CH02 - tretia - 04

V kráľovských komnatách bolo dusno. Starý radca sledoval nedočkavým okom dvere medzi dvoma izbami a nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Pomedzi riedke vlasy mu stekali kvapky potu, dolu čelom až na obočie. Nervózne ich zotieral palcom a v duchu sa spytoval: ,Čo tam robí tak dlho?'

Kým panovník sa vo vedľajšej izbe strojil na výpravu ku svätyni, on, sediac na pohovke v jeho komnate, vystretý ako topoľ, premýšľal, či by mohol to jeho bláznovstvo ešte nejako zastaviť. Až príliš dobre si uvedomoval, ako dopadli posledné pokusy vysporiadať sa s bohyňou Anavin.

,Kiež by sa dal vrátiť čas,' napadlo mu, keď si spomenul, ako sa vydali s Martou zatvoriť brány svätyne. V kráľovskom koči, obkolesení vojakmi, išli iba tam a späť. Len zatvoriť, čo malo ostať zatvorené. Sfúknuť fakle, zapečatiť chrám a vrátiť sa do paláca, kde už princeznej Nine pripravovali komnaty.

Marta je dnes mŕtva.

Potom sa rozhodol chrám bohyne Anavin vypáliť samotný kráľ. Ešte aj teraz ho vidí, akoby sa to stalo iba včera: jeho tvrdý výraz v tvári, hnev a nadradenosť v očiach. Lúčili sa pred palácom, pred dvoma márami s jeho kráľovnou, princeznou a sestrou. Koľko smútku bolo v tom lúčení. Koľko beznádeje. A koľko nezodpovedaných otázok. Mali oplakávať mŕtvych. Odprevadiť ich na opačný breh. Dôstojne ich uložiť do hrobky a s vďakou spomínať na dni, kedy boli ešte medzi nimi. Nič viac! V tej chvíli sa nemalo robiť nič viac! Lenže kráľ, ten sa vo svojom bezútešnom hneve rozhodol spáliť na popol všetko, čo považoval za príčinu tejto tragédie: svätyňu a jej služobnice. Avšak skôr, akoby opustil brány mesta, výbuch otriasol kopcom nad nimi, akoby sa zem chystala prepadnúť do seba.

A teraz to chce skúsiť znova. Akoby strácal pamäť. Nepoučiteľný z predchádzajúcich chýb, namyslený a zaslepený, sa znova chystá vypáliť svätyňu. Znova. Akoby za všetko nešťastie mohli chladné kamene, starobylé múry a socha bohyne, ktorá ani nehovorí ani nebojuje. Ako by mohla?

Yan, držiac sa zdravého rozumu, opakovane spochybňoval všetko, čo sa o Anavin povedalo v minulosti alebo hovorí dnes. To Marta ho naučila rozoznávať skutočné od vymysleného. To ona dookola opakovala, že svätyňa je iba chladný kus kameňa, s chladnou bohyňou a hrobkou pre tých, ktorým ubližuje akékoľvek svetlo a čo i len najmenší hluk.

"Hrobka pre čudákov!" hovorila. "Len hlupák by veril, že do krajiny večnej mladosti alebo radosti, sa možno dostať cez ticho a tmu, do ktorých sa uzatvára kňažná a jej služobnice!"

A on ju vždy počúval. Pozorne a trpezlivo, lebo len takto dostala zo seba veci, o ktorých často nerozprávala. Dodnes sa čuduje, že mu nikdy ani na um neprišlo, podozrievať ju z toho, že tam prežila kúsok života.

Pre Martu bola Anavin kus chladnej sochy. Lenže Yan pozná také, ktorým sa bohyňa ukázala ako žijúca bytosť, ktorá hovorí, nabáda a volá k sebe.

Má predsa list, ktorý mu zanechala kráľovná. List, ktorý pozná takmer naspamäť. A predsa, hoci sa podľa neho kráľovná a princezná stretávali so skutočnou bohyňou, nedokáže to prijať ako fakt, ktorý by ovplyvňoval ostatné jeho rozhodovanie.

,Čo ak to bolo niečo iné? Čo ak sa mýlili?' spytoval sa v duchu. Nie, on nemá odpovede, ktoré by vysvetľovali, čo videli. Možno iba snívali. Možno to boli iba preludy alebo halucinácie. Avšak obviňovať kráľovnú, že si vymýšľa, to by si nikdy nedovolil. Bol by jej schopný povedať do očí, ak by tu ešte bola, že to boli iba vidiny? Určite nie! Veril by jej každé slovo. Tak prečo váha, keď mu o tom zanechala vlastnoručne napísané svedectvo?

,Anavin je skutočná!' Takto to pochopil z jej listu.

Lenže Anavin, o akej si ľudia radi rozprávajú legendy, nevraždí, neborí mestá a nevyhráža sa kráľom, aby pred ňou ohli kolená, platili jej desiatky a uznali ju za vládkyňu celého kraja. O takej Anavin mesto dosiaľ nikdy nepočulo. O takej bohyni nerozprávajú matky svojim dievčatám. Na takú by sa dávno zabudlo, mešťania by ju odsúdili a nikdy viac by nevyslovili jej meno nahlas!

Pri spomienke na kňažnú v ňom skypela žlč.

,Tá žena nie je obyčajná!' Nepochyboval o tom. Zároveň si však uvedomoval, že kňažná musí mať nejakú nevypovedanú skúsenosť s niečím, čo presahuje zdravý rozum, ináč by si nedovolila postaviť sa kráľovi takým razantným spôsobom. Jasne mu naznačila, že je mocnejšia ako on, ako keby mala Anavin a jej moc schovanú vo vrecku šiat. Dovolila si ho ponižovať ako fagana. Ba urobila si z neho pred ostatnými sluhu. Správala sa k nemu ako k nevychovanému decku, ktoré sa musí naučiť poslúchať, lebo ináč dostane výprask.

,Anavin? Môže byť tá bohyňa skutočná?' spytoval sa v duchu opakovane. To by mohla byť práve tá skúsenosť, ktorá dáva do rúk kňažnej také sebavedomie, že sa dokáže postaviť aj kráľovi. Že videla skutočnú Anavin.

,Je možné, aby aj kráľovná a jej dcéra, aj kňažná, videli rovnaké preludy?'

Práve táto myšlienka ho desila zo všetkého najviac. Videla ju kráľovná. Videla ju princezná. Videla ju kňažná. Tri ženy na rôznych miestach: v meste i ďaleko za ním. Čudné preludy, ktoré sa zjavujú rôznym ženám. Čudné a mocné!

Ak by sa misky váh v jeho mysli mali raz preklopiť na stranu bohyne, najskôr by tak urobil kvôli tejto jedinej myšlienke.

Keď sa konečne otvorili dvere kráľovej spálne, Yan vstal. Utrel si z čela pot, premeral si svojho vládcu, ktorý to od neho zaiste očakával a pochválil ho, že vyzerá naozaj dobre.

"Ako junák!" dodal, na čo sa kráľ pousmial.

"Nemusíš mi lichotiť! Ty nie!" pokrútil hlavou vladár, premeral si svojho radcu a podpichol ho: "Ty vyzeráš ako kura... zmoknuté kura!"

Yan si narovnal svoju uniformu, zvnútra prepotenú a mokrú, a pokrčil plecia.

"Je tu dusno!" povedal ospravedlňujúco.

"Nemáš ruky?" čudoval sa kráľ. "Mal si otvoriť okná!"

Yan iba prikývol. Samozrejme, že mal.

Kráľ sa ešte naposledy zadíval do veľkého zrkadla v rohu komnaty, nadvihol bradu a vystrel sa ako ten junák, akým ho nazval jeho starý radca. Potom sa prudko otočil, pozrel na radcu a vykročil ku dverám na chodbu, odhodlaný viesť poslednú výpravu na svätyňu.

"Pane," oslovil ho rázne Yan, mierne sklonil hlavu a dodal: "Mohli by sme sa najskôr ešte porozprávať?"

Radca preglgol, keďže si uvedomil, že už nebude môcť cúvnuť. Dlho premýšľal, ako kráľa zastaviť a jediná cesta, - naozaj skúmal všetky možnosti, avšak nič lepšie nenašiel, - je nastaviť mu skutočné zrkadlo a navrhnúť zmierlivejšiu cestu, ako vypáliť svätyňu a vyvraždiť panny a ich kňažnú.

"Čo je?" osopil sa na neho netrpezlivo kráľ. V očiach mal nespokojnosť. Bol už pripravený vyraziť. Prečo ešte naťahuje čas?

"Posadíme sa?" navrhol pokorne Yan.

"Nie!" odsekol kráľ a čakal. "Hovor! Čo sa deje?"

"Dobre teda," Yan sa pomrvil, akoby sa snažil zo seba striasť nepokoj a nahlas, nečakane hlasom pevným ako oceľ, prehovoril: "Viem, že si bol svojej kráľovnej neverný, pán môj a..."

"Ako si dovoľuješ!" osopil sa na neho vládca. Tvár mu sčervenela a rázne k nemu vykročil. Yan, drobučký ako chlapec, sa v tej zmenšil ešte viac.

"Pane," šepkal ospravedlňujúce, "nikto o tom nevie, iba ja... ver mi... nikto, iba ja!"

"Mlč!" okríkol ho kráľ. V očiach mu iskril hnev.

Yan sa prikrčil, keď pred ním zastal, akoby sa bál, že ho namieste udupe. Skláňal sa ako pred obrom, ktorý má v rukách silu, ktorá dokáže rozdrviť aj tie najtvrdšie skaly. A predsa sa odhodlal znova prehovoriť.

"Pane," zašepkal a hlas sa mu zachvel. "Tvoja dcéra..."

"Povedal som mlč!" zopakoval kráľ. Stál nad ním ako hora, ktorej vrchol sa skrýva v oblakoch.

Yan sklonil hlavu a čakal. Prudko dýchal. Čakal, že kráľ bude vyvádzať. Nečakal však, že sa pred ním zosype ako z piesku hrad. Myšlienky v ňom lietali hore dole, tam a späť, neusporiadane ako lastovičky po daždi. A hoci si v duchu neustále opakoval, čo musí urobiť, nebol viac schopný prehovoriť.

"A teraz ma dobre počúvaj, Yan!" prihováral sa mu kráľ hlasom, ktorý viac nepripomínal hromobitie. "Už nikdy! Rozumieš? Už nikdy nechcem počuť čo i len náznak toho, čo pred chvíľou vyšlo z tvojich úst!"

"Pane, ale ja..." odvážil sa to skúsiť znova, lenže kráľ mu to nedovolil.

"Nerozumieme si?" opýtal sa tvrdo. Chytil ho za jeho útle rameno a mocne ho stisol. Ak by chcel, rozdrvil by ho iba prstami. Najskôr jedno, potom druhé. Držal ho ako bábku, s ktorou sa hrajú komedianti na námestí, keď chcú rozveseliť deti.

"Rozumieme," vyriekol potichu radca, dvihol zrak a pozrel kráľovi do tváre. Neskrýval, čo cíti. Ani strach ani poníženie. Ba dovolil si ukázať aj starosť a nesúhlas.

Panovník, akoby mu rozumel, zložil z neho ruku a prihovoril sa mu pokojným hlasom: "Yan, musíme to urobiť! Vari to nevidíš?"

Radca mlčal. Čo na to mohol povedať, keď mu kráľ zakázal hovoriť, čo si naozaj myslí. A tak sa na neho iba díval, tými konskými očami, ako skrotené zviera, ktorému hodia na krk opraty.

"Ak ich nevyženieme my, ony vyženú nás!" pokračoval panovník. "Veď si tu bol! Počul si tú ženu, čo hovorila?"

"Môžeme ísť, pane!" dovolil si ho zrazu starý radca prerušiť.

Akoby nabral druhý dych. Vystrel sa, dvihol hlavu a v očiach mal zrazu odhodlanie. Sľúbil predsa, že mu bude slúžiť. Vedel, že to nebude vždy jednoduché. A tiež, že konečné slovo bude mať vždy jeho panovník. A tak je to správne. Nie jeho predstavy. Nie jeho rozumy. Ale jeho kráľ. A tak sa na neho díval, odovzdane, avšak poslušne a dodal: "Chlapi už najskôr čakajú... nedočkavo, kedy ich kráľ povedie do boja!"

"Hneváš sa!" podotkol kráľ, akoby ľutoval, že bol na neho príliš tvrdý.

"Nie, pane," pokrútil hlavou starý radca. "Viem však, že neutečieme pred tým, čo príde... ani pred tým, čo už bolo!" dodal, nie však s výčitkou alebo vyhrážkou a mierne sa pred ním sklonil. Nečakal ďalšie slová, obišiel ho, hoci mu to ešte nedovolil a ako prvý vstúpil na chodbu.

