CH02 - tretia - 01

Yan, obklopený dvoma strážnikmi, ktorí ho po posledných násilných udalostiach v meste strážili na každom kroku, zastal pred dverami domčeka, kam kedysi, sám alebo v spoločnosti Terezy, chodieval na návštevu k hundravej tete Marte. Aj tu, pred domom na okraji námestia, stáli dvaja vojaci, rovnako ako pred dielňou kováča Mateja. A starý radca, tak ako ho prezývali mešťania, medzi nimi naozaj vyzeral ako dieťa... ako trpaslík.

,Opatrnosti nikdy nie je dosť!' pomyslel si Yan. Kráľ nariadil, aby členovia mestskej stráže hliadkovali nielen cez deň, ale aj v noci. Zvlášť v odľahlých uličkách, v blízkosti koruny a námestia.

"Ak najbližšie vylezú na svetlo, chcem ich dostať živých!" prikazoval panovník. Dúfal, že tí, ktorí uniesli jeho dcéru sa pod tlakom dopustia chyby. Že sa ukážu tam, kde by nemali byť, alebo sa pokúsia o útok, na ktorý budú jeho stráže pripravené.

"Hliadky nech sú všade!" opakoval dookola. "Vo dne, v noci!"

Yan si upravil svoju radcovskú uniformu, začesal si riedke vlasy z jednej strany na druhú a pozrel na svoju stráž. Prikázal im, aby na neho počkali vonku. Vojaci prikývli a postavili sa vedľa svojich druhov.

Starý radca zhlboka vydýchol. Uvedomil si totiž, že to bude prvý krát, čo sa pozrie do očí Kristíne od chvíle, čo odhalil jej skrytý pôvod.

,Vedela o tom Marta?' zamyslel sa. Povedala kráľovná pravdu aspoň jej? Tušila, aké dieťa jej zverila? Alebo žila v rovnakej nevedomosti ako on, keď mu kráľovná priniesla Terezu?

Dvihol ruku a zabúchal. Ešte raz pohľadom skontroloval stráže vedľa seba, akoby ten pocit, že môže niekomu rozkazovať, mohol v ňom rozpustiť neistotu zo seba samého. Netrvalo to ani dlho a vo dverách sa ukázal Samuel v obyčajných meštiackych šatách. Yan si ho rýchlo premeral. Chlapec vyzeral tak obyčajne, akoby sa ani nechystal do paláca.

Samuel pozval starca dnu a voviedol ho rovno do kuchyne. Horúčosť toho miesta ho takmer hneď udrela päsťou do tváre. Na čele mu vystúpili maličké kropaje potu. Natiahol k nim ruku, odhodlaný zotrieť ich rukávom uniformy. V poslednej chvíli si to však rozmyslel, otvoril dlaň a zotrel ich holou pokožkou.

"Máte tu horúco!" posťažoval sa a posadil sa na lavicu pri stole. Očami sledoval Kristínu pri peci. Dlhé vlasy jej zakrývala šatka. Cez krk a okolo bedier mala previazanú bielu zásteru, spod ktorej vykukovali voľné orieškovo hnedé šaty.

"Mohli by ste otvoriť okenice!" navrhol Yan a pozrel na Samuela.

Chlapec ho hneď poslúchol. Otvoril ich dokorán a vpustil do rozhorúčenej kuchyne svieži vzduch z námestia. S ním, samozrejme, aj vravu mešťanov a krik detí, ktoré sa naháňali okolo trhoviska a pod hradbami.

Samuel ostal chvíľu na okne. Prehol sa cez parapetu a pohľadom preletel okolie domčeka a šíre námestie pred ním. Videl stráž, ktorá sa im posledné dni lepila na päty. Deti, ako sa naháňajú okolo schodiska k palácu. Ženy, vracajúce sa z trhoviska. Vojakov pri bráne i na hradbách. A vysoko nad mestom, nad korunou, uzrel aj veľkého orla, ktorý pomáhal mešťanom odpratávať sutiny.

,Zachránil nám život!' pomyslel si pri pohľade na neho.

Tá noc mohla byť jeho posledná. Tí muži sa ho nechystali odviesť a vypočúvať. Chystali sa ho zabiť. Tak blízko smrti dosiaľ nebol. A predsa, nepamätal si z tej chvíle takmer nič. Ani strach, ani ľútosť, ani spomienky na dávno prežité, ktorými by sa v tej chvíli zaodel ako štítom pred tou neutíchajúcou túžbou žiť, ktorá je v každom človeku, dieťati i starcovi. Pamätá si iba ticho. Z toho okamihu, keď ho dusili, v ňom ostalo iba to ticho, akoby smrť bola bez hlasov. Dáma, pred ktorou stíchne svet.

Dosiaľ nemali príležitosť sa veľkému orlovi poďakovať. Yan nechcel, aby Samuel pomáhal v zrúcaninách koruny. Dookola opakoval, že musia ostať s Kristínou v bezpečí. Lenže orol sa zdržiaval iba tam, hore, a k námestiu sa nepribližoval. A tak iba dúfal, že sa im ešte naskytne príležitosť, veď vďačnosť by nikdy nemala ostať zamlčaná.

"Otvor aj druhé okno!" požiadal Samuela Yan a nespokojne sa zavrtel. Dlaňou zotrel omrvinky zo stola a oprel sa oň lakťami.

Chlapec ho znova poslúchol a posadil sa k nemu na lavicu.

"Takže... kňažná je už na ceste?" opýtal sa starca chlapec.

Yan prikývol a vysoko nad obočím mu vystúpila hlboká vráska. Vyzerala ako jazva, akoby mu niekto v mladosti preťal čelo napoly. Odvrátil pohľad od Kristíny a pozrel na Samuela.

"Ste pripravení?" nadhodil, akoby sa mu nepáčil ich šat.

,Kristína... tá keď si zloží šatku a zásteru, bude vyzerať primerane veku a postaveniu, avšak Samuel, ten si mohol vziať na seba niečo lepšie!' hútal v duchu starec. Viditeľne sa zamračil a pokračoval: "Mali by sme už ísť!" Hlboké vrásky na jeho čele sa zvlnili, akoby sa do nich oprel vietor.

Samuel pozrel na Kristínu. Keď sa ich pohľady stretli, jemne prikývla.

"Môžeme ísť," vyslovil chlapec za oboch a Yan prikývol.

"Alebo ti ešte niečo ponúknem?" ozvala sa aj dievčina a pozrela na starca.

"Mlieko," odvetil hlbokým hlasom, akoby ho premohla nervozita a sklopil zrak. Na myseľ mu neustále prichádzali slová, ktoré čítal v liste kráľovnej. Tajomstvá, ktoré by ostali skryté až za hrob, ak by tragicky nezahynula.

