CH02 - prvá - 09

V drevenom voze bolo dusno ako v senníku. Zo škár medzi doskami sa do vnútra predierali tenučké lúče ostrého svetla. Čiastočky prachu, maličké ako svätojánske mušky, plávali vo vzduchu sem a tam. Ako pierko vo vetre. Ako pavúk v pavučine. Zo strany na stranu. Trpezlivo a neúnavne sa hompáľali, akoby viseli na neviditeľnom špagáte.

Adela sa posadila a oprela o stenu. Skrčila nohy a pritiahla si ich bližšie k hrudi. Prehodila cez ne zviazané ruky a oprela sa bradou o kolená. Červenými očami sledovala lietajúci prach. Vybrala si zrnko, väčšie než ostatné a mlčky sledovala ako sa bezstarostne kolíše vo vzduchu. Otvorila ústa a jemne fúkla pred seba. Zrnká prachu sa hneď zvírili, akoby zacítili nebezpečenstvo. Lietali ako splašené hore dole, zo strany na stranu, akoby sa uhýnali pred neviditeľným dravcom. Po chvíli sa však upokojili a znova plávali vzduchom pokojne ako ryby vo vode.

Adela zatvorila oči. Z prepoteného čela jej na horné viečko zliezla maličká kvapka potu. Šteklilo ju to, ona sa však ani nepohla. Pot jej tiekol aj po hrudi a bruchu, po rukách a nohách - už naň takmer ani nemyslela.

Ona totiž vždy, keď zatvorila oči, videla Sofiu, ktorej nedokázala pomôcť. Verila, že jej bezbrannosť a strádanie skončí, keď k nej privedie pána Dvoch skál. Spoliehala sa na to, že práve za ním ho poslala, keď blúznila o mužovi so šelmou pri nohách. Bola tak blízko. Takmer mu zabúchala na dvere paláca. Padla by pred ním na kolená, len aby išiel s ňou. Vyronila by aj poslednú slzu, len aby ju navštívil a uzdravil. Nič z toho sa však nestalo. Okradli ju o možnosť zachrániť svoju najlepšiu priateľku. Tí muži, - hoci dosiaľ nerozumie, prečo ju chytili, ani kam ju vedú, - neublížili iba jej, ale aj Sofii, keďže len kvôli nim stále trpí a žije, akoby nemala viac dušu v tele.

Myslela aj na otca a mamu. Zaiste sa strachujú. Zmizla z domu bez rozlúčenia a bez toho, aby im vysvetlila, čo sa chystá urobiť. Mala ísť najskôr za otcom. Ten by to pochopil. Ten by zaiste išiel s ňou. Nenechal by ju samú. Vždy ju vystríhal, aby do mesta nechodila. Pamätala na to. Rozumela tomu. A predsa sa rozhodla urobiť, čo by jej nedovolili. Rozhodla sa nepočúvať a robiť veci po svojom. Aká hlúposť. Tak jej treba. Zaslúži si to. Neposlušnosť nikdy neprináša ovocie. Nikdy. Mala by sa to už naučiť. A zapamätať si to navždy. Nie je to prvý krát, čo sa pre svoju tvrdohlavosť dostala do problémov.

,Tak mi treba!' pomyslela znova a do očí sa jej natisli horúce slzičky.

Otvorila oči a utrela si ich špinavými rukami. Zrnká prachu plávali okolo nej ako vtáčiky na podvečernej oblohe. Nijako sa o ňu nezaujímali. Boli ako Sofia - bez duše a života.

Pozrela sa vedľa seba a snažila sa cez škáry medzi drevenými doskami poznať kúsok zo sveta okolo. Naklonila sa, prižmúrila a videla, že rovnako ako včera, aj dnes putujú ďalej a ďalej cez nekonečnú púšť na západ od jej rodnej osady.

Už ako malá počúvala príbehy o tom, že cez púšť žiadne cesty nevedú. Tá pustá a pieskom zaliata zem sa nedá prejsť, iba obísť. Otec im vravieval, že mnohí sa pokúšali prejsť tú pustatinu, avšak nik sa z nich domov nevrátili. Možno ich zasypala búrka, ktorá dokáže vyzdvihnúť piesok zo zeme až do neba. Alebo zahynuli smädom či zablúdili v dunách, akoby to boli nekonečné močiare. Lenže tí muži ju vedú krížom cez veľké pieskové duny, akoby tie príbehy nepoznali alebo im neverili.

