CH02 - tretia - 06

Námestie zahalil tieň. Zviera, veľké ako drak, zaclonilo slnko a oblohu. Chekutanga dvihla zrak a zastala. Orol, obrovský ako rytierska sieň, mával krídlami a pomaly sa k nim približoval. Vietor, mocný akoby sa blížila snehová búrka, sa jej oprel do tváre a do očí jej vošiel prach. Prižmúrila viečka a rukou si zakryla tvár. Ohla kolená a zaprela sa nohami o pevnú zem, akoby sa bála, že ju vzdušné víry odnesú k oblakom.

"Zázračný orol!" dotkol sa jej mysle Mubatsiri. "A Daniela, o ktorej nám rozprávala Adela!" dodal, keď na krku ozrutného zvieraťa uzreli dievčinu.

Chekutanga si v tej chvíli spomenula na Olivera a jeho jednorožca, ktorých stretla v Búrke. Ten chlapec bol pánom nejakého kráľovského mesta. A Daniela, dievča na krku orla ako v sedle koňa, je jeho žena a teda kráľovná.

Orol vystrčil nohy a prestal mávať krídlami. Vietor ustal, kým zvírený prach ešte poletoval v ovzduší ako špinavé snehové vločky. Vták zosadol pred palácom, zložil krídla a hlboko sklonil hlavu. Ostrým zobákom sa dotýkal podlahy námestia.

Daniela sa zošmykla z jeho krku na zem a zamierila rovno ku Chekutange. Čierne nohavice, zastrčené vo vysokých kožených čižmách, jej zakrýval dlhý čierny kabát. Na prsiach jej žiaril erb, z ktorého sa na ňu dívala hlava orla. Bradu držala hore. Červené líca od vetra iba viac zvýrazňovali jej hlboké modré oči pod svetlým obočím. Vlasy, previazané do širokého vrkoča na šiji, jej na čele držala tenučká kožená čelenka bez ozdoby.

Dievčina s tigrom ju sledovala s bázňou. Pamätala si, aký dojem v nej zanechal Oliver. Ak je táto jeho ženou, nemôže byť iná. A okrem toho, ktokoľvek, kto sa priatelí so zázračným, nemôže v sebe dobrovoľne držať zlo. Nie, to neznamená, že takí ako ona nerobia chyby, nepadajú a nebojujú s démonmi minulosti. Pozná dobre na sebe, že to takto nie je. Mubatsiri by o tom vedel rozprávať dlhé hodiny. Vie však, že dnes by sa pre žiadne zlo už nerozhodla dobrovoľne. Jej tiger by to nedovolil. Ona je slabá a krehká, takou ostala, ale Mubatsiri v nej je mocnejší. Zázračné totiž dáva, čo si človek sám od seba nemôže dať.

"Nesiem ti pozdravy od Adely, Chekutanga!" oslovila ju Daniela, keď sa k nej priblížila. Mierne sa pred ňou sklonila, akoby ani nebola paňou kráľovského mesta a pozrela na tigra. "Aj tebe, zázračný!" Pokľakla na jedno koleno a čakala, či sa k nej Mubatsiri priblíži. Keď sa pohol, sklonila hlavu a potichu čakala. Tiger si ju najskôr oňuchal, akoby si chcel zapamätať jej vôňu a až potom sa jej oprel čelom o čelo.

Chekutanga vnímala vnútro Mubatsiriho, akoby to robila spolu s ním. A zrazu k tej cudzinke, ktorú videla prvýkrát v živote, pocítila zvláštnu náklonnosť. Dosiaľ totiž nestretla ženu, ktorá by mohla rozumieť tomu, čo prežíva. Stretávala mužov, - pána Dvoch skál, Pustovníka, Olivera i toho starca v Čeľustiach, - nikdy však nie ženu, ktorá by nosila v sebe zázračnosť, ako ju nosí ona.

Dosiaľ nad tým nikdy nepremýšľala. Dostala predsa meno Chekutanga. Prvá medzi mužmi. Čakala, že podobnú jej ani nikdy nestretne. A teraz je tu. Daniela. A hoci podvedome rozumela, že nie je úplne ako ona, keďže ani jej orol nie je úplne ako jej tiger, predsa sa tešila.

Keď Daniela vstala, Chekutanga k nej natiahla ruku.

,A čo, že je paňou kráľovského mesta?' pomyslela si a zvítala sa s ňou ako sestra. Objala ju a Daniela sa jej nijako nebránila.

Ani sa jej nesnažila votrieť do mysle. Tušila, že to zázračný orol nedovolí rovnako, ako to nedovolil leopard, keď sa snažila nazrieť do myšlienok Pustovníka.

"Chekutanga," oslovila ju láskavo Daniela, keď ju pustila. "Nesiem dobré správy... Sofia sa prebrala!"

"Prebrala sa? Ako?" vyzvedala natešene, no potom sa zamračila, keď si spomenula, že ju nedokázal vyliečiť ani zázračný jednorožec. "Kto jej pomohol? Oliver hovoril, že moc, ktorá ju zväzuje, je príliš silná!"

"Zdá sa, že tá moc pominula!" odvetila Daniela a tvár sa jej rozžiarila.

"Ako pominula?" vyzvedala Chekutanga. Nerozumela tomu.

"Opýtaj sa, kedy sa to stalo!" povzbudzoval ju Mubatsiri v myšlienkach.

"Kedy sa to stalo?" zopakovala Chekutanga nahlas.

"Včera... podvečer... po tom, čo ste odišli z osady!"

"Starec z Čeľustí!" dotkol sa jej Mubatsiri.

"Stalo sa to krátko pred zotmením?" spytovala sa Chekutanga a jej vnútro naplnilo vzrušenie. Keď Daniela prikývla, pokračovala: "Nehovorila Sofia, kto jej to spôsobil? Kto ju začaroval?"

"Mám ti povedať, že ju neprekliala Anavin!"

"Nie?"

"Nie," zopakovala Daniela. "Preklial ju starec s dlhými striebornými vlasmi, keď s ním odmietla ísť do svätyne!"

"On ju chcel vziať do svätyne? Na čo?" čudovala sa. Rozumela, čo má ten starec spoločné s pánom Dvoch skál, netušila však, čo by mohol mať spoločné so svätyňou.

"Anavin si želala, aby sa stala jej služobnicou!"

"Anavin si to želala?" zopakovala po nej zamyslene.

Chekutanga na chvíľu verila, že za všetko môže ten starec a že tá bohyňa je iba ľudským výmyslom. Ako má však teraz rozumieť tomu, že ten vrah pre ňu zháňal panny na službu do svätyne? A čo pán Dvoch skál? Vari aj on slúži Anavin?

"Sofia tvrdí, že to je to posledné, čo si pamätá," pokračovala Daniela. "Starca, ktorý nad ňu dvíha ruky a preklína ju, lebo odmietla slúžiť Anavin!"

"Starec a Anavin," vyriekla nahlas Chekutanga a tvár jej zvážnela. Úpenlivo premýšľala nad tým, čo práve počula. "Všetko sa to zamotáva viac a viac," zašepkala.

"Zatúlané sa nájde a zamotané rozmotá," vyriekla tajomne Daniela. "Pustovník mi kedysi dávno povedal, že odpoveďou na všetky hádanky je trpezlivosť, nie zvedavosť!" usmiala sa a dodala: "Nech jej teda máš tak akurát!"

"To isté hovorí môj tiger!" poznamenala Chekutanga a pozrela na neho.

"Zázračné si navzájom rozumie!" dodala Daniela a podala dievčine ruku. "Snáď sa ešte niekedy uvidíme!"

"To dúfam!" vyriekla s nádejou Chekutanga. Prišlo jej ľúto, že už odchádza. Želala by si mať takú priateľku, ktorá rozumie zázračnosti a s ktorou by sa mohla slobodne rozprávať o tajomstvách tigra a orla.

Daniela sa pred nimi znova mierne sklonila. Pozrela do očí tigrovi, potom dievčine, ustúpila o krok dozadu, otočila sa a vrátila sa ku svojmu orlovi. Ľahko, akoby sadala na koňa, mu vyskočila na krk a ľahla si do jeho peria ako do kolísky. Vták roztvoril krídla a odrazil sa od zeme mohutnými nohami. Chvíľu ešte víril prach, potom vyletel do výšky a zamieril ku korune mesta.

