CH02 - tretia - 08

Na prázdne polia a lúky okolo Starej padal skorý večer, keď Benjamín vstúpil do rodnej osady. Vzduch nad osadou bol svieži. Miešali sa v ňom vône z neďalekých lesov i z obrobených polí. Už z diaľky videl chalupu, kde prežil celý svoj život. Jej otvorené okenice i matné svetlo za nimi.

Potiahol za uzdu a spomalil koňa. Záhrady za plotmi boli tiché a ulice prázdne. Zámerne si svoju cestu domov naplánoval na večer, na čas, kedy už gazdiné zvolali svoje deti do chalúp a sedliaci sa po dlhom a namáhavom dni usádzali k večeri.

Zamieril k rodnému domu, zastal pred dreveným plotom a zoskočil z koňa. Otvoril bránku, vstúpil do záhrady a zastal. Hoci už na krajinu padala tma, predsa si všimol, že pozemok okolo chalupy vyzerá ináč, ako keď tu bol naposledy. Vysoké trávy boli pokosené a buriny vytrhané. Cestička ku chalupe uprataná a na priedomie, kde sa predtým váľali lavice a stoličky, akoby ich porozbíjala víchrica, sa vrátil poriadok.

Vykročil k rodnému domu. Koňa uviazal o zábradlie, vyšiel po schodoch na priedomie a zastal. Otočil sa chrbtom ku dverám a rozhliadol sa po okolitej krajine. Košatý orech vedľa chalupy vyzeral v tme ako veľká hlava obra. Z okolitých domov za plotmi ostali len tiché čierne siluety. Z komínov vychádzali bieli duchovia. Naťahovali sa k nebesám, akoby ich priťahovalo všetko to tajomné, čo sa odjakživa skrýva pri hviezdach. Lístie na stromoch si šeptalo svoje uspávanky a nočné motýle neúnavne dorážali do okien, akoby aj ony vedeli, že bez svetla je život nemožný.

Pomyslel na dávno stratené detstvo. Ako sa s ostatnými deťmi handrkovali na ulici, preskakovali ploty a lozili po okolitých stromoch. Celá osada bola jedno veľké ihrisko. Kým on sa túlal po sadoch a lúkach, jeho sestra Zuza sa starala o hospodárstvo. Nikdy ho nenaháňala, nekričala po ňom a nenútila ho drieť na poli či v maštali.

Pamätal si ten deň, kedy pochopil, že jej musí pomáhať. Zuza sedela v kuchyni, unavená ako stará kobyla, neschopná prejsť do svojej izby. Takú ju dovtedy nevidel. Pomohol jej, neumytej a smradľavej od hnoja, dokráčať do postele a dlho ju pozoroval v tme, kým sa aj on sám odpratal do svojej izby. Vtedy sa rozhodol, v ten večer, keď ju videl takú zlomenú a krehkú, akú dovtedy nikdy, že jej bude pomáhať, aby sa mu nezodrela pred očami na smrť.

Zuza o jeho pomoci spočiatku nechcela ani počuť, lenže on dobiedzal. Chodil za ňou a dookola opakoval, nech mu povie, čo má robiť. Napokon ju zlomil. Spočiatku sa ho však snažila šetriť. Dávala mu totiž iba tie najjednoduchšie práce.

"Choď pozbierať vajcia z kurníka..."

"Pozametaj uličku k domu a dlážku v kuchyni..."

Neprotestoval. Poslušne robil, čo mu kázala. A čo, že to neboli práce pre chlapca? Vedel, že čo urobí on, nebude musieť robiť jeho sestra!

Neskôr, keď videla, že sa nevzdáva, ukázala mu ako držať pluh, obriadiť kone, ako pracovať s motykou, ako sa drží sekera a píla, ako vyčistiť kurník a maštaľ. Dovolila mu takmer všetko. Nikdy mu za jeho pomoc neďakovala. Ani nemusela, veď ani on jej nikdy neďakoval za robotu, ktorú robila. Učila ho vážiť si všetko, čo dokáže urobiť vlastnými rukami. Učila ho zodpovednosti za zem a hospodárstvo.

Ako nad tým premýšľal, začul ako sa za ním otvorili dvere. Otočil sa a pohľady sestry a brata sa po dlhých mesiacoch opäť stretli.

