CH02 - tretia - 02

Ticho cely hučalo ako úľ, v ktorom si neúnavné včeličky budujú svoj domov. Padalo na ňu zo všetkých strán ako lavína, ktorej sa nič mŕtve ani živé nemôže postaviť. Vyťahovalo z nej hlasy, ktoré chcela umlčať. Myšlienky, ktoré ju desili. Pravdy, ktoré ju usvedčovali z klamstva a podvodu. Životy, ktoré sklamala. Tváre, ktoré zanechala bez vysvetlenia. A to všetko sa z nej tlačilo von ako láva, keď sa uväznená pod ťarchou tisícročných skál a zeminy viac nemá kam schovať.

Želala si úľavu. Aspoň na chvíľu. Plávať v tom tichu ako dieťa v matkinom lone. Nechať sa niesť ako pierko, keď sa doň oprie vánok. Ako hviezdy, ktoré sa kolíšu na nebi, akoby im ktosi neviditeľný spieval uspávanky. Tak veľmi si to želala, tak úpenlivo, až mala pocit, že jej to bezútešné a pretrvávajúce ticho spôsobuje fyzickú bolesť. Srdce jej búšilo ako vodopád. Svaly na nohách ju pálili, akoby sedela v žeravých uhlíkoch. Žalúdok jej zvierali kliešte a v hlave sa jej prekrikovali mohutné dunenia, hlasy a volania známych i neznámych, ktoré ju dookola obviňovali zo všetkých predchádzajúcich zrád, klamstiev a podvodov. Neutíchali. Neprestávali. A ani na chvíľu jej nedovolili zavrieť viečka a spať.

Znova sa k nej vracal sen o labuti, ktorá dovolila, aby jej vzali krídla. Dôverovala, komu nemala, a on alebo oni, to Ema nevie, jej v nestráženej chvíli odrezali krídla. Aké barbarstvo. A aká podobnosť.

,Vták bez krídel!' opakovala si v duchu a myslela na seba, potom na Benjamína a znova na seba. Akoby ten sen patril im. Nielen jej. Nielen jemu. Akoby tá labuť opisovala čosi spoločné, čo zdieľali, čo prežívali, čo získali. A čo ona sama, a iba ona, úplne dobrovoľne, odhodila od seba.

,To ja!' obviňovala sa, že to ona odrezala tie krídla.

Labuť je symbol. Krása, ktorú pocítila v Benjamínovej prítomnosti. Osobnú dôležitosť. Vzácnosť a neopakovateľnosť. Akoby sa pri ňom videla taká, akou by mohla byť, aby bola úplná, celá a preplnená až po okraj seba samej. Videla sa vzácna. A skutočná.

Sú hodnoty, ktoré si sami nemôžeme dať. Iba ak v klamstve alebo podvodom. Také, ktoré v nás nájdu iba hľadači dobra a krásy. Zastavia sa, obzrú si nás ako zasnežený horizont a predstavujú si, čo z nás ostane, keď sa sneh pominie. Zhíknu. Zaplesajú. A pomenujú, čo by človek sám od seba nemohol.

Vďaka, že takí sú. Vďaka, že hľadači hľadajú.

Benjamín. Práve takým sa jej stal: hľadačom jej vnútornej krásy a dobra, o ktorom si myslela, že ho v sebe pre klamstvá minulosti viac nemôže mať. Našiel, čo ona už nehľadala. Objavil, čo malo ostať stratené. A ukázal jej, že človek nestráca svoju hodnotu, keď sa zašpiní, ale keď sa rozhodne ostať špinavý.

Vždy, keď na neho pomyslela ako na svojho záchrancu, prepadli ju výčitky. Veď to ona ho opustila bez vysvetlenia. A ešte k tomu ukradla sedliakovi, ktorý ich prichýlil pod strechu, koňa, ktorý ani nebol jeho. Chcela mu ho vrátiť. Chcela. Lenže tu, v temnici, sa o to nemôže postarať. Šimon ho bude musieť zaplatiť zo svojho. Vedela však ona, koľko stojí taký kôň? Ona, vychovaná v paláci, rozmaznávaná ako princezná, o ktorú sa vždy postarajú iní, ani netuší, aký majetok vynahradí stratu, ktorú mu spôsobila.

A takto sa točila v jednom kruhu: vďačnosť a výčitky. Benjamín a túžba stretnúť ho znova a hneď aj strach, že ju viac nebude chcieť vidieť.

Ticho okolo nej hučalo ako roj podráždených včiel. Hustlo ako hmla, pre ktorú viac nič iné nevidno. Topila sa v ňom ako v stojatých vodách močariska, z ktorého sa nikdy viac nedostane na svetlo. Zadusí sa a pominie. Zadusí sa a sama sa naň premení, aby viac neboli výčitky, neboli viac strádania a obrazy, v ktorých ju temnota usvedčuje z každej viny, ktorú na seba vzala počas svojho života.

Dvere na chodbe zaškrípali. Do svetla z fakle vstúpila služobnica. Ticho sa pred ňou rozostúpilo ako vody, keď narazia na skalu a Ema si zhlboka a s úľavou, dosť hlasno, aby to prichádzajúca počula, vydýchla. Dosiaľ by si nepomyslela, ako veľmi sa poteší, keď uvidí jednu z tých, ktoré zasvätili život tajomnej bohyni Anavin.

Veľkými očami sledovala, ako sa služobnica priblížila ku mreži a pomaly, akoby spomalene, sa posadila na špinavú podlahu. Dlhé biele šaty si zasunula pod zadok, ruky zložila do lona a zadívala sa na väzenkyňu.

Ema dnes čakala kňažnú. Ak dobre počítala, čo v cele bez okien nie je nič jednoduché, dnes to bol tretí deň, odkedy jej navrhla, že ju pustí na slobodu, ak odíde na sever a nikdy sa viac nevráti.

"Na tretí deň ti odpoviem!" povedala jej vtedy.

Namiesto kňažnej však prichádza služobnica. A ona, len aby na chvíľu zabudla na výčitky a vnútorné boje, hútala, čo tu táto robí.

"Nechýba ti niečo?" opýtala sa služobnica a jej hlas, takmer ešte detský a piskľavý, akoby spievala, sa rozlial po cele ako svetlo.