"Nádherné zviera!" dotkla sa mysle svojho tigra Chekutanga.

"Bytosť!" poopravil ju Mubatsiri.

"Veď ja viem," súhlasila s úsmevom. "To len zvonka tak vyzerá... ako ty!"

"Ako?" durdil sa naoko tiger.

"No... ozrutne!" rozosmiala sa. "Veď kto by sa vás nebál? Orla veľkého ako dom a tigra, ha?" vysvetľovala mu veselo, hoci pohľadom sa ešte lúčila s orlom na nebi. "Ja ale viem, že vo vnútri... tam ste pre nás ako matka! A zároveň ako otec! Ako skutočná rodina!"

Mubatsiri sa v duchu usmieval a ona sa z toho tešila. Len čo sa však orol stratil z ich dohľadu, obaja sa vrátili v myšlienkach k rozhovoru s Danielou.

"Starec a pán Dvoch skál. Starec a Anavin!" zopakovala Chekutanga v duchu.

"Starec a Benjamín!" doplnil ju Mubatsiri.

"Hej," spozornela. Čudovala sa, že na to dosiaľ nepomyslela aj sama. "Starec a Benjamín! Čo má s tým všetkým spoločné náš chlapec? Prečo ho starec zajal? Prečo ho držal?"

Mubatsiri jej síce neodpovedal, vnímala však jeho vnútro. Rovnako ako ona, nevidel nič, čo by mohlo Benjamína spájať s Anavin. Nijako ju neohrozoval, neprekážal jej, nebojoval proti nej a predsa sa ocitol vo väzení pod jej svätyňou.

Prechádzali spoločne obrazy a príbehy z minulosti. Každé volanie o pomoc, keď začula jeho hlas. Vyslobodenie z temnice, kde ho takmer obetovali na oltári Anavin. Benjamín v Búrke a jeho tajomné zmiznutie. Starec a jeho ďalšie väznenie v podzemí pri hrobke z bieleho mramoru.

"Ema!" dotkla sa Chekutanga v duchu svojho tigra. "A čo ona? Čo ak to všetko súvisí s ňou?"

"Zabudla si na Elmara!" doplnil ju Mubatsiri.

"Nezabudla! Zdá sa totiž, že to Elmar uniesol princeznú z domu tety Marty," premýšľala spolu s ním. "Ak to urobil teraz, možno to urobil aj vtedy, keď sme ju našli v temnici..."

"Ema a Benjamín... majú k sebe blízko," poznamenal tiger.

"Možno ho držali kvôli nej!" vyriekla a tvár sa jej rozžiarila. "Uniesli ho, aby ňou mohli manipulovať... aby ju mohli vydierať!"

"A čo keby sme sa na to opýtali Elmara?" navrhol tiger.

"Opýtame sa!" súhlasila Chekutanga a rozbehla sa k palácu.

V hlave sa jej striedali príbehy, ktoré sa udiali, odkedy opustila komnaty princeznej. Oslobodenie Samuela a zistenie, že ho uniesol Elmar, ba nielen to, ale že chcel všetko narafičiť tak, aby to vyzeralo, že ho uniesol jej strýko. Ale prečo? Možno si spočiatku myslela, že to všetko kvôli miestu hlavného radcu. Prečo by však potom unášal aj princeznú Emu?

"Ak má niečo spoločné so svätyňou, kde princeznú držali, musí mať niečo spoločné aj so starcom, ktorý hľadal pre Anavin služobnice!" premýšľala v mysli svojho divokého priateľa, aby videl všetko, čo sa jej honí hlavou.

Vybehli na poschodie, avšak hneď na začiatku chodby zastali. Uprostred, hneď za schodiskom, stál pripravený leopard. Hoci žiaril ako socha zo zlata, beztak vyzeral ako lovec. Svaly a šľachy pod zlato čiernou srsťou mal napnuté ako struny. Dlhým chvostom, vztýčeným ako zástavou na stožiari, mával zo strany na stranu.

Chekutanga zneistela. Pozrela na Mubatsiriho a spytovala sa ho, čo sa deje. Zazrela Pustovníka. Stál opačnej strane chodby a všetko pozorne sledoval.

"Mubatsiri!" dotkla sa ho prudko. Tiger však mlčal.

,Prečo nám zastal cestu?' hútala. Niečo nie je v poriadku.

Už poznala, že leopard je svojou zázračnosťou bohatší ako jej tiger. Nie všetkému však rozumela. Veď človek nemôže chytiť zázračné do dlane, obzrieť si ho a porozumieť mu! Nemožné!

Mubatsiri ju pomaly obišiel a zastal pred leopardom. Tiger, o hlavu vyšší od neho, sa sklonil a ich čelá sa dotkli.

Chekutanga, stále ponorená do vnútra divokého priateľa, pocítila, ako sa ich mysle spojili. Ako keď sa cez rozpálenú zem preženie piesočná búrka, také drsné bolo to spojenie. Zaliala ju náhla horúčosť, akoby ju slnečné lúče zovreli do náručia, v ktorom sa umiera od smädu. Pot jej vystúpil na čelo ako maličké kvapky rosy. Vnútro sa jej chvelo, akoby sa z nej vyparovala všetka voda. Plná zdesenia a bezmocnosti sa zhlboka nadýchla a zo všetkých síl sa snažila opustiť myseľ svojho tigra. Na chvíľu sa jej zazdalo, že ju to snaženie roztrhá na kusy. Jej dušu, srdce a myseľ. Nadýchla sa, zatvorila oči a skúsila to znova.

Musela sa z neho vytrhnúť celá. Musela.

Prudko ňou trhlo a padla na zem. Palác, chodba a všetko okolo nej sa točilo ako na kolotoči. Prudko dýchala, zároveň si však uvedomovala, že tá neznesiteľná horúčosť je preč. Dotkol sa jej vánok, ktorý sa z prízemia cez schodisko tlačil na vyššie poschodia.

Zaprela sa rukami o podlahu a pomaly sa vyštverala na nohy. Cítila ešte slabosť, nie však takú, aby nemohla vstať. Otvorila oči a to, čo bolo dovtedy rozmazané, získavalo naspäť svoju ostrosť. Zazrela tigra, ako ju sleduje starostlivým pohľadom a leoparda, ktorý sa od nich vracia ku Pustovníkovi.

"Si v poriadku?" dotkol sa jej Mubatsiri. Ponoril sa do nej a zalialo ju pokojné svetlo, také, ktoré viac nepáli, ale z ktorého sa napája zem.

"Čo to bolo?" pýtala sa a v hlase mala ešte zdesenie. "Myslela som, že ma to spáli na popol!"

"Myseľ, na ktorú človek nie je pripravený!" odvetil jej láskavo, priblížil sa k nej a oprel sa o jej nohy ako domáca mačka.

Chekutanga sa k nemu sklonila a vzala jeho hlavu do náručia.

"Leopard je..." začala, nevedela však nájsť slová, ktoré by opísali, čo práve zažila a tak sa iba opýtala: "To preto nie je spojený s Pustovníkom tak, ako sme spojení my dvaja?"

"To nie je naša vec!" napomenul ju Mubatsiri a dvihol hlavu. Obtrel sa jej o tvár a zastrihal ušami.

"Máš pravdu," povedala, dvihla ruku a odtiahla ho od seba. "To šteklí!" zaškerila sa ako dieťa, keď ochutná nedozreté ovocie, zaprela sa o neho a vstala. "A leopard?" zaváhala, pozrela mu do očí a skrývajúc zvedavosť dodala: "Povedal ti niečo?"

"Len to, čo nás čaká!" odvetil jednoducho, ako keby sa bavili o počasí.

"Čo čo nás čaká?" vyzvedala nedočkavo, keď mlčal.

"Nebuď netrpezlivá!" napomenul ju láskavo a vykročil ku princezniným komnatám, ako keby nevedel, čo bude nasledovať.

"Mubatsiri!" oslovila ho nahnevane, že pred ňou znova skrýva, čo by chcela vedieť. "Čo nás čaká?"

"Všetko sa dozvieš v pravý čas!" počula odpoveď vo svojej mysli. "Dôveruj mi! Všetko... v pravý čas!"