Zuza vyzerala unavene. Vlasy jej zakrývala šatka, zopnutá na šiji. Jej vysoké čelo zdobili špinavé vrásky a okolo očí jej starosti a únava kreslili veľké čierne kruhy. Oči mala matné a pery bezfarebné. A predsa sa jej tvár rozžiarila. Natiahla ruky a rozbehla sa ku bratovi. Chytila mu tvár do dlaní a so slzami v očiach si ho obzerala.

"Vrátil si sa!" šepkala hlasom plným neskrývanej clivoty. Chytila ho za ruku a ťahala ho do chalupy. Usadila ho ku stolu a zastala. Dlho sa na neho dívala a oči jej žiarili ako dve hviezdičky. Znova k nemu natiahla ruku a poláskala ho po líci.

"Som taká rada, že si doma!" povedala a tvár sa jej zrazu zamračila.

Až teraz si všimla, čo má na sebe. Uniformu. Alebo niečo také, čo už videla na šľachticoch. Spod čierneho kabáta mu pod krkom trčala biela hodvábna košeľa. Podobný odev na ňom jakživ nevidela. Taký by si žiaden sedliak v ich osade nekúpil, nemohol by si to dovoliť.

Benjamín videl, čo ju zarazilo. Videl, ako si ho obzerá.

"Pripravím ti niečo pod zub?" opýtala sa Zuza s neistotou v hlase, obrátila sa mu chrbtom a zamierila ku piecke.

"Už som jedol," odvetil.

"Ty..." začala, stále otočená chrbtom, "asi sa tu dlho nezdržíš..."

Benjamín pokýval hlavou, čo ona nemohla vidieť. Náhle mu vyschlo v hrdle. Ťažko preglgol. Celou cestou do rodnej osady si namýšľal, aké jednoduché to bude. Povie sestre, čo má na srdci a vráti sa naspäť do mesta. Lenže opúšťať vlastnú krv nikdy nie je jednoduché. V každom vzdávaní sa je štipka bolesti, lenže vo vzdávaní sa človeka je tej bolesti riadny kus.

"Vrátiš sa do mesta?" vyriekla pokojnejším hlasom a otočila sa k nemu. Posadila sa na lavicu pri piecke a pozrela sa mu do očí. Tvár sa jej zmenila. Oči jej viac nežiarili, naopak, zračila sa v nich nespokojnosť a nadradenosť, akú si v nich pamätal.

Benjamín prikývol. Bál sa, že ak prehovorí, že sa mu zachveje hlas ako vždy, keď sa jej chystal protirečiť alebo žiadať niečo, o čom vopred vedel, že jej nebude po vôli.

"A kde budeš bývať?" opýtala sa ostro, s neskrývanou výčitkou v hlase. Povedala to tak, akoby mal bez jej pomoci umrieť od hladu.

,Neprišiel si sa sem ospravedlňovať!' pripomínal si v duchu Benjamín. Snažil sa zo seba striasť stiesnenosť, akoby ho sestra zahnala do kúta. Záblesky z minulosti, kedy ešte Zuza držala jeho život pevne v rukách, sa naň zosypali ako povala starého domu. Otvoril ústa a zhlboka sa nadýchol.

"Povieš mi to?" Zuza čakala odpoveď.

"V dome Elmara!" odvetil napokon.

Benjamín sa vystrel ako vojak na koni. Pri spomienke na muža, ktorý týral princeznú Emu, náhle zmocnel. Prepadla ho zlosť. Svaly na tvári mu stvrdli a oči vychladli. A predsa ten hnev, ktorý v ňom rozdúchalo to prekliate meno, držal na uzde, len aby pred Zuzou nepovedal veci, ktoré by mohol neskôr ľutovať. Nadýchol sa a zaútočil. "Poznáš ho, však?" Jeho hlas pálil ako mráz. "Elmara... svojho priateľa!"

"Neviem, kto je Elmar!" odsekla a tvár sa jej ani nepohla.

"Nie? Nepoznáš muža, ktorý ťa navštevoval v našom dome?"

"Nie!" zopakovala tvrdo Zuza.

"Ani Anavin, ktorej si slúžila?"

