CH02 - tretia - 07

Brány mesta sa otvorili dokorán na priame poludnie. Na pustatinu pred hradbami vyšla horda vojakov na koňoch, ktorú viedol samotný kráľ. Až za nimi cválali Chekutanga, Pustovník a Yan, ktorý sa držal v sedle kŕčovito, akoby na koni sedel prvýkrát v živote.

Kráľ, ktorý sa ani neobťažoval obliecť do brnenia so zlatým lemovaním a mestským erbom na hrudi, len čo rozdal rozkazy v komnatách princeznej, vybehol z paláca na námestie, kde sa už zhromažďovali vojaci. Vysadol na prvého koňa, ktorého zbadal a reval na mužov v uniformách, aby pohli svojimi lenivými zadkami. A v tej chvíli sa hurhaj a krik medzi vojakmi ešte znásobil.

Chekutanga sa najskôr rozlúčila s Benjamínom, ktorý sa rozhodol ostať pri princeznej Eme spolu s lekárom. Keď od neho odchádzala, spytovala sa Mubatsiriho, či je ten chlapec ešte stále jej volaním o pomoc.

"Uvidíme, čo nás čaká!" odvetil jej tajomne. "Uvidíme, čo čaká jeho!"

Viac sa nevypytovala a nasledovala Pustovníka dolu schodiskom. Len čo vstúpili na námestie, obišli vojakov, ktorí sa za neustáleho revu kráľa chystali tiahnuť na svätyňu, vzali svoje kone a vyšli za hradby.

Nebo nad ich hlavami sa zrkadlilo ako pokojná hladina rybníka. Kým veľká ohnivá guľa k nim naťahovala teplé ruky, vánok ustal a veľké muchy i malé mušky im lietali okolo hláv ako hviezdičky okolo strieborného pána nočnej oblohy. Nahriaty vzduch sa vlnil nad krajinou ako plachty vo vetre. Kde-tu nakláňal vysoké trávy, ktoré sa občas pod ťarchou teplých vzdušných vírov roztriasli ako zvončeky na šnúrke. Dlhé lúky sa ako zvlnený koberec ťahali vysoko na sever, až k vrcholom Ľadových hôr, nad ktorými čupeli maličké biele oblaky. Divočina pred nimi ich pozývala k sebe a oni by jej pozvanie prijali, ak by im krik spoza hradieb nepripomínal, čo ešte musia urobiť.

"Ako ste zabili Aishadu?" opýtala sa z dlhej chvíle Chekutanga Pustovníka.

"Nezabili sme ju," odvetil pokojne muž na koni.

"Hovoril si predsa, že je mŕtva!"

"Spútaná naspäť v temnote," opravil ju, do tváre jej však nepozrel. Díval sa pred seba, na lány vysokých tráv, akoby v nich bola ukrytá všetka krása sveta.

Hoci videla, že mu veľmi nie je do reči, chcela sa ešte pýtať.

"Chekutanga!" dotkol sa jej mysle Mubatsiri.

Vedela, čo jej chce povedať a tak sa ospravedlňovala: "Chcem iba vedieť, ako ju porazili! Čo ak s niečím podobným budeme musieť bojovať i my?"

"Ak sa tak stane," pripomínal jej tiger, "budem tu s tebou!"

"Som zvedavá... a čo?" durdila sa v mysli.

"Pamätaj, že bez obety nie sú víťazstvá!" zdôraznil Mubatsiri a pokojne pokračoval: "Nešprtaj sa v tom! Človek nie je kniha, ktorú možno vziať z dlhej chvíle do ruky a listovať v nej špinavými prstami!"

"Ja mám špinavé prsty?" ohradila sa, akoby to myslel doslovne. Keď na to neodpovedal, pýtala sa ďalej: "Ty vieš, čo sa tam stalo? Ako ju porazili?" potichu vydýchla a opatrne dodala: "Ty vieš, čo ho to víťazstvo stálo, však?"

"To nie je naša vec, ani náš príbeh, Chekutanga!" zdôraznil.

"Takže vieš!" vydýchla.

Vyzvedala by ďalej, keďže jej túžba vedieť viac o Pustovníkovi bola silnejšia ako jej schopnosť držať jazyk za zubami. Lenže v tej chvíli sa okolo nich prehnal kráľ so svojou armádou. To množstvo koní, cválajúcich vpred, akoby im horelo za pätami, zvírilo prach, ktorý uvrhol krajinu okolo nich do hrdzavohnedej temnoty. Chekutanga si hneď zakrývala dlaňou oči.

"Svätyňa im predsa nikam neutečie!" hundrala nahlas.

"Jeden deň a jedna noc!" Mubatsiri jej pripomenul slová Yana, ktoré vyslovil pred kráľom. "A ty sa čuduješ, že sa tak ženú?"

Keď sa pohol Pustovník, nasledovali ho. Zaradili sa na koniec hordy, kam sa Chekutanga pridala ku svojmu strýkovi. Jedným okom ho neustále sledovala, akoby sa bála, že sa cestou zošmykne zo sedla.

V myšlienkach sa neustále vracala k tomu, čo počula o Aishade.

,Démon!' To slovo v nej vyvolávalo strach. Čo je to za silu, ktorá dokáže otráviť celú krajinu a život v nej? Odkiaľ sa berie? A prečo prichádza?

Už rozumela, že svetom putujú okrem ľudí aj čarovné bytosti, ktoré boli stvorené, aby sa pre človeka stali darom, ako jej Mubatsiri. Zažila to na vlastnej koži, videla to v príbehoch Pustovníka, Olivera či Daniely. Odkiaľ sa však berú démoni?

"Svet a všetko v ňom je červivé!" počula v mysli Mubatsiriho.

"Červivé ako... jablko?" napadlo jej hneď.

"Červivé, pokazené, pokrivené," vysvetľoval jej tiger.

Hneď si všimla, že mu zosmutnel hlas, ako keby sa ho to bytostne dotýkalo.

"Dobro a krása, ľudské srdcia, slová a ich významy, ba aj tí, ktorí mali svojou zázračnosťou sprevádzať človeka... to všetko je červivé!" zopakoval Mubatsiri.

"Ale prečo? A ako?" nerozumela.

"Pamätáš, ako si spočiatku bojovala, že chceš ostať slobodná?" pripomínal jej ich spoločnú minulosť. "Ako si nechcela byť otrokom volaní a ciest, pre ktoré sa nemôžeš dobrovoľne rozhodnúť?"

"Ako to súvisí so mnou?" čudovala sa.

"Zdravé je také, ktoré sa rozhodne slúžiť pravde a dobru!" vysvetľoval. "Kým červivé či pokrivené slúži iba sebe... ako Elmar, ktorý nevidel iné, len to, čo si želal sám pre seba!"

"Ako to súvisí so mnou?" zopakovala.

"Aj ty si sa mohla rozhodnúť!" odvetil.

"Nemohla!" protirečila mu. Dobre si totiž pamätala na večer, kedy ju prvýkrát prepadli hlasy a učiteľ, ktorý dookola zdôrazňoval, že s nimi nesmie bojovať. Musela sa im vzdať, ináč by z toho zošalela.

"Mohla a stále môžeš!" vyhlásil Mubatsiri. "Sloboda je dar, ktorý ti nemôžem vziať ani ja! Sloboda je dar, pre ktorý je červivý svet!"