Najskôr chcela dupnúť nohou a nakričať na neho, že to on nedôveruje jej, keď má tajomstvá, ktoré jej nehodlá prezradiť. Vari nie sú jedna spojená duša? Spoločníci, ba viac, priatelia na tej istej ceste? Veď jeden bez druhého by neboli ani zázrační! Rýchlo si však uvedomila, že podobné situácie už zažili a vždy, naozaj vždy, z nich ona vyšla pokorená ako dieťa, ktoré sa vzpiera rodičom iba pre to, že mu nedajú, čo ono chce.

Namiesto toho, aby s ním opäť zápasila o pravdu, samozrejme, opäť neúspešne, keďže tú má vždy on, vykročila za ním. Ponorila sa do neho, aby sa jej vnútro upokojilo a pokorne, najviac ako to v tej chvíli bola schopná urobiť, sa ho opýtala: "A teraz čo?"

Videla ako sa muž s leopardom vrátili do komnát princeznej. Pred dverami na chodbe ostali už len strážnici, ktorí si ich podozrievavo obzerali.

,Zvyknúť si na dievčinu s tigrom, veľkým ako medveď, to ešte chvíľu potrvá!' uvedomila si, keď sa im stretli pohľady. A možno si na to nezvyknú nikdy!

Mubatsiri zastal blízko vojakov a prihovoril sa v myšlienkach Chekutange: "Chceme vypočuť Elmara..."

"Tak poďme dnu!" prerušila ho.

"Počkaj!" napomenul ju a ona si znova spomenula, koľkokrát jej už bolo povedané, že musí byť trpezlivá. "Elmar bude zapierať a klamať!"

"Dostanem sa mu do hlavy!" vyhlásila rozhodne a isto.

"Chekutanga!" okríkol ju Mubatsiri. Hlas mal mocný ako zvon.

Hneď vycítila, čo má povedať. Nadýchla sa a zmierlivo sa dotkla jeho mysle: "Prepáč... už ťa nebudem prerušovať!"

"Elmar nosí pod košeľou prívesok, vtáčí pazúr!" pokračoval tiger pokojne. "Je začarovaný. Nedovolí ti dostať sa mu do mysle. A okrem toho, je nebezpečný pre tých, ktorí sa pred ním nemôžu brániť!"

"Ako nebezpečný?" uvažovala v duchu.

"Môže ním ovládať myšlienky Yana alebo kráľa a Benjamína," vysvetľoval jej. "Musíme mu ho najskôr vziať!"

Chekutanga si hneď predstavovala, ako vojdú dnu a tiger skočí na Elmara, pritlačí ho k zemi a ona mu ten prívesok strhne z krku. Ak by to však bolo také jednoduché, už by boli v komnate.

"Ak ho použije skôr, ako ho pritlačím k zemi, ani ja nad ním nebudem mať moc!" dotkol sa jej mysle. "Musíme to urobiť tak, aby nedostal čo i len najmenšiu príležitosť použiť ho!"

"Ako?"

"Najskôr sa spoj myšlienkami s Yanom a všetko mu vysvetli!" odvetil. "Musíš to však urobiť tak, aby si ho nevyplašila. Ak sa tvoj strýko rozruší, Elmar bude podozrievavý. Nesmie nič tušiť!"

"Ako to mám urobiť?" pýtala sa v duchu. Predstavovala si, že len čo mu vstúpi do mysle, strýko sa rozčertí ako vždy, keď sa správala drzo. A vojsť mu do hlavy je dosť drzé na to, aby sa naozaj rozčertil!

"Musíš to skúsiť!" povzbudzoval ju tiger.

"To sa ti ľahko povie!" odsekla nervózne.

"Budem viesť tvoje slová, aby si nepovedala niečo... veď vieš... nevhodné!"

"Viem!" zaškerila sa na neho, zhlboka sa nadýchla a zo všetkých síl sa snažila upokojiť.

Vedela, že nesmie hovoriť veľa. Stačí zopár slov, musia byť však také, aby jej strýko uveril a hneď ju aj poslúchol. Zatiaľ mu predsa nemusí vysvetľovať, kde sa túlala posledné mesiace. Ani sa ospravedlňovať. Musí ho iba dostať na chodbu, kde mu povie o Elmarovi a musí to urobiť tak, aby nevzbudzoval pozornosť.

"Ponesiem sa na tvojich myšlienkach," prehovoril k nej tiger. "Nemusíš sa báť! Vstúpim do jeho myslel spolu s tebou!"

Chekutanga prikývla a natiahla sa mysľou za strýkom. Vnímala jeho teplo, obrysy jeho postavy, hlas, ba aj vôňu, akoby stál hneď vedľa nej. Myšlienky sa jej v prítomnosti Mubatsiriho utriedili.

Zrazu pochopila, že na slovách nezáleží. Nie na slovách, ale na jej úprimnej prítomnosti, zaobalenej do zázračnosti Mubatsiriho. Ona sa predsa nechystá čítať v ňom ako v knihe a dolovať z neho tajomstvá, ktoré nikomu inému nepatria. Vstupuje doň ako starostlivé ruky matky, ako svetlo, v ktorom sa rozplynú všetky tmy.

"Vstaň a pomaly vyjdi na chodbu, čakám tu na teba!" dotkla sa jeho mysle ako uspávanka. "Je to dôležité, strýko!"

Len čo to povedala, pocítila jeho zvedavosť. Dokonca viac ako prekvapenie z toho, že sa dostala do jeho mysle. Nebránil sa a nehromžil. Prijal ju ako dieťa uspávanku.

"Tereza?" opýtal sa v myšlienkach.

"Už sa tak nevolám!" odvetila pokojným hlasom. "Volám sa Chekutanga, ale to ti vysvetlím neskôr. Teraz vyjdi na chodbu. Povedz kráľovi, že sa o chvíľu vrátiš!"

A potom už len počula jeho hlas, ktorým opakuje, čo mu kázala povedať.

Chekutanga otvorila oči a pozrela na svojho tigra.

"Podarilo sa!" tešila sa ako dieťa. Vedela však, že sama by strýka tak rýchlo nepresvedčila. "To tá tvoja zázračnosť, však?"

"Všetko mu vysvetlíš myšlienkami, aby nik nepočul, čo mu musíš povedať!" prikázal jej Mubatsiri a ona prikývla.

Keď Yan vyšiel na chodbu, pohľady sa im stretli. Videla v jeho očiach láskavosť a žičlivosť, na akú nebola zvyknutá a tak sa na neho nežne usmiala. Premerala si ho od hlavy po päty. Uniforma mu vždy pristala. Yan nebol ani tučný ani štíhly ako topoľ. Pre svoj malý vzrast však stále vyzeral ako chlapec, avšak taký, z ktorého raz vyrastie valibuk.

"Všetko ti poviem v myšlienkach!" vstúpila do jeho vnútra skôr, než by prehovoril a kázala mu, aby podišiel k oknu a otočil sa k nej chrbtom, aby to vyzeralo, že si iba vyšiel prevetrať hlavu. Na jej prekvapenie, nijako nevzdoroval a hneď ju poslúchol.

"Kde si sa naučila hovoriť myšlienkami?" opýtal sa jej Yan pokojne, ako keby to bola zručnosť, ktorú sa môže naučiť každý.

"O tom ti porozprávam neskôr, teraz ma však pozorne počúvaj!" odvetila láskavo a keď prikývol, rozhovorila sa o veciach, ktoré zistila.

Najskôr mu opísala, ako oslobodila Samuela a že ho našla v jeho dome, kde Elmar všetko narafičil tak, aby z vraždy vojakov a únosu chlapca obvinili jeho. Potom mu povedala o vtáčom pazúre, ktorý nosí jeho pomocník na krku a ktorý je pre všetkých, okrem nej a Pustovníka, príliš nebezpečný, aby mu ho dovolili použiť. A napokon mu vysvetlila, čo musia urobiť, aby Elmar nemohol nikomu ublížiť a aby sa mu ona mohla dostať do hlavy a vytiahnuť z neho pravdu o starcovi v Čeľustiach, o svätyni a únosoch princeznej.

Yan ju trpezlivo počúval, až kým mu nepovedala všetko. Jeho tvár sa nijako nemenila, akoby bola vytesaná do kameňa.