,Nechýba?' spytovala sa v duchu. Aká hlúpa otázka. Koľko času by to asi zabralo, kým by vymenovala všetko, čo chýba väznenému človeku?

Služobnica najskôr videla jej výraz na tvári a tak ospravedlňujúco pokračovala: "Ja viem... tu... v tejto cele..." rozhliadla sa okolo seba a viditeľne sa zamračila, "toho môže chýbať veľa!" pohľadom sa vrátila k Eme a dodala: "Myslela som, či nie si smädná... alebo hladná..."

"Rada by som sa poprechádzala na čerstvom vzduchu," odsekla tvrdo Ema.

Nech tá žena vie, že jej nemôže dať vôbec nič. Aspoň nie naozaj. Nič, čo by zmiernilo jej bolesť alebo jej vrátilo život, aký žijú ostatní slobodní na zemi. Ona predsa nie je zviera, ktoré možno zavrieť do klietky. Ani vrah, ktorého treba držať na krátkej reťazi.

"To ja nemôžem..." začala služobnica, no Ema jej skočila do reči.

"Nie, nemôžeš!" povedala tvrdo. "Nepýtaj sa ma teda, či mi niečo nechýba!"

,Čo to robím?' spytovala sa v duchu. Rozumela, prečo na ňu hneď útočí. Cíti sa predsa ako myš chytená v pasci. Lenže táto žena si jej hnev nezaslúži. Veď to nie ona ju sem zavrela, ale jej kňažná.

Zrazu dostala strach, že služobnica vstane a odíde. Mohla by to urobiť, veď ona ju nijako nepotrebuje. Možno už urobila, na čo ju sem poslali, môže ísť. Pýtala sa na vodu a jedlo, dostala odpoveď... čo iné by ešte mohla chcieť?

Ema však nechcela, aby odišla. Potrebuje ju tu. Aspoň na chvíľu. Počuť ľudský hlas. Vnímať jej bytosť a cítiť jej vôňu. Potrebuje byť chvíľu s niekým, ináč sa v tej bezútešnej samote, zaodetej do šiat ticha, zadusí.

"Prepáč," vyriekla potichu a pohľadom sledovala, či sa dievčina v bielych šatách pohne a vstane. Z celého srdca si želala, aby tak neurobila.

"Neospravedlňuj sa mi," zašepkala služobnica a sklonila hlavu. Ešte tichšie, akoby sa bála, že aj steny majú uši, dodala: "To ja by som sa mala..."

"Nie," nesúhlasila s ňou Ema a v tej chvíli ju zaliala neznáma blízkosť, akoby tá dievčina za mrežou jej bola odjakživa priateľkou. Najskôr to spôsobilo jej ospravedlňovanie, súcit či spoluúčasť, akoby nej vyslala neviditeľné laná, ktorými ju hneď priväzovala ku sebe.

Možno to tak prežívajú všetci osamelí. Stačí maličká náklonnosť, štipka súcitu či len náznak pohladenia, a priateľom sa zrazu môže stať aj ten, ktorý bol dovtedy považovaný za úhlavného nepriateľa.

"Ty za to nemôžeš!" dopovedala Ema a pomaly, plaziac, akoby mala poranené nohy, sa približovala ku mreži. Pomaly, aby nevyplašila služobnicu. Pomaly, aby vedela, že sa jej nechystá ublížiť.

"Ale môžem!" vyznala služobnica a plachými očami sledovala, ako sa k nej dievčina za mrežou približuje. Neodtiahla sa, práve naopak, strčila medzi mreže ruku, akoby ju volala bližšie ku sebe.

Ema ju nedočkavo prijala. Chytila ju mocne, akoby v nej videla posledné bezpečie, priblížila sa a oprela sa o mrežu. Zhlboka vydýchla a tešila sa z vône a tepla, ktoré vychádzalo z dievčiny vedľa nej.

"Ako sa voláš?" opýtala sa Ema služobnice.

"Vieš, že ti nemôžem povedať svoje skutočné meno..."

Ema to vedela. Služobnice, vstupom do svätyne, strácajú svoje skutočné mená, predchádzajúce životy a domov, z ktorého prišli, akoby ich nikdy nemali. Anavin si berie všetko.

"Všetko dáva, všetko berie!" opakuje každej kňažná, keď vstúpi do vnútra.

"Tak si nejaké vymysli!" navrhla jej Ema.

"Vymysli mi ty!" odvetila služobnica a otočila hlavu, aby na ňu lepšie videla. Jej tvár, bielu ako ľad, zdobilo teplé svetlo z fakle na chodbe. Veľké čierne tiene pod jej očami držali akoby na rukách maličké zvedavé oči. Videla v nich slzy a krv. Strach a tieseň, akú majú deti, keď sa zatúlajú za tmy v húštine lesa.

"Nemusíš mať meno," vyriekla Ema potichu a privrela viečka. Túžila si na chvíľu zdriemnuť. Odpočinúť v prítomnosti iného človeka.

"Poslala ma sem kňažná," vyslovila pomaly služobnica. Možno si myslela, že ich väzenkyňa zaspí skôr, než vykoná, čo jej nakázala kňažná a tak prešla rovno k veci.

"Viem," šepkala Ema.

"Poslala ma sem..."

"Aby si ma prehovorila," vyriekla namiesto nej Ema. "Aby som prijala jej ponuku a odišla na ďaleký sever..."

Služobnica neodpovedala.

Ema otvorila oči a pozrela do tváre mladej ženy za mrežou. Videla v nej ešte dievča, ktoré nedostalo čas dozrieť na ženu a už je tu, v celoživotnom väzení bohyne Anavin, kde sa jej rast zastaví, aby, ako tomu uverila, mohla raz prejsť do krajiny večnej mladosti.

,Aká naivná!' pomyslela si. Všetky také sú. Naivné služobnice, naivná kňažná. Tu sa ich život zastaví navždy! A navždy znamená, že sa do krajiny večnej mladosti nedostanú. Nikdy. Lebo do vymyslenej krajiny nevedú žiadne cesty!

"Mala by si jej ponuku prijať," vyhlásila opatrne dievčina za mrežou.

"Nie je to také jednoduché," odvetila Ema a oprela si hlavu o kameň.

"Mohla by si žiť... tam vonku... slobodná..."