Benjamín sa prestal ovládať. Hlas mal mocný, akoby kovaný z ocele. V očiach viac neskrýval chlad a jeho tvár, pevná ako skala, ukazovala všetok jeho hnev.

"Nebuď smiešny!" vysmievala sa z neho sestra. "Vieš dobre, že na rozprávky neverím!" Prudko vstala, ruky zložila v bok a nahnevane sa ho pýtala: "Čo to má všetko znamenať, Bendži? Čo ti to vošlo do hlavy? A odkiaľ to všetko máš?"

Benjamín na ňu nechápavo civel. Počítal s tým, že bude hnevlivá a že bude útočiť, aby spochybnila všetko, na čo sa opýta. Privrel viečka a znova si pripomínal, na čo myslel celou cestou domov.

,Musím sa vzdať aj tej poslednej štipky súcitu!' opakoval si v duchu.

"To ja by som mala vypočúvať teba!" rozkričala sa Zuza. Ona nebola zvyknutá, aby sa s ňou Benjamín takto rozprával. "Kde si sa túlala celé tie dni? Vieš, koľko nocí som kvôli tebe nespala? A kde všade som ťa hľadala? Vieš si predstaviť, ako mi bolo?" Tvár jej horela, nadýchla sa a pokračovala s krikom: "A teraz si tu prídeš, vyfintený jak dajaký pánko z paláca a budeš na mňa útočiť? Vypočúvať ma? Obviňovať?"

Benjamín trpezlivo čakal. Vedel, že tento jej výbuch skoro skončí. Robila to tak vždy, keď ho chcela umlčať alebo v ňom vzbudiť výčitky. Takto ho vždy držala pri sukni. Takto ho vždy mala vo svojej moci.

Zuza ešte kričala niečo o zodpovednosti, o tom, že opustil hospodárstvo po rodičoch, o jej obetavej starostlivosti a stále dookola to isté, vraj, aký je nevďačný. Benjamín však slovám, ktoré vychádzali z jej rozhnevaných úst, nevenoval žiadnu pozornosť. Len sa jej díval do tváre. Sledoval jej premeny. A premýšľal, čo všetko z toho, čo prežili v tejto chalupe po rodičoch, nebolo klamstvom a čo bolo ozajstné, úprimné a pravdivé.

Keď Zuza skončila svoj vyčítavý výstup, Benjamín poklepal prstami po stole, chvíľu mlčal a potom ju chladne vyzval, aby sa posadila naspäť na lavicu. Setra na neho čumela. Brat, s ktorým kedysi žila, by sa hneď ospravedlňoval. Hľadal by pokoj a zmierenie. Neprotirečil by, len aby nevyvolal ďalšiu búrku.

"Sadni si, Zuza!" prikázal jej znova.

Keď sa sestra ani nepohla, dvihol bradu a v očiach sa mu zračil nový hnev. Otvoril ústa a precedil cez zuby: "Alebo ťa mám volať tvojim skutočným menom?" Zámerne sa odmlčal, zadržal dych a s pohŕdaním dodal: "Kňažná!"

Zuza na neho chvíľu iba civela, akoby dostala po papuli.

"Bendži, ty si načisto zošalel!" vyšlo z nej ako prvé.

"Ak neprestaneš s týmto divadlom," vyhlásil Benjamín rozvážne a zároveň tvrdo, "odprisahám na hrobe našich rodičov, že ma dnes vidíš naposledy a že do smrti s tebou neprehovorím!"

"Prestaň!" okríkla ho.

"Ty prestaň!" zvrieskol na ňu, - asi prvýkrát v živote - a buchol päsťou po stole. "Sadni si a prestaň mi klamať!"

Zuza ostala stáť. Nebola naučená, aby jej rozkazoval chlap.

"Ak si nesadneš, hneď odídem a viac ma neuvidíš!" precedil cez zuby Benjamín.

Sestra videla, že to myslí vážne a predsa zaváhala. Spustila ruky k telu a prudko dýchala. Tvár jej zalial tieň hnevu. Bojovala s celým telom, aby sa znova nerozkričala.

Benjamín čakal. Vedel, že jej musí nechať čas.

"Bendži," oslovila ho, viac však nepovedala, lebo Benjamín v tej chvíli prudko vstal.

"Dobe, dobre, dobre!" opakovala zmierlivo a hneď sa aj posadila. "Už sedím, vidíš? Už sedím!"