,Možno teraz nie je ten správny čas!' povedal si v duchu. Zároveň si však predsavzal, že ak ten čas príde, nebude viac mlčať, hoci mu to len pred chvíľou sľúbil. Ak im dnešnú výpravu náhodou prekazí znova čosi nečakané a ak nenájdu princeznú Emu a neostane nik iný, kto by zapečatil brány svätyne, bude musieť kráľovi pripomenúť jeho staré zlyhania a predviesť pred neho jeho nemanželskú dcéru.

,Čo mi môže urobiť? Ako ma môže potrestať?' premýšľal. Čo horšie, než to, čo mu urobil naposledy, keď ho obviňoval zo smrti kráľovnej, by mu mohol kráľ urobiť, ak mu prezradí meno tej, ktorá nosí jeho krv? Nie, jeho panovník je síce občas prchký, nikdy však krutý! Neobesí ho. Nezavrie na doživotie do žalára. Možno ho vypudí zo svojho života ako naposledy. Možno na neho nakričí. Nič viac. Nič, čo by už nezažil predtým.

Zastal za dverami, kde na nich čakali dvaja strážnici. Čakal, kým sa k nemu pripojí panovník a spoločne zamierili ku schodisku. Kráľ mlčal a správanie starého radcu nijako nekomentoval. Yan kráčal po jeho boku s vystretou bradou a hruďou, akoby si namýšľal, že vyhral malú vojnu. Dobre si však v tej chvíli uvedomoval, že ak sa im pred svätyňou postaví samotná Anavin, porazení ostanú obaja.

,Anavin!' Akokoľvek sa ju snažil vytesniť z myšlienok, tá bohyňa sa vracala, akoby sa zavrtávala doprostred jeho duše. Prichádzala, pripomínala sa a prosila ho, aby sa jej konečne vzdal a sklonil sa pred ňou ako pred vládkyňou vesmíru.

"To bolo drzé!" napomenul ho kráľ, nie však nahnevane, keď vstúpili na schody.

"Viem," odvetil pokojne Yan a viedol kráľa dolu schodmi.

"Nech sa to neopakuje!" dodal panovník. Yan však nesľúbil, že na to bude pamätať, čo si kráľ všimol. Viac si však nepovedali.

Vstúpili do rytierskej siene, jej chladu a šera pod vyhasnutými sviecami, kde ich už pri vstupnej bráne čakal Elmar a okolo neho ďalší, na boj pripravení vojaci. Yan pozrel na svojho mladšieho pomocníka, vyčesaného ako na bál a ustrojeného ako na vojenskú prehliadku, a pokýval hlavou.

"Mali by sme ešte počkať, či nám kňažná neprivedie princeznú!" povedal mu ráno Elmar. A Yan s ním súhlasil. Bol vďačný, že nie je jediný na celom dvore, komu ešte ostáva zdravý rozum. Hoci tá predstava, že je na tej istej strane barikády práve s tým nafúkaným pajácom, ho nijako neuspokojovala.

"Na neho pozor!" opakovala Marta a on na tie slová nikdy nezabudol.

"Pane, všetko je pripravené!" predniesol vážne a dôležito Elmar. Vojaci sa rozostúpili a vpustili kráľa ku bráne na nádvorie pred palácom. Ten si ešte naposledy upravil svoje nablýskané brnenie, zodvihol bradu a dal im pokyn, aby ju otvorili. Len čo do rytierskej siene preniklo prvé svetlo zvonka, udialo sa niekoľko nečakaných vecí naraz.

Izba Marty ostala od jej tragickej smrti akoby zapečatená. Kristína sa jej vyhýbala, akoby sa v nej skrýval dravec, ktorý hneď zahubí každého, čo by do nej hoci len nakukol. Avšak v to ráno, kedy sa na námestí mali zhromaždiť vojaci a mešťania, aby s kráľom tiahli na svätyňu, do nej predsa len vstúpila. Posadila sa na drevenú dlážku medzi posteľ a skriňu. Ruky vložila do lona a dovolila, aby ju ten priestor objímal rovnako mocne, ako to kedysi robili veľké ruky jej tety. Privrela viečka a zhlboka sa nadýchla. Zdalo sa jej, že cíti jej vôňu, akoby sedela hneď vedľa nej a do očí sa jej natisli maličké slzičky. Sklonila hlavu k hrudi a sedela tam nehnute desiatky minút. Zaobalila sa do ticha ako do deky, predstavujúc si, že odpočíva v skutočnej prítomnosti tety Marty.

