Jana z Arku 03

Nedajú sa slzy roniť stále,

niekedy proste vyschne prameň.

Beda tomu, kto pohoršuje dieťa malé,

radšej by mali obrovský kameň

zavesiť na krk človeka,

čo svoje zranenia na dieťa navlieka.

Urobili zo mňa kacíra,

mnísi, kňazi, boží služobníci,

nevediac, že v Božích očiach martýra

idú viazať ku hranici.

Sladký vánok ovial ma spoza dverí,

keď ma vyviedli z hradu von.

Moji rodičia ma učili vždy veriť,

že ak počuť zvoniť zvon,

prežehnať sa rýchlo treba Bohu na slávu,

lebo prežehnanie je rovné pozdravu,

ktorým vzdávame úctu tomu,

čo aj hlas dáva nemému zvonu.

Prežehnala som sa boľavými prstami

a nemo vyslovila mená Trojice.

Koľko podobných pozdravov,

snáď na tisíce,

som už poslala do nebies?!

A stále nestačí. