CH02 - tretia - 05

Do otvorenej brány mesta vletela ako prvá Chekutanga s Mubatsirim v pätách. Prudko zatiahla opraty, aby nevrazila do davu ako baranidlo. Šikovne zoskočila zo sedla a sklonila sa ku svojmu tigrovi. Objala ho okolo krku a obozretne sa dívala okolo seba. Vedela, že prítomnosť šelmy, akú mešťania dosiaľ na vlastné oči nikdy nevideli, môže vyvolať medzi nimi zdesenie. A tak ho držala v náručí, len aby videli, že to nie je obyčajné divoké zviera, ktoré sa zatúlalo medzi nich pri love.

"Čo sa tu deje? Prečo sú všetci na námestí?" pýtala sa ho.

Namiesto odpovede sa na ňu ako ľadové gule z oblohy zosypali okolité hlasy mešťanov. Jej myseľ prenikla cez každé vnútro, každý nepokoj srdca i obavy. Hlasy sa prekrikovali ako vrabce na streche. Dunivé i piskľavé volania, ponosovania a strachy, údiv i zdesenie, to všetko ju bombardovalo zo všetkých strán.

Akoby padla do vody. Zadržiavala dych, lenže hlasy ju obkolesili zo všetkých strán, zhltli ju ako obrovská tlama dravca a ťahali ju viac a viac do seba. Dusila sa a zvíjala vo víre, ktorý jej vnútro trhal na kusy.

Nemá toľko síl, aby tomu dokázala čeliť sama. Nikdy nemala. Ani vtedy, keď ju hlasy prepadli prvýkrát. Bez učiteľa by ich nezvládla. Ona sama nikdy. Krehkou bola a krehkou ostala. Stále, čo si v tej chvíli bytostne uvedomovala, potrebuje ruky, ktoré by ju v tom boji držali.

"Pomôž mi!" prosila Chekutanga Mubatsiriho.

V divočine to bolo jednoduché, tam je ticho, ktoré nikto neruší. Niet koho počúvať. Lenže na tomto preľudnenom námestí sa zišli stovky žien, mužov a detí, ktorých duše jej v hlave bzučali ako roje podráždených sršňov. A ona ich počula všetky. Nič pred ňou neostávalo skryté, nič utajené.

"Pomôž mi zavrieť sa pred nimi!" prosila.

"Zhlboka dýchaj!" povzbudzoval ju Mubatsiri. "Len dýchaj a ony sa rozplynú... ako vždy... tie hlasy sa napokon rozplynú!"

"Snažím sa!"

"Nezabúdaj... nesmieš s nimi bojovať!" pripomínal jej, čo jej kedysi povedal učiteľ. "Nechaj ich cez seba plynúť, nebojuj s nimi!"

Kým ona bojovala s hlasmi, hneď za ňou sa prihnal do mesta Pustovník s Benjamínom. Chlapec zoskočil zo sedla ako prvý a vzal do rúk bezvládne telo Emy. Muž s leopardom zastal vedľa Chekutangy a rovnako ako ona, sledoval dav mešťanov.

Moment prekvapenia, v ktorom okolostojaci najskôr stuhli, sa rýchlo rozplynul. Matky s deťmi sa začali tlačiť hlbšie do mesta pomedzi nastúpených chlapov. Dav sa pred nimi premiešaval ako pohyblivé piesky. Muži hundrali, ženy kričali a ukazovali ku vchodu do mesta. A práve vtedy, keď sa otvorili brány paláca, obe šelmy otvorili papule a z hrdla vydali hlas, po ktorom tuhla mešťanom v žilách krv.

Chekutanga sa zhlboka nadýchla. Vnímala svojho tigra uprostred seba. Vnímala ho tak, ako keby sa ich srdcia spojili v jedno. Hlasy, ktoré ju obkolesovali ako nepriepustná hmla a dorážali na ňu ako nočné motýle, keď sa naťahujú za svetlom, však pomaly strácali svoju moc. Rozpúšťali sa v zázračnosti jej divokého priateľa ako snehové vločky na rukách slnečných lúčov.

Nadýchla sa znova a jej vnútro sa upokojilo.

"Drž ma!" zopakovala a prudko vstala. "Benjamín! Poďme!" Pozrela na chlapca s princeznou v náručí a ako prvá sa s tigrom pri nohách pustila do davu.

Hlasy okolo slabli. Pozvoľna dýchala, len aby sa sústredila na seba, nie na ľudí okolo. Iba na seba. Ona predsa nepotrebuje počuť, čo si tí ľudia myslia. Netúži sa prehrabovať v ich srdciach ako v knižnici. Naučila sa už, že je len jeden hlas, za ktorým musí ísť a tým je volanie o pomoc. Odkedy však našla Benjamína, žiadne volanie nepočula a tak sa musí ponoriť do seba. Ostatných nechá plynúť. Nech sa stratia. Nech zmĺknu. Nech ostanú nepočutí. Musia, lebo ináč sa z nich zblázni.

Mešťania, ohromení revom šeliem, pred nimi ustupovali.

"Princezná Ema!" vykríkla nejaká žena z davu.

"Nesú princeznú!" kričali ďalší. A to stačilo na to, aby chlapi, pripravení vyraziť do boja, pred nimi ustupovali.