Sedela by tam aj dlhšie, ak by ju z ulice nezačal obťažovať narastajúci hluk chlapov, ktorí sa už začali zhromažďovať na námestí. Otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba.

,Samuel už tu mal byť!' uvedomila si a napla sluch, či ho nezačuje na prízemí v kuchyni. Nič však nepočula, len ten hurhaj pod jej oknami.

Rozhliadla sa okolo seba a pomaly vydýchla. Vedela, že tú izbu bude musieť čoskoro vypratať a uvoľniť. Stratí tak poslednú viditeľnú spomienku na ženu, ktorá ju držala za ruku až do jej dospelosti. Stratí, avšak sú aj také spomienky, ktoré s nami zrastú v jedno, aby nikdy nevyšumeli a nikdy nestratili ostrosť obrazov a vôní, aby sa mohli stávať znova a znova. A to ju upokojovalo. Tá izba predsa nie je hrobka, kde budú do smrti páliť sviece.

Hoci jej Samuel prisľúbil, že o ich budúcnosti sa budú zhovárať až po pohrebe jej tety, - ktorá je už niekoľko dní uložená pod palácom, - dosiaľ sa o tom ešte neodhodlal hovoriť. Robila by si starosti, ak by nevedela od jeho matky, že doma sa už vyjadril, že by ju chcel požiadať o ruku. Viac vedieť nepotrebovala. Samozrejme, želala by si, aby tak urobil čím skôr, tlačiť však na neho nebude. Beztak sú spolu toľko, že občas má pocit, že už spolu bývajú.

Keď od nej Samuel odchádzal včera pred nocou, prisľúbil jej, že keď skončí to bláznovstvo s Anavin a jej svätyňou, do ktorého sa aj oni nedopatrením zaplietli, že sa spolu vážne porozprávajú.

Naozaj povedal ,vážne', ako keby ostatné, o čom spolu hovoria, bolo nepodstatné alebo zbytočné. To slovíčko v nej ostalo až do rána. Opakovane jej prichádzalo na myseľ a vždy, keď sa tak stalo, v duchu sa pousmiala.

Dvihla sa z podlahy, ešte raz si prezrela opustenú izbu nebohej tety a zišla po schodoch do kuchyne. Vykukla cez otvorené okno na námestie, kde sa už zhromažďovali chlapi.

,Mešká,' pomyslela na Samuela a zamierila ku dverám. Vyšla von a spytovala sa vojakov, ktorí strážili jej domček deň i noc, či ho náhodou nevideli. Obaja mlčky pokrútili hlavami.

Zadívala sa na sever, dúfajúc, že ho uvidí, ako vychádza z ulice. Naťahovala krk cez dav žien a detí, ktoré sa zhromažďovali pod domami na okraji námestia. Chceli vidieť, čo sa bude diať, keď sa ukáže kráľ, odhodlaný viesť polovicu mesta ku svätyni.

"Pôjdete so mnou?" opýtala sa vojaka vedľa seba, zabuchla dvere a vykročila Samuelovi naproti. Nemusela sa pýtať, mali predsa rozkazy. Len čo sa pohla, obaja strážnici ju nasledovali.

Samuel jej sľúbil, že sa uvidia skoro ráno. Skoro znamenalo, že príde ešte predtým, než sa bude musieť postaviť za kráľa ako ostatní dospelí muži v meste.

"Bláznovstvo!" namietal Samuel. Najskôr si to slovo ukradol od Yana, ktorý ho za posledné dni používal takmer v každej tretej vete, ako keby sa ich kráľ naozaj zbláznil. "Na čo toľko chlapov proti hŕstke modliacich sa žien?"

Kristína iba súhlasila. Ak si kráľ želal mať pri svojej výprave divákov, ktorí budú hovoriť o tom, ako zrovnal so zemou starobylú svätyňu, mohol vziať so sebou všetkých, aj ženy s deťmi a nielen chlapov. Len hlupák by veril, že tam budú všetci bojovať. Nezmestia sa ani na pláň pod svätyňu, nieto ešte, aby sa všetci natlačili na schody.

"Bláznovstvo!" zopakovala po Samuelovi a Yanovi aj Kristína.

,Sľúbil, že príde skoro!' premýšľala v duchu cestou k uličke, kde býval kováč so svojou rodinou.