"Nemôžem nenasledovať volanie o pomoc!"

"Môžeš!"

"Zbláznila by som sa!"

"Môžeš!" zopakoval Mubatsiri a ukázal jej obrazy, ktoré už nikdy nechcela vidieť. Podrezané hrdlo zázračného orla a muža, ktorý sa svojho daru zbavil tým najdesivejším spôsobom.

"Prestaň!" okríkla ho.

"O daroch a talentoch, ktoré človek dostáva, o tých rozhodovať nemôže!" pokračoval Mubatsiri. "Ako ich však využije, či pre seba alebo iných, toto je vždy iba na ňom! Toto je jeho sloboda! Žiť iných alebo žiť seba!"

Chekutanga mlčala. Sľúbil jej predsa, že jej viac nepripomenie, že má moc zbaviť sa ho. Počula to od starca v Čeľustiach. Jeho príbeh, ako sa sám odrezal od svojho zázračného priateľa, ktorý sa mu nemohol nijako brániť. Takým je aj jej Mubatsiri. Zázračný a predsa bezbranný, ak by sa ho rozhodla vzdať a ísť si vlastnou cestou a nie cestami, na ktoré ju zavedú volania.

"To je kruté!" vyriekla a hlas sa jej zachvel.

"Stať sa červivým nie je zadarmo!" poznamenal a ona v tej chvíli ľutovala, že s tým vôbec začala. "Zlo si z človeka odkrojí priveľa, ak sa preň človek rozhodne!" dodal Mubatsiri a stíchol.

"Nechajme to tak!" požiadala ho a do očí sa jej natlačili slzy. Nechcela sa viac baviť o démonoch, Aishade a pokrivenom svete, v ktorom majú zlí rovnaké miesto ako dobrí. Jeden by povedal, že sú v rovnováhe. Lenže o takú rovnováhu nik nestojí. Aspoň by nemal. Nik by nemal.

Po zbytok cesty mlčali. Chekutanga sledovala svojho strýka a premýšľala nad tým, čo mu povie, keď sa jej opýta na tigra a jej potulky divočinou. V mysli si prehrávala otázky, ktoré by jej mohol položiť a slová, ktorými na ne odpovie. A hoci sa nijako nepotrebovala na ten rozhovor pripravovať, beztak hrala túto hru na výsluch. Aspoň jej tak zbehol čas. Aspoň nemyslela na démonov.

Benjamín sedel na okraji postele. Veľkými očami, že mu takmer vypadli z dier, sledoval nehybnú princeznú. Bál sa čo i len žmurknúť, len aby nezmeškal akýkoľvek náznak uzdravenia.

Ema ležala nehybne ako socha, položená na posteľ. Dlhé nohy mala zahalené prikrývkou až po brucho. Hruď sa jej nadúvala pomaly ako mech, do ktorého voda netečie, ale iba kvapká. Tvár mala obrátenú k oknu. Dlhé vlasy jej padali na vankúš ako čierne trávy bez kvetov. Viečka, privreté okenice tváre, sa jej občas letmo zachveli. Ako motýlie krídla. Vždy, keď sa tak stalo, Benjamín dúfal, že ich konečne otvorí, otočí k nemu hlavu a vysloví nahlas jeho meno.

Pri okne, vedľa veľkej dubovej truhlice, odpočíval na širokej stoličke s operadlami na ruky lekár. Hlasno odfukoval, akoby zaspal. Benjamín bol rád, že ho počuje. Inokedy by ho tiché chrápanie znervózňovala, teraz však mal pocit, že ho drží v bdelosti. Zlosť na Elmara a na tú ženu, o ktorej hovoril Pustovník, prevýšila v ňom všetky ostatné zlosti.

Pozrel princeznej do tváre, natiahol k nej ruku a opatrne vzal do dlane jej tenučké prsty. Neboli studené ako ľad. Ani ako námraza na železe. Hriali ako letný dážď. Ako zem pred nocou, keď sa od nej po celom dni odlepia slnečné lúče. Ako vánok, keď zaslzí očí, ktoré potom ohrejú líca slanými jarčekmi. Také bolo jej teplo.

Sklonil sa a horúcimi perami jej vtlačil na vankúšiky prstov bozk. Najskôr na jeden, potom na druhý a potom rad radom nevynechal ani jeden. Privrel viečka a privoňal, ako keby držal v rukách kvetiny. Škorica a med. Vanilka. A šalvia alebo levanduľa. Nevedel sa rozhodnúť. Vône, všetky, aké si pamätal, vychádzali z jej prstov podľa toho, ako si to želal. Možno neboli skutočné. Lenže na tom v tej chvíli nezáležalo. Vnímal ich viac srdcom ako nosom. Zaobalil ich do predstavy o nej. Ako do sna. Ako do básne, ktorá bola napísaná iba pre neho. Ako do príbehu, v ktorom sa zakorenil a viac ho neopustí.

Lekár za ním sa pomrvil a Benjamín k nemu otočil hlavu. Muž pod oknom sa zosunul hlbšie do stoličky. Ťažkú hlavu si oprel o operadlo na jej pravom okraji, vystrčil nohy pred seba a spokojne pochrapkával.

,Ako môže spať ako drevo?' hútal v duchu chlapec. Teraz? Keď princeznej ide o život? Pamätal si, ako povedal, že jej nedokáže pomôcť. Mal by však bdieť, ak by sa Ema pohla, alebo dostala nejaký záchvat. Za čo ho kráľ platí?

Benjamín si želal, aby sa princezná pohla. Hoci od chvíle, ako ju našli pred svätyňou, jej telo ostávalo nehybné, akoby bolo odliate z vosku. Keby pohla aspoň nohou alebo rukou! Sama otočila hlavu na druhý bok alebo zastonala. Čokoľvek, čo by znamenalo, že je duchom prítomná. Len aby sa jej choroba dala vysvetliť obyčajný hlbokým spánkom, ktorý prichádza z únavy alebo preťaženia.

Nie. Ona nevyzerala ako chorá. Pustovník mal pravdu. Ema je prekliata. A jej spánok nepominie, keď sa noc rozpustí v prvých slnečných lúčoch.

Benjamín sa pomrvil, prekrížil nohy pri zemi a ohol sa ku kolenám. Rukami sa zaprel o stehná a hlasno vydýchol.

,Ema prekliata! Zuza prekliata!'

Na sestru sa snažil nemyslieť. Len čo mu prišla na um, zasiahli ho výčitky. Mal by ju hľadať. Mal by sa jej ukázať, aby sa oň viac nebála a priviesť ju domov. Aj ona predsa trpí. Na tele i na duši.

,Zuza a kňažná!' napadlo mu, hneď však tú myšlienku zahnal. On predsa nevie, čo sa stalo, že sa jeho sestra ocitla v rukách tej tajomnej ženy zo svätyne. Nevie to a nebude domýšľať.

Teraz už chápal, prečo ho napadli služobnice. Ak dosiaľ nerozumel, prečo sa ocitol v podzemnom väzení, po slovách Elmara sa mu vyjasnilo. Kňažná chcela ublížiť Zuze. Možno ju vydierala. A možno jej sľúbila, že sa mu nič nestane, ak bude poslušná.