"Slobodná?" vzdychla Ema. "Vyhnaná z domova, od rodiny a priateľov, z vlastného mesta, ktorému som mala raz vládnuť... toto znamená slobodná?"

"Slobodná znamená všade inde, len nie tu!" nevzdávala sa služobnica. "Slobodná v tomto prípade znamená život a nie... smrť!"

Ema na ňu pozrela. Služobnica mala v očiach súcit, taký nehraný a skutočný, akoby ju prišla prehovárať z vlastnej vôle a nie na príkaz kňažnej. Keď mlčala a iba sa jej dlho dívala do očí, dievčina vytiahla najväčší tromf.

"Nájdi Benjamína a začni žiť nový život!"

"Odkiaľ poznáš Benjamína?" opýtala sa podráždene Ema.

"Videla som ho tu, keď sme ho chceli obetovať Anavin," začala opatrne služobnica, sklonila hlavu, chvíľu mlčala a napokon, čo Eme takmer vyrazilo dych, potichu pokračovala: "Benjamína poznám odjakživa... vyrastali sme spolu v jednej osade..."

Ema na ňu civela ako na prízrak. Jej myseľ zasypali otázky, ktoré sa na ňu valili zo všetkých strán prudko ako vody, keď sa odtrhne hora, aby hlinou a kamením zasypala dolinu pod sebou. Kto je tá dievčina? Naozaj pozná Benjamína celý život? Vedela, že ho držia v temnici pod svätyňou? Vedela, prečo ho tu uväznili? Ako sa cítila, keď ho viedli na smrť? Súhlasila s tým? Bojovala za neho alebo proti nemu? Mohla tomu zabrániť? Mohla ho sem priviesť ona? Vyhliadli si ho na jej pokyn? Snažila sa ho vyslobodiť? Hľadala nejaké cestičky von? Povedala o tom niekomu u nich doma v osade? Povedala o tom jeho sestre, ktorá ho najskôr neúnavne hľadá? Ďalšie a stále nové otázky na ňu padali ako obloha, keď ju búrkové mračná tlačia bližšie ku zemi.

,Čo ak klame?' napadlo jej, lenže v jej detskej tváričke nevidela jediný náznak podvodu. Hovorí pravdu. Naozaj pozná Benjamína od detstva.

Služobnica, akoby tušila, aký vnútorný boj zažíva Ema, dlho mlčala. Dívala sa jej do tváre a vyčkávala, kedy sa z nej vytratí napätie a neistota.

"Nemôžem!" vyriekla Ema napokon.

"Musíš!" nesúhlasila s ňou služobnica. "Ema, ty musíš! Počuješ? Musíš ho nájsť a odísť s ním ďaleko... čo najďalej od tejto prekliatej svätyne!"

"Prekliatej?" vyslovila nahlas Ema a začudovane sa zadívala na dievčinu. Také slovo by od nej jakživ nečakala. Služobnice, aspoň tie skutočné, nikdy nereptajú a už vôbec nie proti svätyni ich bohyni.

"Čo najďalej od kňažnej!" dopovedala služobnica a prudko vstala. Naklonila sa až ku mreži, blízko, že Ema cítila jej dych na tvári a zopakovala: "Musíte sa dostať čo najďalej od kňažnej, rozumieš!"

Na ďalšie slová alebo vysvetlenia jej neostal čas, služobnica sa prudko zvrtla a skôr, než by Ema otvorila ústa, dievčina v bielych šatách bola preč. Na temnicu padla tma a ticho. Ema sa schúlila do klbka ako ježko, zatvorila oči a zhlboka vydýchla.

,Čo najďalej od kňažnej!' počula opakovane v mysli hlas. A ona zrazu vedela, že v tej vete je všetko, čo potrebovala počuť. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli nemu. Musí to urobiť kvôli nemu. Ak nemá silu a vôľu odísť kvôli sebe, urobí tak kvôli Benjamínovi.

Podvečerné slnečné lúče strácali svoju moc, keď Chekutanga s Pustovníkom vstúpili do podzemia pod skalou. Hneď ich udrel do tváre chladný a ťažký vzduch. A tma, čierna ako sadza, ich skryla do seba ako pena. Vpila do seba všetko, až na dva divoké páry bledých očí, ktoré v nej žiarili ako obrovské svätojánske mušky.

V mysli Chekutangy sa miešali radosť z toho, že začula Benjamínov vnútorný hlas so zdesením z obrazov, ktoré jej pripomínali, akým drsným spôsobom sa bielovlasý starec porúčal na onen svet. Chvíľu ešte váhala, akoby sa z tej smrti nevedela spamätať a tak do tmy podzemia vstúpila až za mužom s leopardom.

,Bolo to kruté!' ostávalo v jej mysli a ona sa nevedela zbaviť pocitu, že boli aj iné možnosti. Mohli ho predsa odzbrojiť! Zviazať a prinútiť, aby im povedal viac o jeho stretnutiach s pánom Dvoch skál. Mohli sa dozvedieť viac o ich plánoch, klamstvách a podvodoch. Namiesto toho sa mu leopard zahrýzol do krku a zlomil mu väz. Ako mačka, keď nájde myš. Ako dravec, ktorého ženie hlad.

,Táto smrť nebola nevyhnutná!' opakovala si v mysli.

"Chekutanga!" prerušil jej mudrovanie Mubatsiri. "Nikdy nesúď, čomu nerozumieš!"

"Bolo to kruté!" zopakovala, na čo celý čas myslela.

"Ty nemáš možnosť porovnávať budúcnosť s minulosťou!" prihováral sa jej trpezlivo tiger. "Vieš... keby si mohla vidieť, čo by sa stalo, ak by leopard nezaútočil... a keby si to mohla porovnať s tým, čo považuješ teraz za kruté!"

"Čo by sa stalo?"

"Spálil by nás na popol!" odvetil pokojne tiger. "Najskôr teba a Pustovníka... ja by som sa rozplynul, hoci mne by ublížiť nemohol... lenže bez teba by som nemohol jestvovať!"

"A leopard?" opýtala sa, keď sa zdalo, že na neho zabudol.

"Leopard?" odsekol chladne, len aby vedela, že o ňom sa baviť nebude. "To nie je naša vec!"

