CH02 - tretia - 09 Epilóg
Slnko sedelo na oblohe ako na tróne. Zvedavo si obzeralo ľudí a naťahovalo k ním svoje dlhočizné ruky. Ohrievalo zem, láskalo kvety a svietilo zblúdeným na cestu domov. A hoci už sedelo takmer na vrchole oblohy, predsa polovica námestia sa ešte stále ukrývala v tieni. Chladný vzduch, ako predzvesť blízkej jesene, sa krútil okolo domov ako neúnavná tanečnica. Občas so sebou priniesol krik z námestia, občas sladké vône z trhoviska.
Chekutanga zastala pred domom na vrchole mesta. Pozrela na vysokú bránu a pohľadom sa štverala vyššie a vyššie, po starých chladných kameňoch a okrúhlom okne, pripomínajúcom otvorenú papuľu draka, až k jeho vrcholu, kde sa na okraji strechy zhromažďovali holuby a krkavce.
Tri dni ostávala v Búrke, hoci vnútri cítila pozvanie, ktorému sa nedá odolať. Počula volanie, ktorému sa nedá odporovať. Akoby sa ten dom, palác okrídleného rytiera, dožadoval jej prítomnosti.
"Ja tam nechcem ísť!" hovorila Mubatsirimu. "Na čo? Teraz je to už zbytočné! Je to za nami!"
"Pôjdeme, keď budeš pripravená!" chlácholil ju tiger.
Chekutanga cez Búrku iba prechádzala. Do kraja za Ľadovými horami sa vrátila s jediným poslaním: vyhľadať pána Dvoch skál a vyslobodiť ho z prekliatia. Lenže v osade sa dozvedela, že ich pán už niekoľko dní odpočíva v hrobke pod palácom. Nik nevie, čo sa stalo, ani za akých okolností odišiel zo sveta. Našli ho v paláci blízko sochy okrídleného rytiera. Ležal na podlahe, akoby sa iba uložil na odpočinok.
Tá správa ju zarmútila, hoci kdesi hlboko vnútri sa jej aj uľavilo, že s ním nebude musieť bojovať. Netušila, ako by si poradila s kliatbou, veď ani nevedela, ako sa do nej dostal. Prekliala ho sama Aishada alebo aj jeho zlákal bielovlasý starec z Čeľustí?
"A biely vlk?" pýtala sa hneď.
"Jeho vlka sme nenašli!" odvetil jej Šimon. "Ani živého ani mŕtveho!"
Chekutanga vedela, že zázračná bytosť sa pominula spolu s kráľom. Mubatsiri jej raz hovoril, že ak umrie ona, stratí sa aj on. A predsa si želala, aby sa biely vlk ukázal.
"Možno je to tak dobre!" vyznala Mubatsirimu, keď si spomenula, ako ho ten vlk prosil, aby ho oslobodil. Želal si smrť. Želal si slobodu. Teraz ju majú obaja.
A potom, po všetkých tých smutných správach, keďže Adela sa neustále vypytovala na Benjamína a Tomáš na Emu, im Chekutanga vyrozprávala, čo zažila posledné dni a kde sú tí, ktorí sa na krátky čas stali súčasťou ich životov.
Najskôr sa im ospravedlňovala, že im zatajila skutočný pôvod Emy. Keď sa Tomáš dozvedel, že tá zlodejka koní je princezná, nechcel tomu veriť. Keď však Chekutanga položila na stôl mešec, plný zlatých mincí ako náhradu za krádež koňa, zmĺkol a prisľúbil, že ju viac nikdy nenazve zlodejkou.
Šimon ten mešec nechcel prijať, čo princezná, samozrejme, očakávala, a tak mu po nej odkázala: "Darujem ti koňa z našich stajní, ktoréhokoľvek si vyberieš, aj keby to mal byť kôň, ktorý patrí kráľovi, bude tvoj, ak sa ti zapáči!"
Kým Šimon krútil hlavou, Adela výskala nadšením.
"Pôjdeme navštíviť princeznú!" opakovala dovtedy, kým jej sedliak neprisľúbil, že si naozaj pôjdu do Krunice vybrať koňa z kráľovských stajní.
"Benjamín sa stal pomocníkom hlavného radcu, môjho strýka!" pokračovala Chekutanga v dobrých správach. "Vyzerá to však tak, že väčšinu zo svojho času radí Eme!" A s úsmevom od ucha k uchu dodala: "Viete, ako to myslím!"
"Bude svadba?" pýtala sa hneď Adela.
"To ja neviem," pokrčila Chekutanga plecia. "Od strýka však viem, že kráľ im v tom brániť nebude!"
V ten večer sa rozprávali dlho do noci. O starcovi, ktorý unášal dievčatá. O svätyni, ktorej brány nadobro zapečatila princezná. O kňažnej a jej služobniciach, ktoré zmizla ktohovie kam. O mužovi s leopardom, Oliverovi, Daniele a ich zázračných priateľoch.
Chekutanga ostávala v Búrke ďalší deň a potom ďalší, akoby sa ani nechystala odísť. Medzi priateľmi, ktorí sa z jej prítomnosti tešili, sa cítila ako doma. Ona tam však neostávala kvôli nim, ale kvôli volaniu, s ktorým po celý čas v Búrke bojovala. Hoci bol pán Dvoch skál mŕtvy, niečo tajomné ju pozývalo do paláca s okrídleným rytierom.
Trvalo to tri dni, kým sa odhodlala a sprevádzaná verným priateľom vstúpila do mesta. Samozrejme, že dievča s tigrom znova vzbudzovalo pozornosť, ona si však mešťanov nijako nevšímala. Nasledovala hlas. Neprišla sa do mesta predvádzať ani priateliť.
,Nakuknem dnu a pôjdem preč!' Takto si to predstavovala.
Trvalo to ešte chvíľu, kým sa odvážila natiahnuť ruku a potlačiť dvere do vnútra. Chladný a ťažký vzduch ju udrel do tváre, len čo to urobila. To ju však už nemohlo zastaviť. Bola už rozhodnutá vstúpiť dnu.
"Najvzácnejšie sa občas skrýva za najťažším!" povzbudzoval ju Mubatsiri, aby sa nebála. A tak vykročila vpred a prekĺzla pomedzi dvere do domu s okrídleným rytierom.
Nezastavovala sa. Neobzerala si ošumelé steny, na ktorých jej kedysi pán Dvoch skál ukázal nádherné maľby mužov s divokými zvieratami pri nohách. Nedívala sa ku stropu, na ktorom neostala ani stopa po vodách, záhradách a hviezdach, ktoré na ňu z neho vtedy padali. Kráčala vpred, podopretá mysľou svojho zázračného tigra, až pod rytiera s krídlami. Až tam zastala. Dvihla hlavu a zadívala sa na starú sochu s očakávaním, čo sa bude diať.
A vtedy, akoby sa vrátila v čase do domu, kde ešte bývala so strýkom Yanom, zbadala z výšky pod stropom k nej zostupovať obrovského bieleho vtáka. Rozpätím krídel by ju dokázal schovať za seba aj s tigrom, ba aj s koňom, ak by ho mala pri sebe. Dlhé žlté nohy vystrčil pred seba a mocné pazúry dravca sa zaryli do kameňa, priamo do nehybnej hlavy hada pod nohami okrídleného rytiera. Orol, biely ako čerstvý sneh, zložil krídla a čakal.
A slová, ktoré kedysi začula, sa jej vrátili na myseľ ako proroctvo:
"Nevädnúca je múdrosť, ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú! Ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodni, blahosklonne im kráča v ústrety na cestách, pri každej myšlienke sa s nimi stretáva!"
Tie slová ňou zamávali ako vtedy, avšak teraz, podopretá vnútrom Mubatsiriho, pocítila úľavu, ako keby všetko, čo zažila od prvého volania o pomoc, sa rozpustilo v ich spoločnej zázračnosti.
Chekutanga sklonila hlavu a pozrela na zázračného tigra pri nohách.
"Ty si múdrosť! Ja som poslušnosť!" vyriekla nahlas, akoby jej niekto tie slová našepkával do ucha.
"Dokonalosť nie je vlastniť všetko!" odvetil Mubatsiri.
"Nie," súhlasila Chekutanga a oči sa jej rozžiarili. "Dokonalosť je spájať sa. Dokonalosť je spoločenstvo. Dokonalosť sme, len keď sme spolu!"
Len čo to vyslovila, za chrbtom začula kroky. Otočila hlavu. Z dverí v kúte prichádzal chlapec a s ním svetlo, ktoré akoby vychádzalo spod jeho odevu. Vyzeral ako dieťa, nie staršie ako ona, keď ju rytier Oto učil jazdiť na koni.