Samuel nezvykol meškať. Takmer nikdy. Občas sa stalo, že sa zahovoril na okraji námestia s meštiankami, ktoré u neho vyzvedali, ako sa má Kristína po smrti tety. Nikdy sa však pri nich nezdržal dlho. A ona vedela, že tak robí kvôli nej. Nechcel jej pridávať starosti. Nechcel, aby sa o neho, po tom nočnom prepadnutí, kedy mu išlo o život, zbytočne strachovala.

Vošla do uličky a spomalila. Mešťania sa hnali na námestie v malých i veľkých skupinkách. Okrem nej a vojakov, ktorí ju sprevádzali, nik nešiel ich smerom. Narážala do detí i chlapov, ktorí vypínali hruď, akoby išli do skutočnej vojny. Jedna žena ju pritlačila k múru, nahnevane na ňu pozrela, zagánila čosi nezrozumiteľné a pokračovala smerom k palácu.

Jeden z vojakov, vidiac, ako pomaly sa posúvajú dopredu, ju predbehol a mocným hlasom i širokými ramenami pred nimi čistil cestu. Kristína sa mu nahlas poďakovala, chytila sa jeho uniformy a nechala sa viesť.

Keď konečne došli ku kováčovmu domu, Kristína zabúchala päsťou na dvere a vstúpila dnu. Najskôr zbadala kováča Mateja, pripraveného vyraziť na výpravu, ako sa lúči s rodinou. Pohľad jej hneď padol na jeho ženu a dvoch chlapcov blízko jej sukne, lenže Samuela nikde nevidela.

"Kde je Samuel?" Prudko vykročila k jeho matke. Vôbec si neuvedomovala ako jej zhrubol hlas. "Nevideli ste Samuela?" Ako zmätená sa dívala najskôr na gazdinú a potom aj na schody, akoby dúfala, že len čo ju Samuel začuje, zbehne z poschodia na prízemie.

"Nie je s tebou?" zamračil sa kováč.

"Nebol s tebou celú noc?" spytovala sa matka.

,Čože? Celú noc?' Kristíne sa takmer podlomili kolená. Ako to myslí? Samuel sa predsa večer vrátil domov. Nemohol s ňou byť celú noc, keď bol večer doma. Vari ho nevideli? Nech to ani nehovoria, že ho nevideli.

"Kristína!" chytila ju gazdiná za ruky a zatriasla ňou. "Kde je Samuel?"

"Veď ho hľadám!" odvetila a vystrašene sa dívala okolo seba. "Nie je tu? Mal by byť tu! Určite je niekde tu!"

"Nebol s tebou celú noc?" zopakovala matka a z očí sa jej na tvár vylial strach.

"Nie, viete dobre, že by som to nedovolila... ani on by to nedovolil!" hovorila a hlas sa jej zrazu zachvel ako nalomená halúzka. "Večer... dávno po zotmení odišiel domov... vravel, že ide domov... veď kam inam by mohol ísť?"

"Stráže!" vykríkol kováč a rozbehol sa ku dverám.

"Obidvaja hore! A hneď!" okríkla matka chlapcov a očami sledovala, ako utekajú hore schodmi.

Kristína sa posadila na stoličku a zaborila tvár do dlaní. Svet sa s ňou zatočil ako mlynské koleso. Nevnímala iné, len obrazy z toho večera, kedy ich na námestí prepadli muži v kuklách. Samuel sa dusil. Videla, ako umiera. Odchádza. Nerozlúči sa. Neusmeje. Proste odíde a viac ho nebude. Najskôr ju opustila Marta, teraz aj Samuel. Ostane sirota. Navždy. Nadosmrti.

"Kristína!" zatriasol ňou kováč.

Dievča dvihlo hlavu. Vedľa Mateja stáli dvaja strážnici, ktorí s ňou prišli od jej domčeka. "Kedy si ho videla naposledy?"

"Večer," odvetila a krútila hlavou zo strany na stranu, akoby prežívala nočnú moru. Pozrela na strážnikov a dodala: "Večer ho odprevádzali dvaja vojaci domov!" Prudko vstala a zopakovala: "Určite nešiel sám! Odprevádzali ho vojaci... ako vždy!"

"A kde sú?" kováč sa otočil ku strážnikom. "Boli tu, keď ste prišli? Strážili náš dom ako včera... ako predchádzajúce dni?"

"Nie!" odvetila namiesto vojakov Kristína. "Nik váš dom nestrážil!"