Benjamín prikývol a zviezol sa naspäť na lavicu pri stole.

"Dávam ti poslednú šancu," prehovoril vážne. "Ak mi znova zaklameš, odídem!"

Zuza sa ani nepohla. S rukami v lone, opretá o pec, sledovala svojho brata. V očiach mala nečitateľný výraz, akoby nespoznávala toho, ktorého mala celý život na očiach, v náručí a pri sukni.

"Ako si sa stala kňažnou?" opýtal sa jej.

Zuza mlčala. Neprotestovala, ani neprikývla.

"Pamätáš si na Pustovníka a jeho leoparda?" pokračoval Benjamín. "Ten muž ti dal slobodu, hoci podľa mienky iných si zasluhuješ trest!"

Zuza ani nemrkla.

"Práve ten leopard vyjavil Pustovníkovi pravú totožnosť kňažnej," vysvetľoval jej. "To od neho viem, kým si bola. To od neho viem, že to ty si ma uväznila v temnici pod svätyňou. A že to ty si sa ma chystala obetovať na oltári Anavin!" Hoci ho tie slová boleli, vyslovil ich bez zaváhania. "Varoval ma pred tebou, počuješ? Varoval ma, keď počul, že sa chystám domov! Povedal mi pravdu o tebe, aby si ma viac nemohla ťahať za nos!"

Na jeho prekvapenie, Zuza pokývala hlavou. Ešte aj teraz odmietala priznať pravdu. A hoci s ňou Benjamín strácal trpezlivosť, zaumienil si, že ostane, kým si nevypočuje jej príbeh. Potreboval ho počuť od nej. Rozumieť mu. Nech už sa jej stalo čokoľvek, stále bola jeho sestrou, jeho krvou, jeho jedinou rodinou. Dovolí jej teda povedať, čo sa jej stalo, ako sa zatúlala a prečo sa spolčila s bohyňami a čarodejníkmi z Čeľustí.

"Môžem sa sem vrátiť aj zajtra!" poznamenal pokojne, keď stále zapierala. "Privediem so sebou muža s leopardom! Budeš aj pred nimi zapierať, kým naozaj si? Pred nimi, ktorí videli tvoju tvár? Pred nimi, ktorí ti dali slobodu?"

Zuza sklonila hlavu. Pokojne dýchala. Dvihla ruky a zložila si šatku z hlavy. Pramienky vlasov jej padli do tváre. Zastrčila si ich prstami za uši a nahlas vydýchla. Ruky položila naspäť do lona a dlho sa dívala kamsi do podlahy.

Benjamín vedel, že bojuje a dúfal, že zvíťazí.

"Keď nám umreli rodičia a ostali sme len my... ja, stále príliš mladá, aby som vedela, ako sa postarať o celé hospodárstvo a ty, ešte dieťa... príšerne som sa bála!" rozhovorila sa napokon a slová, ktoré z nej padali pokojne ako letný dážď, zrazu naplnila neskrývaná clivota.

"Sníval sa mi vtedy taký sen... takmer každú noc! Nie, nebol to sen, ale nočná mora!" pokývala hlavou. "V tom sne som videla teba... ležal si nad vlastnom hrobom... sily ťa opúšťali a ostával ti posledný deň života!" dvihla bradu a pozrela na brata.

Benjamín v jej očiach zrazu uvidel, čo pred ním celý život skrývala: skutočný strach, že nad niečím nemala a nemohla mať kontrolu.

"Tak si to aspoň vravel, v tom sne... že už len jeden deň a všetko skončí!" pokývala hlavou, privrela viečka a na líce jej padli slzy. "Už len jeden deň! Takto si mi to opakoval noc čo noc a ja som sa každé ráno budila so strachom, že sa nedokážem o teba postarať... že sa nedokážem postarať o nás!"

Benjamín sa ani nepohol, hoci svaly na jeho tvári sa uvoľnili a jeho tvrdý pohľad zmäkol. Vnímal každé jej slovo. Zuza mu nikdy nehovorila, čo cíti alebo prežíva. Nikdy z jej úst nepočul ponosovanie alebo sťažovanie sa na život, ktorý je pre každého občas krutý. Vždy pred ním stála ako skala, tvrdá a chladná, ako žena, ktorou nepohne ani smrť. Keď ju teraz počúval, jej staré strachy a zdesenia a keď videl jej tvár, napuchnutú slzami, prišlo mu ľúto, že taká nebola vždy. Nemusela sa predsa skrývať! Nemusela všetko niesť sama!