Zahnal tie myšlienky ako kúdoľ dymu a znova sa zadíval na bezvýraznú tvár princeznej na vankúši. Ema vyzerala ako ležiaca socha na vrchole kráľovského sarkofágu. Ako posledná spomienka na jej život. Biela ako z mramoru a nehybná ako hora.

,Preber sa! Vráť sa!' prosil v duchu a oči sa mu zaleskli ako ľad. Sklonil hlavu a zatlačil slzy viečkami. Nie však všetky. Niektoré mu preliezli cez okraj a padli na líce, na šaty a na nohy.

Nebránil im. Zvesil plecia a potichu plakal.

Ako prví dorazili ku svätyni kráľ a jeho vojaci. Rozostúpili sa vo veľkom polkruhu okolo schodiska a čakali na ďalšie rozkazy. Tie prišli takmer hneď.

"Vezmite tie fakle a podpáľte to prekliate miesto!" kričal kráľ. Nohami sa zaprel do strmeňov, vystrel sa ako rytier a dookola reval, aby vyrazili bránu, vtrhli dnu a spálili to prekliate miesto na popol.

Chekutanga pricválala hneď za nimi. Prach sa okolo nich točil ako roj nočných motýľov, a predsa ju videla, svätyňu, ukrytú pod horami ako dieťa, učupené a vystrašené v kúte izby.

"Nie!" Do kriku kráľa zaznel mocný a hromový hlas Pustovníka. Muž zoskočil z koňa a spolu s leopardom sa postavil medzi schodisko a vojakov.

"Ako si dovoľuješ!" kričal po ňom kráľ. Z očí mu sršala nedočkavosť a z tváre hnev.

"Stojte!" zopakoval mocným hlasom muž s leopardom. Divoká šelma pri jeho nohách otvorila papuľu, ukázala zuby a zrevala tak, že aj kráľ sa posadil naspäť do sedla. Vojaci, pripravení zoskočiť z koní a plniť rozkazy svojho vladára, stuhli.

"Chekutanga!" dotkol sa jej mysle tiger. "Pamätáš sa na toho zlodeja koní?"

"Dáriusa?"

"Pošli kráľa a jeho vojakov naspäť do mesta!" prikázal jej.

"Čo?" nechápala, čo od nej žiada.

"Tak ako vtedy!" pripomínal jej a v hlase mal naliehavosť. "Vojdi do myslí ich koní a pošli ich naspäť do mesta!"

"Ale prečo?"

"Urob to! Hneď!"

Chekutanga zatvorila oči a vedomím, podopretým jej zázračným priateľom, vkĺzla do myslí koní a prikázala im, aby sa vrátili naspäť do mesta.

Vojaci, s pohľadom upretým na svojho kráľa, nevediac, čo majú robiť, pocítili zrazu pod sedlom prudké trhnutie. Kone, akoby ich ťahala neviditeľná ruka, najskôr nadskočili a hneď aj začali nervózne cúvať dozadu. Erdžali, kývali hlavami hore dole a nespokojne poskakovali. Bojisko pred svätyňou sa zmenilo na veľký zmätok.

"Čo sa to deje s tými koňmi?"

"Prekliate čary!" reval kráľ a v očiach mal zdesenie.

"Anavin!" volal ktosi, akoby to robila ona.

"Prekľaje nás!"

Kričali vojaci, kričal kráľ. Nik netušil, čo sa deje. Bezradní vojaci sa ich snažili upokojiť, kone sa však stále viac a viac točili od svätyne. Stavali sa na zadné nohy a nespokojne erdžali. Prudko sebou trhali z jednej strany na druhú, akoby sa načisto pomiatli. Vírili prach a ich čierne hrivy lietali vzduchom ako vlasy čarodejníc. Vojaci sa snažili udržať v sedle. Zvierali opraty a zapierali sa do strmeňov, len aby nepadli rozzúreným koňom pod kopytá. Zmätok a hurhaj narastal. Zdalo sa, že kone neprestanú šalieť, kým jazdcov nezhodia pod seba a neudupú vojakov na smrť.

Zrazu sa však upokojili. Akoby mávnutím čarovného prútika.

"Do psej matere!" zahromžil ktosi.

"Dosť!" reval kráľ. "Na svätyňu a hneď!"

A práve vtedy, keď na chvíľu naivne uverili, že sa ich kone naozaj upokojili a vojaci stratili ostražitosť, zvieratá sa poháňané vôľou dievčaťa rozbehli naspäť k mestu. A Yan, Chekutanga a Pustovník ich sledovali, ako sa v kúdole prachu strácajú v diaľke širokých pastvín a lúk.

"To urobila Anavin?" pýtal sa starý radca Pustovníka. "Teda Aishada?"

"To urobila ona!" Muž s leopardom ukázal na Chekutangu a vďačne sa na ňu usmial.

"Ako ona? Ako to urobila?" čudoval sa starec.

Možno by dostal aj odpoveď, keby sa v tej chvíli neotvorila veľká brána svätyne a na schody nevstúpila kňažná.

Žena v bielych šatách na slnku žiarila, akoby bola obsypaná perlami. Dlhý závoj, obšitý zlatými niťami, ktoré sa blyšťali ako skutočné slnečné lúče, jej zakrýval tvár i krk. Z dola, spod schodiska vyzerala ako starobylá socha z lešteného bieleho mramoru. Dokonca sa zdala byť vyššia ako v skutočnosti. Akoby jej zjav rástol so svetlom, ktoré sa od nej odrážalo ako vodopád a zároveň mohutnel s tajomnosťou svätyne nad ich hlavami.

Kňažná zastala na najvyššom schode a čakala.

"Pôjdem hore sám!" vyhlásil Pustovník rozhodne a vykročil s leopardom na schody.

Chekutanga sa zamračila a prižmúrila viečka.

,Aj ja chcem vedieť, kto je tá žena!' durdila sa v duchu.

Rada by jej povedala, že len kvôli jej koketovaniu s Anavin umrela teta Marta i kráľovná. Len kvôli nej väznili Benjamína a nechali jeho sestru Zuzu túlať sa krajinou ako nejakú žobráčku. A napokon, znova iba kvôli nej, umiera aj princezná Ema.

,Idem hore!' vyriekla v duchu. Vchrstne jej to všetko do tváre, bez šance na obhajobu. Nie, tá žena si nezaslúži ani súcit ani zľutovanie. Pôjde hore a všetko jej povie osobne.

Chystala sa vykročiť za Pustovníkom, plná spravodlivého hnevu, keď začula v duchu mocný hlas svojho tigra: "Stoj!"

"Prečo?"

"Ostaň tu!" zopakoval Mubatsiri tvrdo.

Chekutanga netrpezlivo prekrížila nohy, aby ju poslúchli a krútila nespokojne hlavou.

Pustovník zastal na predposlednom schode pred svätyňou. Zvedavým pohľadom sa díval na závoj, za ktorým sa skrývala tvár, ktorú nepoznal. Aj cez sieťku, perleťovo čistú, avšak priehľadnú, videl jej ostré obrysy nosa, brady a lícnych kostí. Jej dohneda opálená pokožka mu pripomínala lieskové orechy. Ba zdalo sa mu, že dokáže rozoznať aj farbu jej očí. Možno boli zelené, ako prvé jarné lístie. A možno modré ako nebo.