,Možno poznajú cestu, o ktorej iní netušia!' napadlo jej. Pochybovala, že by sa vydali krížom cez púšť, ak by si neboli istí, že ju môžu prejsť. A možno takto prechádzajú z jednej strany sveta na druhý pravidelne.

,Z akého sveta?' premýšľala. Vie, aká zem sa nachádza na východnom okraji púšte, keďže tam prežila celý svoj život. Vysoké kopce, ľadové štíty a husté lesy pod nimi, ktoré ako veľká náruč matky obopínajú nekonečné lúky. Tento kraj pozná.

,Čo je na opačnej strane púšte?' Uvedomila si, že netuší! Nikdy sa na to nepýtala. Ani otca, ani nikoho iného. Nevidela mapy, ktoré by ten kraj opísali. Nepočula príbehy ani piesne, ktoré by ho ospevovali. Možno si ako malé dieťa, keď videla púšť prvýkrát, predstavovala, že za ňou už nie je nič. Tá pustatina vyzerala ako nekonečná. Piesok, ktorý sa ťahá ďaleko na západ, tak ďaleko, až kým sa nezosype do mora. Nič iné tam nie je: nekonečné kopy piesku a za ním nekonečné vody mora.

,Kam ma to vedú?' spytovala sa znova. Nič jej nepovedali. Obvinili ju z krádeže, ktorú si sami vymysleli a potom ju už iba mlátili, nadávali jej, aby ju napokon omráčenú strčili do voza, ktorý ju teraz vezie ktohovie kam.

,Prečo ma rovno nezabili?' napadlo jej a hneď tie myšlienky zahnala. Nie, ona na smrť myslieť nebude. Ešte je mladá. Ešte má pred sebou veľa roboty. Musí prehovoriť pána mesta, aby navštívil osadu. Musí zachrániť Sofiu. Musí sa vrátiť a povedať rodičom, že sa strachovali zbytočne, lebo je celá, živá a zdravá! Nemôže ešte umrieť. Ešte nie, keďže nesplnila, čo si predsavzala. Ešte nie!

Otočila hlavu a vrátila sa pohľadom na mŕtve, a predsa lietajúce zrniečka prachu. Oprela hlavu o drevenú stenu za sebou a zhlboka vydýchla.

,Nemôžem nič urobiť!' povedala si v duchu sama pre seba. Nič. Teraz ešte nie. To však neznamená, že je koniec. Kým je človek na ceste, o konci nemôže byť ani reč. Nie. Určite nie. Kým sa svet hýbe a ona s ním, boj ešte neskončil. Žije. To je dôležité. Nemôžu ju v tej drevenej drožke držať naveky. Raz ju vypustia von. Raz znova vykročí vpred. Ona si cestu domov nájde. Cestu ku Sofii, cestu ku rodičom. Musí. Dala predsa sľub. A teraz ho zopakuje.

"Vrátim sa!" povedala nahlas a rozhodne.

A v tej chvíli ticho púšte preťal výkrik. Hlas, ako keby vyrobený z ľadu. Ostrý a zároveň dunivý. Prudko otočila hlavu za seba. Nevedela, koľkí muži poháňajú voz, jedného však práve zreteľne počula. Jeho krik a volanie, ktoré bolo nasiaknuté prekvapením a zdesením. Hneď za ním vykríkol aj druhý a voz najskôr spomalil, až napokon zastal. Hlasy razom utíchli. Ba zdalo sa jej, že tí muži už nie sú na voze. Nepočula však, že by z neho vyskočili.

Adela sa obzerala okolo seba. Cez škáry medzi doskami však nevidela nič. Do dverí sa zrazu opreli ruky. Prudko sa otočila a zatlačila sa viac ku stene. Pomaly sa posúvala k jej okraju, až na roh, kde sa skrčila a ostala ako prikovaná.