"S tou pani... a jej orlom... nebol si s nimi náhodou?" spytoval sa starca Samuel. Hneď si všimol, že Yan nie je vo svojej koži. Domnieval sa však, že jeho nepokoj súvisí s príchodom kňažnej.

"Nie," odvetil sucho radca a dvihol zrak. "Vojaci vravia, že tá pani sa s nikým nerozpráva... ráno priletia, odpratávajú veľké kusy skál a balvanov, s ktorými by sa vojaci trápili celé dni, a potom podvečer odletia... ktohovie kam..."

"Prečo to robia? Prečo nám pomáhajú?" čudoval sa nahlas chlapec.

Yan pokýval plecami, chvíľu mlčal, napokon však odpovedal: "Záleží na tom?"

Samuel nadvihol zvedavo obočie a díval sa na starca, čakajúc, že bude pokračovať.

,Samozrejme, že na tom záleží!' myslel si.

Vedel predsa, že tá pani je vládkyňou nejakého kráľovského mesta v ďalekej cudzine a teda aj kráľovnou. Čo tu teda robí? Vladári takto nepomáhajú! Nešpinia si šaty a už vôbec nie ruky. Ako vedela, že práve oni potrebujú pomoc? A odkiaľ vzala to majestátne zviera, ktoré sa podobá viac na draka ako na orla? Skrotila ho? Vychovala? Našla? Či dostala do daru? A od koho?

"Skôr než pôjdeme," vyriekol opatrne Yan a pozrel na dievča. "Mala by si vedieť, že... kráľ sa ti chystá udeliť šľachtický titul!" Otočil sa ku Samuelovi a dodal: "Vám obom... ak sa napokon rozhodnete, že sa..."

Skôr, než by to dopovedal, Kristína ho zastavila: "O žiaden titul nestojím!"

"Vychovávala ťa princezná!" zdôraznil radca a tvár mu zvážnela.

"Nie!" odsekla rázne dievčina. "Vychovávala ma teta Marta!"

"Princezná!" zopakoval Yan.

"Povedala nie!" Samuel si radcu prísne premeral.

"To je veľká pocta!" zdôraznil starec. "Taká sa neodmieta!"

"Vychovávala ma Marta... meštianka!" povedala pokojne Kristína a posadila sa k Yanovi z druhej strany. Starec sa zrazu cítil stiesnene ako väzeň. "Vychovávala ma ako meštianku, nie ako dvornú dámu!"

"Ja iba hovorím, čo chce kráľ!" Starec dvihol ruky a prudko vstal. "Ak to nechcete prijať, poviete mu to vy! Nie ja!"

"Povieme!" uznal Samuel, pozrel na Kristínu a nežne sa na ňu usmial.

Yan vykročil ku dverám. V tej izbe, ktorá sa mu zrazu zdala cudzia, hoci sem často roky chodieval, sa cítil stiesnene. Akoby sa z nej odchodom Marty vytratilo všetko to, prečo tu rád trávil čas, prečo sa tu cítil prijatý. Možno za to mohli aj tajomstvá, ktoré odhalil, on však na ne viac nechcel myslieť.

Po prečítaní listu od kráľovnej sa rozhodol, že nič z neho nevynesie na svetlo. Aspoň zatiaľ nie. Vedel totiž, že ak sa im nepodarí nájsť princeznú Emu, budú potrebovať inú, ktorá by zavrela brány svätyne. A vtedy, iba vtedy, bude jeho povinnosťou oznámiť kráľovi, že má ďalšie dieťa, o ktorom dosiaľ nevedel.

Tá predstava mu však naháňala strach. Videl seba samého, ako stojí pred kráľom a ako mu hovorí, že vie, že podvádzal kráľovnú. Ako mu vysvetlí, že to tajomstvo mu prezradila kráľovná, ktorá sa celý svoj život správala tak, akoby o ničom nevedela? A ako sa v tej chvíli bude cítiť kráľ? Ponížene, zahanbene alebo hnevlivo a naduto? A čo urobí? Vari oznámi mestu, že podvádzal svoju manželku? Príjme to dieťa za svoje? Alebo ho hneď vyhlási za klamára a nechá ho pred všetkými povesiť?

Z myšlienok ho vytrhol krik z námestia.

,Prichádzajú!' uvedomil si, pozrel na chlapca a dievča za stolom, a tí hneď vstali. Samuel si najskôr zastrčil do nohavíc obnosenú košeľu, vystrel sa ako páv a prstami si začesal vlasy nad čelom. Kristína si zložila z hlavy šatku a z bedier zásteru, narovnala plecia, hlasno preglgla a oprela sa o chlapca.

"Poďme!" povedal Samuel.

,Mohol sa lepšie obliecť!' pomyslel si znova Yan a spoločne vyšli z domu.

Na námestie, plné žien a detí, ktoré sa vracali z trhoviska, vstúpilo v tej chvíli desať služobníc na koňoch, v dvoch radoch za sebou. Panny, zasľúbené bohyni Anavin, sa na nich niesli ako labute na hladine jazera. Vystreté ako bambusové prúty vyzerali jedna ako druhá, takmer ako sestry. Dlhé vlasy im nad šijou spínala široká biela stuha. Vlnila sa im dolu chrbtom ako čerstvé vŕbové prútie. Bradu držali hore a pohľad mali upriamení pred seba, akoby boli vytesané z mramoru. Biele, voľné a takmer priehľadné šaty, ich zahaľovali od krku až po členky. Trčali im spod nich iba bosé nohy.

,Prichádzajú ako víly!' pomyslel si Yan, keď ich uvidel.

,Prichádzajú očarovať mesto!' napadlo mu v zapätí.

Mešťania pred služobnicami ustupovali ako brehy pred rozvodnenou riekou. Po prvotnom kriku, keď vstúpili na námestie a svojim zjavom očarili všetkých, mesto utíchlo, akoby už padla noc. Zvedavé oči, dospelé aj detské, sledovali zástup žien, z ktorých sálala nadprirodzená vážnosť.

Všetci poznali legendy o Anavin. A hoci jej svätyňa dlhé desaťročia spala, nik na ňu nezabudol. Stále sú dievčatá, ktoré sa k nej obracajú v modlitbách a matky, ktoré o nej rady rozprávajú príbehy, ktorým samé verili, keď boli deťmi. Príchod služobníc, mnohé ženy na námestí, vrátil do detstva. Akoby sa stratené našlo, zabudnuté pripomenulo a odohnané vrátilo.

"Vrahyne!" vykríkol nejaký starec, ale matky okolo neho ho hneď umlčali. Nikomu v tej chvíli nebolo dovolené rušiť posvätnosť ich príchodu!

