CH02 - tretia - 03

Svitalo, keď Benjamín vyšiel z chatrče. Dvihol ruky nad seba a naťahoval si skrehnuté svaly na chrbte a krku. Ostrá bolesť mu preletela cez stehno, bok až kamsi medzi lopatky. Skrčil sa ako mláďa v brlohu a zhlboka dýchal. Pomaly sa narovnal, čakajúc, či sa bolesť vráti.

Najskôr tú bolesť spôsobila posteľ, ktorú mu ponúkla Chekutanga. Prevaľoval sa na nej z jednej strany na druhú celú noc, hoci mu nijako nechýbala tvrdá podlaha hrobky, na ktorej spal posledné dni. Keď sa bolesť utíšila, vystrel sa a vykročil na čistinku.

Vzduch, ostrý, akoby sa už blížila zima, ho bodal svojimi ľadovými ihlicami. Jemný vánok, plaziac sa z hôr na severe, prinášal so sebou vlhkosť a sviežosť, akoby sa kĺzal na zbytkoch rannej rosy. Dvihol hlavu a obzrel si oblohu. Nebo sa už sfarbovalo do teplých farieb. Na ďalekom východe sa už cez horizont prehupli prvé slnečné lúče. Kým sa však dostanú nad lesy, ktoré ich obopínali zo všetkých strán ako drevená obruč, to ešte chvíľu potrvá.

Za chatrčou pri ohni sedeli Chekutanga a Pustovník. S divokými šelmami pri nohách vyzerali, akoby ani nepatrili do sveta, v ktorom vyrastal. Vykročil k nim, tešiac sa na teplé plamene a zbytky diviaka, ktorého im pred nocou pripravil muž s leopardom.

"Spachtoš," nazvala ho Chekutanga, keď ho zbadala. "Spal si dobre?"

Benjamín iba pokýval hlavou, priblížil sa k ohňu a vystrel nad plamene studené dlane. Triasol sa, akoby ho uložili na noc do snehu.

Pustovník vstal a podal mu hlinený hrnček, z ktorého sa parilo. Chlapec sa mu poďakoval a namočil pery a jazyk do horúceho čaju.

"Opatrne," upozorňoval ho muž s leopardom.

"Keď si spáliš jazyk, nebude ti teplejšie!" smiala sa dievčina. "Poď si sadnúť ku mne... do deky..."

Benjamín poslúchol. Chekutanga ho ňou zabalila ako batoľa a oprela si hlavu o jeho plece.

"Chceš ešte jednu?" opýtal sa ho Pustovník, keď vstal.

Chlapec pokrútil hlavu a potichu sledoval, ako leopard blízko jeho nôh obžiera zvyšky diviaka zo včera. Pred chvíľou ešte pociťoval hlad. Teraz bol rozhodnutý, že nemusí jesť hneď.

Pustovník priložil na oheň a chvíľu sa pri ňom postojačky ohrieval.

"Kam pôjdeš ty?" vstúpila do ticha čistinky pokojným hlasom Chekutanga. Včera, keď sa Benjamín rozhodol vyhľadať Emu, prisľúbila mu, že do mesta pôjde s ním. Muž s leopardom však mlčal a ona sa ho nepýtala.

"Neviem," odvetil muž a pozrel na svojho leoparda. "Pôjdem, kam ma povedie," vyhlásil a dvihol zrak. "A možno... možno ma dnes nepovedie nikam a pôjdem s vami..."

"Mesto sa z toho zblázni," vyhlásila dievčina vzrušene, "ak doň vstúpim s tigrom a ty s leopardom... nič podobné jakživ nevideli!"

Pustovník iba prikývol a spokojne sa ohrieval pri ohni s pohľadom upretým kamsi do diaľky nad chatrčou.

Benjamín sa dlho díval do tancujúcich plameňov, keď si spomenul na Zuzu.

,Najskôr sa zastavím doma!' rozhodol sa.

Jeho sestra si o neho určite robí starosti. Nevedel spočítať, koľko času ubehlo, odkedy ho uniesli služobnice. Určite to však budú najmenej dva mesiace. Možno aj viac. Musí sa najskôr ukázať doma. Už len kvôli sestre. Musí ju upokojiť, vysvetliť jej, čo sa stalo a čo ešte musí urobiť.

,Bude chcieť ísť so mnou!' napadlo mu a v duchu sa pousmial. Zuza ho samého do mesta nepustí, zvlášť, keď sa ukáže doma po takom dlhom čase.

Spomenul si tiež na Ritu. Dúfal, že je naspäť v osade. Na Anežku a jej otca Vinca. Na jediného priateľa Adama, ktorý ho zaiste hľadal spolu so Zuzou. A tiež na ich chalupu, hospodárstvo, ba aj na čierneho kocúra, ktorého všetci v osade volali Sadza.