Pochopila, že viac jej k tomu nepovie a vstúpila do podzemia. Našľapovala opatrne, akoby sa bála, že sa pod nimi prepadne zem. Snažila sa myslieť na Benjamína, iba na neho, len nech sa všetko ostatné rozplynie v nedočkavosti nájsť ho.

Chlapec musel byť blízko. Vnímala jeho vnútro tak intenzívne, akoby kráčal vedľa nej. Počula tlkot jeho srdca a jeho dušu, jej vnútorný zápas v temnote, do ktorej bol ponorený ako do noci. Benjamín bol opantaný strachom a beznádejou ako jedom. Nevidela v ňom jedinú iskierku nádeje. A predsa ju to nedesilo. Vedela totiž, že ho z tej tmy čoskoro vyvedú.

Muž s leopardom kráčal tmavou chodbou hlbšie do podzemia. Dievčina s tigrom ich nasledovali. Nemalo zmysel obzerať sa na strany alebo sledovať pod nohami zem, keďže v tme, ktorá ich držala ako neviditeľné laná, by beztak nič nevideli.

Keď Pustovník zastal, Chekutanga do neho vrazila.

"Prepáč, nevidela som ťa..."

"Vstúpiš tam ako prvá," vyriekol Pustovník a jeho hlas sa pod zemou ozýval ako hukot sovy. "Ja by som ho iba vyplašil..."

"Kam?" opýtala sa.

Pustovník neodpovedal. Natiahol ruku a otvoril pred sebou dvere. Svetlo z tisícky sviec sa im oprelo do tváre ako veľká ruka slnka. Miestnosť, akoby postavená z vosku, sa pred nimi otvorila ako kráľovská komnata vyzdobená zlatom. Plamienky sviec, v pohybe ako tanečnice, plávali z jednej strany na druhú, akoby ich z každej strany pohládzal pokojný vánok. Naťahovali sa k čiernemu stropu, snažiac sa prehorieť až na povrch zeme.

Na konci osvetlenej miestnosti vyrastal z vosku mramorový pomník. Vyzeral ako hrobka, do ktorej ukladali kráľov a kráľovné v podzemí kráľovského mesta. Nič iné, iba mŕtve telo, - Chekutanga to vedela hneď, keďže podobné videla doma pod palácom, - sa v podobnom kameni ani skrývať nemohlo.

Skôr, než by vstúpila do vnútra, konečne zbadala chlapca, svoje volanie o pomoc. Benjamín sedel vo vosku ako vo vode. Učupený pod bielym kameňom, s očami otvorenými dokorán, vyzeral ako námesačný. Obzeral si ich slepými očami. Ako fatamorgánu. Ako preludy, ktorým nehodno veriť.

"Myslí si, že nie sme skutoční!" dotkla sa dievčina svojho tigra.

"Presvedč ho o opaku!" povzbudzoval ju Mubatsiri.

Opatrne vstúpila medzi sviece. Krok za krokom kráčala vpred, pričom nespúšťala chlapca z očí. Pustovník s leopardom ostávali na prahu medzi chodbou a hrobkou.

"Benjamín," oslovila Chekutanga chlapca láskavo. "To som ja... pamätáš si na mňa?"

Chlapec, meravý, akoby to on, dávno mŕtvy, len teraz vyliezol spod bieleho kameňa, na ňu civel a ona vnímala jeho zmätenosť a strach. Bol plný pochybností, či sa mu to dievča iba nesníva a či sa už načisto nezbláznil z tej nekonečnej samoty.

"Neboj sa," chlácholila ho dievčina, "to som naozaj ja... skutočná... živá... prišla som po teba!"

Benjamín sa rukami zaprel o podlahu a pomaly vstal. Niekoľkokrát zažmurkal, stále v neistote, či to, čo vidí, je skutočné.

"Chekutanga?" vyriekol potichu a preskočil očami z dievčiny na tigra. "Snívaš sa mi? Alebo si naozaj tu?"

Dievčina k nemu natiahla ruku a dotkla sa ho na líci. Horel, akoby bol v horúčke. Natiahla aj druhú ruku, kým on sa nehýbal a nijako sa jej nebránil. Vzala mu tvár do dlaní a ľahko ňou zatriasla.

"Som naozaj tu!" vyriekla a obdarovala ho úsmevom.

"A ten starec?" opýtal sa. "To on vás sem vpustil?"

"Starec je mŕtvy!" vyhlásila a dúfala, že sa nebude vypytovať ako zahynul.

Benjamín prikývol. Sklopil zrak a keď ho Chekutanga pustila, čupol si. Pozrel na divoké zviera pri jej nohách a natiahol k nemu ruku. Tiger sa priblížil. Benjamín vošiel prstami do striebornej srsti ako do čerstvo pokosenej trávy. Zatvoril oči a položil mu dlaň medzi maličké uši. Vnímal jeho teplo, ba aj tlkot srdca. A v tej chvíli začínal naozaj veriť, že čo prežíva, nie je sen.

"Pôjdeme radšej von! Čo povieš?" opýtala sa ho dievčina.

"Dobre," odvetil prosto chlapec a narovnal sa.

Chekutanga sa mu obrátila chrbtom a viedla ho von z hrobky. Najskôr ho dostane na čerstvý vzduch. Musí prijať, že je konečne von z klietky, až potom sa bude pýtať, kam zmizol, čo sa tu dialo a čo je to za miesto.

Uprostred miestnosti zastala, akoby jej oťaželi nohy. Zrazu si spomenula na Samuela. Aj on už tu bol. A vtedy, poháňaná túžbou vidieť mesto trpaslíkov, ľutovala, že sa nedostala do vnútra s ním. Prudko sa otočila. Avšak skôr, než by sa opýtala Benjamína, či tu náhodou nevidel stratené mesto, votrel sa jej do mysle rozkazovačný hlas jej tigra.

"Nie je tu žiadne mesto! A nikdy tu žiadne mesto trpaslíkov nebolo!" prehovoril ku nej tvrdo a nezvyčajne chladne. "Prestaň myslieť na seba a vyveď ho von!"

Chekutanga zahanbene sklonila hlavu a pokračovala smerom k tunelu, ktorým sa dostali do vnútra.

,Prekliati trpaslíci!' hundrala v duchu. Odvádzali ju z cesty vtedy, odvádzajú ju teraz. Mubatsiri mal pravdu. Znova bola sebecká. Ako keby záležalo na dávnych legendách, ktoré si ľudia navymýšľali. Hlúposti. Nič viac. Hlúposti! Trpaslíci nikdy neexistovali. Už by mala konečne dospieť.