Vráta sa prudko otvorili a do diery, ktorú hneď zalialo silné slnečné svetlo, vošla neznáma postava. Vysoký mladý muž vyzeral, akoby to svetlo vychádzalo z neho. A hoci dievča, pre náhly prudký jas, žmúrilo, akoby ju tá žiara mohla spáliť na popol, zreteľne videla plavé vlasy, chlapčenský výraz v tvári, veľké oči a širokánsky úsmev, ktorým ju muž obdaroval, len čo ju zbadal v kúte.

"Adela?" oslovil ju po mene a natiahol k nej ruku.

Kňažná, odetá v bielom, sedela na vrchole schodiska pod otvorenou bránou svätyne. Zložila si z hlavy závoj a zamyslene ho žmolila medzi prstami. Pozorným okom sledovala pláň, prázdnu a tichú, a pripomínala si stále živý obraz, ktorý ju mátal už druhý deň. Dievčina s tigrom a ich moc, pred ktorou aj namyslený zlodej koní padol na hubu, ju prenasledovali ako tieň, ktorého sa nedokázala zbaviť, ani keď prišla noc.

Ona vie, ako sa správa zázračné. Zažila to na vlastnej koži. Videla na vlastné oči. Pocítila na tele i na duši. Na stretnutie s Anavin nikdy nezabudne. Vôňa toho dňa nikdy nevyprchá a jej žiara, ktorou sa jej vtedy dotkla, nikdy nevyhasne. Zázračné je také: večné a zapamätateľné navždy.

Želala si tú chvíľu zažiť znova. Prosila o ďalšie stretnutie. Modlila sa, veľa a na kolenách, deň za dňom a noc za nocou, len aby sa jej starodávna bohyňa znova ukázala. Stačila by jej chvíľa, kratučká, nie dlhšia ako žmurknutie oka. Stačil by jej jeden nádych v jej prítomnosti. Jedno láskavé slovo. Vyslovenie jej mena. Pohladenie po tvári alebo štipnutie do brady. Čokoľvek, len nech znova príde, ukáže sa a napojí ju vôňou a žiarou, ktoré ostávajú naveky.

Túžila po svojej bohyni a hľadala ju každý deň vo všetkom, o čo zavadili jej oči a čoho sa dotkli jej ruky. Hľadala ju neúnavne, ako keby bez jej prítomnosti chradla a vyschýnala. Potrebovala ju vo svojom strádaní a zúfalstve. Potrebovala jej pomoc. Potrebovala sa z nej napojiť ako zem, keď je príliš veľa horúčosti. Potrebovala jej silu, aby mohla hľadať viac, neúnavne a vytrvalo, bez prestávky.

Anavin však nechodí. Nepočuje a neodpovedá. Vari jej nevidí do srdca? Nepočuje jej myšlienky? Necíti koľko túži a koľko potrebuje?

Kňažná preletela pohľadom po lúke a zhlboka vydýchla. Zastala na mieste, kde včera videla podivnú dievčinu so šelmou pri nohách.

"Zázrační?" vyslovila potichu a pokývala hlavou, akoby si hneď sama odpovedala na vyslovenú otázku.

Zázrační. Dievča a tiger. Museli takí byť. Nepochybovala o tom. Cítila to. Vnímala ich neobyčajnosť a moc. A keď sa to dievča na ňu pozrelo, dotkla sa jej vnútra, teplom a vôňou, ako keby sa ich svety spojili. Chceli sa spojiť. Hľadali sa. Naťahovali sa jeden za druhým. Ako keby všetko, čo je pohladené zázračnosťou, malo byť navždy jedno.

"Tiger a dievča," vyslovila s bázňou. "Alebo dievča a tiger?"

Chcela by ich stretnúť znova. Hútala, ako to zariadiť. Ako sa k nim dostať. Mala by ich hľadať? Alebo čakať, či sa neukážu zas? Mala by rozšíriť po krajine, že si želá prijať ich u seba? Ale kde? Do svätyne ich vpustiť nemôže. To by sa Anavin nepáčilo. Určite nie. Tá je plná jej zázračnosti, ktohovie, či by v nej zniesla zázračnosť iných?

Prekvapilo ju, že takto o nej premýšľa.