"To je Tereza!" počula hovoriť nejakú ženu pred sebou Chekutanga. Vedela, že ju spoznajú. Jej pehami pobozkanú tvár si predsa nemožno nezapamätať. Žiadna iná v meste takú nemá.

"Tereza... Ema... Tereza... princezná," volali tí, ktorí pred nimi ustupovali.

"Ja nie som Tereza!" oslovila v duchu tigra. Musela mu to povedať. Vzdala sa svojho mena navždy a to nielen v divočine za bránami mesta, ale aj tu, kde kedysi bola doma.

"Nie si!" odvetil spokojne Mubatsiri.

Keď došli pred schodisko k radu vojakov, tí sa ani nepohli. Očami preskakovali z dievčiny na divoké šelmy a na chlapca v sedliackych šatách, ktorý držal v rukách bezvládne telo.

"Pustite nás! Princezná potrebuje pomoc!" prehovorila k nim Chekutanga. Hľadala medzi nimi takého, ktorého by poznala. Neprekvapilo ju však, keď takého medzi nimi nenašla. Ona sa predsa mládencom vždy vyhýbala.

"Nechajte ich prejsť!" rozkázal vojak, ktorý k nim zbehol dolu schodmi. "Hneď!"

Vojaci sa rozostúpili a Chekutanga vykročila na schody. Dvihla zrak a vtedy ho uvidela. Yana. Svojho strýka. Ako v spoločnosti kráľa uteká dolu schodiskom.

Yan. Stratila sa mu bez rozlúčenia. Nenechala ani slovo na rozlúčku. Dokonca ani vtedy, keď už vedela, že sa domov nevráti, nepovedala Samuelovi v Čeľustiach, aby to jej strýkovi vysvetlil. Jednoducho odišla, akoby tomu tí, ktorých opúšťame, nepotrebovali rozumieť.

Jedna vec je zahodiť kus starých šiat, iná zahodiť človeka. Aj to sa však stáva medzi ľuďmi. Ak je to však bez vysvetlenia, bez štipky nehy a bez citlivosti, opusteným ostáva iba domýšľavosť a tá zväčša zanecháva iba škody.

Pocítila ostré šteklenie vnútra, keď zrazu uvidela strýka na vlastné oči. Dosiaľ si iba predstavovala, ako mu to všetko vysvetlí. Ba boli chvíle, kedy si nahovárala, že mu nie je nič dlžná. Ona predsa viac nie je Tereza. Je Chekutanga. A tá nemá viac minulosť, iba prítomnosť. Lenže o starých vyrovnaniach sa ľahko sníva, ťažšie sa však hľadá zmierenie, keď sa stratení stretnú tvárou v tvár.

"Moja dcéra!" počula kričať kráľa.

Chekutanga znova požiadala Mubatsiriho, aby jej pomohol držať sa mimo hlasov okolia. Naozaj nechcela vidieť, čo v tej chvíli prežíva kráľ a už vôbec nie, čo si myslí jej strýko. Už len to, že ho má pred sebou, bolo zraňujúce. Nepotrebuje ešte vidieť jeho vnútorné boje, ľútosti a výčitky, že ho opustila bez slova.

"Potrebuje pomoc!" vysvetľovala im rýchlo, keď k nim pribehli.

"Lekára!" kričal kráľ, keď uvidel chladnú tvár svojej dcéry. Benjamín ju stále držal na rukách. "Zanesieme ju do paláca!" prikázal mu panovník a pozrel na Yana. "A priveďte k nej lekára! Hneď!"

"Ja ho privediem, pane!" ponúkol sa Elmar a hneď sa aj rozbehol dolu schodiskom.

"Poď! Poď!" Panovník ťahal Benjamína hore schodmi k palácu. Pohľadom zabodnutým do tváre princeznej dookola opakoval, aby ho nasledovali. Ostatní mlčali. Dievčina s tigrom a Pustovník s leopardom kráčali až za nimi, kým kráľ sa držal blízko Benjamína z jednej strany a Yan z druhej.

"Čo sa jej stalo?" obrátil sa Yan na Terezu. "A kde ste ju našli?" Na rozdiel od kráľa, ktorého premohli emócie, starý radca sa hneď vypytoval na okolnosti, ktoré priviedli princeznú domov v bezvládnom stave.

"Všetko sa dozviete," predniesla pokojne Chekutanga. "Najskôr sa však postarajme o Emu, dobre?"

Yan prikývol, obzrel si tigra pri jej nohách, o ktorom už počul od rytiera, nespokojne čosi zamrmlal popod nos a pobehol dopredu ku bráne do paláca, aby tam hneď rozdával vojakom rozkazy. Dvoch poslal za kapitánom, ktorému nariadil rozpustiť chlapov na námestí.

"Dnešná výprava sa ruší!" dovolil si rozkázať v mene kráľa.

Štyroch poslal za Elmarom k domu lekára, aby pred ním vyčistili cestu, keď sa s ním bude vracať cez hustý dav na námestí k palácu. Dvom prikázal, aby strážili dvere a ďalším dvom, aby ich sprevádzali cestou ku princezniným komnatám.

Keď sa k nemu priblížil chlapec s princeznou v náručí, Yan sa uklonil pred kráľom, ktorý si ho však nijako nevšímal a pridal sa ku Chekutange.