Mnohí vedeli, že kňažná a jej služobnice dnes prídu za kráľom. Takéto správy sa mestom roznesú rýchlo. Tiež počuli domnienky, že za nedávny útok na korunu ich mesta môže práve starodávna bohyňa. Veľká väčšina však o tom pochybovala. K Anavin, aj napriek snahe vymazať ju z dejín mesta, mnohí dodnes prechovávali zvláštnu úctu, akoby si nechceli pohnevať tajomné.

"Anavin je pýchou nášho mesta!" hovorili.

Keď zbadali kňažnú, ktorá sa niesla na konci tichého sprievodu na koni ako kráľovná, v duchu ju vítali tichými modlitbami. Jej odev, na rozdiel od jednoduchých šiat služobníc, žiaril v ostrých slnečných lúčoch zlatými niťami. Rozpustené vlasy jej padali na plecia a tvár jej zahaľoval snehobiely závoj. Prichádzala, zahalená do tajomstva, ako samotná bohyňa, ako jej zástupca a jej hlas.

Služobnice zastali pred schodiskom, rozostúpili sa ako vojsko a pustili kňažnú pred seba. Akoby na povel neviditeľnej sily naraz zoskočili z koní. Obkolesili kňažnú vo veľkom kruhu, otočili sa k nej chrbtom, aby videli na všetky strany námestia a mlčky čakali. Ako stráž, ochotná položiť aj život za svoju kráľovnú.

Kňažná zoskočila z koňa a vystúpila na prvý schod. Zastala, obrátila sa tvárou ku svojim služobniciam a tie, hoci kňažná dosiaľ neotvorila ústa, sa zrazu pohli, obkolesili ju ako štít a začali, schod za schodom v jednom rytme, vystupovať hore k palácu. V tej chvíli z neho vybehol Elmar.

"Poďme!" precedil cez zuby Yan a rýchlym krokom sa hnal pomedzi mešťanov cez námestie. Samuel vzal za ruku Kristínu a spoločne ho nasledovali.

Kristína zastala na prahu rytierskej siene, ktorá vo svetle sviec žiarila prenikavým žltým svetlom a dvihla zrak. Otvorila ústa dokorán ako bránu a zatajila dych. Hoci cez ňu prechádzala už nespočetne veľakrát, takúto osvetlenú ju dosiaľ nikdy nevidela. Z vysokých klenieb viseli na dlhých oceľových lanách obrovské obruče, do ktorých boli zasadené stovky sviec. Osvetľovali sýto belasý strop, na ktorom bojovali rytieri v kráľovskej zbroji proti netvorom, o akých sa hovorí iba v rozprávkach. Maľby padali zo stropu dolu, v jednom obrovskom a neprerušovanom obraze, až k mramorovej podlahe. Na olivovozelených stenách, hneď vedľa úzkych, avšak vysokých oknách, žiarili starodávne ornamenty, erby pradávnych rodov a symboly, ktoré dosiaľ nevidela. Zo stien pod oknami trčali strieborné svietniky, na ktorých horeli sviece. Pod nimi stáli ďalšie železné obruče a na nich ďalšie sviece. Jeden by ich nedokázal spočítať. Maličké plamienky, ako roj svätojánskych mušiek, zaplnili rytiersku sieň od podlahy až po strop, ako keď sa večerné nebo rozhorí hviezdami.

"Poď," oslovil ju Samuel a potiahol ju do vnútra.

Kristína sklopila zrak, pozrela mu do očí a prikývla. Len čo vstúpili do siene, široká brána za nimi sa zatvorila. Yan im ukázal, aby sa postavili na okraj ku stene a vydal sa ku trónu, kam sa v tej chvíli posadil panovník.

Kňažná, obkolesená svojimi služobnicami, zastala pred schodmi, ktoré viedli ku kráľovi a potichu čakala. Hlavu držala hore a ruky mala zvesené voľne pri tele. Tvár jej zahaľoval závoj. Očividne sa ho ani nechystala zložiť z hlavy.

Yan sa postavil vedľa panovníka na tróne. Zvedavo preskakoval z jednej služobnice na druhú, kým mu zrak nespočinul na kňažnej. Videl aj cez závoj, za ktorým sa skrývala, že sa nebojácnym pohľadom díva na kráľa. Ako dravec na korisť. Ako pani na svojho služobníka.

Po chvíli nekonečného ticha sa pred panovníka postavil Elmar, uklonil sa mu a predstavil mu kňažnú, prvú spomedzi všetkých služobníc bohyne Anavin. Znova sa uklonil a vrátil sa na miesto vedľa starého radcu.

Yan sa zadíval na kráľa. Premýšľal, čo urobí, kým hromové ticho iba znásobovalo nedočkavosť. Kňažná sa ani neuklonila, ani neprehovorila. So zdvihnutou bradou, akoby nepochybovala, že je svojim postavením rovná panovníkovi kráľovského mesta, vyčkávala, čo sa bude diať. Ak aj bola netrpezlivá alebo nervózna, nedala to nijako najavo.

"Vitaj!" prehovoril napokon kráľ. Vo svojom hlase neskrýval ani nadradenosť ani pohŕdanie. Nepozval tú ženu predsa, aby sa priatelili.

,Bude ju poučovať? Karhať?' dumal v duchu Yan. Prečo by to robil? Veď to z jeho úst počul, že vežu na jeho manželku zhodila Anavin. Mal by z nej vydolovať odpovede a nie ju poučovať.

Kňažná prikývla. Znova vystrela bradu a čakala.

"Vidím, že neplytváš slovami," vyriekol kráľ.

Žena pred ním sa ani nepohla. Pery za závojom ostávali nemé a oči, veľké ako oči sovy, sa bez žmurknutia dívali na panovníka. Yan aj cez závoj videl, že sa ho nebojí. Je to kňažná Anavin. Kto by sa na ňu odvážil položiť ruku? Kto? A zvlášť teraz, v časoch neistoty, keď mnohí domýšľajú a dookola opakujú, že za všetko zlo v meste môže jej bohyňa.

,Len hlupák by s ňou teraz bojoval!' napadlo mu.

Pozrel na kráľa a dúfal, že si to uvedomuje tiež. Potrebujú mať kňažnú na svojej strane. Aby s nimi hovorila. Aby vysvetľovala, čomu dosiaľ nerozumejú. Aby dokázala, alebo vyvrátila, že Anavin bojuje proti mestu a kráľovskej krvi.

Prekvapilo ho, že takto vôbec uvažuje. On predsa neverí, že tá starodávna bohyňa ničí ich mesto! On nie. Ak by tak urobil, musel by pripustiť, že je ďalším v poradí, komu sa bude chcieť Anavin pomstiť. Veď to práve on pomáhal kráľovnej pred rokmi zavrieť brány jej svätyne.