Domov mu chýbal. Každý deň. Ako každému, koho vytrhnú z rodnej zeme aj s koreňmi. On predsa nechcel odísť. Nechystal sa na cesty. Nehundral na život v osade a nesťažoval sa na sestru ani na hospodárstvo. Vytrhli ho z domu ako burinu. To tie služobnice. Slúžky kňažnej a jej bohyne Anavin.

"Pôjdem najskôr domov," vyriekol Benjamín do ticha.

"Viem," odvetila pokojne Chekutanga. "Tvoja sestra ťa hľadá... mal by si ju ísť najskôr upokojiť..."

"Ako vieš?"

"Bola som vo vašej osade," vysvetľovala mu. "Anežka mi povedala... Zuza a jej sestra ťa hľadajú takmer každý deň..."

"Rita?" čudoval sa chlapec.

"Hej, Rita..."

Benjamína tá správa potešila. Hneď si však spomenul na Šimona a ich spoločnú teóriu, že Anavin počarovala dievčatá v Búrke, v Tienistej a v Starej, v osadách okolo svojej svätyne.

"Je v poriadku?" vyzvedal.

"Áno... aj nie," odvetila mu Chekutanga, dvihla hlavu z jeho pleca a dodala: "Nie je síce ako Sofia, ak myslíš na to... je v poriadku... ako v hlave a tak... Anežka mi však vravela, že sa s nikým nerozpráva, mlčí, akoby sa hanbila povedať, kde bola a čo sa jej stalo... chápeš? A tak chodí s tvojou sestrou po okolí, aby nemusela byť doma..."

Benjamín prikývol. Pre Ritu bolo vždy dôležité, aby vyzerala dospelo, vážne a tak uhladene, aby si všetci mysleli, že rozumie životu a všetkému, čo sa deje okolo. Chápal, že ak urobila chybu, za čo sa teraz najskôr hanbí alebo sa cíti byť ponížená, že o tom nechce nahlas a verejne hovoriť. Nepovie o tom nikomu. Ani rodičom. Veď aj tí môžu vyniesť von, čo by si želala, aby ostalo iba medzi nimi.

"Stretla si aj Zuzu?" opýtal sa chlapec a pichlo ho na srdci.

"Raz... ale iba z diaľky," vyriekla. "Nerozprávali sme sa spolu... nevie, aspoň nie odo mňa, že si nažive..."

"Tak jej to poďme povedať!" vyhlásil rozhodne Benjamín a prudko vstal.

"Už ti je teplo?" podpichla ho dievčina.

"Zuza sa musí ráno postarať najskôr o hospodárstvo, až potom ma môže ísť hľadať," premýšľal nahlas. "Mali by sme vyraziť čím skôr, aby sme ju stihli, kým bude ešte doma!"

Chekutanga vstala a zvedavo sa pozrela na Pustovníka. Ten, keď sa pozviechal zo zeme aj jeho leopard, prikývol, akoby od svojho divokého priateľa dostal odpoveď, kam ho dnes bude nasledovať.

Vychystať sa na cestu im netrvalo dlhšie než uhasiť oheň. Všetko potrebné už mali na sebe alebo zavesené na sedle koňa. Nik z nich sa nechystal raňajkovať a tak zbytky diviaka nechali dravcom, ktorých pach čerstvého mäsa privolá, len čo opustia čistinku.

Chekutanga posadila chlapca za seba, keďže starec ho uniesol z Búrky bez koňa a vydali sa na juh, dolu tajomným lesom, k jeho rodnej osade.

Predierali sa zelenými húštinami ako bludiskom. Konáre, veľké a široké ako roztvorené vejáre, im padali na hlavy. Rosa, stekajúca z obrovských listov, na nich pršala, akoby na oblohe nad lesom naozaj mrholilo. Obchádzali staré skaly, zrútené kmene, široké mláky i plytké bahniská.

Viedol ich tiger, kým leopard sa zdržiaval blízko svojho priateľa. Obe divoké šelmy mali nastražené fúzy, vysoko nad papuľou, len aby ich na ceste z lesa nepostretlo nič nečakané. V húštinách sa môže skrývať kadečo. Nik z nich netúžil vyplašiť medvedicu s mláďatami alebo svorku vyhladovaných vlkov.

Len čo vyšli z lesa, dotkli sa ich prvé slnečné lúče. Svetlo z oblohy sa už vylialo na trávy na planine. Suché byliny, vysoké ako dospelý muž, v ňom žiarili ako zlaté nite. Plávali nad zeleným kobercom ako plachetnice na mori. Mnohé držali krehké pavučiny, ktoré obsypané kvapkami rosy ako perlami, žiarili sťaby strieborný koberec, ktorému sa žiadne iné, ani tie v najbohatších palácoch, rovnať nemôžu.

Benjamín na chvíľu zadržal dych. Premohlo ho vzrušenie a nedočkavosť.

,O chvíľu som doma!' uvedomoval si a zrazu ho oblial studený pot. Nevedel totiž, čo ho čaká doma. Čo urobí Zuza, keď sa zjaví na dvore? Bude ho karhať alebo stískať a dušovať sa, že ho viac nespustí z očí?