Chlapec kráčal bosý a blížil sa k nej. Hnedé vlasy mal zastrihnuté zarovno so svetlým obočím. Pod ním mu žiarili zelené oči. Hnedá tvár, ostrá ako neotesané kamene, sa mu na krátkom krku hompáľala zo strany na stranu. Tak detsky. Tak roztopašne. Dlhý odev, najskôr z vrecoviny, mu padal z pliec až ku nohám. Visel na ňom ako šaty na bábike a pri chôdzi plával okolo neho ako vlny na mori. A potom si ich všimla. Krídla. Obrovské krídla, biele ako čerstvé snehové vločky, so skutočným perím, zložené vedľa seba, ako sa chvejú okolo jeho siluety.
"Neboj sa!" dotkol sa jej Mubatsiri.
"Nebojím sa!" odvetila a s bázňou, ktorej celkom nerozumela čakala, kým sa k nej chlapec priblíži. Stále žiaril ako vosk pod zapálenou sviecou.
"Chekutanga!" oslovil ju a ona ho spoznala.
"Nhungamiro!" vyslovila jeho meno, prekvapená, že ho vidí naozaj.
"Nemyslela si si, že budem takýto, však? Čakala si skôr, že budem vyzerať ako starec!" ukázal rukami na seba a jeho tvár zalial blažený úsmev. "To by som ti však pripomínal starca z Čeľustí a to naozaj nechcem!"
Chekutanga prikývla. Vnímala jeho žiaru, jeho teplo a vďačnosť, akú dosiaľ nikdy nepocítila. Nie však jej vďačnosť, ale jeho. Z chlapca vyžarovalo také silné poďakovanie, ako keby sa zhmotnilo a on jej ho položil do ruky.
"Posadíme sa?" navrhol jej chlapec a ona ho nasledovala k lavici pri stene. "Tvoj tiger je nádherný... prečo si si vybrala bieleho?" obrátil sa k nej, keď sa posadili.
"Neviem," odvetila a pokrčila plecia. Zadívala sa Mubatsiriho a ich pohľady sa stretli. "Možno... takých nie je veľa... je výnimočný!"
"Ako ty!" poznamenal chlapec a jeho tvár sa znova usmiala.
"Nie! Ja nie!" bránila sa Chekutanga, ako keby si uvedomovala, že Nhungamiro všetko vie. Určite videl, ako sa zdráhala, ako bojovala a trucovala a hnevala sa na ceste, ktorú za posledné mesiace prešla spolu s Mubatsirim.
Otvorila ústa. Tak veľa sa chcela pýtať a všetkému rozumieť. Kto je ten okrídlený rytier a prečo o ňom nik nehovorí, ako keby naň ľudia zabudli? Tá sila a zázračnosť, ktorú v sebe nosí, pochádza od neho? Odkiaľ sa berie? Kto ju dáva a kto berie? Alebo má veriť tomu, čo mu o rytierovi s krídlami povedal pán Dvoch skál? A on, muž s divokým vlkom, čo sa mu stalo?
Otvorila ústa, ale hlas z nej nevyšiel. Dívala sa do tváre chlapca a naplnila ju bázeň. Jej vnútro zrazu porozumelo, že sú príbehy, ktoré jej nepatria. Sú také, do ktorých je pozvaná, ale aj také, o ktoré sa iba obtrie, ako keď vánok poláska tvár, nezastaví sa a prúdi ďalej.
"Si na seba príliš tvrdá!" vyriekol láskavo chlapec.
"Nie!" krútila hlavou. "Naozaj som veľa trucovala a bojovala!"
"Nik by nemal kvôli tieňom, do ktorých občas padne každý, hovoriť, že nežije svoj život vo svetle, nemyslíš?" prihovoril sa jej láskavo. "Ako si to pred chvíľou povedala?" Chlapec sa zamyslel, ako keby lovil v pamäti a potom pomaly zopakoval: "Dokonalosť je spájať sa!"
Chekutanga prikývla.
"Ešte dôležitejšie je však vedieť rozpoznať, s čím a s kým sa má človek spojiť, aby sa stával dokonalým!" povedal, pozrel na jej zázračného tigra a dodal: "A od čoho a koho má odísť, aby ho neopantala temnota!"