"Prichádzaš v dobrom či v zlom?" prehovorila kňažná ako prvá. Hlas mala pevný a tvrdý ako oceľ. V jej otázke zaznelo tiché varovanie, ako keby mu chcela naznačiť, že ak prichádza v zlom, nemusí sa to pre neho skončiť dobre.

"Prichádzam v pravde!" odvetil Pustovník a nebojácne si ju premeral od hlavy po päty. Pohľadom zavadil o kúsok koženej šnúrky, ktorá jej padala od krku pod šaty. Nevidel, čo na nej visí, nepochyboval však, že práve našiel, čo hľadá.

"A komu ta pravda patrí?" opýtala sa ho kňažná s rukami zloženými na hrudi.

"Pravda nepatrí nikomu!" povedal vážne, dvihol zrak ponad ňu a opýtal sa: "Toto je svätyňa, v ktorej vládne Anavin, však?" Pozrel na kňažnú a tá keď prikývla, pokojne pokračoval: "Neprišiel som ťa súdiť pre tvoju vieru, ani pre skutky, ktoré si v jej mene vykonala, dovoľ mi však, aby som ti ukázal, čo bolo pred tebou zámerne skryté!"

Kňažná sa ani nepohla. Stála tam ako stena, cez ktorú sa do svätyne nedostane nik. Bradu držala hore, hoci muž s leopardom stál o dva schody pod ňou. Trpezlivo čakala, čo sa jej chystá povedať.

"Tá tvoja Anavin, ktorej si uverila, je v skutočnosti Aishada, démon z temnoty, ktorý si vzal meno vašej bohyne, aby vás mohol zviesť bez boja," rozhovoril sa Pustovník. "Démon, ktorý má rôzne podoby a krásy, zväčša však také, po akých v tej chvíli túžime, aby sme k nemu dobrovoľne natiahli ruku!"

"Prišiel si mi hovoriť o Anavin? Ty? Ktorý si ju nikdy nevidel?" prerušila ho kňažná. V hlase neskrývala ani nadradenosť ani výsmech, akoby hovorila s deckom.

"A ty si ju videla?" nedal sa odradiť jej tónom Pustovník.

"Samozrejme, že som ju videla!" odsekla tak, ako keby ju urážalo, že o tom pochybuje. "Kto myslíš, že mi zveril túto svätyňu?"

"Myslím si, že Aishada!" zopakoval, nadýchol sa a rýchlo dodal: "Tú svoju Anavin si nevidela už niekoľko mesiacov, však?"

Kňažná mlčala.

"Možno na ňu voláš, modlíš sa k nej a dúfaš, že priletí a vypočuje všetko, čo máš na srdci!" pokračoval muž. "Pravda je však taká, že Aishada je preč, naspäť v temnote, z ktorej viac nemôže škodiť človeku... ani vypočúvať jeho modlitby!" dodal tvrdo a zmĺkol.

Videl, že kňažná sa zachvela a hoci ani teraz neotvorila ústa, pokračoval: "Uverila si klamstvu a to jediné, čo ťa pri ňom ešte drží je pazúr, ktorý ti visí na krku!"

Kňažná sklonila hlavu a pohľad jej padol na vlastnú hruď. Akoby sa chcela presvedčiť, či ten muž mohol vidieť jej pazúr aj cez šaty. Keď dvihla k nemu naspäť zrak, videl aj cez jej závoj, že sa naň díva a prekvapene si ho obzerá. Nie, cez šaty ho vidieť nemohol, to vedeli obaja.

"Vtáčí pazúr, nasiaknutý jedom démona!" poznamenal Pustovník. "Vieš, odkiaľ to viem?"

Kňažná to možno ani počuť nechcela a predsa pokývala hlavou.

"Lebo jedna z podôb Aishady je dravec s krídlami a pazúrmi ostrými ako nože!" vysvetľoval jej. "Prečo by ti teda Anavin dávala, čo patrí inej?"

Kňažná tam stála nehnute, s hlavou sklonenou k nemu a jej ústa mlčali. Pustovník cítil, hoci sa to všemožne snažila zakryť dlhými šatami a širokým závojom, že nad jeho slovami úpenlivo premýšľa a že ju nimi zneistel.

"Pýtala si sa, či prichádzam v dobrom," pokračoval muž s leopardom. "Moja odpoveď je áno. V dobrom prichádzam, lebo potrebujem ten pazúr, aby som tebe vrátil slobodu a princeznej zdravie!"

"Eme?" prehovorila kňažná a v jej hlase zaznelo isté prekvapenie. Dokonca sa aj pohla, akoby prestúpila nespokojne z nohy na nohu.

"Eme," súhlasil Pustovník. Jej meno vyslovil tak nežne a súcitne, akoby už ležala na márach.

"Čo sa stalo?" zašepkala a jej hlas znel zrazu ako pokojné vody, čo svojou prítomnosťou dávajú lesom vlahu, aby žili a rozkvitali.

"Princeznú sme našli pod schodmi," odvetil Pustovník. "Leží v bezvedomí v paláci a nik jej nedokáže pomôcť! Princezná umiera!" zdôraznil a dúfal, že mu konečne prezradí viac.

"Chcela vystúpiť na schody!" povedala nahlas a zamyslene, akoby iba pre seba, kňažná.

"Čo to znamená?" vyzvedal muž s leopardom.

"Schody sú začarované, aby tie, ktoré môžu zatvoriť brány svätyne, na ne nemohli vstúpiť!" odvetila a hlas, dovtedy drsný ako nebrúsené kamene, sa jej uvoľnil.

"Ema umrie, ak jej nepomôžeš!" vyslovil potichu.

"Viem!" uznala kňažná a zhlboka sa nadýchla. S následným výdychom z nej napokon vyšla aj bolesť a pravda: "To všetko ten prívesok, lenže ja sa ho nedokážem vzdať! Nemám vôľu to urobiť! Anavin mi ju vzala. Bez jej dovolenia to nedokážem!"

"Nemusíš to urobiť ty a nepotrebuješ na to viac jej dovolenie!" povzbudzoval ju láskavo Pustovník. Hlas mal ako med natretý na chleba. "Urobím to ja, len mi to dovoľ!"

"Zabije ťa to!" krútila hlavou kňažná. "Dotkneš sa ho a zabije ťa to!"

"Mňa by možno zabil!" súhlasil. "Ale môjho leoparda nie!"

Kňažná sa zadívala na divokú šelmu pri jeho nohách. Možno o tom, čo práve počula, pochybovala, Pustovník však pokračoval: "Posaď sa na päty a dovoľ môjmu zázračnému priateľovi, aby to urobil namiesto teba!"

Kňažná zaváhala. Chvíľu bolo ticho. Dívala sa na leoparda, do jeho hlbokých matných očí. Dvihla hlavu a pozrela na Pustovníka. Premýšľala. Bojovala. Znova padla pohľadom na divokú šelmu pod nimi. Pocítila niečo zvláštne, tajomné, niečo, po čom volala dlhý čas, keď verila Anavin, že počuje jej modlitby. Dotkol sa jej pohľad leoparda, jeho hlboké oči a tie, ako keby mohli mať divoké oči takú moc, ju napokon primäli k tomu, aby Pustovníka poslúchla. Pomaly sa zviezla k zemi, posadila sa na päty a vypla hruď.