Vedel, koľko má v sebe jeho sestra materinskej starostlivosti, ako keby mu naozaj mala, ba musela byť matkou, ktorú príliš skoro stratili. Vždy sa k nemu správala ako k decku, ktoré ešte stále, hoci už dávno prekročil prah dospelosti, potrebuje jej ochranu a každodennú starostlivosť.

Zišli na cestu, ktorá viedla priamo do ich osady a Benjamín požiadal Chekutangu, aby popohnala koňa. Obával sa, že Zuzu nestihnú, keď si zrazu uvedomil, že možno si to takto aj želá. Aby nebola doma. Aby ho nezadržala pred cestou do mesta.

Slnko ležalo nad východným horizontom ako v neviditeľnej kolíske, keď vstúpili do osady. Dvaja muži, dva kone, dve divoké šelmy a Chekutanga - najzvláštnejšia a zároveň najdesivejšia družina, akú kedy v Starej videli.

Benjamín zoskočil na prašnú cestu medzi drevenými plotmi. Prikrčeného v sedle za dievčinou by ho sedliaci nemuseli spoznať. Vedel, že pohľad na tigra s leopardom ich vydesí. A tak dúfal, že ak ho uvidia v ich blízkosti, nezbuntošia kvôli šelmám celú osadu. Ako veľmi sa mýlil. Lebo to nie divoké zvieratá, ale jeho návrat, postavil celú osadu na nohy.

"Benjamín," začul najskôr osamelý krik ženy. Taký radostný, že ho vidí doma.

"Benjamín sa vrátil!" vykríkol nejaký chlap. A potom ďalší sedliak, ďalšia sedliačka a deti, ktoré sa nahrnuli na cestu.

Museli zastať, keďže sa pri nich takmer hneď zhromaždil zástup žien, mužov a detí, ktorí prichádzali odvšadiaľ. Zo záhrad, z domovov i z opačného konca osady. Hlasný krik a hurhaj privolával všetkých.

Sedliaci videli tigra, videli leoparda, nik sa však pred nimi neskrýval. Tie divoké zvery predsa prišli s Benjamínom. Ak im dôveruje on, budú aj oni. To len deti, ktoré sa k nim opatrne približovali, nedokázali odolať pokušeniu obzrieť si ich zblízka.

Benjamín sa zvítal s každým, kto o to stál.

"Adam," objal svojho najlepšieho priateľa, keď ho zbadal. Díval sa mu však cez plece, či neuvidí Zuzu. Alebo Ritu.

"Kde si sa túlal?" spytoval sa ho Adam.

"To je na dlhé rozprávanie," odvetil Benjamín, kým ostatní sa na nich tlačili, akoby zavítal do osady kráľ. "Zuza?"

Odpoveď na svoju otázku však nedostal. Tlačili sa na neho ďalší, zväčša sedliačky, ktoré sú rady za všetky mamy, keď sa jeden stratený syn vráti domov. Každá ho chcela vystískať. Každá povedať, že je šťastná, že ho vidí doma.

"A kto sú tvoji priatelia?" spytoval sa ho nejaký sedliak.

"Tá dievčina s tigrom tu už bola," hovoril ďalší.

"A ten leopard?"

"Kde si bol, Benjamín? Všetci sme ťa hľadali..."

"Zuza bude rada..."

"Benjamín, Benjamín, Benjamín," ozývalo sa zo všetkých strán.

"Ľudia!" oslovil ich rázne Benjamín. "Počujte, ľudia! Najskôr sa chcem dostať domov... ku Zuze... potom sa všetko dozviete!"

Vôbec si však neuvedomil, že len čo spomenul sestru, sedliaci stíchli. Myslel si, že tak urobili pre jeho slová. A znova... ako veľmi sa mýlil!

Benjamín stále naťahoval krk ponad dav, očakávajúc, že Zuzu zazrie v dave, lenže ona neprichádzala. Ani Rita. Nevidel ani Vinca ani Anežku. Akoby sa k nim, na opačnú stranu osady, ešte nedonieslo, že sa vrátil.

"Všetko nám vyrozprávaš neskôr," navrhol nejaký sedliak.

"Ešte sa uvidíme, synak," vyhlásila láskavo sedliačka.

"Som taká rada, že si doma, Benjamín," počul spoza chrbta.

Sedliaci sa začali pomaly rozchádzať naspäť za robotou, ktorú nemožno nechať čakať, lebo večer príde skoro a čo sa neurobí za svetla, za tmy sa nedoženie. Len zvedavé deti, obzerajúc si šelmy, ostali. A s nimi aj Adam.

Benjamín, v spoločnosti svojho priateľa, ktorý stíchol ako svet, keď sa ponorí do noci, vykročil k rodnému domu so zvláštnou predtuchou. Ostatní, zvlášť deti, hneď za tigrom a leopardom, ho nasledovali. Už z diaľky videl, že Zuza nie je doma. A nielen to. Ich zanedbaná záhrada, dom a hospodárstvo okolo stodoly, prezrádzali, že posledné dni, možno aj týždne, sa Zuza o ich domov vôbec nestarala.