"Môžeš sa nám predstaviť?" pobádal ju kráľ, aby konečne prehovorila.

"Som kňažná zo svätyne Anavin," odvetila jednoducho. Hlas sa jej ani nezachvel, ani nezmenil hĺbku či intenzitu. Hovorila ako stroj.

"Kňažná... to predsa vieme," poznamenal panovník. "Zaiste máš aj nejaké skutočné meno..."

"Kňažná," zopakovala žena a zmĺkla.

Kráľ sa nespokojne pomrvil. Jej odpovede sa mu nepáčili. Ako každý v sieni, aj on si želal o tej žene vedieť viac.

"Dobre teda... kňažná," pokračoval vladár. "Povieš nám... odkiaľ si prišla? Kde si vyrástla? Čo si robila predtým, než si sa stala..."

"Som kňažná zo svätyne Anavin!" zopakovala tvrdo, čo už počuli. Skôr, než by jej kráľ podráždene skočil do reči, však dodala: "Ostatné... moja minulosť pred svätyňou... akoby ani nikdy nebola... je zabudnutá!"

Yan prekvapene nadvihol obočie a pokožka na čele mu popukala ako ľad. Za tie roky, ktoré slúžil pri dvore, nestretol nikoho, kto by sa pred jeho kráľom správal tak pokojne a vyrovnane.

,Ona vie, kým je a v koho mene prichádza!' uvedomil si. Tá žena sa na nič nehrá. Ona naozaj verí, že prichádza v mene bohyne.

V minulosti kňažné nepatrili nikomu. Pred nikým sa neklaňali, pred nikým sa neponižovali. Svätyňa bola akoby iný svet, nad ktorým ani tí najväčší vladári nemali moc. A táto žena to vie. Aj preto stojí neochvejná vo svojom postavení, vo svojom poslaní, akoby naozaj zastupovala žijúcu bohyňu.

"Povieš nám aspoň, ako si sa dostala do svätyne?" spytoval sa kráľ. Hra na mačku a myš, ktorú nemožno polapiť, mu už očividne liezla na nervy. Nebol zvyknutý, aby mu neodpovedali na to, na čo sa pýta. "Všetci predsa vieme, že jej brány môže otvoriť iba žena s kráľovskou krvou... čo ty asi nie si!" dodal. Posledné slová predniesol s neskrývaným výsmechom.

"Svätyňa už bola otvorená, keď som do nej vstúpila..."

"Otvorená?" skočil jej do reči kráľ. "Ako to? Neviem o tom, aby ju otvorila moja kráľovná... ani princezná... a okrem nich ju nik iný otvoriť..."

"Anavin!" prerušila ho zvýšeným hlasom kňažná. Hrdo nadvihla bradu a skalopevne dodala: "Otvorila ju Anavin!"

Yanovi sa zdalo, že sa pri jej slovách zachveli aj múry kráľovskej siene. To meno plávalo nad nimi ako ozvena, ktorá nikdy nevyšumí.

"Tá starodávna bohyňa?" predniesol kráľ posmešne.

"Inú Anavin nepoznám... iba tú bohyňu!" súhlasila kňažná.

"A to ti máme veriť?" vysmieval sa z nej.

Yan sa znova pozrel na muža v kráľovských šatách. Tón jeho hlasu, výraz tváre, postoj na tróne, to všetko hovorilo o tom, že sa z nej vysmieva. Ako keby slovám tej ženy neveril. Zmraštil tvár a úpenlivo premýšľal. Vedel predsa, že ak je v tejto sieni niekto, kto za všetkým nešťastím vidí Anavin, tak je to práve jeho kráľ.

,Čo to na ňu skúša?' spytoval sa v duchu. Možno ju chce iba vyprovokovať. Možno sa ju snaží prinútiť, aby sa viac rozhovorila a prezradila, čo sa prezradiť nechystá.

"Nie som tu pre to, aby som vám diktovala, čomu máte veriť!" odsekla kňažná bez náznaku akejkoľvek emócie. Tá žena bola akoby z ľadu.

"Nie? Tak prečo si tu?" podpichol ju kráľ.

"Lebo si ma sem ty zavolal!" odvetila prosto a zmĺkla.

Yan sa v duchu pousmial. Má predsa pravdu.

"Áno... to ja som ťa zavolal," súhlasil panovník zamračene a vystrel sa ako labuť. Oprel sa do operadla, chvíľu si kňažnú skúmavo obzeral, akoby hľadal správne slová a potom pokračoval: "Takže ty hovoríš, že svätyňu otvorila Anavin..."

Kňažná sa nepohla. Yan ani nečakal, že bude opakovať, čo už raz povedala.

"A ty si ju videla?" spytoval sa jej zvedavo panovník. Nadvihol obočie, mierne sa predklonil a čakal. V očiach mal nielen zvedavosť, ale aj prísnosť.

Kňažná prikývla a závoj na jej tvári sa zvlnil. Vyzeralo to, akoby dlho zadržiavala dych a potom doň z plných pľúc vydýchla.

,Ona ju videla!' pomyslel si Yan. Anavin. Starodávnu bohyňu, ktorú mnohé generácie pred ním poznali iba z piesni a legiend.

,Určite niekoho videla!' uvažoval a srdce sa mu rozbúchalo ako zvon. Možno videla Anavin a možno niečo iné... zázračné. Poznal to v tom záchveve, ako keby ju až teraz, prvýkrát, odkedy vstúpila do mesta, na chvíľu premohli emócie. Tá spomienka na bohyňu, na jej stretnutie.

"Videla si bohyňu Anavin?" zopakoval kráľ a hlas mal plný vzrušenia.

Kňažná neodpovedala. Ani neprikývla.

"Kde? Kedy?" spytoval sa panovník viac.

Žena v bielom sa ani nepohla.

"Aká je?" pokračoval vládca. "Videla si ju viackrát? Aj tu, v meste? Bola aj tu?"

Kňažná mlčala. Stála ako skutočná socha z mramoru.

"Nebudeš odpovedať?" okríkol ju nahnevane kráľ.

"Nie som tu, aby som hovorila o Anavin!" prehovorila vážne.

"Nie?" zagánil na ňu podráždene panovník.

,Tá žena sa kráľa nebojí!' pomyslel v duchu Yan. Hovorí s kráľom, ako keby nie on, ale ona sedela na tróne. Na niečo podobné nebol jeho panovník zvyknutý. Ani on, hoci sa priatelili desaťročia, by si nedovolil takto ho naťahovať. Kňažná ho tak iba dráždi. Akoby ťahala dravca za fúzy. Dúfal, že ho nevyprovokuje natoľko, aby panovník neurobil nejakú hlúposť.