,Anavin nie je žiarlivá!' obhajovala ju v duchu, hoci si príliš dobre uvedomovala, že to nie je pravda. Robila to iba pre ten pocit, že ju bohyňa môže počuť. Možno vidí do jej vnútra ako do otvorenej knihy. Číta v nej a prstom kontroluje riadok za riadkom, či jej myšlienky a pocity dostatočne oslavujú jej majestát. Nemôže zmýšľať proti nej. Nemôže. Nechce. Nebude.

"Anavin nie je žiarlivá!" zopakovala nahlas, odhodlaná tomu veriť.

A v tej chvíli jej to došlo.

"Anavin. Dievča. Tiger," vyslovila nahlas.

,Čo ak by jej tí dvaja pomohli nájsť, čo hľadá?' Tá myšlienka do nej vrazila ako blesk. Vnútro sa jej zachvelo, srdce podskočilo a tep sa jej zrýchlil. Vystrela sa ako labuť a zhlboka sa nadýchla. Nadvihla ruky a sledovala, ako sa jej trasú prsty. Chvela sa na celom tele. Po okraji stehien i na chrbte ju pošteklili zimomriavky. Striasla sa, ako keby mala zimnicu. Pomaly vydýchla a pomaly naberala do pľúc nový vzduch. Ruky oprela o kolená a trpezlivo čakala, kým sa jej srdce a telo upokoja.

Možno boli jej modlitby predsa len vypočuté. Museli byť. Zrazu tomu verila. A tí dvaja jej prichádzajú na pomoc. Zázračná jej poslala zázračných, aby konečne našla, čo tak úpenlivo hľadá!

Les bol tichý ako pohrebisko za mestom a tajomný ako životy tých, ktorí opustili zem už pred vekmi. Chekutanga sedela na lavici na priedomí chatrče. Zadumaná v tvári i mysli vyčkávala tigra, ktorý sa vydal do húštin uloviť im niečo na večeru. Mubatsiri ju povzbudzoval, aby sa doň vnorila a sama si vybrala korisť, ona to však odmietla.

"Počkám ťa tu," povedala, obišla chatrč a chystala sa rozložiť oheň v kamennom kozube na okraji čistinky.

Chatrč, ktorá sa mala stať ich prechodným domovom, nebola vybavená kuchyňou, na aké bola zvyknutá v meste. Vo vnútri boli tri izby. Dve menšie, kde v každej z nich bola jedna posteľ a jedna väčšia izba, kde boli postele dve. Slúžili skôr na prenocovanie, než na dlhšie bývanie. Pochybovala, že tu niekedy niekto normálne žil. Chatrč vyzerala viac ako zrub než dom. Aspoň že za ňou niekto vymuroval krb, otvorené ohnisko, na ktorom sa v dobrom počasí dalo piecť a možno aj variť. To však ona skúšať nebude.

Zručne rozložila oheň a vyčkávala tigra. Vnímala, kde je a že za ten krátky čas už stihol darovať život dvom zajacom a jednej malej srnke. Ušiaky sa mu zdali príliš malí a srnča ešte nevinné. Dovolil im, aby ho spozorovali a nechal ich ujsť.

Mubatsiri vedel, že ho sprevádza na love. Cítil ju v sebe, hoci odmietla byť jeho očami a loviť sama. Počul, ako mu ďakuje, keď ušetril život mláďaťa. A tiež, čoho je plná odvtedy, ako stretli rytiera na okraji lesa. Rozumel jej tichu a nijako sa v ňom nechystal šprtať.

Chekutanga sa dívala pred seba. Preskakovala pohľadom zo stromu na strom. Kopírovala očami kmeň, hore, vysoko, až po posledné konáriky, ktoré sa chveli v podvečernom vánku. Obloha žiarila farbami, aké cez deň na nej nikdy nevidieť: štipka oranžovej sa prelínala s ružovou na obláčikoch, kým nebo, odeté do jemne belasých tónov, prekrývali maslovo biele chumáče posledných zvyškov z rozplynutých oblakov. V diaľke sa prekrikovali maličké vtáčiky, kým na severe, vysoko nad skalou, krúžil dravec. Sokol alebo jastrab. Plával vzduchom ako loď, keď sa jej do plachiet oprie vietor. Chvíľu ho pozorovala a potom znova prešla pohľadom na stromy. Prechádzala po konároch, listoch, z kmeňa na kmeň, až dolu, na zem, a potom znova hore.