"Takže zmizli aj vaši muž," pozrel kováč na vojakov.

"Nahlásim to!" vyhlásil vojak.

"Nie!" prerušil ho druhý. "Musíme ich nájsť! Komu to chceš hlásiť? Všetci sú na námestí. Majú teraz iné starosti!"

Kristína pozrela na kováča, mocne mu stisla ruky a prehovorila na neho rozhodným hlasom: "Idem za Yanom! Hneď! Vy ich choďte hľadať!" pozrela na strážnikov. "Samuela i vašich chlapov!"

Kováč prikývol, dievčina ho pustila, pozrela na gazdinú a mocne ju objala.

"Nájdi ho!" prosila matka.

"Nájdem!" sľúbila jej nevesta. Ani sa nerozbehla ku dverám, keď do domu vbehol kováčov sused.

"Matej!" kričal. "Tí vaši strážnici!" Zastal, pozrel na vojakov a dychtivo pokračoval: "Ležia mŕtvi na okraji sadu!"

"A Samuel?"

"Samuel?" Sused na neho nechápavo civel.

"Je tam môj syn?" okríkol ho kováč nedočkavo.

"Len tí dvaja!" zopakoval sused. "Čo je so Samuelom? Stalo sa niečo?"

"Si si istý?" vykročila k nemu gazdiná.

"Idem odtiaľ!" zopakoval sused. "Samuela som nevidel..."

"Idem za radcom!" vyhlásila znova Kristína.

"My pôjdeme prehľadať sad!" navrhol kováč a pozrel na strážnikov. "Jeden z vás by mal ísť nahlásiť, že tu v noci ktosi vraždil vojakov!"

"Najskôr s vami prehľadáme sad!" povedal strážnik a pozrel na Kristínu. "Povedz hlavnému radcovi, čo sa stalo a že my dvaja sa postaráme o sad!"

"Nemôžete ju nechať samú!" vykríkla gazdiná.

"Nič sa mi nestane!" vyhlásila dievčina. "Ulice i námestie je plné ľudí. A okrem toho, ak by mi chceli ublížiť, urobili by to v noci a nie cez deň!" Nečakala, či gazdiná bude namietať, prudko sa otočila a vybehla na ulicu.

,V sade ležia iba vojaci, nie Samuel!' opakovala si v mysli, keď narazila do davu, ktorý sa presúval k námestiu takým tempom, že aj slimák by ich predbehol. Lenže ona musí pridať. Musí sa čím skôr dostať ku Yanovi. Hneď. Veď čo ak ide Samuelovi o život?

"Ľudia!" vykríkla. "V sade sa stala vražda! Ľudia! Vražda!"

Revala z plných pľúc. Mešťania okolo sa zastavovali a pohľadmi hľadali tú, ktorá kričí. Kristína vystrčila ruky pred seba a hnala sa dopredu. Cez stojaci dav sa prediera ľahšie.

"Ľudia!" kričala. "Pustite ma, ponáhľam sa za hlavným radcom! V sade zavraždili dvoch strážnikov!"

"Kde?" kričal na ňu ktosi.

"Zbláznila si sa?" obviňoval ju mešťan vyfintený do boja.

"Nie, dievča hovorí pravdu!"

"Veď to je Kristína... od nebohej Marty!"

"Kováč Matej hľadá syna!" kričala nejaká žena. "Zabili tých dvoch, čo im strážili dom!"

"Samuel zmizol!"

"Ľudia, vražda!"

Mešťania sa zastavovali. Hádali sa a vyzvedali medzi sebou, čo sa vlastne stalo. Jedni Kristínu okrikovali, nech sa netlačí. Ďalší ju hneď prepúšťali pred seba.

V uličke nastal chaos, ktorý ju na chvíľu spomalil. Mešťania ju tlačili viac do stredu než od seba. Prekrikovali sa, zastavovali ju a pýtali sa, čo videla a čo vie. Ona sa však potrebovala hýbať bližšie k námestiu.

,Musím nájsť Yana!' opakovala si v duchu. ,V sade ležia iba vojaci, nie Samuel! Musím nájsť Yana!'

"Pustite ma!" kričala a takmer stratila hlas, kým sa dostala na námestie.

Na jeho okraji zamierila na sever, aby okľukou obišla dav pred sebou. Obišla uličky, ktoré sa tiahli hore do mesta a popri hrobke zamierila ku schodisku, ktoré viedlo k palácu. Dav, ktorý sa tlačil aj tam, ju na chvíľu spomalil, ona sa však nevzdávala.