Chystal sa pýtať Adama, čo sa porobilo s ich záhradou a domom, keď zbadal Anežku. Vidiac ju, ako vychádza z ich stodoly, mu prišlo ľúto. Vedel totiž, že ak by jeho sestra bola doma, nikdy by nedovolila susede robiť jej robotu. Zuza bola vždy príliš hrdá a neraz ju počuli sedliaci v osade hovoriť, že je sebestačná, že nikoho nepotrebuje, dokonca ani ženícha do domu, lebo ona sa dokáže postarať o všetko sama. Vidiac Anežku s vedrami v rukách, pochopil, že len Vincov súcit, ktorý by premohol asi každého gazdu pri pohľade na ich dom a záhradu, držal ich živé hospodárstvo ešte pri živote.

"Čo sa tu stalo? Prečo to všetko opustila? Kvôli mne?" Benjamín pozrel na Adama, ten však iba súcitne pokrčil plecia.

Benjamín nedokázal pochopiť, odkiaľ sa v jeho sestre vzala toľká ľahostajnosť. Naozaj by nechala kravy, kone, kury a kačice, všetko, za čo ho vždy hrešila, len keď nemali čistú vodu alebo čerstvé seno, naozaj by to nechala umrieť o hlade a o smäde? Naozaj by všetko opustila kvôli nemu?

"Zuza ma hľadá každý deň?" Benjamín znova oslovil Adama. "A kde? Kam chodí? Kam, že toto všetko..." roztvoril ruky a takmer s plačom dodal: "Že to všetko nechala, akoby to viac nechcela..."

Adam mu iba položil ruku na rameno. Nepovedal jediné slovo.

Benjamín zapochyboval, či chce vôbec vstúpiť do dvora. Akoby tá chalupa, na ktorú sa díval, nebola jeho skutočným domovom. Všade bola špina a neporiadok. Na priedomí sa váľali prevrátené lavice. Cez vysoké trávy nebolo vidno na schody. Na okne v kuchyni visela okenica. Vietor ňou lomcoval zo strany na stranu ako so suchou halúzkou.

Anežka zastala, keď ho zbadala. Pustila vedrá z rúk a chvíľu ostávala ako omráčená. Ako zlodej, ktorého prichytia pri čine. Možno nevedela, čo robiť skôr: utekať k nemu alebo domov?

"Je mi to ľúto, Benjamín," počul za sebou hlas dievčiny. Chekutanga vnímala jeho vnútro ako svoje vlastné. Videla, čo prežíva, čo cíti a koľké sklamanie je v tom obraze zanedbaného domova.

Benjamín natiahol ruku, otvoril vráta na plote a vykročil ku Anežke. Adam ostal na ceste s Chekutangou a Pustovníkom, akoby sa zdráhal vstúpiť do dvora, kde na jeho priateľa čakajú iba nemilé prekvapenia.

"Vrátil si sa," povedala suseda, keď sa priblížil. V očiach mala plachosť, ale aj iskričky, radosť z toho, že sa vrátil domov.

"Čo sa tu stalo? A kde je Zuza?" šepkal, akoby sa bál, že pri pohľade na spúšť, ktorá ostala z jeho domova, stratí ešte aj hlas.

Anežka, rovnako ako Adam pred ňou, iba pokrčila plecia. Sklopila oči a dívala sa do zeme. Benjamín pochopil, že tak ako on, najskôr ani sedliaci v osade nechápu, čo sa tu porobilo.

"To všetko... to kvôli mne?" opýtal sa a hlas mu preskočil ako bábätku, keď už nevládze plakať.

"Ja neviem, Benjamín," šepkala dievčina. "Spočiatku, keď si sa stratil... Zuza sa ešte o všetko starala... a potom, nik nevie, čo sa stalo, zmizla a ukazuje sa tu iba občas... a o váš dom, vlastne o nič, sa viac nestará..."

"A Rita?" spomenul si, že aj tá sa vrátila.

"Tá chodí s ňou..."

"S ňou? A kam?"

Benjamín ničomu nerozumel. Čo tie dve môžu mať spoločné? Veď nikdy spolu nevychádzali. Zuza sa Rite vždy len vysmievala. Považovala ju za takú fiflenu alebo paničku, ktorá by sa bez pomoci rodičov a súrodencov nedokázala o seba postarať ani jeden deň.

"To ma hľadajú spolu?" opýtal sa, ako keby žiadne iné vysvetlenie neexistovalo. Dobre si pamätal, že on sa stratil vo chvíli, keď našiel Ritu na ceste pod lesom. Možno to jej sestra vie a teraz má výčitky, že zmizol kvôli nej. V tej chvíli si spomenul, ako mu Adam raz hovoril, že Rita ľutovala, že ho nazvala puknutým diamantom. A vraj, tak to aspoň povedal, že by ho chcela za gazdu do domu.

Anežka znova iba pokrčila plecia.

