To mi je ľúto," pošepla.

"Tvoj strýko viac nemá nikoho," pokračoval Oto. "Potrebuje ťa!"

"Nie," povedala znova rozhodne. "Ja sa nemôžem vrátiť!"

"Ale prečo?"

"Nemôžem o tom hovoriť!" odsekla rozcítene a sklopila zrak.

Samozrejme, že by chcela strýka navštíviť. Iba navštíviť, nie ostať tam. Povedať mu, že je a bude v poriadku. Predstaviť mu svojho spoločníka a potom sa vrátiť do Čeľustí. Lenže Mubatsiri s tým nebude súhlasiť. A ona do mesta proti jeho vôli nepôjde! Nechce! Nesmie! Nepôjde!

"Yan ťa potrebuje!" zopakoval rytier a priblížil sa k nej. Vnímala jeho ducha, ktorý žobral za jej strýka, len aby sa s ním vrátila domov.

"Nechaj ma!" vyprskla a ustúpila o krok od neho. Tvár sa jej zamračila a srdce rozozvučalo ako puknutá zvonkohra.

"Dobre," zodvihol ruky a pozrel na tigra, ktorý vstal a obtrel sa Chekutange o nohy ako mačka. Oto to sledoval s údivom. Jeho veľkosť mu takmer vyrazila dych. Nič krajšie jakživ nevidel. Hneď cúvol o ďalšie dva kroky späť, ako keby vycítil, že divoká šelma nie je na jeho strane.

"Chceš tam ísť?" opýtal sa jej Mubatsiri a hlas mal mäkký ako páperie.

"Nie!"

"Neklam mi!" napomenul ju pokojne divoký priateľ.

"Hovorím, že nie!" odsekla a do očí sa jej natisli ďalšie slzy.

"Pôjdem tam s tebou, ak budeš chcieť!" prihováral sa jej stále láskavo.

"Nechcem!" vykríkla nahlas, že aj rytierom trhlo, akoby udrel blesk hneď vedľa nich.

Naozaj tam nechcela ísť. Nie je dosť silná, aby to urobila hneď. Neznesie tú clivotu a pohľady rozcíteného starca. Bude jej vyčítať, že bola preč a že mu nedala o sebe vedieť, hoci vedela, že sa strachuje. Bude ju prosiť, aby ostala, lenže ona nebude môcť ani ostať, ani mu vysvetliť, prečo musí odísť.

Zvrtla sa na päte a vydala sa náhlivo do lesa.

"Počkaj! Tereza!" kričal na ňu rytier.

Dievčina zastala. Prudko sa otočila, dvihla hrdo bradu a vyslovila tvrdo: "Volám sa Chekutanga!" Nadýchla sa a pevným hlasom dodala: "A strýkovi povedz, čo som ti kázala povedať!"

To bolo všetko. Vykročila do húštiny lesa. A tiene, husté a čierne, ju schovali, akoby sa v nich rozplynula nadobro.