Leopard sa k nej opatrne priblížil. Pomaly, aby ju nevyplašil, natiahol k nej labu a pazúrmi jej vybral spod šiat prívesok. Pocítila šteklenie, keď sa jeho srsť dotkla jej hrude, ostala však pokojná.

Vtáčí pazúr sa zaskvel v ostrom slnečnom svetle ako čierna perla. Leopard otvoril papuľu, pritlačil ju k jej hrudi a zovrel ho do zubov. Teplo jeho dychu sa jej dotklo ako horúčka. Pocítila nutkanie odtlačiť sa od neho, zo všetkých síl sa však premohla a znehybnela.

Leopard sklonil hlavu a prudko ňou trhol dozadu. Kožená šnúrka na jej krku sa roztrhla, kňažná sa zachvela a vykríkla. Hruď sa jej nadula ako balón. A hneď aj spľasla. Dych sa jej upokojil a jej telo sa zviezlo k zemi.

Pustovník sa k nej sklonil, avšak skôr, než by k nej natiahol ruku a pomohol jej vstať, kňažná zašepkala, že bude v poriadku. Poznal v jej hlase úľavu, akú majú chorí, keď sa im vrátia stratené sily.

Pustovník čakal. Nechával ju, ležiacu na studenom kameni, spamätať sa z vyslobodenia. Nadýchnuť sa a otriasť z dlhého väznenia, do ktorého sa sama uvrhla, keď uverila falošným prisľúbeniam démona.

Videl, že spokojne dýcha a ako sa jej na odhalenú šiju a krk vracia červeň. Nadvihla hlavu, zaprela sa rukami o chladnú zem a znova sa posadila na päty.

"Čo bude teraz?" opýtala sa a dvihla zrak. Zložila si z hlavy závoj a pozrela na Pustovníka. V jej očiach sa skrývala ľútosť, slzy a bezmocnosť, ako keby práve stratila budúcnosť, o ktorú sa posledné roky tak krvopotne starala.

"Vráť sa domov!" povzbudil ju láskavo.

"Ale..." chystala sa protirečiť, on jej to však nedovolil.

"Ja nie som sudca!" zdôraznil. "A nik iný, kto by ťa chcel súdiť, tu neostal... takže... vráť sa domov!" zopakoval, natiahol k nej ruku a pomohol jej vstať.

Ďalšie slová by boli zbytočné. Nie je predsa jeho úlohou prehovárať ju, aby sa vrátila domov a hľadala tam zmierenie so svojou pokrivenou minulosťou. Takú moc on nemá, aby to urobil namiesto nej. Ponúkol jej slobodu a návrat. Ostatné musí urobiť sama.

Benjamín sa krčil na posteli ako starec. Prehnutý ako vŕba sa díval do zeme a nespokojne sa hrýzol do vnútornej strany líca. Čas sa vliekol ako karavána púšťou. Nič nové na obzore, nič nové za ním. Lekár sa mrvil na stoličke pod oknom, kým princezná sa na posteli ani nepohla. A on, netrpezlivý a bezradný, sedel tam ako vtedy, v temnici, keď Emu vzali služobnice zbičovať.

Spomienka na jej zakrvavený chrbát ho ďobla do srdca ako ihlica. Preglgol a v duchu zanadával. Zmlátili ju ako zlodeja, pričom teraz už vedel, že to ona otvorila brány svätyne. Mali ju nosiť na rukách. Mali ju oslavovať a nie palicovať. Bez nej by sa ani kňažná ani služobnice do vnútra nikdy nedostali. Namiesto slávy ju však zavreli do podzemia.

Lekár nahlas vydýchol a tichú miestnosť naplnila ozvena jeho chrapotu. Znelo to, akoby mal v ústach struny. Pomrvil sa a stíchol.

Benjamín si želal spať ako on alebo rovnako tvrdo ako princezná, aby sa aj v jeho mysli čas zastavil. Spať tak dlho, kým sa Ema neprebudí, kým nevyzdravie, kým sa k nemu nenatiahne rukami. Želal si znášať, čo znáša ona. Nevedel síce, či niečo vníma a či si ešte uvedomuje niečo z okolitého sveta, a predsa by aj to nič chcel zdieľať spolu s ňou.

Predstavoval si, že s ňou pláva pod hladinou, tak hlboko, že okrem vody ich nadnáša už len ticho. Ostatné sa stalo nezmyselným a zbytočným.

Svet stratil hlas. Zvuky sa rozplynuli v zabudnutí. Nik si viac nepamätá slová a ich významy. Mlčanie sa stáva najvznešenejším spôsobom dorozumievania. A potom ešte mimika tváre a pohyby rúk. Vlnenie tela a pohľad očí. Prsty a ich zvedavé dotyky. Iskrenie na pokožke, ktoré alebo zbližuje alebo desí.

Svet stratil farby. Sivá nahradila všetko. Vpila do seba zelenú lesov, modrú oblohy a bielu obláčikov. Šedá čerň obkolesila telá, ktoré sa nechajú unášať prúdom a vlnami. Oči si viac nepamätajú. Zabudli. A nesťažujú sa, lebo nik si viac nepamätá, ako vyzerá dúha po daždi.

Taká je Ema. Jej myseľ a jej prežívanie. Ostatné pominulo. Nič ju nebolí. Necíti ani Benjamínovu prítomnosť, ani jeho dotyk. Pre ňu sa akoby zastavil čas. Netrpí. Určite netrpí. A tiež nevníma, že jej bremeno nesú mnohí.

Chlapec na okraji postele sa narovnal a zaprel sa rukami o stehná. Zaklonil hlavu a zakrútil krkom z jednej strany na druhú. Pozrel na nehybnú princeznú a jemne sa na ňu usmial. Akoby čakal, že mu úsmev opätuje. Že otvorí oči a tvár sa jej pri pohľade na neho rozjasní ako zem, keď sa dostaví jar.

,Jeden deň a jedna noc!' spomenul si na slová starého radcu. Pozrel von oknom a premýšľal, či kráľ so svojim vojskom už dorazili ku svätyni. V duchu počítal, ako keby dokázal zmerať čas. Bol presvedčený o tom, že už by tam mali byť.

,Určite sú už tam!' povedal si v duchu. Keď si spomenul, koľko času im zabralo, kým preleteli od svätyne do mesta s Emou v sedle, bol si istý, že už tam musia byť. Pochyboval, že by sa vliekli. Panovník ich zaiste hnal. Išlo predsa o život jeho dcéry. Určite ich hnal.

Sklonil hlavu a znova sa zadíval do zeme. Bez toho, aby na princeznú pozrel, natiahol k nej ruku a vzal jej prsty do dlane. Mocne ich stisol, ako keby ju chcel prebudiť. Urobil to znova a potom ešte raz. Keď sa nepohla, prestal. Držal ich v dlani a v duchu ďakoval za to, že sú stále teplé. Chlad by bol zlým znamením. Chlad by bol koniec.