,Tvrdí sú najviac krehkí!' napadlo mu pri pohľade na sestru. Benjamín však vedel, že práve tá tvrdosť, takých ako ona, napokon rozbije a kto potom pozbiera kúsky, ktorých spájanie si vyžaduje trpezlivosť? Kto, keď tá tvrdosť od nich odohnala práve tých, ktorí by tú trpezlivosť mohli mať?

Zuza si utrela slzy, zhlboka sa nadýchla a hovorila ďalej: "A potom... raz som bola pred zimou na drevo v lesoch Spiacej doliny a stretla som tam starca, ktorý videl, že plačem a tak som mu vyliala svoje srdce."

Zamyslela sa a dodala: "Určite to bolo v roku, keď umrela naša mama!"

,Bola si ešte dievča... neskúsené a naivné!' uvedomil si Benjamín. Dieťa, ktoré stretlo prefíkaného starca. Dieťa, ktoré ešte neokúsilo, že nie všetci dospelí znamenajú bezpečie.

"Zaviedol ma do Čeľustí a ukázal mi hrob, kde vraj odpočíva Anavin, tá starodávna bohyňa... to miesto, plné sviec a svetla, ba aj tepla a vône... očarilo ma!" hovorila rýchlejšie, hoci niektoré slová naťahovala, akoby spievala. "A ten starec to videl... veľmi dobre videl, čo v sebe nosím a po čom túžim! A tak mi povedal, že mi dokáže pomôcť... teda nie on, ale že mi pomôže skutočná Anavin, ktorá sa vraj čoskoro vráti do svätyne a bude zasa slúžiť ľuďom a ukazovať im cestu do krajiny večnej mladosti!"

Benjamín to miesto, o ktorom rozprávala, poznal. Aj bielovlasého starca, aj hrobku uprostred sviec. Chcel jej povedať, že vie, kde to je a že ho tam starec uväznil, no zahryzol si do jazyka. Nebude ju prerušovať. Vypočuje si všetko a pýtať sa bude až potom.

"Zveril mi vtáčí pazúr a prisľúbil, že vďaka jeho moci sa všetko, na čo siahnem, premení na radosť a bohatstvo... a že sa viac nemusím báť, že sa tebe... že sa nám nepodarí prežiť!" vysvetľovala mu s pohľadom upretým do otvorených dlaní na kolenách. Prsty sa jej chveli a ona ich sledovala pozorne, akoby to boli motýle, ktoré už už roztvoria krídla a odletia preč.

"Musela som mu iba sľúbiť, že keď sa Anavin raz vráti, že sa stanem jej kňažnou... že jej budem slúžiť... a že kvôli nej zanechám všetko... svoj život, priateľov, náš domček... i teba!" priznala a na chvíľu sa odmlčala.

Možno chcela, aby Benjamín rozumel, čo všetko ju to stálo. Čo musela obetovať. Čo sa chystala obetovať za to, že budú žiť v hojnosti.

"Nevedela som, čo mám robiť! Nemala som na výber! A tak som mu to sľúbila!" pokračovala ďalej. "Zavesil mi na krk pazúr a odvtedy som viac nemala strach, lebo naozaj, tak ako mi to sľúbil, čohokoľvek som sa dotkla, všetko rozkvitalo. Starosti pominuli. Aj tie strachy, lebo odvtedy sa mi vo všetkom darilo. Či doma, či na trhoch, či na poli... kamkoľvek som išla, čokoľvek som si zaumienila dosiahnuť, všetko išlo tak ľahko, akoby samo..."

Benjamín si spomenul na Sofiu, na pomätené dievča z Búrky. Adela hovorila, že jej vzali dušu, lenže jej sestra sa vzdala vlastnej duše slobodne. Rozumel tomu, čím všetkým prechádzala a tiež, že zúfalí robia zúfalé veci. Avšak tá predstava, že sa vzdala vlastnej duše dobrovoľne, ho desila!