Keď vstúpili do chodby, nevidela ani Pustovníka ani jeho leoparda.

,Už budú vonku!' napadlo jej a pokračovala za svetlom na konci tunela.

Muž s leopardom na nich čakal na okraji diery, ktorou vstúpili do podzemia. Najskôr vytiahol na povrch Chekutangu, po nej aj Benjamína.

"Kedy si jedol naposledy?" opýtal sa Pustovník chlapca, ktorý si ho prekvapene obzeral. Muža a jeho divoké zviera pri nohách.

"Starec bol preč takmer celý deň," uvažoval nahlas Pustovník, keď chlapec neodpovedal hneď. Otočil sa ku Chekutange a dodal: "Pôjdeme niečo uloviť, určite je hladný... daj mu aspoň napiť, ledva stojí na nohách..."

Znelo to ako rozkaz, avšak v jeho hlase bolo tak veľa láskavosti a starostlivosti, že Chekutange ani na um neprišlo, že by v jeho slovách hľadala nadradenosť. Skôr než by súhlasila, muž a jeho leopard zmizli v húštine blízko skaly.

"Kto je to?" opýtal sa Benjamín dievčiny, keď ostali osamote.

"Pustovník," vyriekla s bázňou, chytila ho za lakeť a ťahala ho ku chatrči. "Poď, najskôr sa opláchneš a napiješ, potom si všetko povieme..."

Posadila ho ku ohnisku. Najskôr mu priniesla z chatrče kožené mechy s vodou. Potom odbehla do lesa na suché halúzky. Zručne, akoby prežila celý život v divočine, rozložila oheň. Až potom sa posadila vedľa Benjamína, ktorý ju po celý čas mlčky sledoval.

Chekutanga ho nechcela vypočúvať ako zlodeja, hoci bola nedočkavá. Chcela porozumieť, kde sa stratil a ako sa dostal do podzemia. Tiež chcela vedieť viac o starcovi, ktorý ho uväznil v čudnej miestnosti s tisíckami sviec. Nechcela však na neho tlačiť a tak mu chvíľu rozprávala o mužovi s leopardom. Aby sa Benjamín upokojil. Aby si na ňu zvykol. Až keď mu povedala všetko, čo vedela o Pustovníkovi, opatrne sa ho opýtala na podzemie, kde ho našli.

"Pýtaj sa, čo chceš vedieť," odvetil jej pokojne. A ona pochopila, že bude pre neho znesiteľnejšie odpovedať na konkrétne otázky, ako keby ho mala žiadať, aby jej rozpovedal svoj príbeh vcelku.

,Bude to ľahšie a menej vyčerpávajúce,' pomyslela si a položila prvú otázku: "Ako si zmizol z Búrky?"

"Ja neviem," pokrčil Benjamín plecia. "Jednu chvíľu som bol tam, chystal som sa pripraviť kone a zrazu som bol niekde inde! Ako keď luskneš prstami! Ocitol som sa v tme... a potom zrazu medzi sviecami..."

Napadlo jej, že ten starec sa najskôr premiestňoval rovnako rýchlo ako ona s tigrom. Znova ju hnevalo, že mu ostali zázračné schopnosti, hoci zabil svojho Mubatsiriho. Nebolo to spravodlivé. Jej tiger jej to však kedysi dávno vysvetlil. Nemalo zmysel sa v tom prehrabovať znova. Ona predsa nerozhoduje o zázračnosti. Iba ju prijíma ako dar. Nemala by na to zabúdať.

"Urobil to ten starec?"

"Asi," odvetil Benjamín. "Nikoho iného som za tie dni nevidel..."

"Povedal ti prečo?"

"Nie!" pokýval hlavou. Hlas mal plný zádumčivosti, akoby zostarol o desaťročie. "Ani raz ku mne neprehovoril. Ani keď som sa pýtal, kričal, ba ani vtedy, keď som sa ho pokúsil premôcť!"

"Ty si sa s ním bil?" zhíkla a hneď si to aj predstavovala.

"Bolo to smiešne," prezradil a zdalo sa jej, že sa pri tej spomienke aj mierne pousmial. "Starec bol očarovaný... aspoň si to myslím... keď som sa chcel k nemu priblížiť, nemohol som, akoby z neho vyžarovala sila, ktorá mi nedovoľovala dostať sa k nemu viac ako na jeden krok..."

"Bol očarovaný... ako ja," súhlasila s ním.

"Ako ty?" pozrel na ňu prekvapene.

"Kedysi bol dobrý," povedala a v tej chvíli netušila, či tým ospravedlňuje toho starca alebo seba. "Mal divoké zviera ako ja mám tigra... to však bolo dávno," vyriekla a sklonila hlavu. Nechcela sa vracať k príbehu, ktorý jej starec kedysi sám rozprával. Snažila sa na to zabudnúť. Na smrť Mubatsiriho v jeho rukách.

"Prečo ma uniesol?" zamyslel sa nahlas.

"Myslela som si, že mi to povieš ty..."

"Nič mi nepovedal," zopakoval chlapec.

Tma okolo si už vzala takmer všetko. Stromy a ich šat, kríky a ich tiene, ba aj koberec z lístia a trávy pod nimi. Ostal iba oheň a jeho plamene, ktoré im pripomínali, že viac nie sú v podzemí. Vzduch bol svieži a plný vône lesa. Okolo hláv im poletúvali maličké mušky a nočné motýle. Plávali medzi ohňom a nimi ako loďky s krídlami namiesto plachiet.

"Čo to bolo za miesto... to so sviečkami?" prerušila ticho Chekutanga. "Vyzeralo ako hrobka..."

"Neviem," znova pokrčil plecia. "Nenašiel som na tom kameni žiaden nápis, ktorému by som rozumel... a ten starec..."

"Ti nič nepovedal," dokončila namiesto neho.

"Hej," súhlasil Benjamín, otvoril mech s vodou a znova z neho pil.

Chekutanga dúfala, že sa dozvie viac, lenže starec si držal svoje tajomstvá aj v prítomnosti Benjamína. Znova ju hnevalo, že mu leopard zlomil väz. Mohli sa ho pýtať. Mohli sa dozvedieť viac priamo od neho.