"Nie!" odvetila pokojne žena. "Som tu, aby som hovorila v jej mene a nie o nej, o sebe, alebo o mojej minulosti!"

"Kráľa by si mala poslúchať!" pokarhal ju ostro a znova sa vystrel, akoby sa chystal vyniesť rozsudok.

"Ty nie si môj kráľ!" dovolila si mu protirečiť. A jej hlas, mocný a tvrdý, zaznel v rytierskej sieni, ako keď sa železo odrazí od kovadliny. Burácal, akoby v sebe niesol pohromu.

Po jej slovách nastalo v rytierskej sieni mrazivé ticho. Kto v tej chvíli očakával, že kráľ sa rozohní a rozkáže ju zbičovať, mýlil sa. Kňažná totiž urobila krok dopredu a vystúpila na prvý schod. Nadvihla ruky dlaňami hore, akoby v nich držala niečo neviditeľné a hrdo pokračovala: "Nepatríme ani mestám ani kráľovstvám. Nepatríme takým, ktorí sa narodili zo ženy!" Urobila ďalší krok a dodala: "Patríme tej, ktorá je viac ako ty, viac ako všetko ostatné živé na zemi! Patríme Anavin, bohyni radosti a vládkyni v zemi večnej radosti!"

Kňažná zastala na samom vrchu, hneď pred trónom a z výšky, tak, ako by si to nedovolil nik iný, sa dívala na kráľa.

"Rozumieš?" predniesla ostro a stíchla.

Yan stuhol. Ktokoľvek iný ba za takúto opovážlivosť dostal šibenicu. Kráľ je vždy prvý, ostatní sú až za ním. Lenže táto žena sa stavia nad neho. Poučuje ho a napomína ako malé decko.

,Môže si to dovoliť?' hútal v duchu radca a tá myšlienka v ňom na chvíľu uvoľnila napätie. ,Kráľ je predsa poverčivý,' uvedomil si. ,A tá žena to najskôr vie!' Možno sa dopočula, že panovník verí, že za všetko nešťastie v meste môže bohyňa. A tiež, že si myslí, že práve Anavin zhodila vežu na jeho kráľovnú a odpálila polovicu mesta do vzduchu.

Starý radca pozrel na kráľa. Ten sedel na tróne, akoby ho naň pribili klincami. Hrudný kôš sa mu nadúval ako plachty na plachetnici. Držal v sebe zlosť ako zviera uväznené v reťaziach. Premýšľal, ako v tej chvíli uvažuje kráľ. Tá žena sa nad neho povyšovala. Lenže, tá žena prichádzala v mene Anavin. Tak rád by ju potrestal, veď ho predsa uráža a ponižuje. Videl mu na očiach, že to chce urobiť. Lenže on nemôže. Aj to v nich videl. Nemôže jej vrátiť úder. Nie hneď. Ak prichádza v mene Anavin, nemôže sa jej postaviť. Riskoval by, že rozhnevá bohyňu.

,Neurobí nič!' uvedomil si pri pohľade na neho. Díval sa mu do tváre, bielej ako mlieko a do očí, mútnych ako stojaté vody.

,Dobre, že neurobí nič!'

V tej chvíli si radca spomenul na Samuela, chlapca, ktorý stál s Kristínou pod oknami pri stene.

,Anavin je mŕtva!' pripomenul si slová, ktoré priniesol z Čeľustí.

Dvihol zrak a hľadal ho pohľadom. Keď ho našiel, v duchu sa usmial, sklonil sa ku kráľovi a šeptom ho prosil, aby mohol chlapca predvolať. Panovník prikývol, akoby sa mu uľavilo, že na chvíľu bude bojovať s kňažnou niekto iný.

"Samuel," oslovil radca chlapca a rukou ho volal ku sebe.

Samuel stuhol ako vosk. On sem predsa neprišiel vystupovať. Počul, o čom sa zhovárali doposiaľ a nijako netúžil zamiešať sa medzi nich. Z kňažnej vyžarovala sila, ktorej sa ani kráľ nedokázal postaviť.

,Čo odo mňa chce?' spytoval sa v duchu.

Pozrel na Kristínu, ktorá hneď pustila jeho ruku a prikývla, aby šiel. Dúfal, že ho nepustí. Najradšej by sa odplazil ako had, potichu a nebadane, cez škáry vo dverách von.

"Samuel, poď k nám!" zopakoval starý radca.

Chlapec sklonil hlavu a opatrne vykročil. Približoval sa krok za krokom, pomaly, akoby kráčal po zamrznutom jazere, po tenkom ľade, ktorý puká a čoskoro sa pod ním prelomí. Díval sa pod nohy, neschopný dvihnúť zrak a pozrieť na služobnice, na kňažnú, na kráľa alebo jeho radcu, ktorý ho opakovane volal ku sebe.

Samuel zastal pod schodmi, hneď vedľa služobníc, odvážil sa dvihnúť zrak a pozrieť na kráľa. Bola to jeho povinnosť. Nie je predsa hlupák, aby nevedel, čo sa očakáva od mešťana, keď ho pozvú pred trón. Hlboko sa pred kráľom uklonil a čakal. Zaťal päste, aby sa mu nechveli prsty na rukách. Napol svaly, aby sa mu netriasli kolená. A na chvíľu zadržal dych, len aby sa jeho srdce upokojilo. Búšilo tak mocne, že cítil, ako mu pulzuje krv pod bradou na krku.

"Poď hore!" povzbudzoval ho Yan. Chlapec poslúchol.

"Ty si bol v Čeľustiach, však?" spytoval sa ho radca, keď zastal pri tróne.

Samuel prikývol.

"Povieš nám, čo sa tam stalo?" povzbudzoval ho Yan. "Povieš, čo si tam počul?"

Samuel na chvíľu zaváhal. Dal predsa sľub, že o tom nebude s nikým hovoriť.

"Neboj sa, hovor!" pobádal ho starec.

"Nemôžem!" odvetil potichu, takmer nečujne.

"Hlasnejšie!" požiadal ho kráľ.

"Nemôže!" vyriekla namiesto neho kňažná. Pozrela na ponovníka a dodala: "Chlapec nemôže, ale ja áno!" Otočila sa ku Samuelovi, zabodla sa mu pohľadom do tváre a pokračovala: "Stretol si tam bielovlasého starca, ktorý ti ukázal hrobku, kde ležia kosti Anavin... je to tak?"

Samuel prikývol. Nerozumel, odkiaľ to tá žena vie, v tej chvíli mu však na tom vôbec nezáležalo. Želal si mať to všetko čím skôr za sebou.