Neúnavne a trpezlivo hľadala nové a nové obrazy, len aby nemusela myslieť na strýka a rytiera, ktorý ju hľadal, aby ju priviedol domov. Bolo jej ľúto, čo sa tam pod lesom udialo.

,Mubatsiri by nechcel, aby išla s ním do mesta!' Toto bol jej štít, jej výhovorka. Obrnila sa ním, len aby nemala výčitky, keď vysvetľovala Otovi, že s ním nikam nepôjde. Aj keď spomenul Yana. Aj keď spoznala, že Marta umrela. Držala sa ho, len aby sa nemusela sama rozhodnúť, čo by v tej chvíli mala urobiť. Bolo to tak jednoduchšie: schovať sa za niekoho.

A potom, keď jej Mubatsiri navrhol, že pôjde do mesta s ňou, ten štít sa rozbil na milión kúskov. Ostala akoby nahá. Zraniteľná. Odhalená. A zo všetkého najviac, bezbranná a ponížená sama sebou.

Nechcela ísť naspäť do mesta. Nechcela vidieť strýka. Čakali by ju tam iba ponosovania, výčitky a na každom kroku smútok a slzy. Nikdy nevedela, ako sa má správať, keď niekto umrie. Ako pozostalého utešiť. Ako mu priniesť úľavu. Aj vtedy, keď padla veža na kráľovnú, utiekla z mesta skôr, než by sa mala postaviť pred strýka a hľadať preň slová súcitu či povzbudenia. Vedela, že mu z toho pukne srdce. Kráľovná mala v jeho srdci piedestál, pod ktorý jej každý deň nosieval kvetiny. Dal by za ňu život. Obetoval by všetko. Ako sa mu po tej strate mala pozrieť do očí? Čo mu na to mala povedať? A tak radšej utiekla do divočiny. Vždy bolo pre ňu ľahšie nebyť tam, ako tam byť a ostať bezmocná.

Hovorila Otovi, že sa s ním nemôže vrátiť do mesta. Klamala. Ona tam nechcela ísť. Nie dnes. Možno neskôr, keď sa všetko upokojí. Najskôr nech vyschnú slzy. Nech sa zahoja rany. Potom príde. Potom sa ukáže. Potom sa postaví pred Yana a povie mu, že je v poriadku a že sa viac nemusí starať, kde je a čo robí. Je slobodná. Je sebestačná. Rozlúči sa s ním a zaželá mu len to najlepšie. Poprosí o rovnakú žičlivosť, otočí sa a vráti sa do divočiny. Hej. Takto to raz urobí, ale nie dnes. Dnes by to ešte nezvládla.

Znova preletela pohľadom cez stromy a vstala. Mubatsiri bol už blízko. Vnímala jeho prítomnosť, ba zdalo sa jej, že aj vôňu. Keď vyšiel spoza chatrče, v papuli zvieral mladého diviaka. Usmiala sa na neho, pokojne a vľúdne, len nech vie, že bude v poriadku.

Želala si, aby ho stiahol z kože on. Snáď to nebude musieť robiť ona.

Mubatsiri sa však na ňu ani nepozrel. Pustil korisť a zadíval sa cez čistinku smerom k lesu. Chvíľu vetril. Vystrel krk a dvihol chvost nad seba. Bol napätý ako struna.

Chekutanga sa pozrela rovnakým smerom. Napadlo jej, či sa znova neblíži rytier. Možno sa rozhodol bojovať a nedá jej pokoj, kým s ním nepôjde. Veď čo by mu asi tak povedal strýko, ak by sa vrátil do mesta bez nej? Ako by sa tváril, keď by mu vysvetľoval, že ju síce našiel, ale nepriviedol späť? Yan vie byť ostrý ako britva. Nedával by si servítku pred ústa a nakričal by na rytiera ako na malého chlapca.