,Nič by nám nepovedal,' uvedomila si zrazu. A potom čo? Mučili by ho?

Tá myšlienka ju vydesila rovnako ako obraz, v ktorom mu divoká šelma prerazila hrdlo. Zahnala tie nezmyselné návraty. Starec je mŕtvy. Nedá sa vrátiť čas. Nebude špekulovať, čo by bolo, keby...

"A Ema?" nadhodil potichu Benjamín. "Nevieš, čo je s ňou?"

"Odkedy si zmizol, nevidela som ju..."

"Najskôr ostala v meste," zamýšľal sa nahlas Benjamín.

Chekutanga v jeho hlase poznala, že si o ňu robí starosti. Okrem toho vnímala jeho myšlienky, jeho spomienky na ich spoločný čas v temnici pod svätyňou a túžbu nájsť ju. Premýšľala, či mu povedať, kým to dievča naozaj je. Dali si však s Emou navzájom sľub, že o sebe neprezradia nič. A ona ho dodrží.

"Dobré rozhodnutie," počula v mysli Mubatsiriho.

"Myslíš, že by sme mohli ísť s Benjamínom do mesta a nájsť jeho princeznú?" odvážila sa navrhnúť svojmu tigrovi. Už sa raz do mesta chystala, vtedy sa to však nepodarilo. Rytierovi Otovi povedala, že tam ísť nechce. Vtedy ešte nemohla, hoci ju Mubatsiri povzbudzoval, že nemá nič proti tomu. Znova jej prišla na um Marta a strýko Yan. Teraz však, - Benjamín je predsa stále jej volaním o pomoc, - ak by sa do mesta vybral on, mala by ísť s ním. Aspoň si to myslela.

"Keď pôjde chlapec, pôjdeme," počula tigra, že s ňou súhlasí.

"Pôjdem za ňou," dodal Benjamín rozhodne. "Sľúbil som predsa Šimonovi, že mu privediem naspäť koňa..."

"Adelka je doma! Živá a zdravá!" vykríkla Chekutanga natešene, len čo chlapec spomenul sedliaka.

"Naozaj?" potešil sa Benjamín a jeho smutné oči sa zrazu rozžiarili.

"Hej, dnes som s ňou bola!" prikývla a nadšene mu vyrozprávala, čo všetko o jej vyslobodení počula. Hovorila o okrídlenom jednorožcovi, o Oliverovi, ba aj o starcovi a pánovi Dvoch skál, ktorému sa jednorožec postavil.

Hovorila dlho a veselo, len aby Benjamín čím skôr zabudol na trápenia posledných dní. A hoci videla, že sa mu do tváre vracia červeň života, vnímala jeho stále obavy o Emu.

Na nebi, vysoko nad ich hlavami, sa rozlial atrament a ktosi veľký, najväčší a najtajomnejší vládca oblohy, na ne postavil maličké hviezdičky ako majáky na mori. Lístie na stromoch švitorilo v pokojnom vánku, motýle bzučali na ceste medzi ohňom a nimi, a čas sa po namáhavom dni viac nikam nenáhlil.

Ema otvorila oči, keď znova niekto vstúpil do chodby v temnici. Zdalo sa jej, že služobnica, ktorá ju varovala pred kňažnou, odišla iba pred chvíľou. Len teraz privrela viečka, len si na chvíľu zdriemla. A možno spala tvrdo niekoľko hodín. Ktohovie?

Narovnala hlavu a čakala, koho odhalí svetlo na protiľahlej stene chodby. Kňažná. Len čo ju zbadala, vystrela sa, rukami sa zaprela o podlahu a pomaly sa postavila na nohy. Nijako netúžila byť v jej prítomnosti nalepená na mreži. Chcela byť od nej čo najďalej. Obrátila sa jej chrbtom a vrátila sa do tieňa v rohu cely.

"Utekáš predo mnou?" opýtala sa jej kňažná.

"Z toho neprirodzeného svetla ma už pália oči," zaklamala. Posadila sa na zem, kolená si pritiahla ku brade a pozorovala ju z tmy ako mláďa, ktoré sa musí mať pred každým dravcom na pozore.

"Znova mi klameš," vyhlásila kňažná. Povedala to však tak, ako keby ju to ani neprekvapovalo ani nehnevalo. Proste ako fakt, ktorý nič nezmení na tom, kto tu komu vládne.

Ema mlčala. Nebude sa ani obhajovať, ani klamať znova.

Kňažná zastala blízko mreže. Jej tvár a celá postava, vo svetle, ktoré žiarilo za ňou, vyzerala ako tieň, ktorý sa naučil hovoriť ľudskou rečou. Chvíľu sa nehýbala. Trčala na tom mieste ako socha v kráľovskom stromoradí.

"Videla som tvojho otca," vyriekla napokon kňažná do ticha. Možno dúfala, že tým Emu vyprovokuje k rozhovoru. Tá však na jej slová nijako nereagovala.

"Sľúbila som mu, že ťa nájdem a privediem domov," pokračovala po chvíli.

Lenže ani tieto slová sa nedočkali odpovede. Ema zaryto mlčala. Nepochybovala, že s ňou kňažná hrá svoje hry, ktorými ju už kedysi obalamutila a ktorými ovláda aj ostatné služobnice. Nič, čo hovorí, nemieni dodržať, ak z toho sama nebude mať nejaký úžitok.

,Čo by mala z toho, ak by ju prepustila a dovolila sa jej vrátiť do mesta?'

Samozrejme, že nič dobé. Príliš toho vie. Veľa toho videla. Pre kňažnú bude lepšie, ak ju nechá zhniť v temnici. Už len to, že ju chcela prepustiť, ak odíde ďaleko na sever, bolo viac menej neuveriteľné a pre kňažnú aj riskantné. Kto jej zaručí, že sa po rokoch nevráti späť? Vari ju nechá sledovať?

,Spolieha sa na moje slovo... slovo princeznej!' nepochybovala. Kňažná najskôr verí, že ak jej sľúbi, že sa viac nevráti, že to aj dodrží. Lenže ona viac nie je princezná. Odkedy vstúpila do svätyne, nie je viac dcérou pána mesta.