"Ďakujem ti, že si sa tu... aspoň o naše zvieratá... že si sa o ne starala," vyznal potichu a hlas sa mu zachvel. Nevedel, čo viac by mohol ešte povedať a tak sa jej obrátil chrbtom a zamieril ku chalupe.

Vystúpil na priedomie. Pomaly, akoby sa bál, že sa pod ním prepadne. Zadíval sa na dvere pred sebou, očakávajúc, že rovnakú spúšť nájde aj v kuchyni a vlastne v celej chyži. Uchopil kľučku, zatlačil a potiahol. Dvere zaškrípali. Otvoril ich iba toľko, aby mohol vstúpiť dnu a prešmykol sa okolo zárubne do vnútra.

Kuchyňa vyzerala, ako keby sa cez ňu prehnala lavína. Na dlážke, hneď vedľa zlomeného stola, ležali prevrátené stoličky. Črepiny z porozbíjaných hlinených pohárov a nádob zasypali drevenú podlahu ako ľadové gule, keď sa pretrhne nebo napoly. Vysušené byliny, varechy a riady z police medzi oknami, ba aj šaty, sukne a staré kabáty... všetko sa povaľovalo na zemi.

Opatrne prešiel cez kuchyňu ku dverám do svojej izby. Pod nohami mu pukali úlomky pálenej hliny a skla. Nakukol do vnútra. To, čo uvidel, ho však prekvapilo. Jeho izba vyzerala presne tak, ako ju zanechal. Uragán, ktorý sa prehnal kuchyňou, sa jej nijako nedotkol.

Obrátil sa a zamieril ku dverám do sestrinej izby. Tá však bola zamknutá. Vrátil sa pohľadom na spúšť v kuchyni a premýšľal nad tým, čo sa tu mohlo stať.

,Niekto si tu najskôr vylial hnev!' napadlo mu. Iné vysvetlenie nemal. O zlodejoch alebo vandaloch v osade jakživ nepočuli. To len Zuza, možno zo zúfalstva alebo z neschopnosti nájsť strateného brata, zničila všetko, čo jej prišlo pod ruky. Vždy bola prchká. Vôbec by sa nečudoval, ak by to všetko rozmlátila ona.

To však ešte nevysvetľovalo, prečo všetko nechala tak.

"Vráť to tam, odkiaľ si to vzal!" napomínala ho vždy. Alebo: "Umy za sebou riad!" opakovala, keď sa najedol. Zuza neznášala neporiadok! Neprešiel deň, aby mu nevytkla, že je neporiadny.

Pri pohľade na črepiny pod nohami, ktoré by ju za normálnych okolností privádzali ku šialenstvu, nedokázal pochopiť, že nechala kuchyňu v takomto stave. Vedel si predstaviť, že ju ovládol hnev a že stoličky lietali z jedného kúta chyže na druhý. Čakal by však, že len čo by sa upokojila, hneď by sa pustila do práce. Nedokázala by sa dívať na toľký neporiadok. Ona nie.

,Prečo to všetko nechala tak?' spytoval sa v duchu. A prečo zanedbala hospodárstvo, dedičstvo po ich rodičoch? Drela sa celý život, aby zveľadila ich majetok. Naozaj si má teraz myslieť, že to všetko zahodila len preto, že ho neúnavne hľadala deň čo deň?

Benjamín prešiel cez kuchyňu naspäť ku dverám. Vyšiel na priedomie, dvihol prevrátenú lavicu a posadil sa. Natiahol nohy pred seba a oprel si hlavu o dom. Díval sa na priateľov za plotom.

Pustovník i Chekutanga ostávali v sedle. Len Adam, akoby nedokázal zniesť pohľad na zroneného priateľa, prešiel cez bráničku a zamieril k nemu.

Benjamín ho sledoval, až kým sa neposadil vedľa neho. Myšlienky mu lietali ako motýle a celé jeho vnútro vzali rozbúrené vody. Takto si návrat domov nepredstavoval. Radosť, že je späť, sa v ňom miešala s výčitkami, že ublížil sestre tak, že sa z toho najskôr zbláznila. Veď ako ináč nazvať jej vyčíňanie v dome a zanedbanie hospodárstva, ak nie bláznovstvom.

"Kedy ste ju tu videli naposledy?"

Benjamín sťažka dýchal. Jeho hlas, hlboký ako studňa a zastretý zármutkom ako noc, prezrádzal o ňom všetko. Jeho návrat domov sa premenil na nočnú moru. Ak aj predpokladal, že Zuza bude vyvádzať, to, čo ho doma čakalo, predčilo všetky jeho obavy. Akoby sa vrátil do iného sveta. Ako keby si pomýlil osady a teraz sedí pred cudzím domom, díva sa na cudziu záhradu a nič z toho, čo sa udialo, odkedy vstúpil medzi domy, nie je skutočné. Ani nemôže byť, lebo vošiel do inej osady. Pomýlil sa. Aké jednoduché vysvetlenie. Je zatúlaný. Stratený už niekoľko mesiacov. Kto by mu vyčítal, že sa zatúlal znova a vstúpil do osady, kde nikdy nebýval.