Keď skončila, povedal jednoduché: "Dobre!" A ďalej sa díval von oknom. Nepýtal sa viac. Nevyzvedal, odkiaľ to všetko jeho neter vie.

Chekutanga vstúpila s tigrom do princezninej komnaty. Najskôr sa rozhliadla okolo seba. Leopard ležal pod oknom. Pustovník blízko neho vysvetľoval Benjamínovi, čo musia urobiť, aby zneškodnili Elmara. Keď sa im stretli pohľady, jemným úklonom jej naznačil, že všetko je v poriadku. Radcov pomocník stál pri dverách do princezninej spálne. Lekár sa skláňal nad Emou, kým kráľ sedel na okraji postele.

Chekutanga sa zhlboka nadýchla a vykročila k pomocníkovi hlavného radcu. Ten, keď si ju všimol, najskôr si obzrel tigra pri jej nohách, až potom sa jej pozrel do tváre. V očiach mal výraz, ako keby ho jej prítomnosť pohoršovala. Nijako si to však nevšímala. Nahla sa k nemu a šeptom mu odovzdala odkaz od Yana.

"Radca ťa prosí, aby si vyšiel na chvíľu za ním na chodbu!" predniesla bez zaváhania.

Mubatsiri držal jej vnútro tak, ako keď matka drží svoje dieťa za ruku, aby sa nepotklo na ceste. Vnímal totiž jej neodolateľné nutkanie chytiť toho lotra za golier a pritlačiť ho ku stene.

Chekutanga myslela iba na jediné: nesmie ho vyprovokovať, nesmie v ňom vzbudiť podozrenie a za žiadnych okolností mu nesmie dať najavo, čo si o ňom myslí!

"Je to súrne!" dodala a cúvla. Otočila sa a zamierila k Pustovníkovi s Benjamínom. Dúfala, že ju hneď počúvne. Nie ju, ale hlavného radcu, samozrejme.

Len čo Elmar vyšiel z komnaty, Chekutanga sa otočila na Benjamína.

"Ruky!" pripomínala im. "Musíme mu znehybniť ruky, aby sa nedotkol pazúra!"

Obaja muži prikývli, obišli ju a zastali blízko dverí, každý na opačnej strane zárubne. Ona ostala oproti chodbe a pohľadom sa dívala cez dvere. Dúfala, že keď sa Elmar bude vracať naspäť do komnaty, že sa na ňu bude dívať s rovnakým opovrhnutím ako pred chvíľou.

,To mu vezme z ostražitosti!' dúfala.

Mubatsiri ostal blízko nej, kým leopard sa pobral za Pustovníkom. Obe divoké šelmy ostali na nohách. Dlhé fúzy okolo papule, tenké ako pavučina a ostré ako ihlice, držali nastražené ako na love.

Chekutanga sa zadívala na leoparda. Stále v sebe pociťovala akoby jeho bozk, niečo, čo jej živo, ako keby sa to dialo znova a znova, pripomínalo páľavu, ktorú zakúsila, keď sa v jej prítomnosti spojili mysle dvoch zázračných bytostí. Nechcela si domýšľať, že odteraz sú spojení putom, ktoré viac nik nedokáže pretrhnúť. Nechcela si nijako domýšľať. Len si ho uvedomovala, ten zvláštny dotyk, ktorý ju už nikdy neopustí. A v tej chvíli cítila, že je to ďalší z mnohých darov, ktoré dostala, odkedy sa stala súčasťou zázračnosti jej Mubatsiriho.

Dotkla sa v myšlienkach tigra, len aby mu za to poďakovala.

"Mám ťa rada!" vyriekla s bázňou.

"Mám ťa rád!" odvetil a naplnil jej vnútro sebou ako keď dažde zalejú popukanú zem.

Chekutanga sa znova pozrela do dverí a netrpezlivo očakávala Elmara. Keď stále nechodil, dotkla sa myšlienkami Benjamína.

"Ako je Eme?" pýtala sa ho.

"Chekutanga!" napomenul ju Mubatsiri. "Nerozptyľuj ani seba ani jeho! Na podobné otázky bude čas neskôr!"

"Len som chcela vedieť..."

"Sústreď sa!" prerušil ju. "Už ide!"

A vtedy ich zbadala. Elmara viedol do vnútra Yan. Strýko najskôr zastal na dverách, aby tí, ktorí na nich čakali, vedeli, že prichádzajú a až potom vstúpil dnu. Jeho pomocník ho nasledoval.

Ako prvý sa pohol leopard. Nečujne, ako dravec na love v húštine, sa priplietol Yanovi do cesty. Starec o neho takmer zakopol, čo upútalo Elmarovu pozornosť. Yan cúvol, keďže nikto, kto ostáva pri zdravom rozume, nebude súperiť o miesto s divokou šelmou. Zapotácal sa a hneď aj padal dozadu. Vo chvíli, keď sa zvalil na svojho pomocníka, ktorý pred ním nestihol ustúpiť a telom prikryl pazúr na jeho hrudi, sa prekvapeného Elmara zmocnili Pustovník a Benjamín. Obaja ho chytili za jedno zápästie a prudko mu vykrútili ruky dozadu.

Elmar vykríkol. Ostrá bolesť mu ako žeravé plamene vystrelila zo zápästí až kamsi do hlavy. Prudko sa prehol dopredu a padol na kolená. Hlavou sa dotýkal zeme. Muži mu ťahali ruky dozadu, aby sa nimi nemohol dotknúť pazúra na krku.

V tej chvíli sa k nim z vedľajšej izby vyrútil kráľ. V očiach mal hnev a na jazyku plamene.

"Čo sa to tu deje?" kričal na Yana, ktorý sa zviechal zo zeme blízko Elmara a očami preletel po komnate. "Moja dcéra umiera a vy sa tu naťahujete ako nejakí fagani!"

To, čo však uvidel, ho rozhnevalo ešte viac. Dvaja cudzinci, ktorých dnes videl prvýkrát, tlačili jeho radcu k zemi ako nejakého zločinca.

"Pustite ho!" prikázal im kráľ.

Chekutanga padla na kolená, chytila Elmara za vlasy a prudko ním trhla hore. Druhou rukou mu šikovne otvorila najskôr uniformu a potom aj košeľu. Keď zbadala vtáčí pazúr na koženej šnúrke, vstala a cúvla. Vedela, že sa ho nesmie dotýkať. Nik z ľudí nesmie, lebo prekliate prináša prekliatie, ktoré sa človeka tak ľahko nepustí.

Ostatné urobil leopard. Vyceril zuby, natiahol sa k odhalenej človečej hrudi a zhltol ten pazúr ako tú najšťavnatejšiu pochúťku na svete. A potom obaja, Pustovník aj Benjamín, muža pustili.

Elmar vyskočil prudko na nohy a rozkričal sa ako pomätený.

"Pane!" reval na kráľa. "Daj ich všetkých povesiť! Hneď! Útok na kráľovho radcu je útokom na samotného kráľa!"

Pustovník s leopardom sa postavili do dverí, aby mu zatarasili cestu von. Yan obišiel Elmara a pomohol Chekutange vstať. Zamieril ku kráľovi, uklonil sa mu a vážne prehovoril: "Musíme sa porozprávať, pane!"

"Zradca!" kričal Elmar. "Daj ich všetkých povesiť!"

"To tento muž!" Starý radca natiahol ruku a ukázal prstom na svojho pomocníka. "To on uniesol tvoju dcéru a držal ju v zajatí!"

"To nie je pravda!" bránil sa radcov pomocník. "To on! Nie ja, ale on, pane! Môžem to dokázať! Viem to dokázať! Aj toho chlapca, kováčovho syna, uniesol on! Drží ho vo svojom dome, pane! Tam je! Poďme tam a uvidíš!"

"Ten chlapec sa volá Samuel, kráľ môj," pokračoval pokojne Yan. "Už je doma. To Tereza... moja neter... tá ho tam našla a oslobodila!"

"Klame!" kričal pomocník.

Kráľ to všetko sledoval zmäteným pohľadom. Tí dvaja akoby hrali nejakú hru. Otvoril ústa, ale neprehovoril. Kým Elmar sa bránil a obviňoval všetkých okolo, Yan trpezlivo vyčkával, čo panovník povie.