"Kde si sa túlala?" opýtal sa jej potichu, keď vstúpili do rytierskej siene.

"Nie teraz!" šepkala Chekutanga. "Všetko sa dozvieš neskôr!"

"A ten tiger?"

"Neskôr!" zopakovala a zaťala zuby.

V tej chvíli si spomenula, ako jej strýko s tým neustálym vypočúvaním liezol vždy na nervy. Všetko chcel vedieť. Vo všetkom ju poučoval. A v tom, čo si želala robiť sama, jej vždy musel protirečiť. Chcel z nej vychovať dvornú dámu a nie divošku. Ona tomu, samozrejme, rozumela. Nikdy však nepočúval, čo by chcela žiť a robiť ona. Nemal s ňou takú trpezlivosť, akú mal s tetou Martou, ktorú dokázal počúvať dlhé hodiny. A tak trucovala a robila mu naprieky.

Teraz však netrucuje. Ona už predsa nie je Tereza.

Hnali sa do paláca. Keď vstúpili do rytierskej siene, Chekutanga sa poriadne rozhliadla okolo seba. Videla kráľa a Benjamína, muža s leopardom a jej strýka. Vojakov, ktorí ich nasledovali a hneď za nimi aj Kristínu. Prekvapilo ju, že ju vidí v paláci. Viac ju však zmiatlo, že pri ňom nevidí Samuela.

,Kto sa o ňu stará, keď je Marta... preč?' napadlo jej. Predpokladala, že Samuel. Veď kto iný? Odvrátila od nej zrak. Teraz na podobné úvahy nie je čas.

Prešli cez tmavú sieň a potom hore schodiskom na prvé podlažie. Kráľ ich viedol hlbšie do severných častí paláca cez úzku, vysokými oknami osvetlenú chodbu. Yan ho znova predbehol, aby otvoril dvere do komnát princeznej, dnu však nevošiel. Nechal ako prvého vstúpiť kráľa, potom chlapca s Emou na rukách a až potom vošiel on.

Princeznú uložili do jej postele. Kráľ sa hneď posadil vedľa nej a netrpezlivo sa osopil na starého radcu: "Yan, kde trčí lekár? Prečo ešte nie je tu? A kde je služobníctvo? Kde sú? Vari nevedia, že sa ich princezná vrátila domov?"

"Je na ceste! Všetci sú už na ceste!" odvetil nervózne Yan, hlboko sa uklonil a vybehol zo spálne. Kým ostatní čakali v komnate medzi spálňou a chodbou, kde princezná žila svoju každodennosť, starý radca behal tam a späť.

Chekutanga sa obzrela okolo seba. Pamätala si, že v tejto komnate bola iba raz. Knižnica, ktorá obopínala dvere ako náruč zo všetkých strán bola plná kníh. Oproti nej, medzi dvoma veľkými sklenenými oknami, stáli veľké kvetináče, z ktorých sa ku stropu naťahovali kvety, ktoré nevedela pomenovať. Uprostred komnaty stál stolík, na ktorom zívali dve otvorené šperkovnice, otvorená kniha, podnos s pohármi a nedotknutý džbán s vodou. Všetko ostalo tak, ako to princezná nechala v deň, keď na ňu, - aspoň si to mnohí dlho mysleli, - padla veža paláca. Okolo stola bola veľká pohovka a tri kreslá. Na stenách viseli maličké obrazy, zväčša maľby z rôznych kútov sveta. Nebola medzi nimi jediná tvár, dokonca ani portrét princeznej.

Chekutanga čakala v kúte komnaty s tigrom pri nohách. Pustovník vyčkával na opačnej strane, blízko okien. Obaja, naučení z divočiny, tak, aby sa ich divokým priateľom nik, ani len náhodou, nepriplietol do cesty. Benjamín čakal v spálni, kým Kristína ostávala na chodbe.

"Prežije?" opýtala sa v myšlienkach Chekutanga svojho tigra.

"Neviem," odvetil jej pokojne Mubatsiri.

,Musí!' želala si.

"Kde sú?" počula Yana, ako hundre za dverami.

Ona vedela, že to chvíľu potrvá, kým Elmar privedie lekára. Kto to však vysvetlí kráľovi, zvlášť, keď sa musí dívať na bezvládne telo dcéry bez toho, aby vedel, či umiera alebo iba spí? Vedel to aj Yan. Ak je však nervózny kráľ, musí byť aj on. Teraz nie je jeho úlohou kráľa upokojovať. Teraz nie. Teraz ho musí napodobňovať, ostávať na jeho strane a čertiť sa spolu s ním, aby ho zbytočne nedráždil. A tak sa hnevá, keď sa kráľ hnevá. Kričí, keď kráľ kričí. A je netrpezlivý, lebo aj jeho kráľ je netrpezlivý.

Bola si takmer istá, že Yan je ešte nervóznejší ako kráľ. Nie však pre to, že by Elmar ešte nepriviedol lekára. Videla mu na očiach, aký je nedočkavý, len aby ju mohol čím skôr vypočuť. Jeho myseľ bola zaiste plná otázok. Čo sa stalo princeznej? Kde sa to stalo? Kde ju našli? Hľadali ju? Objavili ju náhodou? Kde sa túlala? Odkiaľ má toho tigra? A čo tu robí ten cudzinec s leopardom? To od neho má toho tigra?