"Prvý týždeň, čo si zmizol," rozhovoril sa Adam, "Zuza sa správala, akoby sa nič nedialo... opakovala, že sa skoro vrátiš a že budeš silnejší a..."

"Čo?" opýtal sa, keď sa Adam zasekol.

"Že neprídeš sám, ale... vraj sa vrátiš s niekým vzácnym," dodal a ukázal rukou na zvláštnu družinu na ceste. "Ako keby vedela, že prídu s tebou..."

Benjamín sa díval na Chekutangu. Spomenul si, že pozná jeho vnútorné myšlienky. V duchu si opakoval, čo mu hovorí Adam. Chcel, aby vedela, čo sa tu deje. Dôveroval jej. A chcel, aby ešte chvíľu trpezlivo čakali. Nevzdá sa svojej cesty do mesta. Nemôže. Najskôr však musí pochopiť, ak je to vôbec možné, čo sa stalo tu.

"A potom... po týždni, po dvoch," pokračoval Adam, "akoby jej až potom došlo, že si preč... začala vyvádzať a naháňala chlapov, aby ťa išli hľadať do lesov a na cesty... vbehla aj do nášho dvora a revala z celého hrdla: ,Benjamín sa stratil! Benjamín je preč!' Ako pomätená!" Chlapec hovoril potichu, akoby bál, že každé nahlas vyslovené slovo mu spôsobí iba viac bolesti.

"A odvtedy je preč?" spytoval sa Benjamín.

"Nie... chvíľu bola tu, chvíľu ktohovie kde," odvetil Adam. "Potom ju tu navštívil nejaký šľachtic z mesta... kričali po sebe, pričom mu dookola opakovala, že to je jeho vina!"

"Šľachtic?" zopakoval po ňom Benjamín. Spomenul si aj na slová Vinca, ktorý mu kedysi hovoril, že Zuza chodí do mesta za nejakým šľachticom. Stalo sa to krátko predtým, ako ho uniesli služobnice. Nemal ani čas sa jej na to opýtať. A popravde, ani nechcel, nebola to jeho vec!

"Hej... raz alebo dvakrát ju tu hľadal a vždy to skončilo takým krikom, že sme ho počuli aj u nás... a to sme na opačnom konci osady..."

"A potom?"

Benjamín chcel vedieť viac. Na šľachtica bude myslieť neskôr.

"Zuza už takmer vôbec nechodí domov," vysvetľoval mu Adam. "Anežka vravela, že ju nevidela už viac ako týždeň... videl si, že sa starajú... Vincovi bolo ľúto..."

"Videl," odsekol nahnevane. Zuza by tu všetko nechala skapať hladom, ak by sa o ich zvieratá nepostarali susedia.

"Myslíš, že ma hľadá a že to všetko opustila kvôli mne?" Benjamín sa otočil na priateľa a zadíval sa na neho pohľadom, v ktorom nijako neskrýval hnev na sestru.

"Myslím, že nie!" odvetil Adam, nadýchol sa a chvíľu čakal, akoby si nebol istý, či odpovedal dobre. "Myslím... že sa iba kdesi túla, iba odtiaľto uteká, lebo je to tak jednoduchšie... vieš, ona sa tu o všetko starala kvôli tebe... kvôli sebe sa o nič starať nebude! A preto je preč!"

"Môžem teda za to ja," poznamenal šeptom.

"Nie, Benjamín!" vyhlásil Adam. "Zuza nikdy nikoho nepočúvala! Nikdy! Ani teba! Chcel si, aby žila svoj vlastný život? Chcel! Počúvla ťa?"

"Nepočúvla," dokončil namiesto neho.

Ktokoľvek sa snažil dávať Zuze rozumy, dostal príučku. Durdila sa, ba až naparovala ako páv, vždy, keď sa ju niekto pokúšal usmerniť alebo, ešte horšie, poučovať ju. Na všetko chcela byť sama. A roky sa jej to darilo, až tak, že ju za to všetci obdivovali. Odmietala nápadníkov, ktorí by jej zniesli aj modré z neba, ak by im to dovolila. Odmietala ich so slovami, že ona nikoho nepotrebuje!

Spomenul si, že keď nosila domov zlaté mince, občas mu zdôraznila, že ich odkladá pre neho. Vtedy tomu nerozumel. A možno iba nechcel, lebo by to skončilo hádkou, ktorú by, samozrejme, vyhrala jeho sestra.

Adam má pravdu, Zuza žila iba pre neho. A v tej chvíli, keď ho uniesli, viac nemala prečo žiť. Iné vysvetlenie, prečo všetko zanechala, neexistuje.

,Musím ju nájsť!' rozhodol sa. Najskôr Emu, potom Zuzu.