Na čistinku zrazu vstúpil muž. Vykročil z húštiny lesa ako duch. Kráčal pomaly a obozretne. Hlavu mal schovanú do kapucne, beztak však videla, že ju drží hore. Zastal uprostred čistinky a odkryl tvár. Dvihol hlavu a zadíval sa na ňu hlbokými hnedými očami, pod ktorými mu vystupujúce kosti kreslili tiene na líca. Spod strniska sa mu až ku oku tiahla dlhá jazva.

Chekutanga sa na neho dívala, ako keby si nebola istá, či je skutočný. Bol prázdny ako studňa bez vody. Nepočula jeho vnútro, myšlienky ani tlkot srdca. Naťahovala sa k nemu, hľadala, pátrala, a predsa bol pred ňou schovaný, ako keby si ho vymyslela.

Muž pokľakol na jedno koleno a spod plášťa mu vykukol meč. Odopol ho z opaska a položil ho na zem vedľa seba. Z druhej strany odopol mešec a položil ho vedľa meča. Dvihol ruky blízko pred seba, obrátil dlane k oblohe a trpezlivo vyčkával.

Mubatsiri sa pohol. Spustil chvost a krátkymi krokmi sa približoval k tajomnému cudzincovi. Kráčal akoby sa vznášal vzduchom. Jeho srsť žiarila v podvečernom slnku ako pozlátené striebro. Čierne pruhy ako cesty na tej najväčšej mape, akú kedy videla, na ňom žiarili tiež. Uši mal nastražené a fúzy natiahnuté pred seba.

A tam, uprostred čistinky, Mubatsiri pred tým tajomným mužom zastal a položil mu svoju veľkú hlavu do dlaní. Cudzinec sa sklonil a čelom sa dotkol čela jej divokého priateľa.

Chekutanga otvorila ústa. Civela na ten výjav, ako keby sa prebudila zo sna do sna. Snažila sa spojiť s Mubatsirim. Nič. Snažila sa nazrieť do vnútra muža. Nič. Obaja boli odpojení, akoby neskutoční a ich duše boli priehľadné ako vzduch, ktorý nie je možné počuť, cítiť alebo vidieť.

Zapochybovala, či je ten obraz skutočný. Znova sa zamerala na svojho divokého priateľa. Hľadala ho okolo chatrče a v divočine, dúfajúc, že je stále na love, lenže jeho prítomnosť uprostred čistinky bola istá. Videla ho a cítila jeho prítomnosť práve tam. Toto nebol sen, ani výplod jej fantázie. Ten cudzinec a jej divoký priateľ na jeho rukách boli skutoční.

A vtedy, keď si myslela, že ju už nič nemôže prekvapiť, vyšiel z húštiny za tajomným mužom zlato čierny leopard. Mubatsiri zodvihol hlavu, obišiel muža, priblížil sa k divokému zvieraťu a sklonil sa pred ním až do prachu zeme.

Adela zaváhala. Pritlačená v kúte voza sledovala muža, ktorý sa nijako nepodobal na tých, ktorí ju zajali. Trpezlivo stál pod vozom s rukou natiahnutou k nej. Stále žiaril. Bol vo svetle, kým ona zostávala v tieni voza. Mal pokojnú tvár a oči veľké ako lekná, ktoré ju sledovali nezvyčajne pokojným pohľadom. Stále sa usmieval a keď nemala odvahu opustiť svoju skrýšu, znova ju oslovil po mene: "Adela!"

V tej chvíli pocítila zvláštne volanie. Bola si však istá, že nevychádza z toho chlapca. Privrela viečka a počúvala. Blízko, niekde okolo voza, začula dušu, ktorá presahovala všetko, čo doteraz zažila. Bola ako more, šíre a hlboké, väčšie a mohutnejšie ako čokoľvek iné na zemi. Nepochybovala o tom, že nepatrí človeku. Ona nemala dar ako tá dievčina s tigrom, aby počula myšlienky ľudí a vnímala ich duše. Mala však iný dar: citlivosť na duše a vôňu koní.

Otvorila oči. Ten chlapec určite neprišiel sám. Priviedol ho niekto vzácny a zázračný. Kôň, ktorému sa žiaden iný nevyrovná. Cítila ho, hoci ho nevidela. Cítila, aj keď sa ho nedotýkala.