Mohla by sa pozrieť do jeho vnútra. Tie otázky a nedočkavosť poznať na ne odpovede sú zaiste tam. Ona to však neurobí. Našla by tam totiž aj to, čo teraz vidieť nechce: sklamanie, výčitky a možno aj prosbu, aby viac neodchádzala z mesta. Nie, toto teraz vidieť nemôže! Musí ostať pokojná a sústredená.

"Chekutanga!" Začula zrazu hlas, tichý ako šepot. Zmätene pozrela na svojho tigra. Bola si istá, že ten hlas neprichádza z miestnosti. A tiež, že ho okrem nej, nik iný nepočul.

"Počujem ho," dotkol sa jej Mubatsiri.

"Čo to je?" spytovala sa ho.

Bola si istá, že nič podobné dosiaľ nepočula. Ten hlas sa jej dotkol tak živo, akoby bol skutočný a predsa mala pochybnosti, či nie je iba halucináciou jej mysle. Niesol sa z ďaleka a ona nevedela rozoznať, či prichádza z diaľky jej vnútra alebo z diaľky nejakej zatúlanej duše. Nijako sa nepodobal na volanie o pomoc, ako to zažila pri Benjamínovi. Neniesol so sebou ani naliehavosť ani bezmocnosť. Nepálil a nespôsoboval jej žiadnu bolesť. Dotkol sa jej a v tom dotyku sa aj hneď rozplynul.

"Počúvaj!" odvetil Mubatsiri a zmĺkol.

"Čo mám počúvať?" nerozumela mu.

"Chekutanga!" začula ho znova. Znel pokojne ako dážď, keď bubnuje za noci na strechy. A to ju miatlo. Nebolo to totiž volanie, ktoré by ju nútilo konať. Objavil sa ako myšlienka, ktorá preletí cez myseľ a je preč. Nezanecháva stopu, radosť ani smútok, iba ak zvedavosť.

"Chekutanga!"

"Kto to je?" pýtala sa tigra. "Vieš to? Poznáš ho?"

"A ty nie?" čudoval sa Mubatsiri. "Počúvaj pozorne!"

Hnevalo ju, že on už vie, kto ju volá.

"Chekutanga!" Hlas na ňu volal zas a zas.

"Samuel?" vyriekla prekvapene, keď ho konečne spoznala.

,Ako to, že ju volá? A odkiaľ pozná jej nové meno?' Dosiaľ nemala čas premýšľať nad tým, prečo tu vidí Kristínu a jeho nie.

,Vrátil sa Samuel z Čeľustí?'

Zrazu si uvedomila, že ho naposledy videla, keď vstúpil do podzemia pod skalou na okraji čistinky. Odvtedy o ňom nepočula. Nepýtala sa na neho ani rytiera, ba ani Benjamína, keď ho vyviedli spod zeme. Ani jej na um neprišlo hľadať ho tam. Keď opúšťali Čeľuste prvýkrát, Mubatsiri jej povedal, že bude v bezpečí a tak si o neho viac nerobila starosti.

"Samuel je v meste!" dotkol sa jej mysle Mubatsiri.

"Ako to vieš?" vyzvedala. "Vieš, kde je?"

"Neviem... ak by tu však nebol, nepočula by si ho?"

Chekutanga sa zamračila. Ako vždy, keď hovoril v hádankách.

"Pamätáš si, ako Samuel vyslovil moje meno, keď ťa napadol čierny vlk?"

"Kto by na to zabudol!" poznamenala a do mysle sa jej votreli obrazy z boja na námestí. Samuel jej vtedy zachránil život. Áno, Samuel, nie jej tiger. Ten sa vyvaľoval na zemi a všetko pozoroval z diaľky, akoby ani nepotrebovala jeho pomoc. Ak by vtedy nevyslovil Samuel meno tigra, bola by už na onom svete.

"Okolo Samuela sa budú diať zázračné veci," pripomenul jej tiger.

"Ak bude v mojej blízkosti," dokončila za neho. Takto jej to raz povedal. Ten chlapec má niečo z jej zázračnosti.

"On možno ani nevie, že ťa volá!" povedal Mubatsiri. "To možno len tá štipka zázračnosti, ktorou ste prepojení!"

"Musí byť teda niekde blízko, keď ho počujem, však?" uvažovala spolu s ním. "Ale prečo ma volá?"

"Čo keby si sa opýtala Kristíny!" navrhol jej.

"Hej," odsekla podráždene, že na to neprišla sama.

Vyšla na chodbu, kde jej strýko netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Ukrýval sa pred kráľom. Ak by čakal v spálni spolu s ním, musel by dookola počúvať, akí neschopný je on i všetci okolo neho.

Kristína stála neďaleko dverí a vyzerala unavene, možno aj vystrašene. Chekutanga siahla na bariéry svojej mysle a ponorila sa do jej myšlienok ako do vody. Pristúpila k nej a priateľsky sa jej prihovorila.

"Kristína, nevidím tu Samuela? Kde je?"

Dievča sa dívalo na jej tigra, akoby nič desivejšie a zároveň vznešenejšie v živote nevidela.

"Kristína?" oslovila ju Chekutanga znova.

"Ja neviem," pokrčila plecia a lesklé oči jej nasiakli novými slzami.