"A ten starec ti prikázal, že máš povedať svojmu kráľovi, že Anavin je mŕtva!"

Samuel znova prikývol.

"Strážca mŕtvych kostí robil len to, čo som mu kázala," obrátila sa na radcu. "Anavin si to tak želala... a ja slúžim jej, nie vám! Aj preto som sem chlapca poslala s klamstvom," pozrela na kráľa a pokojne, až príliš necitlivo, dodala: "Aj so šatami, ktoré princezná vyzliekla zo seba, keď pred rokmi zavrela brány svätyne a nechala vyhasnúť fakle na jej nádvorí!"

Kým Yan hovoril Samuelovi, že sa môže vrátiť na svoje miesto, kráľ, celý červený od hnevu ako zviera zahnané do kúta, dýchal zhlboka, len aby nestratil nervy a nenechal tú ženu verejne, pred celým mestom zbičovať.

"Zabila bohyňa moju kráľovnú?" precedil cez zuby. Zadržal dych, len aby nevybuchol ako sopka, ktorá spustoší zem. V tichu, ktoré nastalo, by sa človek zadusil, ak by kňažná neodpovedala hneď.

"Neviem!" odvetila pokojne, akoby si neuvedomovala, koľko bolesti sa skrývalo v otázke, ktorú jej kráľ položil.

"Nevieš?" Kráľ sa vystrel a dodal: "Nie si vari služobníčkou Anavin?"

"Služobníčkou áno!" uznala a potom hlasom, mocným, akoby ho ukovali zo žeravého železa, dodala: "Vari tvoji sluhovia vedia, čo robí ich pán?"

"Zničila Anavin korunu môjho mesta?"

"Neviem," odvetila mu kňažná chladne.

"A Ninu, moju sestru... zabila ju Anavin?"

"Neviem!"

"Nevieš?" V tej chvíli už vybuchol. Prudko vstal a zvýšil hlas. "Tak čo tu robíš, keď nič nevieš?"

"Pozval si ma, tak som tu!" odvetila pokojne a obrátila sa mu drzo chrbtom.

"Áno, pozval!" kričal nahnevane, kým ona, ladne ako tanečnica, schádzala naspäť pod schody. "Aby si mi povedala, čo sa deje s našim mestom! Aby to všetko skončilo! Aby sme to všetko urovnali!"

Kňažná sa vrátila na svoje miesto medzi služobnice, otočila sa ku trónu, hrdo dvihla bradu a dívala sa na kráľa takým pohľadom, akoby ani nevnímala, čo kričí.

"Čo sa deje s mojim mestom?" reval na ňu panovník ešte viac, akoby nevedel zniesť, že je pokojná ako nebo po búrke. Vyskočil na nohy a kričal viac. "Počuješ? Hovor! Prikazujem ti to! Hovor, čo sa deje s mojim mestom! Kto zabil moju kráľovnú? Kto zabil moju sestru? Kto mi ukradol dcéru? Kto zničil moje mesto? Hovor! Ja, kráľ, ti to prikazujem!"

"Až keď sa upokojíš," predniesla potichu kňažná.

Yan preglgol. Zrazu sa cítil menší ako trpaslík. Kráľ sa prestal ovládať a zúril ako víchrica, kým kňažná stála pevne na nohách. Ako myš, keď provokuje kocúra.

,Toto nedopadne dobre!' napadlo mu. ,Ako to však zastaviť?' spytoval sa v duchu. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Zahryzol sa do spodnej pery a zatajil dych. Musí niečo urobiť. Musí to zastaviť.

"Mohol by som ťa dať na mieste zbičovať!" vyhrážal sa kňažnej kráľ a tvár mu zaliala červeň, akoby sa mu všetka jeho krv nahrnula do hlavy. "Alebo rovno obesiť! Počuješ? Môžem ťa dať obesiť, ak mi nepovieš, kto to všetko robí!"

"Môžeš, ale neurobíš to!" pošepla žena so závojom.

"Nie?" odvetil rozčúlene panovník a hlas sa mu na chvíľu upokojil. "Myslíš si, že nie?" V očiach mal iskry a na jazyku rozkaz, ktorým by ju poslal hneď na druhý svet.

"Nie!" odvetila pokojne kňažná. "Ako som už povedala, nie som tu za seba, ale za Anavin. Ak mi ublížiš, nájde si inú, ktorá jej bude slúžiť vo svätyni a toto mesto..." zámerne sa odmlčala, potichu dýchala a chvíľu ešte čakala, aby napokon dopovedala: "Ostane navždy prekliate!"

Prekliate. Panovník na ňu vypúlil oči a zmeravel. To slovo na neho zaúčinkovalo ako zaklínadlo. Červeň z tváre sa mu vyparila rýchlo ako sneh. Ruky mu padli bezvládne ku telu. Ťažká hlava, akoby ju krk viac nevládal niesť, mu klesla k hrudi. Zhlboka a nahlas vydýchol. Raz a potom znova. Pomaly sa otočil, zaprel sa rukou o trón a sťažka sa naň posadil.

,Prekliate?' zopakoval po nej v duchu Yan. ,Čo to znamená?'

Starý radca sa nestačil ani poriadne zamyslieť, keď sa kráľovi prihovorila kňažná. Hlas mala rovnako vyrovnaný, pokojný a chladný, ako keby ju nič nedokázalo rozhádzať.

"Navrhol si, aby sme to urovnali?" pýtala sa kráľa. "Čo chceš urovnať?"

Po jej slovách ostalo ticho. Panovník sa na ňu díval, vyzeral však ako zbitý pes, ktorý potrebuje ešte chvíľu, kým sa mu vrátia sily. Zhlboka sa nadýchol, prižmúril viečka a prehovoril: "Ty mi povedz čo! Ty predsa hovoríš v mene Anavin!" znova sa nadýchol a dodal: "Urobím čokoľvek... povedz mi len čo!" V jeho hlase bola zvláštna clivota. Ako keď sa zviera poddá zraneniu. Ako keď vyschne strom. Ako keď niekdajšie koryto rieky zasype piesok a prach.

,Prekliate!' To bolo jediné, na čo myslel Yan. Prekliate. Iba mesto? Alebo aj ľudia v ňom? Aj Marta taká bola? Aj on taký je? Všetci sú? A čo to vôbec znamená a ako sa môžu voči tomu brániť? Myseľ mu zasypali otázky, na ktoré nemal odpovede.

"Ja ti to teda poviem!" vyriekla rázne kňažná.