Spomenul si na ich prvý dotyk cez mrežu. Náhodný. Nechal na železe, ktoré ich oddeľovalo, prsty. Opieral sa o chladné kamene. Ona sa opierala o ten istý múr, avšak z druhej strany. Obaja boli vystrašení, neistí. V temnici, v tieňoch ako potkany, čakali na kúsok jedla. Čakali na niečo také všedné ako jedlo. Nič veľké nežiadali. O ničom nesnívali. Len o tom kúsku chleba a vode. Svet sa scvrkol do tejto jedinej túžby. Len sa najesť. Len neumrieť od hladu. A vtedy, ako tam mlčali, oddelení mrežou, sa jej prsty dotkli jeho. Opatrne, len aby sa nevyplašil. Pomaly, len aby vedel, že ho hľadá zámerne. Neodtiahol sa. Nebránil sa. Prijal ich ako dar. Obyčajné teplé ľudské prsty. Ich prítomnosť. Láskavosť. Žičlivosť ľudského dotyku. Akési uistenie, že dvom sa bojuje ľahšie. Dvom sa ľahšie nesie temnota. Že dvaja ešte majú nádej.

Teraz, keď tie prsty držal v dlani, stal sa nositeľom nádeje on. Len nech vie, že niet také prekliatie, ktoré nebude chcieť niesť spolu s ňou. Držal ich ako svetielka, ktoré prežiaria aj tú najhlbšiu temnotu. Držal ich, len nech pocíti, čo on cítil v tej temnici. Neopustí ju. Nevzdá sa. Bude bdieť, kým sa neprebudí. Bude bdieť.

Otočil k nej hlavu a pozrel jej do tváre. Spala. Vyzerala by ako bábika, s ktorou sa hrajú dievčatá, stačilo by jej položiť na viečka dva modré gombíky. Bábika, ktorú možno česať a maľovať jej pery i líca sýto červenými farbami. Taká, ktorej sa krásou žiadna iná nevyrovná.

,Bábiky na hranie sú mŕtve!' Tá predstava ho vydesila.

Zahnal tú myšlienku a znova pozrel na nehybnú dievčinu. Díval sa na ňu ako na plnú života. Neodchádza. Nestráca sa. Nie, jeho Ema ešte nie je na druhom brehu. Ani on sa naň dívať nebude. Druhé brehy patria mŕtvym, nie živým.

Pripomínal si slová Pustovníka o zdroji prekliatia. Nepochyboval, že ho nájdu. Prelomia čary a Ema sa vráti do života. A potom sa budú tešiť. Budú žiť. Lebo nádej ostáva, aj keď ostatné pominie. Nádej ostáva. Aspoň tá, jediná verná spoločníčka človeka, ostáva, aj keď ostatné sa stratí.

Bábika sa zrazu pohla. A on to videl. Znehybnel a prestal dýchať.

Ema zaklonila hlavu a prehla sa na posteli, ako keby ju niekto bodol do chrbta. Hruď sa jej nadula, otvorila ústa a hltala vzduch ako plachetnica. V takmer rovnakej chvíli sa jej napnuté telo znova uvoľnilo a Ema sa položila naspäť do postele. Prsty na rukách sa jej zachveli.

Benjamín pocítil šteklenie v dlani. Mocne jej stisol prsty a Ema pohla hlavou. Pomaly otvorila oči. Otočila k nemu hlavu a prekvapene sa naň pozrela. Chvíľu vyzerala, ako keby si nevedela spomenúť, kde je a prečo pri nej sedí on. Stuhnutá tvár sa jej však skoro uvoľnila. Len čo ju Benjamín obdaroval úsmevom, ktorý prezrádzal všetko, čo k nej pociťoval od chvíle, ako sa stretli, pochopila, že je konečne doma. Naozaj doma. Lebo domov bude vždy iba tam, kde bude aj tento chlapec.

Pustovník ešte chvíľu kňažnú pozoroval a keď sa mu zdalo, že sa jej do tváre vracia červeň, otočil sa jej chrbtom. Nie sú slová, ktoré by jej chcel ešte povedať alebo ktoré by musela počuť. A tak sa bez rozlúčenia vydal dolu schodiskom.

Pod ním už na neho netrpezlivo čakali Chekutanga a starý radca. Vnímal ich nedočkavosť, on ich však obišiel, akoby si ani nevšimol ich zvedavé pohľady, vysadol do sedla, pozrel na nich a opýtal sa: "Ideme do mesta?"

"Nemôžeme odísť!" vyhlásil rozhodne Yan. "Musíme ešte zapečatiť svätyňu!"

"Povieš nám, čo sa tam hore stalo?" vyzvedala nedočkavo Chekutanga.

"To nie je moja starosť!" odvetil Pustovník Yanovi. "Anavin je preč. Aishada je preč. Jej prekliatie je preč. A dúfam, že princezná je znova pri vedomí!"

"Čo sa tam stalo?" zopakovala Chekutanga, odpovede sa však nedočkala. Pustovník sa zaprel do sedla a vydal sa smerom k mestu, akoby ponosovanie dievčaťa s tigrom ani nepočul.

"Čo sa tam stalo?" spytovala sa nahnevane Mubatsiriho. V ušiach jej búšila krv, ako keby sa jej žilami preháňalo stádo divokých koní. "Prečo nám nič nepovedal?" Pozrela ku svätyni, lenže kňažná už zmizla za jej bránami. "To je všetko? Kliatba je preč? Ako? Čo sa tam stalo?"

Celé jej vnútro sa búrilo. Chcela vedieť, o čom sa tam hore zhovárali a ako sa Pustovníkovi podarilo zlomiť kliatbu. A odkiaľ vie, že princezná už bude v poriadku? Povedala mu to tá žena? A on jej uveril?

"Upokoj sa, maličká!" povzbudzoval ju jej tiger.

"Ako upokoj?" hnevala sa. "Mali sme ísť hore! Mali sme byť tam!"

"Chekutanga!" Mubatsiri sa jej dotkol prudko ako hrom, keď zatrasie krajinou. "Nebuď sebecká! Neprišli sme sem kvôli tebe!"

Jeho hlas ňou zalomcoval ako skutočné zemetrasenie. Ako bodľačie, ktoré páli z vnútra. Striaslo ju a nohy jej akoby zovreli železné obruče. Jeho moc bola ako lavína, pred ktorou sa neskryjú ani tisícročné skaly. Ako baranidlo. Ako bičovanie rozžeraveným železom.

"Toto nie je divadlo!" predniesol zmierlivejšie a v tej chvíli v sebe znova pocítila jeho láskavú prítomnosť. "Ak povedal, že prekliatie je preč, ďalšie otázky sú zbytočné!"

"Nie sú!" odvetila mu sklamane, čupla si a čakala, kým sa k nej priblíži a zloží svoju hlavu na jej kolená. "Len som chcela vedieť..."

"Prekliatie je preč," zopakoval. "Toto si chcela vedieť!"

Chekutanga sa k nemu sklonila a položila si čelo medzi jeho uši. Zhlboka sa nadýchla a ponárala sa viac do neho. Zatúžila po jeho sile. Hľadala jeho dobrotu a žičlivosť. Ponárala sa doň akoby do teplej vody, ktorá rozvoniava harmančekom a sušeným ovocím. Sýtila sa ním. Dýchala z neho.

Ona vie, že je občas až príliš zvedavá. Nemá v sebe dosť trpezlivosti. Ani so sebou ani so svetom okolo. Má však jeho, Mubatsiriho. Trpezlivého priateľa, v ktorom sa jej nedokonalosti brúsia ako diamanty. Ona to vie. Aj teraz, keď jej zvedavosť zatemnila myseľ a úsudok.

"Prepáč," zašepkala a jej vnútro sa upokojilo.