"Povieš mi, čo sa stalo?" povzbudzovala ju Chekutanga. Chytila ju za ruku a láskavo ju poláskala palcom po pokožke na zápästí. Videla už síce črepiny z obrazov v jej mysli, chcela to však počuť z jej úst. Vyslovená bolesť prináša úľavu. Aj slzy, no s nimi aj úľavu.

"Uniesli ho," vyriekla a pozrela jej do očí. "Vojakov, ktorí ho strážili, našli zavraždených na okraji sadu..."

"Povieš mi všetko? Od začiatku?" pobádala ju dievčina s tigrom. "Prečo vás strážili?"

A tak sa Kristína rozhovorila o všetkom, čo zažili od chvíle, ako sa v jej dome ukázala princezná Ema. O vyhrážaní mužom v kukle. O prepadnutí na námestí. O veľkom orlovi. A napokon aj o tom, ako Samuela od rána hľadá a ako mešťania našli dvoch vojakov, ktorí ho sprevádzali na každom kroku, mŕtvych v sade.

Chekutanga zatvorila oči a zo všetkých síl sa snažila sústrediť iba na Samuela. Ostatné sa stratilo. Ostatné sa rozplynulo v tom jedinom obraze, ktorý sa snažila nájsť. Zamerala sa iba na jeho hlas, ktorým ju volal ku sebe. Na jeho prítomnosť. Na miesto, kam ho ukryli.

Vnímala Mubatsiriho, ako sa do nej ponoril, aby ho hľadal spolu s ňou. Ich spojená myseľ mohutnela a rozširovala sa ako hmla. Prenikali spolu chodbami paláca. Cez prízemie i poschodia vstúpili do každej komnaty. Hľadali ho na námestí okolo zámku. Hľadali ho v uličkách, v starých domoch okolo, na zaprášených povalách i v tmavých pivniciach, až kým ho nenašli.

Chekutanga otvorila oči.

"Vieš, kde je?" opýtala sa tigra.

"Vidím ho," odvetil spokojne. "Zavediem vás k nemu!"

"Poďme!" prikázala Chekutanga Kristíne. "Viem, kde je!"

Dievčina na ňu civela, akoby celkom nerozumela, čo hovorí.

"Strýko," otočila sa Chekutanga k Yanovi. "Idem po Samuela, o chvíľu som späť!"

Yan na ňu civel rovnako ako Kristína. V očiach sa mu miešalo nepochopenie s rozčúlením. Akoby ho provokovala. Akoby nevidela vážnosť situácie. Akoby si zo všetkých a všetkého, tak ako si ju ostatní pamätali, znova robila iba dobrý deň.

Ona však nemá čas každému vysvetľovať, čo dokáže, ani že ten tiger pri jej nohách je zázračný. Hej, dostala dary, o akých sa iným ani nesníva, o tom si však povedia neskôr.

"Ideš?" pozrela na Kristínu a vykročila ku schodisku na konci chodby.

"Tereza!" kričal na ňu Yan.

"O chvíľu som späť!"

Vstúpila na schody a nasledovala svojho tigra na prízemie paláca.

"Tereza!" počula ešte za sebou krik.

"Ja nie som Tereza!" povedala sama pre seba a chytila Kristínu za ruku. Tá ju nasledovala ako námesačná. Aspoň sa jej tak javila a tak sa jej láskavo prihovorila: "Musíš mi veriť! Viem, kde je! Čoskoro bude voľný!"

Kristína iba prikývla. Možno jej nerozumela, verila jej však z celého srdca. Veď v čo iné mohla v tej chvíli dúfať?

Mubatsiri ich viedol cez rytiersku sieň von z paláca. A potom dolu schodmi na nádvorie, kde ešte postávali v hlúčiku svojich žien a detí chlapi, pripravení do boja. Keď uvideli tigra, vrava stíchla a zvedavo sledovali, čo sa bude diať.

Takmer sa zrazili s Elmarom, ktorý konečne privádzal lekára. Radcov pomocník čosi zahundral, potlačil prešediveného muža pred seba a utekali hore schodmi.

,Konečne!' pomyslela si dievčina s tigrom a v duchu sa usmiala. To isté si totiž povie Yan a to isté si pomyslí aj kráľ, keď ho uvidia.

Chekutanga sa nikde nezastavovala. Sledovala svojho divokého priateľa a snažila sa držať jeho myšlienok, ktoré sa naťahovali za miestom, kde skrývali Samuela. Nespomalila ani vtedy, keď na ňu volali tí, ktorých poznala.

"Tereza, kde si sa túlala?" volal na ňu nejaký šľachtic. Najskôr jeden z tých, ktorých vyzvala na súboj mečmi, keď sa snažil dobiť jej divoké srdce.

"Odkiaľ máš toho tigra?" volala na ňu nejaká žena.

Ona však nemala čas na priateľské rozhovory, ani na zdvorilostné frázy. Pritiahla si Kristínu bližšie ku sebe a nasledovala tigra.

Obišli schodisko a zamierili na sever, vyššie do mesta. Všetci naokolo ju sledovali, čo ju značne vyrušovalo. Nikdy nebola rada na očiach, aj preto sa často túlala za mestom po cestičkách, na ktorých vedela, že nestretne živú dušu. Znova sa obrnila pred ich vnútornými hlasmi, aby nevidela iné, len to, čo vidí jej tiger: Samuela.