,Tá žena sem neprišla kráľa počúvať, prišla mu rozkazovať!' uvedomil si radca. Taký bol jej plán. Vedela, že panovník slepo verí, že za všetko zlo v jeho meste môže bohyňa. A mať Anavin nad sebou, mať ju na svojej strane, znamenalo, že sa kňažnej nik neodváži postaviť. Márne boli všetky vyhrážky, márne by boli aj ďalšie boje. Kráľ sa jej podvolil. Tá žena ho poľahky presvedčila o existencii nadprirodzenej bytosti a v jej mene teraz bude určovať podmienky.

Yan si v tej chvíli spomenul na Martu. Možno len tá jediná by sa dokázala tejto žene postaviť. Ona by necúvla. Ona by nedovolila, aby jej brat veril na legendu, ktorá patrí do kníh a nie do reálneho života. Lenže Marta je preč. A kňažná dostane, po čo si prišla. Neobmedzenú moc. Silné meno. A nadvládu nad mestom, v ktorom sa rýchlo rozchýri, že panovník sa pred kňažnou zo svätyne sklonil ako žobrák pred kráľom.

,Čo ak má kňažná pravdu? Čo ak neklame?' napadlo mu pri spomienke na Martu. Ak tá žena videla skutočnú bohyňu, ženu z minulosti, pradávnu princeznú tohto mesta, ktorá sa jej ukázala zo záhrobia, z krajiny večnej mladosti, možno nie je iná cesta, než sa jej podvoliť, aby sa v prekliatom meste nediali ďalšie prekliate veci.

,Nie!' napomenul sám seba. On predsa na bohyne, ktoré prichádzajú zo záhrobia, neverí.

"Anavin nepatrí nikomu!" prehovorila kňažná a hlas, zrazu plný života ako hlas škovránka, keď sa krajina prebudí do nového rána, sa ozýval od stien rytierskej siene ako tá najpokojnejšia melódia, akú kedy mesto začulo. "Ani mne, ani mojim služobniciam! A teda ani jej svätyňa, stánok, kde jej slúžime bez nároku na svetské mená a majetky, viac nepatrí nikomu! Ani tebe, ani tvojej rodine, ani tvojmu mestu!"

Kráľ sedel na tróne ako na lavici pre obžalovaného. Nehýbal sa, nežmurkal a dýchal takmer nečujne, akoby sa z neho v jej prítomnosti vyparovali posledné zvyšky síl.

"Anavin, ktorú sa tvoja rodina snažila vymazať z kníh a príbehov, z dejín a pamätí, z mysle ľudí, z ich modlitieb a chválospevov, ktoré jej vždy patrili a vždy patriť budú, nie je výmysel!" pokračovala kňažná. "A ty to takto povieš pred celým mestom! Verejne doznáš, že Anavin je živá a že modlitby, ktoré jej ľudia prednášajú, budú vypočuté! Lebo len ona je skutočná, verná a jediná hodná úcty, oslavy a vďaky!"

Yan neveril vlastným ušiam. Tá žena chce všetko. Jej bohyňa chce všetko. Nielen slobodu, ale aj nadvládu. Ona sama, aby neostal nik iný, si vezme všetky legendy pre seba.

,Pre toto sa na nich mstila?' napadlo mu. Aby z nej urobili boha? Aby ju predstavili ľudu ako jedinú skutočnú ochrankyňu a spasiteľku?

"Anavin, ktorú si ty a tvoja rodina zapreli, dostane, čo jej právom patrí!" hovorila kňažná a nik si ju nedovolil dosiaľ ani raz prerušiť. "Na mieste zrútenej veže necháš postaviť sochu, podobnú tej, ktorú uctievame vo veľkej sieni našej svätyne, aby toto mesto viac nezabudlo, že práve v jeho strede sa narodila tá, ktorá dáva život naveky! Život večnej mladosti!" Nadýchla sa a závoj na tvári sa jej zachvel. "Každý prvý deň v týždni prídu do mesta služobnice, aby na trhovisku nakúpili zásoby, ktoré potrebujeme na každodenné prežitie! Postaráš sa o ich ochranu, dáš im stráže, ktoré ich prevedú mestom a po doplnení zásob ich aj odprevadia naspäť do svätyne. Neboj sa, žijeme jednoducho..." kňažná stíšila hlas. "Skromne sa stravujeme, skromne sa obliekame... neurobíme teda mestu veľkú škodu!"

Kráľ prikývol, akoby sa to v tej chvíli od neho žiadalo.

"Každý prvý deň v mesiaci prídeš do svätyne, aby si sa poklonil Anavin," pokračovala kňažná. "Dovolím ti vstúpiť do jej siene, kam dosiaľ žiaden muž nemal dovolené vojsť, lebo takto si to želá ona, naša bohyňa. Tam sa jej budeš klaňať a vyjadríš jej svoju vďačnosť za to, že sňala z tvojho mesta prekliatie! Prídeš vždy sám, neozbrojený a v šatách jednoduchého mešťana, aby si vedel, že nemáš žiadne skutočné bohatstvo, iba to jediné, náklonnosť a starostlivosť vždy vernej Anavin!"

Jej slová sa niesli sieňou v ozvenách, akoby ich niekto tajomný, vzdialený a starodávny, opakoval znova a znova. Hovorila plynulo, bez prestávok a premýšľania, bez akéhokoľvek zaváhania, že v tej chvíli, všetci prítomní v sieni, by poľahky verili, že jej ich našepkáva Anavin.

Kňažná si vzala celé predstavenie pre seba. Nie však, aby viac vynikla, lebo to jediné, čo ostane, keď sa vráti do svätyne, bude stiesnenosť, mocná a bezútešná, akoby sa sama bohyňa posadila pred mesto a obrovskými rukami gniavila všetko živé v ňom.

Po jej posledných slovách nastalo v sieni mrazivé ticho. Kňažná a kráľ sa na seba úpenlivo dívali. Kým ona tam stála ako hora, ktorú nemožno preliezť, panovník sa krčil na tróne ako dieťa zatlačené do kúta. Nik netušil, či už predniesla všetko. Lenže čo viac by ešte mohla chcieť?

Kňažná urobila krok dopredu a znova, ladne ako víla s krídlami, vystúpila po schodíkoch až pred kráľa. Ten, akoby ho o to požiadala myšlienkami, hneď vstal.

"Urobíš, čo žiada Anavin?"

"Urobím!" odvetil jej panovník bez premýšľania.

A vtedy, hoci to nik v sále nečakal, sa pred ním kňažná sklonila. Ako poddaný pred kráľom. Ako služobnica pred pánom. Ostala takto sklonená, akoby vedela, že tým gestom všetkých prekvapila. Keď sa znova narovnala, viditeľne, aj cez závoj, sa usmiala a vážne predniesla: "Anavin ti ďakuje!"