"Nájdeme ju!" začul zrazu vo svojej mysli Chekutangu. Dvihol zrak, akoby ho ani neprekvapilo, že s ním hovorí myšlienkami a nahlas zopakoval: "Nájdeme ju!"

Prudko vstal, pozrel na Adama a rozhodne prehovoril: "Musím ísť teraz do mesta!" Ukázal rukou na družinu na ceste a pokračoval: "Priatelia na mňa čakajú... musím ešte urobiť niečo dôležité a potom... potom sa vrátim a pôjdem hľadať Zuzu!"

Adam vstal a v očiach mal obavy. Možno si myslel, že rovnaký osud, aký postretol jeho sestru, čaká aj jeho priateľa.

"Keby sa sestra vrátila ešte dnes, povedz jej, nech už nikam nechodí!" Benjamín objal priateľa a dodal: "Nech na mňa počká, dobre? Vrátim sa skoro!"

"Poviem jej," prisľúbil Adam, hoci pochyboval, že ju uvidí skôr než sa vráti.

Benjamín sa rozbehol do stodoly. Uľavilo sa mu, keď tam našiel svojho koňa. Hneď si všimol, že Anežka sa o neho dobre starala. Nahodil na neho sedlo, vyšvihol sa naň svižne ako rytier a vyšiel na ulicu. Pozdravil ešte Adama, znova mu pripomenul, čo má povedať Zuze, ak by sa náhodou vrátila domov a ešte raz zdôraznil, že sa vráti skoro.

"Nájdeme ju!" povedala Chekutanga, keď sa k nim pripojil a spoločne sa vydali na cestu do mesta.

"Počul som ťa," podotkol Benjamín. "Vedel som, že vieš čítať myšlienky, ale že vieš myšlienkami aj hovoriť... to je teda niečo!"

Viac nepovedal. Popohnal koňa dopredu a viedol ich von z osady. Nebolo mu príliš do reči. Napokon bol rád, že Chekutanga vie, o čom sa s Adamom zhovárali a že jej teraz nemusí všetko opakovať.

Za poslednou chalupou sa cesta rozdvojovala. Jedna viedla na juh, do mesta, kým druhá na sever, k lesom Spacej doliny. Benjamín sa chystal zabočiť na juh, keď na neho spoza chrbta zakričala Chekutanga.

"Pôjdeme okolo svätyne!"

"Čože?" Benjamín zastal a nechápavo na ňu civel. "Dookola je bližšie?" Mala by predsa vedieť, že najkratšia cesta na juh je rovno dolu.

Keď okolo neho prešiel tiger, ktorý sa bez zaváhania rozbehol k lesom Spiacej doliny, akoby tam zacítil korisť a hneď za ním aj leopard, Benjamín pochopil, že to nebolo jej rozhodnutie.

Chekutanga sa zaprela nohami do sedla a vyštartovala za nimi. Pustovník ju bez slova nasledoval. Benjamín najskôr pokrútil hlavou, potom sa uložil hlbšie do sedla, zovrel opraty a vyštartoval na sever. Sklonil sa a oprel sa o koňa. Cítil každý jeho sval, akoby sa ponoril do neho. Vietor mu strapatil vlasy. Otočil hlavu na východ a privrel viečka. Teplé slnečné lúče ho hneď hriali na tvári. Pokojne dýchal a vychutnával si jazdu, akoby ho unášali rozvodnené vody.

Stále myslel na Zuzu. A na Emu. Musí ich nájsť obe.

Keď sa priblížili k lesom, divoké šelmy nespomalili. Hnali sa ďalej na západ, až k miestu, odkiaľ ho uniesli služobnice. Čím viac sa približovali ku svätyni, tým viac na neho padali spomienky z temnice, kde stretol Emu. Čas je zvláštny pán. Všetko krásne alebo smutné, čo sme zažili, sa občas zdá také blízke, akoby sa to udialo iba včera, aj keď je to vzdialené na roky. Srdce si viac pamätá krásu a smútok, ostatné jej iba pena, ktorá sa stratí, len čo sa vody upokoja.

Myslel na svoj život, aký bol, pokojný a vyrovnaný, kým ho na ceste neprepadli tie ženy. Mal svoju každodennosť, ktorá začínala pred východom slnka a končila, až keď si hviezdy prisvojili oblohu. Nesťažoval sa, že by chcel žiť niečo iné alebo niekde inde. Rád pracoval rukami. Videl, akým darom je zem a plody, ktoré dáva, keď sa o ňu človek stará s trpezlivou láskou. Nikdy nesníval o dobrodružstvách alebo cestách do krajín, o ktorých ľudia v osade jakživ nepočuli. Stačila mu ich chalupa, zem a polia okolo nej. Stačila mu prítomnosť jeho sestry, netúžil po nových priateľstvách a veľkom dave, v ktorom by sa najskôr utopil. Aj preto do mesta chodievala vždy Zuza. On bol radšej doma.

Blížili sa už ku svätyni, keď šelmy zvoľnili a Chekutanga spomalila, aby čakala, kým sa k nej priblíži.