Napokon sa to divadlo rozhodla prerušiť Chekutanga. Prudko, ako keď lavína narazí na skaly, vstúpila do mysle Elmara. Usídlila sa v jeho vnútri ako kukučka v cudzom hniezde a mocným hlasom, ktorému nemožno odporovať, mu prikázala, aby sa posadil do sedačky uprostred komnaty a neprehovoril, kým ho k tomu ona sama nevyzve.

Elmar hneď onemel. Videla mu na očiach, že nič podobné dosiaľ nezažil. Moc, ktorou ho zviazala, mu vyrazila dych. Stíchol, zapotácal sa a prestrašene cúvol o niekoľko krokov dozadu, kým nenarazil na Pustovníka pri dverách. Ten ho potlačil naspäť do komnaty, aby vedel, že niet kam ujsť.

"Sadni si!" prikázala mu Chekutanga znova a potom, vediac, že teraz ju už poslúchne, sa otočila ku kráľovi. Mubatsiri, hlboko ponorený do jej srdca, viedol jej myšlienky.

"Pane, dovoľ mi vypočuť, tu, pred vami, muža, ktorý uniesol tvoju dcéru, uniesol kováčovho syna a podieľal sa na vraždách tvojich vojakov!"

Elmar sa posadil na pohovku, ruky položil do lona a ani nemukol.

Kráľ, po tom, čo sa v komnate rozhostilo ticho, pozrel na svojho radcu.

"Vysvetlíš mi, čo sa tu deje?" prikázal mu rázne.

"Tereza hovorí pravdu, pane," vyhlásil hrdo Yan.

"Dovoľ mi ho vypočuť!" zopakovala Chekutanga. "Možno bude vedieť, ako vyliečiť princeznú!" Posledné slová zdôraznila tak, aby kráľ pochopil, že niet nad čím premýšľať.

Panovník si ju prezrel od hlavy až po päty.

Samozrejme, že ju poznal. Žila v paláci a jej strýko o nej pred ním zaiste veľa hovoril. Určite to však neboli slová, ktorými by ju vynášal až do nebies, to si bola istá. Teraz však má pri sebe tigra a jeho zázračnosť, ktorá im viac nedovoľuje, aby sa na ňu dívali ako na malé a nevychované decko.

"Dobre," privolil napokon, pozrel na Elmara a dodal: "Nech prehovorí a nech sa bráni, ak je nevinný!"

,Bráni?' pomyslela si Chekutanga. ,Vytiahnem to z neho všetko ako hnis!'

Vykročila k pohovke a posadila sa vedľa bezbranného Elmara. Nadýchla sa a sklopila zrak. Všetku svoju sústredenosť, podopretú zázračnosťou tigra, ponorila do mysle radcovho pomocníka. Mohla si z neho všetko vytiahnuť aj sama. Prelistovať jeho myseľ ako knihu. Želala si však, aby to všetko priznal nahlas.

Vedela, čo chcú počuť ostatní a že mnohých najviac zaujíma, čo sa stalo s princeznou. Mubatsiri ju však povzbudzoval k trpezlivosti, aby v ňom najskôr hľadala počiatky jeho prekliatia, nielen dôsledky. Požiadala ho, aby ju viedol a položila prvú otázku.

"Odkiaľ si mal ten pazúr na krku a kto ti ho dal?"

"Anavin," odvetil Elmar bez rozmýšľania. Hlas mal zlomený a tichý, pohľad zabodnutý kamsi do steny. Potichu dýchal a nehýbal sa, ako keď stuhne vosk.

Chekutanga vnímala, čo si o jeho odpovedi myslia ostatní, držala sa však mysle svojho tigra a ostatné odháňala od seba, aby nestratila pozornosť.

"A ty si ju videl?"

"Videl," priznal.

"Povedz nám o tom viac!" prikázala mu Chekutanga.

"Bol som raz svedkom hádky medzi kráľovnou a princeznou," rozhovoril sa pomocník. "Vtedy som prvýkrát počul o tom, že ju niekto videl, dokonca, že sa s ňou rozprával. Ešte v ten večer má Anavin navštívila v mojom dome a opýtala sa ma, po čom najviac túžim..."

"Si si istý, že to bola Anavin?" prerušila ho Chekutanga.

"Tak sa mi tá žena predstavila!"

"Čo bolo ďalej," povzbudzovala ho, aby pokračoval.

"Povedal som jej," pokračoval radcov pomocník monotónnym hlasom, "že túžim po tom, aby som mal moc nad celým mestom! A ona mi vtedy prisľúbila, že ak jej budem slúžiť, že mi to želanie splní! Zavesila mi na krk vtáčí pazúr a povedala, že príde znova, ak ma bude potrebovať!"

Kráľ čosi poznamenal o zrade či trúfalosti, ale Chekutanga mu nevenovala pozornosť. Vedela, že Elmar nebude odpovedať na otázky, ktoré jej nepoloží ona. Držala ho v moci zázračnosťou, ktorou ju posilňoval Mubatsiri.

"A prišla znova?" opýtala sa.

"Prišla," odvetil sucho.

"Kedy a na čo!" pobádala ho, aby rozprával viac. Sama bola plná nedočkavosti, avšak Mubatsiri ju držal, aby sa neponáhľala a pokojne, kúsok po kúsku, odkrývala, čo ten muž videl a zažil.

"Bola už noc, keď ma znova navštívila doma a prikázala mi utekať do paláca," rozprával Elmar, kým jeho tvár a oči vyzerali, akoby spal. "Poslúchol som ju. Keď som dobehol na námestie, videl som pred palácom kráľovnú a princeznú. Znova sa hádali. Princezná chcela niekam ísť, kým kráľovná na ňu volala, aby to nerobila a vrátila sa s ňou do paláca!"

Chekutanga si uvedomila, že hovorí o noci, kedy padla veža. Pozrela na Yana, pre ktorého sa v ten deň akoby zastavil svet. A potom aj na kráľa, ktorému tá noc vzala všetko, čo kedy miloval.

"Sústreď sa!" napomenul ju Mubatsiri a ona sa opäť celá ponorila do Elmara.

"Princezná sa vytrhla kráľovnej z rúk!" pokračoval radcov pomocník. "A vtedy, vysoko na oblohe, sa ukázala Anavin. Oprela sa do veže a tá pukla ako halúzka. Zrútila sa na zem, na miesto, kde stála kráľovná. Zahalil ju prach a zasypali ju kamene..."

"Čo sa dialo ďalej?" povzbudzovala ho Chekutanga. A hoci vnímala tichý vzlykot jej strýka i bezmocnosť kráľa, ktorý sa potichu, ako keď padá list zo stromu, zviezol do kresla v kúte komnaty, ona musela ostať silná.

"Anavin zlietla z neba a dala mi mešec plný zlata!" pokračoval. "Podplatil som ním vojakov, ktorý v tú noc strážili hradby a bránu. V jej prítomnosti sľúbili, že o tom nikdy neprehovoria, ináč ich postihne kliatba, ktorá zahubí nielen ich, ale aj ich rodiny! A tak to sľúbili!"

"Čo sa stalo s princeznou?"

"Anavin jej sľúbila, že ju zavedie do krajiny večnej radosti, no najskôr že z nej urobí kňažnú vo svätyni! Počul som to na vlastné uši, vtedy, v tú noc, keď jej umrela matka!" pokračoval Elmar. "Vzal som teda dva kone, pre seba a princeznú, a odišli sme do svätyne!"

"Princezná sa chcela stať kňažnou?" zašepkal Yan a do očí sa mu nahrnuli slzy.

Chekutanga cítila, čo cíti. A nielen on. Vnímala intenzívnu bolesť kráľa a sklamanie Yana. Aj ticho Benjamína, akoby necítil vôbec nič. Zmes emócií a pocitov na ňu dorážali ako hlasy, pred ktorými sa nemožno schovať.

"Pomôž mi!" požiadala Mubatsiriho, aby ju držal, kým sa nevyrozpráva všetko.

"Čo sa dialo tam?" pobádala ho, aby hovoril.