"A vieš, že som aj chvíľu bola rozhodnutá, že to urobím," vyhlásila kňažná, tak koketne, sladko a zároveň premyslene, že Ema mala nutkanie hneď si zatkať uši. Samozrejme, že jej neverila. Nemôže ju pustiť domov. Nemôže.

"Lenže... len čo som opustila palác," pokračovala kňažná, "tvoj otec sa rozhodol proti mne poštvať ľud a zhromaždiť armádu... nie proti mne, ale proti Anavin!" Hovorila to bez známky akejkoľvek emócie. Akoby na to bola pripravená, akoby to čakala.

"Takže," vyslovila rázne a to slovo sa odrážalo od stien temnice ako zvonenie na hradnej veži, "platí, na čom sme sa dohodli naposledy!"

,Musíme sa dostať čo najďalej od kňažnej!' To bolo to jediné, na čo v tej chvíli dokázala Ema myslieť. Ona, aj Benjamín. Služobnica nehovorila iba o nej, ale aj o chlapcovi, ktorého poznala od detstva. Musia sa dostať čo najďalej od kňažnej.

"Dám ti plný mešec, koňa a jedlo na cestu," pokračovala kňažná a nijako ju nehnevalo, že Ema dosiaľ neprehovorila. "Ak mi sľúbiš, že pôjdeš na sever, prepustím ťa ešte dnes!"

"Dobre," odvetila Ema hneď. Vstala a vstúpila do svetla, aby na ňu kňažná lepšie videla. Vystrela bradu a chladne, akoby sa ani netešila, len plnila príkaz, ktorý musí vykonať, pokračovala: "Sľubujem, že pôjdem na sever! Sľubujem, že vyhľadám Benjamína, ako si mi to sama navrhovala! A napokon sľubujem, že všetko, čo som tu videla a zažila, zomrie spolu so mnou!"

"Nech si navždy prekliata, ak porušíš slovo, ktoré si teraz dala!" vyhlásila kňažná a Ema sa zachvela. Akoby ich v tej chvíli zahalila tma. Pradávny démon spod zeme, ktorý bude bdieť, aby si tú, ktorá poruší slovo, odviedol so sebou do temnoty.

"Nech sa tak stane!" odvetila Ema a znova ju striaslo.

Len čo dala sľub, ktorý sa nedá vziať späť, kňažná otvorila mrežu a láskavo, z čoho ju striaslo tiež, ju požiadala, aby ju nasledovala.

Spoločne prešli cez dvere a vstúpili do úzkej chodby, osvetlenej fakľami. Ema nemyslela na iné, len na slová služobnice a na Benjamína. Zachráni ho. Nedovolí, aby sa znova dostal do rúk kňažnej. Nedovolí to.

Prešli cez bludisko chodieb, aby ju napokon kňažná vpustila do priestrannej izby, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako komnata pre služobnice. Na posteli pod maličkým oknom, ktoré prepúšťalo do vnútra prvé slnečné lúče, ležali pripravené šaty. Nohavice a košeľa, vesta a kabát, a vedľa nich otvorený kožený mešec, plný zlatých mincí. Na stole, blízko postele, ležal batoh, z ktorého rozvoniavalo čerstvé pečivo.

"Prezleč sa a umy!" povedala a ukázala na lavór s vodou v kúte komnaty, vedľa ktorého ležali biele plachty.

"Ďakujem," zašepkala Ema a chystala sa vyzliecť zo seba špinavé šaty.

"Počkám na teba vonku," vyriekla kňažná a zavrela za sebou dvere.

Ema zo seba zmyla najskôr špinu temnice. Niekoľkokrát. Ako keby sa jej dostala až pod kožu. Vydrhla sa do sucha plachtami a obliekla sa do čistých šiat. Po celý čas myslela na Benjamína.

,Nerobím to pre seba, ale pre neho!' opakovala si dookola v duchu.

Keď vyšla na chodbu, kňažná si ju prezrela a spokojne pokývala hlavou.

"Vzala si mešec?"

Ema nadvihla kožený batoh, otvorila jej ho rovno pod nosom, len nech vidí, že vzala všetko, čo jej kázala vziať.

"Poď," odsekla spokojne kňažná a viedla ju von zo svätyne. Emu prekvapilo, keď ju najskôr zaviedla do siene bohyne Anavin. Myslela si, že sem nemá prístup. Nie je predsa služobnica.

Zadívala sa na vysokú sochu a znova ju naplnila bázeň, ako vtedy, keď ju videla prvýkrát. Už len jej mohutnosť a vznešený zjav nútili človeka, aby pred ňou ohol kolená.

"Myslela som, či sa nechceš rozlúčiť a požiadať ju o požehnanie na cestu," predniesla potichu kňažná, keď zastali za oltárom uprostred siene.

,Nechcem,' napadlo jej, nahlas to však nepovedala.

A tak iba prikývla, aby si kňažná myslela, že jej na tom záleží. Chvíľu tam stáli, akoby zastal čas. Kým kňažná sa v duchu modlila, ona, netrpezlivá a nedočkavá, myslela iba na to, čo musí urobiť, aby sa Benjamín už nikdy neocitol v pazúroch tejto prekliatej ženy.

Keď sa kňažná domodlila, pozrela na Emu. Tá prikývla, že je pripravená a spoločne sa vydali naspäť do tunelov v podzemí. Prešli niekoľkými tmavými chodbami až ku schodisku, ktoré viedlo na povrch, na severnej strane svätyne. Vstúpili do úzkej chodby, na konci ktorej na nich čakali staré drevené dvere. Kňažná sa do nich zaprela a do chodby vstúpilo slnečné svetlo.

Na malej čistinke pod vysokými skalami už na nich čakal osedlaný kôň. V tieni medzi svätyňou a kopcami plávali vzduchom zvyšky rannej rosy. Ema si pritiahla kabát viac ku telu a uzimene striasla plecia.

"Na sedle máš priviazaný mech s vodou a náhradné šaty," upozornila ju kňažná, keď sa priblížili ku koňovi.

Ema k nemu natiahla ruku. Dovolila mu, aby si ju najskôr oňuchal. Prihovárala sa mu pokojným hlbokým hlasom. Páčil sa jej. Bol hnedý ako hlina po daždi a na prvý pohľad aj silný, až si myslela, že jej kňažná dala svojho najlepšieho koňa, len aby sa čím skôr dostala na sever.