Znova si uvedomila, aký veľký dar dostala. Nie je dokonalá. A len málokedy dokáže rozoznávať, čo je dobré a čo dobré nie je. Zvádza svoje vnútorné boje, neschopná rozlišovať túžby, ako keby nebola schopná sama roztriediť, po čom túžiť má a od čoho má utekať. Má však svojho divokého priateľa, svojho zázračného sprievodcu. A ten nedovolí, aby sa zatúlala na cesty, na ktorých nemá byť. Niekto by povedal, že je s ním zviazaná ako na reťazi, ona však už rozumie, že tá istota, že ju vždy povedie za svetlom, jej dáva slobodu, po akej vždy túžila.

Chekutanga dvihla hlavu a pozrela na strýka.

"Ideme naspäť?"

Yan sa však díval na svätyňu. V očiach mal nespokojnosť ako tí, ktorí neradi odchádzajú od nedokončenej roboty.

"Čo je?" pýtala sa ho.

Yan zmeravel. Dlho váhal, či môže a chce odhaliť, čo malo ostať skryté. Díval sa tam hore, na storočné kamene, naukladané na seba do mohutnej stavby a myslel na Martu a na svoju kráľovnú. Len smrť. Boj s Anavin im priniesla iba smrť! A teraz, keď počul, že všetko prekliatie je preč, váhal, či chce do tohto boja zatiahnuť aj Terezu.

,Nie, jeho Tereza viac nie je mimo bojiska!' uvedomoval si. Nie celkom rozumel, čo sa jej v divočine stalo a odkiaľ si priviedla tigra. Bol však svedkom jej tajomnej zázračnosti. Dotkla sa ho v myšlienkach a prehovorila k nemu, hoci ich delili steny a komnaty. Urobila to ona? Urobil to jej tiger?

,Možno to nie sú tie správne otázky!' premýšľal. Možno by sa ani nemal pýtať, len urobiť, čo je v tej chvíli nutné urobiť. A tak sa napokon rozhodol.

,Teraz je ten správny čas!' povzbudzoval sa. Nadýchol sa a prehovoril.

"Musím ti niečo povedať!" predniesol s neskrývanou tajomnosťou v hlase, prudko sa k nej otočil a pozrel jej do očí.

"Dobre!" odvetila hneď. Na iné sa ani nezmohla. Pocítila jeho naliehavosť, do mysle sa mu však vstúpiť neodvážila.

"Posadíme sa?" navrhol starec a ako prvý sa posadil na schody.

Chekutanga pustila tigra, vsala a poslušne ho nasledovala. A hoci ju premáhala nedočkavosť, stále sa mysľou držala v dostatočnej vzdialenosti od jeho vnútra. Vstúpiť doň by bolo ako krádež za noci. Keď sa jej Mubatsiri zložil pod nohy, natiahla k nemu ruku a jemne ho škrabala pod uchom.

Yan dlho mlčal. Ticho, ktoré medzi nimi nastalo, skrývalo v sebe silu, ktorá by bola schopná trhať skaly na kusy.

"Čo mi chceš povedať?" opýtala sa ho Chekutanga šeptom, akoby viac nemohla to ticho zniesť.

"Pamätáš, ako si sa ma vždy pýtala, čo viem o tvojich rodičoch a ako som ti ja vždy hovoril, že o nich nič vedieť nechceš a že je to tak pre teba lepšie?" začal rýchlo a na jeden dych. Hneď aj pokračoval: "Pravdou je, že som o nich nič nevedel, keďže ja nie som tvoj skutočný strýko!"

Yan možno čakal, že na to nejako zareaguje, ona však ani nemukla. Počul jej tichý a vyrovnaný dych a to mu dodalo odvahu, aby pokračoval.

"Pamätám si ten večer, ako mi na dvere zabúchala kráľovná... v náručí niesla dieťa, o ktoré sa vraj nemá kto postarať... povedala: ,Želám si, aby si sa oň staral ty! Volá sa Tereza!'" priznával hlasom, v ktorom bolo príliš veľa clivoty, aby mu pozrela do tváre. "Bola si ešte maličká... dievčatko, ktoré sa len učilo chodiť, učilo rozprávať... a ja som nevedel, čo s tebou, tak... priviedol som ti dojku a tá robila, čo som ja nedokázal..."

Chekutanga sklonila hlavu a privrela viečka. Uvedomovala si, že takto otvorene s ňou strýko nikdy nehovoril. Myslela si, že ju bude vypočúvať a karhať, on sa jej však namiesto toho zdôveroval s vecami, ktoré pred ňou tajil takmer dve desaťročia. Pocítila náhlu vďačnosť a zamrzelo ju, že si nevie spomenúť, kedy niečo podobné pocítila v jeho prítomnosti naposledy.

"Kráľovná mi nikdy nepovedala, kde ťa našla alebo odkiaľ vzala a ja som po tom ani nikdy nepátral," pokračoval Yan. "Nevedel som ti teda povedať, kto sú tvoji rodičia a nedokázal som ti klamať a vymýšľať si o nich príbehy, ktoré sa nikdy nestali!" Zhlboka sa nadýchol, akoby hľadal silu pokračovať, obrátil sa k nej a pokojne dodal: "Teraz to však už viem!"

Chekutanga cítila jeho pohľad na tvári. Otočila k nemu hlavu a pozrela do jeho lesklých očí. Zaváhala, či chce počuť, čo mu už viselo na jazyku.

,Na čo to bude dobré?' napadlo jej. Veď ona viac nie je Tereza! Dostala nové meno, novú cestu, nový život a zázračného priateľa, ktorému sa nik iný rovnať nemôže. Nemá dôvod obzerať sa späť. Nepotrebuje pátrať po tom, bez čoho aj dosiaľ dokázala prežiť.

"Keď som hľadal dôkazy o Anavin," vysvetľoval jej ďalej Yan, "našiel som list, vlastnoručne písaný kráľovnou, v ktorom mi odhaľuje, že ak sa jej alebo princeznej stane niečo zlé a neostane nik, kto by mohol zavrieť brány svätyne, že tak budeš môcť urobiť ty!"

Chekutanga zneistela. Chcela sa opýtať, čo tým myslí, on však pokračoval.

"Náš kráľ podvádzal kráľovnú," hovoril rýchlo, akoby sa cítil nesvoj, že odhaľuje pochybenia svojho vladára. "S tvojou matkou, v tom čase už vdovou, ktorá bývala v domčeku dve ulice nad Samuelom. Tvoja mama však ochorela, krátko po tvojom pôrode. Keď sa to naša kráľovná dozvedela, vyhľadala ju, postarala sa o ňu a prisľúbila jej, že sa o jej deti... jedno po nebohom manželovi a jedno po kráľovi... že sa o ne postará!"

Chekutanga takmer nedýchala. Tie slová ňou zamávali, akoby dostala najskôr do tváre a hneď aj do hrude úder kladivom.

,Mojou matkou?' Samozrejme, že o nej občas premýšľala. Pýtala sa, kde je a či ešte žije. Nehľadala ju, lebo nevedela kde. A teraz, tá predstava, že žila blízko námestia, kde sa ona ako dieťa potulovala okolo trhoviska.

,A aké dve deti?' Zmraštila tvár, nadvihla obočie a čakala, že Yan bude pokračovať. Nebude ho však teraz prerušovať. Najskôr nech povie všetko!