"Na veľkom schodisku na nás čakala Anavin, kňažná a bielovlasý starec," rozprával ďalej. "Anavin vyriekla slová, ktorým som nerozumel a fakle sa rozhoreli. Potom požiadala princeznú, aby otvorila brány svätyne a tá ju hneď poslúchla. Zaprela sa do dverí a tie povolili, akoby ani neboli zapečatené kúzlom. Vstúpili dnu. Anavin, princezná, tá žena a starec. O mňa sa viac nestarali. Urobil som, čo žiadali. A tak som sa vrátil naspäť do mesta, na námestie, kde už pobehovali vystrašení mešťania a vojaci..."

Hoci ho Chekutanga pozorne počúvala, predsa v nej doznievala jedna myšlienka ako ozvena, ktorá ostáva a nechce odísť: ,Ema videla smrť matky na vlastné oči a možno ju aj zapríčinila!'

Tá veta sa jej držala ako kliešť, keď sa zavŕta príliš hlboko. Nemohla ju zo seba striasť, ani ju zadusiť či vypudiť. Vznášala sa nad ňou ako včelí roj. Dobiedzala, hučala a brala jej z pokoja, ktorý teraz potrebovala.

"Mubatsiri!" žiadala svojho tigra, aby ju upokojil on.

Možno už dávno tušila, že to práve princezná otvorila brány svätyne. Bola by ju obhajovala, že možno nemala na výber alebo že to urobila z nerozvážnosti. Avšak tá predstava, že to urobila dobrovoľne po tom, čo videla, ako Anavin zavalila jej matku kamením, jej naháňala hrôzu.

"Mubatsiri!" prosila ho znova, aby od nej vzal domýšľavosť a posudzovania.

"Princezná si nepamätá, ako jej matka umrela!" prehovoril k nej namiesto tigra napokon samotný Elmar, ktorý vnímal, nad čím premýšľa, keďže bola stále ponorená do jeho mysle. Možno si myslel, že sa ho pýta, hoci jej ústa mlčali a tak prehovoril.

"Ako... že si nepamätá?" pýtala sa ho Chekutanga nahlas. Čudovala sa, ako môže niekto zabudnúť na to, že mu umrela matka priamo pred očami takým ozrutným spôsobom.

"Keď padla veža, princezná sa vzbúrila a kričala, že nikam nejde!" vysvetľoval. "Anavin mi vtedy ukázala, ako môžem používať pazúr a tak som jej vstúpil do mysle, vymazal som všetky obrazy, ktoré videla a nahradil som ich takými, v ktorých jej matka umiera bez pričinenia Anavin!"

"To ty si vrah!" zasyčal Yan. "Ty.. a tá obluda!"

Elmar na jeho slová nereagoval, díval sa iba na Chekutangu a pokračoval: "Princezná viac nebojovala a urobila všetko, o čo ju Anavin žiadala!"

Chekutanga pozrela na Benjamína s úľavou. Vedela, že v sebe nosí city, pre ktoré by dokázal ospravedlniť Emu od všetkého, čo sa na nádvorí pod palácom udialo. Bola však vďačná za to, čo Elmar práve povedal. Kvôli sebe, kvôli nemu a napokon aj kvôli princeznej. Ona neotvorila bránu svätyne dobrovoľne. A nebola ani taká bezcitná, aby s ňou nepohla smrť matky!

,Aj ona je obeť!' uvedomila si. Ema je obeť, rovnako ako jej matka.

"Kedy si ju videl znova?" pýtala sa ho Chekutanga ďalej.

"Odvtedy sa mi neukázala!"

"Ani raz?" čudovala sa. "A čo sľub, ktorý ti dala? Neobával si sa, že nevyplní tvoju túžbu stať sa najmocnejším mužom v meste?"

"Nie!" vyhlásil isto. "Prichádzali za mnou starec a Zuza! Oni vedeli, čo mám robiť a čo si želá Anavin! Pripomínali mi, čo mi Anavin sľúbila!"

"Zuza?" To meno ju prekvapilo. Pozrela na Benjamína, dúfajúc, že Elmar nemyslí jeho sestru a pýtala sa ďalej: "Aká Zuza? Nejaká meštianka z mesta?"

"Nie, sedliačka zo Starej!" odvetil a Benjamínovi sa takmer podlomili kolená. Dobre vedel, že u nich v osade žiadna iná, ktorá by nosila meno Zuza, nie je. Otvoril ústa, hlas z nich však nevydal. Povzbudzoval očami Chekutangu, aby sa pýtala ďalej.

"Odkiaľ poznáš Zuzu a čo tá od teba chcela?"

"Zuzu mi predstavil bielovlasý starec ako priateľku kňažnej vo svätyni," vysvetľoval pomaly pomocník. "Kňažná nechcela, aby svet okolo vedel, kto je a odkiaľ je a tak, ak niečo odo mňa potrebovala, poslala za mnou Zuzu. Ak som ja niečo potreboval od kňažnej, vyhľadal som ju tu, v meste, kam chodievala na trhy, alebo u nej doma a poslal som po nej odkaz kňažnej!"

"Ty nevieš, kto je kňažná?"

"Nie!" prikývol. "Nikto to nevie, iba Anavin!"

"A prečo sa kňažnou nestala princezná, keď jej to bohyňa sľúbila?"

"Neviem," pokrútil hlavou. "Nikdy mi o tom nepovedali a ja som sa nepýtal..."

"Zuzu ti teda predstavil ten bielovlasý starec z Čeľustí," premýšľala nahlas a držala sa mysle tigra, aby ju viedol správnym smerom. "Čo chcel od teba on? Bol si tam niekedy, v lesoch Spiacej doliny, kde ten starec býval pod zemou?"

"Bol som tam raz," priznal Elmar. "Ešte predtým, než princezná otvorila brány svätyne, mi ten starec ukázal hrobku, kde odpočívali kosti Anavin! A tam mi predstavil aj Zuzu..."

"Takže aj ona chodievala do Čeľustí?"

"Neviem," odvetil. "Ja som tam bol iba raz a vtedy tam bola!"

,Zuza!' hútala v duchu. ,Ako sa do tohto príbehu zaplietla ona a prečo?'

Dosiaľ predpokladala, že Benjamína uväznili kvôli Eme. Ak však bola Zuza poslušným, avšak neistým nástrojom kňažnej, uväznenie jej brata by jej dalo nad ňou ešte väčšiu moc. Mohla ju vydierať. A mala by poistku, že Zuza nikdy neprezradí jej skutočný pôvod.

,Nie, kňažná zajatím Benjamína nedržala v šachu princeznú, ale jeho sestru!' pochopila a znova sa obrátila na Elmara.

"Čo Zuza od teba chcela, keď ju za tebou kňažná posielala?" pýtala sa, akoby túžila, kvôli Benjamínovi, aby povedal, že aj jeho sestra bola obeť. Nech to povie nahlas, že Zuza sa do toho príbehu zamotala nedobrovoľne a pod rovnakým nátlakom ako princezná.

"Informácie," povedal, nadýchol sa a pokračoval: "Nosila kňažnej správy o kráľovi, hlavnom radcovi a o tom, čo sa v meste deje a ako sa v meste hovorí o svätyni a Anavin..."

"Čiže... ty si bol taký špeh!"

"Áno, bol som špeh!" priznal Elmar hneď.

"Nič viac od teba Zuza nechcela?"

"Nie!"

"Tiež si jej vstupoval do mysle?"

"Nie!"

"Takže... ona bola iba taký poskok, ktorú kňažná zneužívala na to, aby vedela, čo sa v meste robí?" opýtala sa priamo, aby konečne povedal, čo chce počuť.

"Áno... taký poskok!" vyhlásil, pomrvil sa a dodal: "Taká bezvýznamná sedliačka, ktorú si kňažná obtočila okolo prsta!"

"Vedel si, že jej brata držala kňažná v temnici pod svätyňou a potom, neskôr, aj starec v Čeľustiach pod zemou?"

"Nie!"

Chekutanga pozrela na Benjamína. Videla na jeho tvári a cítila v jeho vnútri, že je pokojnejší, ako keď Elmar prvýkrát vyslovil meno jeho sestry. Pochybnosti však ostali. I otázky, na ktoré musia nájsť odpovede.

,Ako sa dala dokopy so starcom a kňažnou?' pýtala sa Chekutanga.

,Prečo sa s nimi dala dokopy?' pýtal sa v duchu Benjamín.