Obišla ho, chytila sa sedla a šikovne sa mu vyšvihla na chrbát.

"Šťastnú cestu!" lúčila sa s ňou kňažná, Ema sa však na ňu ani nepozrela. Ona nemá slová žičlivosti. Odchádza. Zachráni Benjamína. Na ničom inom viac nezáleží.

Zaprela sa nohami o koňa a pohnala ho vpred.

Vstúpili do lesa, ktorý obopínal severné múry svätyne pod vysokými skalami. Zaklonila hlavu a vpíjala do seba sviežosť rána, vône borovíc a jedlí, ba aj bzukot hmyzu, ktorý ju sprevádzal lesom, akoby bola vílou, za ktorou sa naťahuje všetko živé okolo. Zatvorila oči a pokojne dýchala. Pevne držala opraty a predstavovala si, že takto chutí sloboda. Nepotrebuje veľa a veľa nežiada. Len tie vône a pachy, sviežosť zeme a zvuky života, ktoré tí, čo nikdy neboli väznení, považujú za samozrejmosť. Nie, nič nie je samozrejmé. Všetko je dar. A ona to už vie.

Otvorila oči. Vedela, čo musí urobiť.

Na konci svätyne pohnala koňa na juh. Vysoké jedle a široké borovice sa v húštinách blízko svätyne vpletali do seba ako vrkoče. Z mokrých vetvičiek na ňu padali slzy lesa. Všade okolo rozvoniavala zeleň. Husté machy a nízke trávy, papradie a ihličie. Ich vôňa sa k nej naťahovala ako ruky, nedočkavé pohladenia.

Obišla západný múr svätyne a vstúpila na širokú pláň medzi Ľadovými horami a Krunicou. Vysoké trávy, cez ktoré sa predierali cestou z lesa, kým zostúpili na obchodnú cestu, ju šteklili na nohách. Vyzeralo to, akoby sa brodili rozvodnenou riekou. Okolo poletovali motýle a včielky. Hľadali si v húštinách tráv kvietky, z ktorých by sa napojili pred ďalším letom pomedzi husté byliny.

Zišli až ku dlhému kamennému schodisku, pozdĺž ktorého horeli fakle. Pozrela na hlavnú bránu a zoskočila z koňa.

,Ukončím toto prekliatie raz a navždy!'

Kým sa pred ňou služobnica, ktorá ju prišla prehovárať, aby vzala, čo jej bolo ponúknuté, nepreriekla a nenazvala kňažnú prekliatou, ani jej na um neprišlo, že má v sebe moc, ktorej sa tí, čo sú zavretí vo svätyni, právom obávajú. Moc zavrieť brány. Moc zhasnúť fakle. Moc uväzniť ich vo vnútri.

Ako ináč ochráni Benjamína? Ako? Čo ak s ňou na sever nebude chcieť ísť? Čo ak sa rozhodne vrátiť domov, do Starej, rovno pod svätyňu, odkiaľ ho už raz uniesli? Ako mu pomôže, ak bude ďaleko?

,Môžem zatvoriť brány svätyne!' uvedomila si vtedy. Ak ich zatvorí, kňažná a jej služobnice ostanú uväznené vo vnútri a niet také dvere, ktoré by mohli vyvaliť, ani okná, cez ktoré by mohli vyliezť von.

"Čo raz zatvorí kráľovská krv, obyčajná krv nemôže otvoriť!" Takto jej to hovorila matka.

Ema pustila z rúk opraty a vykročila vpred. Očami sledovala ohne, ktoré jej ukazovali cestu hore schodiskom. Videla bránu, ktorú musí zapečatiť, aby ostala nepriepustná ako skala.

Krok za krokom sa približovala ku schodisku. Srdce sa jej rozozvučalo ako struny citary. Prudko dýchala. Nohy jej oťažievali, akoby sa brodila bahnom.

,Kvôli Benjamínovi!' opakovala si v duchu. On by to pre ňu urobil.

Nemyslela na ženy, ktoré tam uväzní navždy. Nemyslela na ich smrť, hlad a smäd, zúfalstvo a bezmocnosť, nie, na to nemyslela. Videla iba Benjamína, ktorý by pre jej záchranu urobil čokoľvek. Ako vtedy, keď sa ponúkol na oltár Anavin, aby ona mohla žiť. Teraz je rad na nej. Teraz sa musí obetovať ona. Hoci aj tým, že vezme na seba smrť tých, ktoré ostanú za bránami svätyne.

Urobila ďalší krok. Stále sa dívala na bránu. Opakovala si v mysli slová matky, ktorá jej, ako svojej dedičke, veľa hovorila o svätyni.

"Stačí sa jej dotknúť a vysloviť nahlas, že ju uzatváram pred svetom dovtedy, kým ju znova neotvorí kráľovská krv!"

Zastala pred prvým schodom a zhlboka vydýchla. Tajomnosť toho, čo sa chystala urobiť, ju ovládla celú. Chveli sa jej nohy aj ruky. Vyschlo jej v ústach a oči jej zalial pot, ktorý jej stekal z čela v maličkých jarčekoch. Celá bola mokrá, akoby sa nad ňou prehnala búrka. Nadýchla sa a znova zdĺhavo vydýchla. Dvihla nohu, chystala sa vykročiť, avšak na chvíľu zaváhala. Vrátila nohu na miesto a mlčky čakala.

,Dotknúť! Zatvoriť! Odísť! A Benjamín bude v bezpečí!' zopakovala si v duchu, čo sa chystá urobiť a prečo to musí urobiť. Nemá zmysel čakať. Nič nové už nevymyslí. Nič jednoduchšie, nič zmierlivejšie. V každom príbehu sú obete. Aj nevinné. A jej príbeh nie je iný. Musí ísť. Musí.

Dvihla nohu, zhlboka sa nadýchla a vykročila vpred. Vyšla na prvý schod a pred očami sa jej zatmelo. Premohli ju závrate. Slabosť, akoby z nej niekto vysal všetku krv, jej podlomila kolená. Zapotácala sa ako opitá.

Najskôr sa do hustej tmy ponorilo všetko okolo: fakle a schodisko, zem a obloha. A potom aj ona, rýchlo, ako keď sa zatvoria okenice na chyži. Stratila vedomie a padla k zemi ako mŕtva.