"Nesmieme ho stratiť!" pripomínala Mubatsirimu.

"Už sme blízko!" povedal a viedol ich vyššie do mesta.

Prešli okolo prvých domov za palácom a vošli do uličky, ktorá sa ťahala na severovýchod mesta. Mubatsiri zastal pred tretím domom so šikmou škridlicovou strechou.

Chekutanga preletela očami cez zatvorené okenice na prízemí a na prvom poschodí, až k veľkým dubovým dverám, za ktorými čakal na vyslobodenie Samuel. Dom vyzeral, akoby sa ešte neprebudil do nového dňa.

"Tu je!" vyriekla nahnevane a otočila sa ku Kristíne. "Počkaj vonku!"

"Sú tam ďalší dvaja muži," dotkol sa jej mysle tiger.

"Počujem ich..."

"Pôjdem tam s tebou!" vyhlásila odhodlane Kristína a vypla hruď.

Nedočkavosť vidieť ho a držať ho, chrániť ho a viac nepustiť, bola v nej mocnejšia než čokoľvek iné, čo môže opantať človeka. Nemôže Samuela stratiť. Jeho nie. Strácanie sa musí skončiť! Život nie je až taký krutý, aby v ňom nebolo viac než lúčenie. Aj zvítania sú. Aj radosti. Aj návraty.

Jej vnútro horelo. Plamene, ostré ako ihlice a horúce ako kachle, ju pohýnali dopredu. Nie, ona sa nebojí. Ak je Samuel tam, nezastaví ju ani horda hrdlorezov. Postaví sa im. Aj keby zaň mala bojovať vlastným telom, urobí to. Ona sa smrti nebojí. Smrti nie. Iba ďalšieho strácania.

"Kristína!" napomenula ju Chekutanga. "Sú tam ďalší muži... môže to byť nebezpečné!"

"Ja sa nebojím!" odvetila rozhodne dievčina.

"Viem, že sa nebojíš!" uznala Chekutanga. "A tiež viem, že by si pre Samuela urobila čokoľvek!"

Kristína prikývla.

"Lenže ja mám tigra, ktorý nedovolí, aby sa mi niečo stalo!" pokračovala Chekutanga. "A okrem toho..."

Chcela jej povedať, že ju chráni zázračnosť, keď si zrazu uvedomila, že jedna veta na opísanie toho, ako veľmi sa zmenila od ich posledného stretnutia, nestačí. Dá sa vari povedať v jednej vete, kým sa stala? A čo to znamená, že je vďaka tigrovi plná zázračnosti?

"Privediem ho!" povedala napokon. "Musíš mi veriť!"

"Sľubuješ?"

"Sľubujem!" vyriekla isto, keďže cítila, že rovnako by odpovedal Mubatsiri.

"Dobre!" Kristína napokon prikývla a cúvla o dva kroky dozadu.

Chekutanga sa pozrela na svojho tigra.

"A čo teraz?"

"Ideme dnu!" vyhlásil rozhodne Mubatsiri a vykročil vpred. "Hneď za dverami je krátka chodba, ktorá sa na konci rozdeľuje do dvoch veľkých izieb," vysvetľoval jej, keď zastali pred dverami.

"Idem prvá?" opýtala sa ho.

"Vpravo je kuchyňa... tam je Samuel," pokračoval. "Vľavo sú dvaja muži..."

"Ty ich vidíš?"

"Pozri!" odvetil a ukázal jej obrazy spoza dverí. Videla jeho očami tak zreteľne, akoby sa už ocitli vo vnútri naozaj.

"Sú ozbrojení!" podotkla a pozrela mu do očí. Pocítil jej obavy.

Nie, ona nemala strach o svoj život. V jeho prítomnosti sa cítila byť v bezpečí ako dieťa uložené do kolísky teplými a láskavými rukami matky. Dosiaľ však nikdy nebojovala naozaj. Veľa trénovala s rytierom. Vedela držať meč, používať čepeľ, krátku i dlhú a vedela ako sa brániť, aby jej prvý boj nebol bojom posledným. A predsa pocítila chvenie a bázeň.

"Pôjdem do vnútra prvý!" navrhol tiger. "Ja sa postarám o chlapov, ty o Samuela, dobre?"

Hneď súhlasila. Potlačila v sebe vzrušenie z toho, že by mohla niekoho poraziť v priamom súboji, natiahla ruku a potichu sa oprela do dverí. Mysľou sledovala mužov vo vnútri. Počúvala ich myšlienky, len aby bola pripravená na to, ak by ich náhodou začuli.

Mubatsiri sa prešmykol dnu ako mačka. Chekutanga ho nasledovala. Prešľapovala potichu, akoby sa stala ním. Muži odpočívali. Nepočula, žeby sa zhovárali a podľa toho, ako vnímala ich pokojné vnútorné hlasy, najskôr driemali.

Urobila ešte jeden krok dopredu, keď Mubatsiri zrazu vyštartoval. Ako lovec, pred ktorým sa nič ukryť nemôže. Stuhla a to, čo nasledovalo, sledovala jeho očami. Premohla ju bázeň a obdiv. Jakživ nič podobné nevidela.