"Povieš mi niečo aj o tom bielovlasom starcovi?" povzbudzovala Chekutanga Elmara. Ten muž bol mŕtvy. Dobre si pamätala, ako mu leopard zlomil krk. Od neho sa už teda veľa nedozvie. Dúfala, že jej radcov pomocník povie viac.

"Čo chceš vedieť?"

"Stretával si sa aj s ním?"

"Občas prichádzal za noci sem do mesta..."

"Predpokladám, že za tebou," poznamenala a keď Elmar prikývol, pýtala sa ďalej. "Čo od teba chcel?"

"Veľa vecí," odpovedal neurčito.

"Môžeš mi povedať, čo konkrétne?"

"Aby som našiel princeznú!" začal tým, čo mu prišlo na um ako prvé a potom jedným dychom pokračoval: "Aby som uniesol princeznú. Aby som hovoril ľuďom, že Anavin sa vrátila a že sa hnevá. Aby som poslal Martu zatvoriť svätyňu. Aby som presvedčil kráľa, že má vypočuť kňažnú. Aby som uložil výbušniny do koruny mesta. Aby som pritlačil na Yana a vystrašil ho, že bude ďalšou obeťou Anavin..."

"Počkaj, počkaj!" prerušila ho Chekutanga. "Budem sa ťa pýtať!"

Elmar toho povedal tak veľa, že nechcela, aby jej unikla čo i len tá najmenšia maličkosť, ktorá by im pomohla všetko vysvetliť a napraviť.

Spomenul tetu Martu. Chekutanga na ňu takmer úplne zabudla. Uvedomila si, že ak by bola nažive, teraz by bola tu a viedla by tento výsluch. Nie, ona by nedovolila dievčine, hoci aj s tigrom, aby vypočúvala toho podliaka.

"To ty si poslal tetu Martu ku svätyni?"

"Nie!" odvetil. "Išla tam sama!" Elmar dvihol zrak, ukázal rukou na Yana a dodal: "S ním!"

"Ale chcel si, aby tam išla!"

"Chcel!" priznal.

"Prečo?"

"Lebo mi to starec prikázal!"

"Prečo to ten starec chcel?" dolovala v ňom hlbšia a hlbšie. Tak rada by rozumela, - a Yan, určite ešte viac ako ona, - prečo Marta umrela.

"To ja neviem!" pokrčil Elmar plecia a zvesil hlavu.

"Vieš, ako Marta zomrela? Čo sa jej stalo?"

"Nie!"

Chekutanga pozrela na strýka. Za ten čas, čo viedla výsluch, sa Yan presunul ku stene medzi dvoma komnatami a oprel sa o vysokú prázdnu skriňu. Mohla by sa pozrieť do jeho vnútra, vypočuť si jeho hlasy, obavy a podozrenia, teraz si však nemôže dovoliť žiadne rozptýlenie. Zahnala tie myšlienky a pozrela do spálne. Až teraz si všimla, že vo dverách stojí aj lekár a všetko počúva. Pozrela na posteľ za ním, na bezvládne telo princeznej Emy. Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon. Pocítila jemné svrbenie v prstoch a chlad na šiji. Zhlboka sa nadýchla, aby zadržala emócie, ktoré sa jej hnali do hrude rýchlosťou padajúcich hviezd.

"Chekutanga!" začula rázne napomenutie tigra.

"Viem!" odsekla. Ona predsa vie, že sa nesmie nechať rozptyľovať. Vrátila sa pohľadom k Elmarovi, znova sa zhlboka nadýchla a pokračovala: "Vieš, čo sa stalo princeznej? Prečo je akoby mŕtva?"

"Nie!" krútil hlavou muž.

"Vieš, ako jej môžeme pomôcť?" opýtala sa nahlas, hoci odpoveď už poznala. Ostatní to však musia počuť od neho, nie od nej.

"Nie!"

"To ty si uniesol princeznú, však? Na príkaz starca!" poznamenala a keď muž na pohovke prikývol, dodala: "Povedala ti kňažná alebo starec, na čo ju potrebujú?"

"Nie!" odvetil znova.

"A prečo uniesli Benjamína?"

"Nie!"

"Starec a kňažná!" premýšľala v duchu v prítomnosti svojho tigra. "To oni poznajú odpovede, ktoré hľadáme, však? Možno ešte aj pán Dvoch skál, nad ním však teraz premýšľať nebudem!"

Bola si istá, že tí dvaja vedia viac ako strýkov pomocník. Elmar bol len figúrkou, ktorej Anavin prisľúbila moc nad mestom, o to najdôležitejšie sa však starali starec a kňažná.

,Starec je mŕtvy!' pripomenula si. Ostáva im teda už len kňažná. ,Keby som ju tu teraz mala namiesto Elmara!' zaželala si v duchu.

"Zuza!" pripomenul jej Mubatsiri.

"Musíme nájsť Zuzu!" súhlasila s ním Chekutanga. Kňažná sa im sama nezverí, verila však, že keď vyslobodili Benjamína z pazúrov starca, jeho sestra by im mohla povedať viac.

"Ako je na tom?" Chekutanga sa otočila k lekárovi.

"Neviem, čo jej je!" povedal a pozrel na kráľa. "Podobá sa to na to, na čo zomrela aj princezná Nina!"

Chekutanga pozrela na Elmara, keď si uvedomila, že viac od neho počuť nepotrebuje. Ten muž im nepomôže. Ak chcú zachrániť princeznú, musia niečo urobiť. Nevie čo, ale niečo musia.

"Jednu noc!" vyriekol potichu Yan. "Nina vydržala bojovať jeden deň a jednu noc..."

"Mlč!" zahriakol ho kráľ, vstal a pozrel na Chekutangu. Dlho si ju obzeral, akoby si spomenul, čo o nej počul od starého radcu, ktorý sa na ňu neustále sťažoval. Urobil dva kroky dopredu a nakukol do spálne. Ema ležala na poduškách ako bez duše. Tvár, bielu ako sneh, mala obrátenú k oknu. Vyzerala ako mŕtvola. Ako jeho sestra Nina, keď sa s ňou lúčili na márach na námestí. Zahnal tie myšlienky, otočil sa a zadíval sa pohľadom plným nenávisti na Elmara.

"Ak máte na neho ešte nejaké otázky, pýtajte sa!" prehovorila Chekutanga skôr ako kráľ a rozhliadla sa okolo seba. "Tento muž však princeznú nezachráni! Musíme hľadať inde!"

"Budeme hľadať inde!" precedil cez zuby kráľ, vystrel sa ako prút a drsne vyhlásil: "Ideme do svätyne, tak ako sme to plánovali! Nech tá prekliata žena spozná, kto je skutočným pánom tejto zeme!"

"Počkajte!" vstúpil do jeho reči Pustovník a pozrel na Chekutangu. "Ja mám na neho otázku!"

Keď dievča prikývlo, muž s leopardom sa priblížil k Elmarovi a pozrel na jeho bezduchú tvár. Chekutanga videla v očiach Pustovník súcit.

Ona už vedela, čo dokáže zlo urobiť s človekom. A vedela, že sú aj takí, ktorí so zlom nedokážu bojovať, kým im niekto nepodá pomocnú ruku a nevyvedie ich na svetlo. Bola však presvedčená, že Elmar si súcit nezaslúži. Ten muž kráčal zlu naproti, hľadal ho a vzal si ho na plecia, aby mohol získať neobmedzenú moc.

,Nebudem ťa ľutovať!' pomyslela si a pozrela na Elmara.

"Ten muž nepotrebuje súcit!" počula v duchu svojho divokého priateľa. "Potrebuje zmierenie s tými, ktorých pošpinil!"

"To sa ľahko hovorí!"

"Nehovorím, že to zmierenie potrebuješ ty!" dotkol sa jej láskavo.

Premýšľala nad tým, čo Mubatsiri povedal, kým pohľadom sledovala ako sa Pustovník s leopardom pri nohách skláňa k pohovke. Čupol si, pozrel sa na Elmara a potichu sa spytoval: "Ako vyzerala? Anavin, tá žena, čo zhodila vežu paláca?"

Chekutanga po ňom v duchu zopakovala otázku a Elmar na jej pokyn odpovedal: "Ako skutočná bohyňa! Vysoká, krásna a predsa desivá!"

"Mala tá bohyňa aj krídla, keď sa vznášala nad palácom?"

Elmar prikývol.