"Ako si to urobila? To, s tými myšlienkami!" opýtal sa jej Benjamín, keď ju dobehol. Chcel prísť na iné myšlienky, keďže si pri spomínaní na život pred temnicou, začínal uvedomovať, že v tom všetkom, čoho mal dostatok, predsa len pociťoval jeden nedostatok - prišla mu totiž na myseľ Rita a jej drsné odmietnutie.

"To môj tiger," odvetila dievčina veselo. "To on je zázračný... nie ja!"

"Takže... počuješ, čo si myslím," pokračoval, "a keby si mi dovolila, aj ja by som mohol počuť, čo si myslíš ty?"

"Ak by ti to dovolil tiger, tak áno!"

"Kde sa dá taký kúpiť?" žartoval, čo ju potešilo, keďže vnímala jeho vnútro, jeho boje a strachy.

"Taký sa kúpiť nedá!" odvetila veselo a pozrela na svojho divokého priateľa pred nimi. "Taký je iba jeden!"

"Vieš, prečo ideme ku svätyni?"

"Nie," odvetila Chekutanga. "Viem iba, že sem musíme ísť kvôli tebe!"

"Kvôli mne?" začudovane na ňu pozrel.

"Kvôli tebe!" zopakovala. "Nepýtaj sa ma však viac!" predbehla jeho ďalšiu otázku. "Naozaj viac neviem!" Chekutanga pozrela pred seba a dodala: "Už sme blízko... čoskoro sa dozvieme, prečo sme tu!"

Obišli dlhý výbežok lesa, za ktorým sa im odkrylo najskôr dlhočizné schodisko s fakľami a za nimi aj starobylá stavba pod vysokými kopcami. Špinavé a machom obrastené kamene pôsobili dojmom, akoby pred vekmi vyrástli priamo zo zeme. Ako obor, učupený na okraji lesa, ktorého je lepšie obísť a nechať spať. Svätyňa vyžarovala tajomnosť, akoby v nej naozaj prebývala bytosť, nad ktorou už ani smrť nemá moc.

"Tam!" vykríkol Pustovník a popohnal koňa. "Pod schodmi!"

Prudko zoskočil zo sedla, kľakol na kolená a sklonil sa k dievčine na zemi. Opatrne ju obrátil na chrbát a hneď jej aj prstami hľadal pulz na krku.

Benjamín videl iba kúsok z bezvládneho tela, keďže mu muž s leopardom zacláňal vo výhľade. Len čo však zastali pri ňom, zoskočil z koňa a nahlas zastonal.

"Žije!" povedal Pustovník a pozrel na chlapca.

"Ema!" Benjamín vyslovil nahlas jej meno a chytil ju za ruky. Jej studené prsty a dlane ho pálili na pokožke. Tvár mala bielu, až modrú, akoby jej do nej padla zamračená obloha. Mokré pery sa jej leskli, akoby ich mala pokryté tenučkým ľadom. Pomaly, takmer neviditeľne dýchala. Avšak, stále ešte dýchala.

"Musíme ju zaniesť domov!" prikázala Chekutanga. "Hneď!"

"Nevieme, kde býva!" zavzlykal Benjamín. "Nikdy mi to neprezradila!"

"Ale ja to viem!" odvetila dievčina pokojne. Keď Benjamín dvihol zrak a pozrel na ňu prekvapenými očami, že mu to dosiaľ tajila, dodala: "Ema býva v paláci... Ema je totiž princezná!"

,Princezná?'

Tie slová by mu mali vyraziť dych. Teraz však na to nebol čas. Nemôže myslieť na to, čo mu zatajila Ema a čo mu nepovedala Chekutanga. Obe mali príležitosť odkryť pravdu, lenže obe sa rozhodli pred ním zatajiť, že mŕtva princezná je živá a že to dievča, za ktoré sa rozhodol v temnici zomrieť, nosí v sebe kráľovskú krv. Teraz však na to myslieť nemôže. Teraz sa musí postarať o to, aby Ema prežila. On však nie je lekár, aby vedel, čo má robiť, aby ju zachránil.

Hoci mu srdce v hrudi lietalo ako muška uväznená v pavučine, rozhodol sa rýchlo. Posadil sa na päty, sklonil sa k nej a strčil pod ňu ruky. Opatrne, akoby držal v rukách bábätko, ju dvihol zo zeme. Pozrel na Pustovníka. Ten hneď vyskočil na koňa a Benjamín mu vložil bezvládne telo do sedla.

"Ideme!" prikázal chlapec a rýchlo sa vyšvihol na koňa.

"Benjamín," oslovila ho Chekutanga previnilo. Vnímala jeho hnev. Lenže ona mu pravdu povedať nemohla. Sľúbila Eme, že o jej postavení bude mlčať. Mal by to pochopiť.

"Neskôr!" precedil cez zuby chlapec a popohnal koňa za mužom s leopardom, ktorý sa už hnal na juh, do kráľovského mesta, kde, ako Benjamín dúfal, dedičku trónu zachránia.