Fontána

Námestie bolo pred nocou tiché. Obchody už dávno zatiahli rolety a predavačky boli po dlhom dni konečne doma. Deťúrence zaspávali v posteli a rodičia na gauči pred televízorom.

Sedel som na lavičke pod pouličnou lampou, čo sem-tam zablikala oranžovým svetlom, akoby sa tiež ukladala na odpočinok. Pod nohami sa mi naháňalo lístie, čo snežilo z blízkych javorových kráľov námestia. Vzduch rozvoniaval jeseňou.

Môj anjel sa kúpal v rozčerenej vode fontány. Šantil ako deti na kúpalisku. Načieral do rúk priezračnú vodu a výskal, akoby v tej fontáne bol celý jeho svet. Nič viac nepotreboval.

Cez jeho priehľadnú tvár občas preletela dúha. Svetlo a voda ho v tanci na hladine skrášľovali všetkými farbami.

Keď sa dosýta vyšantil, vyletel vysoko nad okolité budovy a ako orol sa spustil priamo ku mne. Pritiahol priezračné krídla k telu a natiahol krk. Bezfarebná kométa dopadla rovno na moje kolená.

Chvíľu som ho ticho pozoroval a keď sa prestal vrtieť, opýtal som sa ho: "Aké je nebo?"

"Ako tá fontána," rozosmial sa, "ako anjel vo fontáne!"

Nechápal som, čo hneď spozoroval a tak mi ako malému dieťaťu vysvetľoval, čím je nebo zázračné...

"Nebo je fontána s anjelom, ktorý sa o nič nestrachuje, pre nič netrápi," ukazoval krídlami na hviezdami okrášlenú oblohu, "tam nie je hriech."

"To znie dobre..." uvedomil som si, aké by to bolo žiť bez hriechu.

"Dobre?" zložil krídla do lona. "To znie zázračne! Žiadne klamstvá a ohovárania, lúpeže a podvody."

"Teším sa na nebo." pošepol som po chvíli.

"A najkrajšie je," anjel vyletel do vzduchu a krúžil okolo mňa ako Zem okolo Slnka, "že tam každý každému želá len to najlepšie."

"...len to najlepšie," zopakoval som po ňom asi najhlbšiu túžbu každého človeka. Len aby sme si všetci, každý mne a ja každému, želali len to najlepšie.