Vletel do miestnosti ako veterná smršť. Steny, strop, ba aj nábytok sa v rýchlosti, akou vtrhol dnu, premenili na olivovohnedú machuľu. Ostro videla len mužov, na ktorých Mubatsiri zacielil všetku svoju pozornosť. Ostatné sa rozmazalo. Zmizlo. Pohltil ich spomalený priestor i čas. Všetko sa prepadlo akoby do priepasti, nad ktorou ostali visieť iba muži a jej divoký priateľ.

Tiger otvoril papuľu a vydal z hrdla rev, mocný a desivý, že aj múry domu sa pred ním zachveli. Vystrčil predné laby, vytasil ostré pazúry a skôr než by sa tí dvaja spamätali, poranil jedného z mužov na hrudi, druhého na ramene. Dopadol na štyri a zreval znova.

Udialo sa to tak rýchlo a nečakane, že ani jeden z nich nesiahol po meči. Ani im nenapadlo s ním bojovať. Obaja si držali rany, cúvli do rohu miestnosti a vydesenými očami sledovali rozzúreného tigra.

Chekutanga nazrela do kuchyne. Samuel sedel na stolici, obviazaný koženými lanami. Keď sa im stretli pohľady, vydýchla si, že je v poriadku. Otočila sa a vybehla na ulicu.

"Je v kuchyni!" oznámila Kristíne, ktorá hneď vbehla dnu.

"Hej!" Chekutanga volala na vojakov, ktorých zazrela na okraji námestia. "Našla som toho uneseného chlapca!"

Dúfala, že o tom únose vedia. A tiež, že Samuela aj hľadajú. Keď sa ani nepohli, zakričala znova: "Našla som vrahov vašich vojakov, tých, čo našli ráno na okraji sadu! Tu sú! Poďte si po nich!"

Keď sa konečne pohli, vbehla naspäť do domu. Kým Mubatsiri strážil vydesených mužov, Kristína vyslobodzovala Samuela.

"Idú si po nich!" oznámila tigrovi, keď zastala vedľa neho. Poriadne si tých chlapov obzrela, ani jedného z nich však nepoznala. Sklonila sa k Mubatsirimu a mocne ho objala. O chvíľu sem vstúpia vojaci, nech sa ho teda neboja.

"Nezabil si ich!" dotkla sa jeho mysle. Keďže všetko vnímala jeho očami, videla jasne, ba aj cítila, že všetko robí tak, aby im čo najmenej ublížil. Vedela, že v tej rýchlosti mohol obidvom prerezať hrdlo bez toho, aby čo i len žmurkli. Vykrvácali by skôr, než by dopadol na nohy.

"Nezabil!" súhlasil tiger a položil si spokojne hlavu do jej náručia.

Keď do izby vtrhli dvaja vojaci, najprv zastali, premerali si čudnú dvojicu uprostred, akoby si neboli istí, či to, čo vidia, sa deje naozaj. Veľkými očami sledovali najskôr divoké zviera. Tiger, biely ako sneh, rozžiaril celú chyžu. Nič podobné jakživ nevideli. Pozreli aj na dievčinu, ktorá ho držala okolo krku ako domáceho maznáčika. Zaváhali, či môžu vstúpiť, ako keby vošli do svätyne, kam nik nemá dovolené vojsť.

"To sú oni!" ukázala Chekutanga do kúta, kde sa krčili zranení muži, vstala a pohla sa smerom von z domu. Tiger ju nasledoval. Vojaci, neistí v prítomnosti divokej šelmy, najskôr cúvli ku stene a čakali, kým odídu.

Chekutanga vošla do kuchyne a bystrým okom si ju prezrela. Na prvý pohľad vyzerala ako každá iná, keď ju upútal vešiak na stene pri okne. Vykročila k nemu a natiahla ruku. Visel na ňom svetlohnedý kabát, akých v meste mnoho nevidno. Ona ho však veľmi dobre poznala. Chytila ho za rukáv a priložila si ho k nosu. Privrela viečka a privoňala.

,Yan!' Jeho ostrú vôňu by si nemohla pomýliť s nikým iným. Ani na chvíľu nezapochybovala, že tento patrí jej strýkovi.

,Čo tu robí? Prečo je tu?' premýšľala v duchu. A na myseľ jej prichádzalo iba jedno možné vysvetlenie. Také, ktoré jej naháňalo strach. Prudko sa otočila a rozbehla sa do vedľajšej izby.

"To sa nejako vysvetlí!" upokojoval ju Mubatsiri.

"Komu patrí tento dom? Kto tu býva?" kričala na mužov, ktorých už vojaci vyvádzali von. Votrela sa im násilím do mysle a hľadala tam odpovede.

"Hlavnému radcovi!" Vyceril na ňu žlté zuby jeden z nich.

"Yanovi?" pýtala sa nedočkavo.

"Trpaslíkovi!" odsekol druhý a rozrehotal sa ako šašo.

"Neklamú!" dotkla sa mysľou svojho tigra.

Kým ich strážnici odvádzali preč, ona akoby zmeravela uprostred chodby.

"Neklamú!" zopakovala.

Keď im prenikla do vnútra, tak to tam videla. Neklamali. Poznala to v ich myšlienkach. Hovorili pravdu. Tento dom naozaj patrí jej strýkovi.

"To sa vysvetlí!" zopakoval Mubatsiri. "Teraz sa však musíme vrátiť do paláca!"

