Človek človeku svetlom

25.12.2023

Chodil som do školy. Aj na fyziku. A mal som ju rád. Možno práve preto som nerozumel, ako môžu byť tmy mocnejšie, než je svetlo. Vari svetlo neničí tmu? Definitívne? Tak prečo potom Ján napísal, že svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali (Jn1,5)? 

Veď to je nemožné. Myslel som si. Kým som nestretol iného človeka.

Aj Ježiš ho stretol. Muža i ženu. Maličké dieťa i veľkú rodinu. Celé spoločenstvá, dediny a mestá. Galileu, Palestínu, Izrael. Človek sa stal jeho každodennosťou. Trpkou. Clivou. Nepochopenou.

Veď dokedy nás bude ešte trpieť (Mt17,17)?

Mnohí povedia, že Ježiš je to svetlo. A že som mal dávať väčší pozor na hodinách slovenčiny, aby som pochopil inotaje písaného a hovoreného slova viac, než fyzikálne zákony. 

Ale čo ak to svetlo nie je iba Ježiš? Čo ak som to aj ja. A ty. Môj panovačný sused, i zachmúrená predavačka v markete plnom nedočkavých ľudí. Žena, plná žičlivosti, i muž ležiaci pod božím obrazom. Čo ak?

Mnohí povedia, že tmy sú svet. A hádanka je vyriešená. Aké jednoduché. Možno majú pravdu. 

Ale čo ak sú tmy čosi menej ako svet, niečo menšie a predsa najväčšie. Človek. Muž i žena. Dieťa. Sused, suseda. Prosto človek, ktorý ten svet buduje, oživuje, pretvára alebo ničí.

A človek v človeku svieti, a človek ho neprijal...

Boh miloval človeka prv, než si človek zamiloval Boha. 

Katarína Sienská vraví, že aj my tak môžeme. Nie takto Boha milovať, ale takto milovať prv: človeka. Byť ako Boh, keď už v sebe máme tú túžbu Adama. Byť ako Boh, keď budeme milovať človeka prv, než človek bude milovať nás.

Veď krajšie sa žije, keď je človek človeku nebom, než keď je človek človeku rohožkou.

Boh si to myslí. Ján si to myslí. A my by sme mali tiež...