"A videl si jej aj do tváre?"

Keď radcov pomocník znova prikývol, Pustovník pokračoval: "Biele rovné vlasy jej držala tenká čelenka s jednoduchou perlou uprostred..."

"To je ona!" súhlasil poslušne Elmar.

"Výrazné lícne kosti, pokožka biela ako mlieko a divoké sivé oči!"

"To je naozaj ona!" zopakoval muž.

Muž s leopardom vstal a pozrel na Chekutangu. Pohľady zrelého muža a prekvapenej dievčiny sa stretli v napätom tichu, ktoré nastalo.

"Ty si ju videl tiež, však?" vyriekla zmätene a Pustovník prikývol.

Premohla nutkanie vstúpiť do jeho mysle. Nie však pre to, že by to nebolo slušné, ale pre to, že vopred vedela, že sa tam nedostane. Zatúžila vedieť viac, vedieť všetko.

,Ako je to možné, že už ju videl?' Myseľ jej zaplnili otázky, na ktoré by chcela vedieť hneď odpovede. Kde ju videl? Prečo ju videl? A prečo im to nepovedal hneď?

"Obávam sa, že tá vaša bohyňa nie je Anavin!" vyhlásil muž s leopardom, pozrel na kráľa a dodal: "Aspoň nie tá, pre ktorú ste pred stáročiami postavili na okraji Spiacej doliny svätyňu!"

Chekutanga videla Pustovníkovi na očiach, že je spokojný a to ju miatlo.

"Čo nám tají?" pýtala sa svojho tigra.

"Všetko sa dozvieš," upokojoval ju Mubatsiri. "Trpezlivosť, maličká!"

"Tá žena s krídlami, ktorá sa všetkým okolo predstavuje ako Anavin," pokračoval muž s leopardom a v hlase mal takú zvláštnu spokojnosť, akoby našiel, čo dlhé roky hľadal. "Tá žena sa v skutočnosti volá Aishada!"

Chekutanga pokrútila hlavou. Jakživ to meno nepočula.

,Čo to má znamenať?' spytovala sa v duchu. Aishada? Kto je Aishada?

"Démon, ktorý vychádza spod zeme, aby zalial všetko živé jedom, na ktorý nie je liek!" vyriekol so zdesením na jazyku starý radca, zadíval sa najskôr na kráľa a potom na posteľ, kde ležalo bezvládne telo princeznej. "Nebo nad nami!" zalomil rukami a pozrel na muža s leopardom.

"Kto je Aishada?" pýtal sa kráľ. Keď mu starý radca nevenoval pozornosť, opýtal sa znova. "Yan, kto je Aishada?"

"Netvor, ktorý na nás prinesie tmu, akú túto krajina ešte nezažila..."

"Aishada je preč!" prerušil ho Pustovník skôr, než by vyriekol slová, ktoré by sa viac nedali vziať späť a ktoré by ostatným nahnali iba väčší strach. "Zahnali sme ju tam, kam patrí!"

Yan sa pozrel na muža s leopardom, akoby si nebol istý, či si nevymýšľa. Aj ostatní sa dívali na neho. Anavin si vedeli predstaviť, keďže ich mesto bolo plné legiend o jej kráse a hľadaní krajiny večnej mladosti. Vyrastali s ňou, akoby bola skutočná. Lenže o Aishade, okrem Yana, dosiaľ nik z nich nepočul. A po slovách, ktoré starý radca vyslovil, ani po tom nijako netúžili.

"Ak je mŕtva, ako môže byť tu a hovoriť o sebe, že je Anavin?" opýtal sa ho starý radca.

"Kým sa ešte potulovala slobodne po krajine, hľadala si mnohé útočištia a skrýše," vysvetľoval im trpezlivo Pustovník. "A také miesto ako svätyňa... tá by bola pre ňu ako stvorená. Niet divu, že urobila všetko pre to, aby sa dostala dnu a použila na to vašu legendu o Anavin!"

"Neodpovedal si mi, na čo som sa pýtal?" poznamenal starec.

"Je to len zopár mesiacov, čo sme ju poslali naspäť do temnoty," odvetil Pustovník. "Keď padla veža a keď sa rozhoreli fakle na svätyni," pozrel na kráľa a dodal: "Vtedy ešte voľne lietala nad krajinou!"

"Ak je tá prekliata žena mŕtva a ak všetko to zlo pochádza od nej," prehovoril k nemu panovník a vykročil tak prudko, že leopard vyskočil na nohy a vyceril zuby. Muž s korunou na hlave cúvol, hodil na Pustovníka vyčítavý pohľad a dodal: "Ako to, že moja dcéra vyzerá ako živá mŕtvola?"

"Videl si, čo mal na krku Elmar?"

"Vtačí pazúr!" vyriekla namiesto kráľa Chekutanga.

"Aishada je preč, ale stopy jej prekliatia ostali," vysvetľoval im muž s leopardom. Ukázal na Elmara na pohovke a pokračoval: "Tento muž, bažiaci po moci tak veľmi, že vzal jej prekliatie na seba, by ostal takým až do smrti, ak by z neho môj leopard nestrhol ten prívesok, ktorým bol priviazaný k Aishade ako jej otrok!"

"Lenže princezná na sebe žiaden prívesok nemá!" namietal Yan.

"Nemá," súhlasil s ním Pustovník. "Musíme ju teda zaniesť tam, kde sa jej to stalo... lebo len tam môžeme nájsť zdroj jej prekliatia!"

"Do svätyne?" ozvala sa Chekutanga.

"Tam sme ju našli!" prikývol Pustovník.

"A čo tam chceš hľadať?" spytoval sa starý radca, na ktorého zamračenej tvári bolo vidno, že nesúhlasí s tým, aby vozili bezvládne telo princeznej po otvorenej krajine.

"Čokoľvek, čo je zdrojom prekliatia!" zopakoval muž s leopardom.

"Svätyňa!" zasyčal kráľ a v očiach sa mu rozhoreli plamene. "Čo iné? Musí to byť svätyňa!" pozrel na svojho radcu s výčitkou. "Už dávno sme ju máli vypáliť do tla! Už dávno!" nadýchol sa rozhodne dodal: "Urobíme tak teraz! Za moju manželku. Za moju dcéru. Vypálime to prekliate hniezdo do tla!"

"Pane, ak dovolíš..." ozval sa Yan.

"Čo?" okríkol ho panovník a tvár mu horela ako žeravá pahreba.

"Princeznú by sme mali nechať odpočívať," navrhol tichým hlasom starý radca a zadíval sa na Pustovníka, dúfajúc, že ho podporí.

"Princezná môže ostať tu!" súhlasil muž s leopardom a pozrel na kráľa. "Tvoj radca má pravdu. Ak zničíme zdroj prekliata, princezná sa preberie... a nemusí byť tam, aby sa tak stalo!"

Kráľ prikývol a potom už iba rozdával rozkazy. Najskôr zavolal strážnikov z chodby a prikázal im, aby odviedli Elmara do temnice.

"Tým zradcom sa budeme zapodievať neskôr!" precedil cez zuby. "Tridsať mužov bude stačiť! Nech sú pripravení hneď!" posielal Yana do kasární. "Budeš bdieť pri princeznej, kým tu nebudem!" kázal lekárovi.

Kým kráľ vydával rozkazy, Chekutanga vyšla na chodbu hneď za Pustovníkom.

Rozumela všetkému, čo vo vnútri počula. Verila, že muž s leopardom má pravdu, keď hovoril, že za všetkým stojí akýsi pradávny démon z podzemia, ktorý využil starodávnu legendu a vzal na seba masku Anavin. Ich bohyňa by určite nezhadzovala veže a nevraždila kráľovné. Ich bohyňa bola vždy symbolom večnej radosti a večného života.

Zároveň cítila vo vnútri pokoj svojho zázračného priateľa. Mubatsiri by ju hneď upozornil, ak by sa Pustovník mýlil.

"Vieš, čo máme hľadať?" opýtala sa muža s leopardom hneď za dverami.

Pustovník prikývol, ukázal na svojho divokého priateľa a povedal: "On vie!"

Chekutanga viac počuť nepotrebovala.

"Ideme na vzduch?" navrhla a keď muž s leopardom súhlasil, vykročila ku schodisku na konci chodby.