,Nerozumela tomu!' bránil ju v duchu brat. Možno to spočiatku nevidela. Možno ju oklamali. Zviedli a podvodom pripravili o to najcennejšie a o to jediné večné v človeku.

"Spočiatku som veľa premýšľala nad tým, čo sa stane, keď sa Anavin vráti... lenže ona sa nevracala!" pokračovala Zuza a jej hlas mocnel, akoby sa počas rozprávania sama vyrovnávala s tým, čo zažila.

"Prešli týždne, mesiace a napokon aj roky... a ona nechodila a tak som sa zmierila s tým, že ani nepríde! Za ten čas som nahromadila dosť zlata, aby som mohla kedykoľvek odísť do svätyne a..." dvihla zrak, chvíľu čakala a potom takmer šeptom dodala: "O teba by bolo postarané!"

Benjamín otvoril ústa. Chcel jej povedať, že po žiadnom zlate nikdy netúžil, lenže ona pokývala hlavou, aby mlčal.

"A potom uprostred jednej obyčajnej noci, keď som to najmenej čakala, sa ten pazúr na mojej hrudi rozhorel červeným svetlom, akoby ožil... a volal ma ku svätyni! Tomu volaniu som nemohla odporovať! Nemohla som ho neposlúchnuť. A tak som vstala, osedlala koňa a hnala som ho ku svätyni!" Zuza sa vystrela a oprela si hlavu o piecku za sebou. Zadívala sa na brata, akoby sa mu viac nehanbila dívať do očí.

"Tam už na mňa čakal starec a skutočná bohyňa Anavin! Ani na chvíľu som nezapochybovala, že to je ona!" Hovorila o nej s úctou a plná bázne, akoby ju mala stále pred sebou. "Vyžarovala z nej moc, akú som jakživ necítila. Moc, akú nemôže dať bohatstvo alebo kráľovská koruna! Moc, akej sa nič iné rovnať nemôže a v tej chvíli som nijako neľutovala, že som kedysi dávno prisľúbila, že jej budem slúžiť a že sa zrieknem všetkého, na čom mi kedy záležalo! Ako by som mohla?"

Znova pozrela na brata, zažmurkala a pokojne dodala: "Veď som dostala všetko, čo mi bolo od nej sľúbené! Strachy boli preč. Aj nočné mory. A nášmu hospodárstvu sa žiadne iné rovnať nemohlo. Všetko, čo som si kedy želala, pre teba a pre náš dom, všetko bolo zariadené... vďaka nej!"

,Nie! Tá jej bohyňa nám všetko vzala!' pomyslel si v duchu Benjamín.

"A tak som sa stala kňažnou!" vyriekla, zhlboka vydýchla, oprela si ruky o kolená a zaprela tvár do dlaní. Pokrčila plecia ako dievčatko, keď sa nevie rozhodnúť, akú ďalšiu hru budú hrať a zmĺkla.

Benjamín nadvihol obočie. Čakal viac. Príbeh predsa ešte neskončil.

Zuza videla, že je nespokojný a tak pokojne dodala: "Ak sa chceš pýtať, tak sa pýtaj! Nebudem viac klamať!" prisľúbila.

Benjamín sa zamyslel. Mnohému už rozumel po výsluchu Elmara. Anavin, teda Aishada, tá ho nezaujímala. Ani to, čo sa dialo vo svätyni a čo tam celé dni robila jeho sestra.

"Prečo si do toho všetkého zatiahla aj mňa!" opýtal sa napokon.

"Teba," vyriekla zamyslene a privrela viečka. "Asi chceš vedieť všetko a od začiatku!" Zhlboka vydýchla, dvihla hlavu z dlaní a opäť sa oprela o piecku. "V ten večer, keď som ťa poslala za obchodníkom ku svätyni, tie služobnice, ktoré ťa tam omráčili, som nastražila ja!" priznala a hlas sa jej zachvel, akoby to ľutovala.

"Ale prečo?" skočil jej do reči brat. Tušil, že to spískala ona. Veď, kto iný? Nijako však nedokázal pochopiť, prečo to robila!

"Sľúbila som si, že sa o teba postarám!" odvetila. "Nechávala som ti majetok a veľké hospodárstvo. A predsa... mala som pocit, že potrebuješ... vieš... niekoho ako ja... ženu... nie však sestru, ale nevestu!"