Kráľ prikývol a tiež sa pokúsil o úsmev. Napokon z toho bola iba kyslá grimasa.

"Anavin zbavuje tvoje mesto prekliatia!" predniesla kňažná dôležito, akoby len jej samotné slovo malo takú moc. "A sľubuje, že ho bude chrániť, aby v ňom viac nepadali kamene... aby v ňom viac pod nimi neostávali životy... aby ste nažívali v bezpečí pod jej milosrdnými rukami!"

Kňažná sa pred ním znova sklonila. Závoj jej padol na hruď a odkryl tak na chvíľu jej biele líca a ostré črty tváre. Narovnala sa a otočila, zišla medzi svoje služobnice a na kráľa viac nepozrela. Dohoda bola spečatená. Ďalšie slová by boli zbytočné. Chystala sa odísť, keď ju však zastavil Yan.

"Kňažná, dovoľ mi ešte jednu... poslednú otázku!" vyriekol opatrne a mierne sa jej uklonil. Keď žena v bielych šatách prikývla, pokračoval: "Hľadáme princeznú Emu... mohla by si nám ty... mohla by nám Anavin pomôcť?"

Hlas sa mu zachvel. Dúfal, že kňažná si nevšimne, že hovorí to, čo predpokladá, že chce počuť, a nie to, čomu verí. Anavin? Aký nezmysel. Možno presvedčila kráľa, jeho však nie!

Dúfal, že kňažná by mohla vedieť, kto a kde princeznú ukrýva. Je to predsa jediná osoba, o ktorej zaručene vie, že dokáže zatvoriť brány jej svätyne. Mala by sa o ňu zaujímať. Mala by ju hľadať. A teraz, keď jej kráľ prisľúbil, že sa jej podriadi, mohla by im pomôcť priviesť ju naspäť domov. Ak by to dokázala, kráľ by jej bol do smrti vďačný a zobal by jej z ruky ako kura. Yan nepochyboval, že kňažná tomu rozumie rovnako.

"Anavin ti sľubuje, že tvoja dcéra sa čoskoro vráti domov!" vyriekla kňažná isto s pohľadom upretým na kráľa. Prudko sa otočila a obkolesená služobnicami vyšla z paláca.

Len čo sa za ňou zavreli dvere, kráľ prudko vstal. Vypol hruď a narovnal hlavu ako vojak. Zhlboka vydýchol a nahlas si odkašľal. Potiahol nosom a nabral slinu na jazyk. Vulgárne, ako nejaký sedliak, odpľul na miesto, kde ešte pred chvíľou stála kňažná. Znenazdajky vyzeral, akoby sa mu vrátili všetky stratené sily. V tvári mal výraz bojovníka a v očiach červené plamene, akoby mu v nich horela krv.

"Yan!" oslovil svojho radcu hlasom, pod ktorým by pukali aj tie najtvrdšie skaly. "Odteraz, za dva dni, na priame poludnie, nech sa celé mesto zhromaždí na námestie!"

"Áno, pane!" odvetil pokorne Yan.

"Nech sú všetci chlapi pripravení!" pokračoval rázne panovník. "Nech sú pripravené mestské stráže! Nech sú pripravení vojaci! Nech sú pripravení všetci, ktorí dokážu držať v rukách zbraň!"

Yan sa vystrel. Slová jeho kráľa ho zaskočili. Nechápavo na neho civel.

,Vojaci? Stráže? Zbrane?'

Nič z toho, čo panovník prikázal, nedávalo zmysel. Yan si myslel, tak ako všetci okolo, že kráľ sa kňažnej podvolil. Veď aj tak vyzeral... ako zmoknuté kura. Odovzdaný do jej rúk. Podriadený pred tou, ktorá ju vraj poslala. Zmierený s požiadavkami, ktoré mu kňažná predniesla ako príkaz, nad ktorým sa nešpekuluje, ale ktorý sa bezvýhradne plní.

"Urobíme, čo sme mali urobiť už dávno!" pokračoval kráľ a z jeho slov vyskakovali iskry hnevu. "Spálime to prekliate miesto, aj s tou prekliatou bohyňou do tla!"

"Ale, pane," dovolil si ho osloviť starý radca. "Čo ak tá žena vie, kde je princezná?"

"Dva dni!" pozrel na neho prísne panovník. "Dávam jej dva dni, aby ju priviedla domov. Ak to nedokáže za dva dni, tak to nedokáže nikdy!"

Kráľ sa prudko otočil, zišiel dolu schodmi svižne ako mládenec a bez ďalších vysvetlení alebo rozkazov opustil rytiersku sieň.

Yan ho sledoval zmätenými očami.

,Čo sa tu deje?' spytoval sa nervózne v duchu. Vari sa kráľ pomiatol?

Starý radca, ani po slovách kňažnej, dosiaľ nepochyboval. Anavin pre neho aj naďalej ostávala príbehom, ktorý zneužívajú ľudia, aby naháňali iným strach. Teraz však, keď sa jeho kráľ rozhodol zničiť svätyňu, zaváhal.

,Čo ak je skutočná? A živá? A čo ak je ich mesto naozaj prekliate?'

Kým mal zodpovednosť v rukách iba jeho kráľ, ktorý veril na Anavin, pochybovať o nej bolo pre radcu jednoduché a bezpečné. Nemusel robiť rozhodnutia, ktoré by ohrozovali mesto a jeho obyvateľov. Myslieť si, že Anavin je klamstvo, také zmýšľanie, ukryté hlboko v jeho vnútri, nikoho neohrozovalo. Lenže teraz, keď sa jeho myšlienky stali súčasťou kráľovho zmýšľania a jeho odporu, zrazu pocítil, akoby sa stal spoluúčastným na jeho rozhodnutí napadnúť a vypáliť svätyňu.

Zrazu dostal strach. Pochybnosti, či je alebo nie je Anavin skutočná, sa doň zahryzli ostrými zubami a škrtili ho na krku a na hrudi. Ak je totiž bohyňa vymyslená, život ich mesta sa po vypálení svätyne nijako nezmení. Ak je však skutočná, živá a hnevlivá, ako ju opisovala kňažná, tak nepochybne, útok na jej hniezdo bude vyhlásením vojny. A tá, za žiadnych okolností, nemôže proti starodávnej bohyni skončiť víťazstvom.

Yan zhlboka vydýchol a sklonil hlavu. Pomaly zišiel zo schodov a zamieril ku vchodu na čerstvý vzduch. A hoci sa snažil kráčať pokojne, ostatní videli, ako sa mu chveje brada a trasú ruky. Zahryzol sa do spodnej pery a pridal do kroku.

Nech už je von. Nech už je preč.