"Hej," zašepkala a pohla sa vpred, neprítomná, akoby bez duše. Vnútro jej plávalo ako pierko vo vetre. Akoby zastal čas. Akoby dostala ranu bičom.

,To predsa nie je možné!' opakovala si dookola v duchu a snažila sa uvažovať rozumne. Yan predsa nie je zradca!

,Tí muži vzali Samuela!' uvažovala. 'Tí muži vzali strýkov kabát!' Iné vysvetlenie nemala. Boli to predsa zlodeji. Ukradli človeka. Ukradli kabát. Obyčajní zlodeji. Nič iné. Jej strýko s tým nemá nič spoločné.

"Tereza!" začula, ako na ňu volá Samuel. Zodvihla zrak a jemne sa usmiala. Na viac v tej chvíli nemala síl. Všimla si, že mu uprostred veľkých čiernych podliatin žiaria oči a to ju pohladilo.

Vykročila k nim. Kristína držala Samuela ako dieťa, ktoré ešte nevie chodiť. Z diaľky, ale aj z blízka, vyzerali ako súsošie, vyrezané z jedného dreva. Hlavy mali naklonené ku sebe, takmer sa dotýkali čelami a ruky prepletené ako vrkoče.

"Ste v poriadku?" opýtala sa starostlivo, keď sa priblížila.

"Sme!" vyriekla Kristína, natiahla k nej ruku a dodala: "Ďakujem!"

"Aj ja ti ďakujem," ozval sa Samuel a zvedavo si ju obzeral. Ju a jej tigra. Oči mu svietili ako lampáše.

Chekutanga si spomenula na ich spoločnú cestu do Čeľustí. Na prvé skúseností s vedomím cudzieho človeka. Počula vtedy všetko, na čo myslel. Jeho obavy a strachy. Nie však len z cesty, ale aj z pocitov, ktoré prežíval v jej prítomnosti. Pamätala si jeho hanblivosť. Nevedel, čo si má o nej myslieť, ako sa má ku nej správať. Pamätala si však aj jeho nerozhodnosť, pokiaľ išlo o jeho vzťah ku Kristíne. Ona už vtedy vedela, že by mali byť spolu. Samuel to však ešte nevidel, bránil sa a ich vzťah nazýval rôznymi menami, nikdy však nie tak, ako ho nazývala Kristína. A teraz, keď ich vidí v spoločnom objatí, vie, že aspoň niečo je také, aké má byť.

"To je môj Mubatsiri," predstavila im svojho divokého priateľa.

"Nečakal som, že tá divoká šelma bude mať aj meno," poznamenal Samuel. "Kde si ho našla?"

"Nenašla! Dostala!" vyriekla a hneď dodala: "Vďaka tebe!"

"Mne?" čudoval sa chlapec.

"To je nadlho," odvetila zamyslene. "Budete v poriadku? Musím sa ešte vrátiť do paláca!"

"Choď!" povedal Samuel rozhodne a znova si zvedavo obzeral tigra.

"Postarám sa o neho!" dodala Kristína.

Chekutanga prikývla. Chystala sa už odísť, napokon sa však odhodlala ešte opýtať, na čo celý čas myslela: "Samuel, komu patrí tento dom?"

"Tvojmu strýkovi... po tom, čo sa zrútil váš domček na kopci, našiel si tu nové bývanie," odvetil opatrne. "Nemyslím si však, že má s tým niečo spoločné, Tereza!" dodal hneď, aby vedela, že ho z ničoho neobviňuje.

"Tak prečo ťa ukrývali tu?"

"Možno im to niekto prikázal!" odvetil pohotovo.

,Možno im to niekto prikázal! Ale kto?' zamyslela sa a vtedy jej to došlo.

"Hej!" Prudko sa zvrtla a volala na vojakov, ktorí odvádzali zločincov. "Počkajte ešte chvíľu... hej!" Na nič nečakala a rozbehla sa dolu za nimi. "Počkajte!"

"Prepáčte, že vám nedám pokoj!" ospravedlňovala sa strážnikom, znova sa ponorila do myslí väzňov a nahlas sa ich opýtala: "Prikázal vám to trpaslík, aby ste zajali toho chlapca?"

Nečakala na odpoveď, keďže ju už poznala z ich myšlienok.

"Bol to Elmar, však?" opýtala sa znova. Veď kto iný by sa snažil potopiť jej strýka, ak nie ten zúfalec, ktorý sa už roky pokúšal zabrať jeho miesto?

A vtedy to uvidela, hoci ani jeden z nich neodpovedal na jej otázky. Súbežne, v mysli obidvoch, zazrela obraz muža, ktorého tvár by poznala aj v tej najčernejšej tme. Spomienku na včerajší večer, ako im dáva mešec so slovami: "Vezmite toho chlapca a ukryte ho v dome hlavného radcu! Hneď ako sa ráno vyberie za kráľom. O ostatné sa už postarám ja, rozumiete?"

"Môžete ísť!" povedala strážnikom a zaťala päste.

"Elmar!" vyriekla to meno s odporom. Chvíľu sa ešte mračila, potom jej však došlo, čo to znamená. "Mám ťa!" dodala, víťazoslávne dvihla bradu a rozbehla sa s tigrom v pätách naspäť k palácu.