Benjamín zmraštil tvár.

"Držala som v temnici princeznú," vysvetľovala. "Všetci si mysleli, že je mŕtva, že zahynula spolu s kráľovnou na námestí a ja som ju ešte nemohla pustiť na slobodu... ešte nie! Potrebovala som najskôr presvedčiť kráľa, že Anavin je skutočná a že sa jej musí podriadiť! Aby nám dal pokoj! Aby sa zriekol svätyne! Až potom by som ju prepustila!"

Hovorila to tak pokojne, akoby spomínala na veselú historku z detstva.

"A vtedy mi napadlo, že práve ona by bola pre teba dobrá nevesta... skutočná princezná... a že ty máš všetko, čo by ju mohlo zaujať... a že to dokážem zariadiť tak, aby si sa stal v jej očiach hrdinom... aby sa do teba zaľúbila!"

Benjamín v tej chvíli stratil reč. Jej zvrátené zmýšľanie a tá predstava, že hrala hru so životom vlastného brata, mu na chvíľu vyrazila dych.

"Držala by som vás len dovtedy, kým by sa kráľ nesklonil pred Anavin a potom by som to zariadila tak, aby si princeznú oslobodil a priviedol živú naspäť domov!" pokračovala Zuza. "Lenže vy ste utiekli a dlho som nevedela, kde sa skrývate... myslela som si vtedy, že sa zbláznim! Nevedela som ťa nájsť! Až neskôr mi prezradil starec, že ťa ukrýva v Čeľustiach kvôli mne, aby som bola poslušná!"

"To kvôli tebe ma ten starec zavrel do hrobky?" vykoktal zo seba.

"Anavin sa stratila, dlhé mesiace sa neukázala a neodpovedala na moje volanie, hoci sľúbila, že sa dotkne mojej mysle vždy, keď ju budem potrebovať!" obhajovala sa Zuza. "A tak som povedala starcovi, že nás opustila a že sa chcem vrátiť naspäť domov, nájsť ťa a žiť ako predtým!"

Benjamín sa snažil držať. Vážil si, že jeho sestra hovorí otvorene. Avšak ten príbeh, to svojvoľné zaobchádzanie s jeho životom, akoby ho považovala za bábku na nitkách, v ňom rozdúchalo nové plamene. On predsa nie je vec. Ani jej majetok. Kto jej dal právo správať sa k nemu, ako keby nemal city a vlastné predstavy o živote? Kde na to vzala odvahu? A to jej ani nenapadlo, že ho môže stiahnuť do temnoty spolu s ňou?

"Neuveriteľné!" vydýchol nahlas Benjamín a tvár sa mu znova rozhorela hnevom. "Uvedomuješ si vôbec, aké zvrátené to je? Počuješ sa? Prepadla si vlastného brata, rozbila mu hlavu a strčila si ho do temnice, aby si tam našiel nevestu? Chcela si ma obetovať nožom na oltári dajakej pochybnej bohyne!"

Benjamín kričal. Zlosť ním lomcovala, akoby sa ocitol uprostred víchrice.

"Ja nie som tvoj otrok! Ani bábka v tvojich rukách! Mala si ma milovať, starať sa o mňa a nie ma ovládať ako psa na reťazi!"

"Robila som to kvôli tebe!" vyhlásila a zamračila sa, ako keby on ubližoval jej.

"Nie!" kričal po nej Benjamín. "Robila si to kvôli sebe!"

"Len vďaka mne si teraz tam, kde si!" odsekla nahnevane. "Len vďaka mne máš svoju princeznú!"

"Lenže ja som to nechcel!" vykríkol a hlas sa mu zlomil. Hlasno dýchal a v očiach mal slzy.

"Ty tomu stále nerozumieš, čo?" Kýval hlavou a ruky sa mu triasli. Naplnila ho bezmocnosť z neschopnosti zlomiť tú tvrdosť, do ktorej sa jeho sestra schovávala ako do ulity.

"Ja som tu bol šťastný! Nič mi nechýbalo!" prehovoril Benjamín pokojnejším hlasom. "Nehľadal som nevestu ani princeznú. Netúžil som po bohatstve a veľkých domoch v meste. Stále nechápeš? Ja som tu bol šťastný!" zopakoval.