"Netlač sa!" okríkla ju žena s dieťaťom na rukách.

Kristína sklopila zrak a snažila sa predrať až ku schodisku. Niektorí ju bez rečí pustili pred seba. Iní sa jej postavili chrbtom, aby cez nich nemohla prejsť a nebránila im vo výhľade. Našli sa aj takí, čo ju hneď zniesli pod čiernu zem. Ona sa však nevzdávala. Bojovala zo všetkých síl. Musela. Predierala sa dopredu, krok za krokom, s jedinou nádejou, ktorú v tej chvíli v sebe držala: musí sa dostať ku starému radcovi!

,V sade ležia iba vojaci, nie Samuel!' pripomínala si a snažila sa držať na nohách, ako keby ju už nepálili lýtka a neboleli ruky od toľkého pretláčania sa v dave.

"Stoj!" zastavil ju vojak na okraji schodiska, kam nevpúšťali nikoho.

"Volám sa Kristína," vysvetľovalo mu dievča rýchlo. "Žijem na okraji námestia... teda žila som tam s princeznou Ninou... pred nedávnom nás na námestí prepadli muži v kuklách a odvtedy nám Yan, teda starý... hlavný radca pridelil strážnikov... deň a noc nás..."

"Viem, kto si!" prerušil ju vojak, keď jej dochádzal dych. "Hore ale nesmieš!"

"Zabili strážnikov!" vysvetľovala mu náhlivo. "Tých, ktorí strážili kováčov dom! Zabili ich. Musím o tom povedať Yanov... hlavnému radcovi!"

Vojak si ju prísne premeral. Pochyboval, že by to dievča klamalo. Videl ju v spoločnosti kráľa, keď pochovávali kráľovnú. A tá stratená princezná Nina, ktorú napokon našli, bola nejaká jej vzdialená rodina. Aspoň to tak hovorili vojaci v kasárni.

"Choď!" ustúpil jej z cesty a vpustil ju na schody.

Kristína sa rozbehla hore schodiskom. V hrudi jej horelo srdce. Ako veľký uhlík, ktorý jej čoskoro prepáli kosti, svaly a kožu, aby sa z nej dostal von. Preletela cez nádvorie pred palácom až ku bráne, odkiaľ ju už z diaľky sledovali ďalší, vedľa seba zoradení vojaci.

,V sade ležia iba vojaci, nie Samuel!' opakovala si v duchu. Iba vojaci. Áno, aj tí majú zaiste rodiny. Možno ženy a deti. A matky a otcov. A súrodencov. Určite ich majú. Ale Samuel tam neleží vedľa nich. Musia ho hľadať. Hneď. Yan ho musí hľadať hneď.

"Stoj!" okríkol ju najväčší zo strážnikov pred bránou.

Nemusel kričať, zastala by aj bez jeho povelu. Nohy ju ledva držali a hruď sa jej nafukovala ako vankúš s kačacím perím. Doširoka otvorila ústa a lapala po dychu. Prehla sa a zaprela sa rukami o kolená.

A v tej chvíli sa otvorili brány paláca. Vojaci sa rozostúpili. Jeden z nich sa chystal spratať dievčinu z cesty, tá sa mu však vytrhla z rúk a vletela do dverí. Ak by sa nedívala pred seba, určite by narazila do kráľa ako baranidlo. Ona však hľadala Yana.

"Čo tu táto vyvádza?" hundral kráľ a s výčitkou v očiach sa zadíval na vojakov. Ako to, že ju nespratali z cesty?

"Kristína!" zachytil ju do rúk Yan.

"Zavraždili vojakov, ktorí strážili kováčov dom!" vydala zo seba z posledných síl a jej slová sa zliali dokopy ako posledný ston. "A jeho... Samuela... neviem ho nájsť!"

"Čo sa deje, Yan?" sťažoval sa panovník, že rušia túto chvíľu a podráždene zakrútil hlavou, aby videl a nielen počul, jeho nespokojnosť.

Starý radca otvoril ústa, avšak jeho slová zanikli v kriku, ktorý sa k nim valil z námestia pod schodmi. Všetci pred palácom pozreli dolu. Avšak skôr, než by spozorovali, čo sa tam deje, nebo i zem naplnil ohlušujúci rev divokých šeliem.