"V ten večer, keď tvoja matka umrela, kráľovná zaniesla tvoju nevlastnú sestru do domčeka tety Marty," pokračoval jej strýko súcitne. "Vtedy som to nevedel, keďže s Martou sme ešte neboli takými priateľmi ako... ako keď umrela... a tak som si nikdy neuvedomil, že ty a Kristína ste nevlastné sestry!"

,Kráľ. Matka. Sestra.' To všetko v nej hučalo ako včelí roj. Tie mená a ich obrazy ju pálili zvnútra, akoby prehĺtala žeravé uhlíky. Prudko dýchala a hoci volala na pomoc svojho zázračného priateľa, jej srdce sa nechcelo utíšiť.

,Kráľ. Matka. Sestra.' Bodalo ju to znova a znova.

"To nemôže byť pravda!" zašepkala, keď Yan zmĺkol.

"Je to pravda, Tereza!"

Mohla, no nenapomenula ho, že sa tak viac nevolá.

"Ten list mohol napísať ktokoľvek!" pochybovala a krútila hlavou zo strany na stranu. Možno sa jej žilo ľahšie, keď nič nevedela. Teraz, keď má zrazu konkrétneho otca a skutočnú sestru, želala by si, aby o tom nikdy nepočula. Akoby jej ten príbeh vzal slobodu. Akoby jej vložil do rúk zodpovednosť, ktorú jej dávno odopreli.

"Poznám jej rukopis!" povedal isto Yan. "Ten list napísala kráľovná!"

"Nie!" pokrútila hlavou znova. "Tá už tu nie je! Nemá kto a dnes už ani ako dokázať, že kráľovná mala pravdu!"

"Ja to viem dokázať!" vyhlásil Yan a prudko vstal.

Chekutanga k nemu dvihla zrak. Jeho odhodlanie ju vydesilo.

"Tu a teraz!" povedal a ponúkol jej ruku. "Viem dokázať, že v sebe nosíš kráľovskú krv a že to, o čom sa píše v liste kráľovnej, je pravda!"

"Ako?" opýtala sa, keď jej pomohol vstať.

Vzápätí tie slová oľutovala. Ona to predsa nechcela vedieť. Na čo to bude dobré? Komu to pomôže? Kráľ nepotrebuje ďalšiu dcéru, Kristína sestru a ona rodinu, ktorá jej bude pri každom stretnutí vyčítať, že sa túla kdesi v divočine.

Yan dvihol ruku a ukázal ku svätyni.

"Len žena s kráľovskou krvou dokáže otvoriť alebo zapečatiť brány svätyne!" predniesol vážne. Hlas sa mu zachvel, akoby sám zapochyboval, že k tomu tajomnému a starodávnemu aktu, ktorý odjakživa patril kráľovnám, povzbudzuje jeho Terezu. Obrátil k nej zrak a dodal: "A ty si posledná medzi ženami s kráľovskou krvou, ktorá to môže urobiť!"

Chekutanga zrazu pochopila, čo jej strýko navrhuje. Pokrútila hlavou a cúvla o krok dozadu. Tá predstava, že vystupuje po schodoch ku bráne, dotýka sa jej rukami a tá sa zapečatí, kým ju niekto, kto nosí v sebe kráľovskú krv, znova neotvorí, ju desila. Ona predsa nie je princezná. Z paláca vždy utekala a z tej predstavy, ktorú jej vtĺkal do hlavy strýko, že raz bude dvornou dámou a že sa vydá za šľachtica, aby mu raz porodila dediča, jej vždy bolo na zvracanie. Toto ona nechce. Netúži po kráľovskej krvi. Ani vtedy, ani teraz!

Okrem toho poznala, aké je to mať moc. Lenže dosiaľ ju niesla vždy so svojim tigrom. Ak aj bola niečím zázračná, tak iba kvôli nemu a iba s ním, nikdy nie osamote. Nechcela moc kráľovskej krvi. Nechcela moc, ktorú v sebe nosia všetky tie urodzené ženy, aby mohli zatvárať a otvárať brány svätyne. A už vôbec nechcela takú moc, na ktorú by ostávala sama. V tej chvíli to pociťovala ako priťažké bremeno pre jej krehké plecia. Neunesie, čo jej strýko ponúka. Neunesie a ani to nechce niesť!

"Nemusíš to robiť!" dotkol sa jej mysle tiger. A hneď sa v nej rozlial ako slnko, keď sa ráno prehupne cez hory a zaplní zem. Teplom jeho hlasu a prítomnosti nasiakla každá jej neistota, jej tieseň a strach, ba aj očakávania, ktoré sa nikdy nenaplnili a túžby, ktoré sa nemusia uskutočniť.

"Dýchaj, maličká!" povzbudzoval ju a ona sa ho držala. Zatvorila oči a nechala sa ním zaliať až po okraj. A v tej chvíli sa všetky tie odhalené mená, príbehy a dávne tajomstvá, rozpustili na prach, ktorý sa stratí, len čo sa doň oprie vánok.

,Fúknem!' napadlo jej veselo a potom to aj urobila. A to všetko, čo ju desilo, odniesol minulý čas. Prítomnosť sa oslobodila, očistila a znova sa mohla spokojne nadýchnuť v plnosti svojho zázračného priateľa.

Chekutanga otvorila oči, pozrela na strýka a tvár sa jej rozžiarila.

"Nie som posledná, ktorá to môže urobiť!" vyhlásila a obrátila sa tvárou ku bráne. "Nech to urobí princezná Ema. Skutočná dedička kráľovstva, skutočná dedička svätyne!"

Hovorila to slovo za slovom, rozhodne a isto, vediac, že v tom rozhodnutí nájde nielen úľavu, ale aj svoju osobnú cestu. Skryté nech ostane skrytým a tajné tajným. Nepotrebuje hľadať cesty, na ktoré sa viac nemôže vrátiť. Nechce patriť do príbehov, ktoré neboli napísané pre ňu. A nebude hľadať poklady, z ktorých viac nemôže mať úžitok. Ona predsa vie, kam patrí a kam túži ísť. A ani mená, ktoré mala, alebo by mohla mať, to nedokážu zmeniť.

"Ak to urobíš ty, konečne budeš vedieť kto si!" povzbudzoval ju Yan.

Ona rozumela, že to strýko chce aj kvôli sebe. Pre pocit viny. Pre výčitky, že jej nedal vždy dosť, nie toľko, koľko si jej pôvod zasluhuje. Ako keby jej tú pravdu bol dlžný.

"Ja viem kto som!" odvetila hrdo, položila mu ruku na rameno a s úsmevom na tvári dodala: "Moje meno je Chekutanga, mojou rodinou je Mubatsiri a na ostatnom už nezáleží!"

Naposledy ešte pozrela na bránu svätyne a potom bez ďalších slov vysadla do sedla. Pokývala na strýka, aby ju nasledoval. Ten sklonil hlavu, sklamaný, že ju nepresvedčil, aby potvrdila alebo vyvrátila svoj pôvod a vykročil ku koňovi.

Chekutanga počkala, kým vylezie do sedla a spoločne, bez ďalších slov o pôvode a ďalšieho zbytočného prehovárania či odkrývania starej minulosti, sa vydali naspäť do mesta.