Zuza mlčala. Nevedela, čo na to povedať.

Benjamín vstal. Premohla ho náhla slabosť. Cítil vyčerpanie, ako keby celý deň pracoval za pluhom na poli. Triasli sa mu ruky a chveli kolená. V jednej chvíli ním prešla triaška a hneď aj horúčosť.

,Upokoj sa!' opakoval si v duchu.

Bojovať so sestrou ho vždy vyčerpávalo. Aj preto zvykol od toho utekať. Dnes však ostal až do konca. Počul, čo počuť chcel. Na viac však nemal síl. A ani žalúdok. Vedel, že musí na vzduch. Akoby mu na hruď padla skala. Musí sa nadýchnuť. Musí sa dívať inam, nie na sestru. Musí príbeh, ktorý mu práve zverila, prekryť niečím, v čom je viac svetla než temnoty.

Zatvoril oči a myslel na Emu. Na jej tvár, keď sa prebudila. Na jej ruky, keď ho objali. Na jej úsmev a oči, v ktorých ako v zrkadle videl seba samého. Na jej prvé slová a láskavé vyslovenie jeho mena. Musel myslieť na to všetko, aby sa nepovracal z myšlienky na to, že ho vlastná sestra nechala zmlátiť na ceste pod lesmi a zavrieť do temnice pod svätyňou.

Hlboký nádych. Benjamín sa dosiaľ nepohol. Ostával na nohách blízko lavice, kde dovtedy sedel. Prstami sa opieral o stôl, akoby potreboval cítiť, že ak by sa mu podlomili kolená, bude sa mať o čo zachytiť. Hlboký výdych. Znova myslel na sestru. Na to dievča, ktoré sa o neho staralo po smrti rodičov. Hlboký nádych. Zuza by mu vtedy neublížila. Chránila ho dokonca aj pred robotou. Len aby sa hral. Nič iné od neho nechcela, len aby šantil s ostatnými chlapčiskami na uliciach a sadoch za humnami. Hlboký výdych. Nemohla sa odvtedy príliš zmeniť. Veď mu dookola opakovala, že nosí domov peniaze iba pre neho. Vždy robila všetko iba pre neho. Hlboký výdych. Aj teraz tak robí. Aj včera, aj vtedy, keď ho nechala zavrieť do temnice. Robila to pre neho. Hlboký nádych.

,Dosť!' rozkázal si v duchu a otvoril oči. Urobil rýchle rozhodnutie. Nemalo zmysel ostávať tu dlhšie. Naozaj potreboval čerstvý vzduch. Potreboval úľavu. Vykročil ku dverám, avšak skôr, akoby ich otvoril, sa ešte otočil a potichu sa opýtal: "Rita... tá ti vtedy pomáhala, však?"

Zuza prikývla.

"Dobrovoľne? Alebo si ju k tomu musela nútiť tým pazúrom?"

"Dobrovoľne," zašepkala sestra.

"Myslel som si!" Benjamín nahlas vzdychol a otvoril dvere. Zastal na prahu.

,Toto je stále môj rodný dom a Zuza je stále moja sestra!' pripomenul si v duchu.

Nemohol len tak odísť. On predsa nie je cudzinec, ani okoloidúci pocestný. Tu vyrastal. Tu prežil mladosť a tu sa stal mužom. Nie sám. Nie bez pomoci. Ale vďaka sestre. Tá ho síce vždy komandovala a strážila ako čerstvo vyliahnuté mláďa, lenže bez nej by bol dvojnásobnou sirotou. Nahrádzala mu rodičov a za všetko, čo dnes vie, vďačí jej.

Trpezlivo čakal. Ešte chvíľu. Premýšľal a čakal. Napokon k nej otočil hlavu a hoci ho nasledujúca veta stála takmer všetky sily, ktoré v ňom ešte ostali, predsa ju vyslovil: "Prídem ťa navštíviť znova!"

Keď k nemu prekvapene dvihla zrak, so všetkou láskavosťou, ktorej bol v tej chvíli schopný, sa jej opýtal: "Urobíš mi lekvárové buchty?"

Keď Zuza prikývla, nechápajúc, že to vôbec povedal, Benjamín odišiel do tmy.