Prevalila sa nabok a posadila sa na päty. Opatrne vstala a čaptavo, keďže mala stále zviazané nohy, sa približovala ku chlapcovi. Ten si to hneď všimol. Vytiahol spoza opaska dýku a položil ju na drevenú podlahu voza. O dva kroky ustúpil, aby si nemyslela, že sa ju chystá použiť proti nej. Nič nepovedal. Stále mlčal, ako keby bol nemý. A stále ju sledoval žiarivo pokojnými očami.

Adela prikývla, čupla si a vzala ponúknutú zbraň. Rýchlo si oslobodila najskôr nohy a potom hneď aj ruky. Položila dýku naspäť na podlahu a opatrne vyšla z voza.

Chlapec sa stále usmieval. Jeho veľké oči z nej nespúšťali zrak. Teraz, keď aj ona vstúpila do svetla, videla, že je to ešte mladík, len o niečo starší ako jej brat. Vlasy mal rozfúkané vetrom a krémovo hnedú tvár pobozkanú slnkom. V bielej košeli, ktorá na ňom visela, ako keby ju zdedil po starom otcovi, vyzeral ako sedliak. Všimla si však jeho prstene. Jeden ošúchaný, akoby bol vyrobený z obyčajnej kože a druhý, mohutnejší, ktorý žiaril, že ani na chvíľu nezapochybovala, že je z rýdzeho zlata.

Chlapec sa jej mierne uklonil a posunkom hlavy jej naznačil, aby sa obzrela na stranu. Poslúchla. A to, čo zbadala, jej vyrazilo dych.

Obrovský orol, vysoký ako kamenné domy v meste, zvieral v pazúroch mužov, ktorí ju uniesli. Vedľa neho stála žena, odetá do kráľovských jazdeckých šiat. Dlhé plavé vlasy mala zopnuté tenkou čelenkou nad ušami. Ostré modré oči jej na hnedej tvári žiarili ako diamanty. Usmievala sa rovnako pokojne ako chlapec, ktorý ju vyslobodil. A na ruke mala rovnaké prstene.

Adela sa jej hneď uklonila, ako keby mala pred sebou kráľovnú. Žena s orlom jej úklon opätovala, na čo sa Adela dievčensky rozosmiala. A v tej chvíli, tajomnej a zázračnej, sa ukázal ten, ktorého prítomnosť vycítila už zvnútra voza.

Svet okolo zmĺkol, ako keby zatajil dych. Vánok ustal, ba aj horúčosť púšte akoby vychladla, keď k nej spoza orla vykročil striebrom pokropený okrídlený jednorožec. Pán všetkých koní, tých na zemi i na nebi, k nej kráčal akoby nemal pod kopytami ani piesok ani zem. Ako keby ho niesli neviditeľní sluhovia na rukách. Dlhá, žiarivo biela hriva, upravená, akoby ju počas noci vyčesali víly, mu padala až pod nohy. Mocný chrbát mal vztýčený hore ako vládca. Mocné svaly sa na ňom vlnili ako maličké kopčeky, ktoré v tom pálivom slnku vytvárali na jeho striebornej srsti tenučké tiene.

Adela hneď sklonila hlavu. Prenikla ju bázeň a srdce sa v nej rozozvučalo ako struny citary. Zatvorila oči, akoby sa cítila byť nehodná vidieť toľkú krásu.

Jednorožec sa k nej priblížil, sklonil hlavu tak, aby jej neublížil jeho roh a dotkol sa jej čela.

Adela takmer zabudla dýchať. Sila jeho dotyku bola silná, ako keby sa ponorila do duší celého stáda, ba všetkých koní na svete. Vôňa jeho vnútra bola neopísateľná, jakživ podobnú necítila. A jeho hlas... vznešený a mocný, dunivý a predsa priezračný, akoby bol utkaný zo svetla hviezd.

Adela otvorila oči. Musela. Cítila jeho pozvanie.

A vtedy, tak ako si to želala z celého srdca, ju zavolal po mene, akým ju volajú iba kone: "Mweya..."