Mubatsiri vyskočil na lavicu, až im to zavŕzgalo pod zadkom a zložil si hlavu do jej lona. Chekutanga mu ju vzala do rúk a vďačne sa mu dívala do očí. Počula jeho vnútro. I jeho vďačnosť, rovnako intenzívnu, akú pocítila v prítomnosti chlapca.
"A ty si to rozpoznala!" pokračoval Nhungamiro, natiahol ruku a položil ju na hlavu tigra medzi jej dlane.
A v tej chvíli, ako keď ráno vykukne spoza hôr ohnivá guľa, sa jej tiger rozsvietil. Jeho biela srsť žiarila ako zlato. Čierne pruhy sa na nej vlnili ako duny, keď sa presypáva piesok cez piesok. Ostré fúzy okolo jeho papule sa ligotali ako sneh, keď sa od neho odrážajú slnečné lúče. Sálalo z neho svetlo a teplo. Také, ktoré nepáli, avšak hreje.
Chekutanga zatajila dych. V hrudi jej zašumeli motýliky. Šteklilo ju to, ako keby sa jej posadali na srdce a trepotali do zbláznia krídlami. Nič krajšie a zázračnejšie jakživ nevidela.
Jej vnútro padlo do svetla, ostrého bieleho svetla, v ktorom sa všetko, čo bolo viditeľné očami hneď rozplynulo. Vnímala celý svet, ako sa do tej žiary ponára s neskrývanou nedočkavosťou. Pocítila jeho dušu, myseľ všetkého stvoreného na zemi a jej radosť, že sa v nej očistí a napraví. Videla, ako sa za tým svetlom naťahujú stromy. Listy, zelené na konároch i tie skrútené pod pätami lesa, sa hýbali ako mravčeky na mravenisku. Aj hory, zasnežené kopce, doliny a lúky pod nimi, spozorneli a očakávali, že staré sa pominie a nové oslobodí všetko divoké. Zver zastala, ako keby jej oťaželi nohy. Stáda jeleníc sa obzerali k oblohe. Osamelé líšky vychádzali z tieňov lesa, akoby začuli hlas, ktorému sa nedá odporovať. Vlci zavíjali, včielky bzučali a všetko živé sa obracalo za svetlom, lebo jeho príťažlivosť pohlcovala celú zem.
Chekutanga zatvorila oči. To ostré svetlo ju pálilo, ako keby sa dívala do slnka. A v tej chvíli sa jej na myseľ prihnali všetky jej minulé tiene. Zrady a podvody. Sebectvo a pýcha. Namyslenosť a povýšenectvo. Prihnali sa ako duchovia, sudcovia duší a strážcovia temnoty.
Ona sa ich však nebála. Nemali takú moc, aby jej vstúpili do duše, ani také pazúry, aby ju poranili na srdci. Bezmocne sa krútili v jej mysli ako motýle, ktorým oheň spálil krídla. Zvíjali sa a prevaľovali z brucha na chrbát a znova na brucho, až kým ich to svetlo nevpilo do seba ako špongia. Vzalo do seba všetko. A tiene, ktoré sa na ňu nalepili na ceste so sebou, keď ešte nepoznala zázračnosť alebo na ceste s Mubatsirim, stratili svoju čerň, svoju váhu a tvár, svoju moc. Trucovitosť. Hnevlivosť. A jej večná netrpezlivosť. Všetko sa rozplynulo a ostalo už len ako pripomienka. Nič, čo by bolelo. Nič, čo by pripomínalo staré chyby a držalo v nej ťarchu neschopnosti konať dobro alebo sa vyhýbať zlu. Ostalo len ako pripomienka na to, že aj za dobrom sa kráča cez prekážky.
Zrazu sa v tom svetle videla taká, ako sa na ňu po celý čas díval Mubatsiri, ten, ktorý je z Dobra stvorený. Taká, akú ju v tej chvíli videl jej Nhungamiro. Zrazu sa videla ako dar. Žiaden trucovitý či netrpezlivý nepodarok. Ako dar. Jedinečná bytosť, ktorá nie je a nikdy nemôže byť prebytočná. Zrazu videla seba samú ako dar, ktorým sa všetko stáva bohatším.
Chekutanga zhlboka vydýchla, dúfajúc, že tak dokáže zadržať slzy. Oprela si hlavu o stenu a spokojne vydýchla. A v tej chvíli, asi prvýkrát v živote, jej nič nechýbalo.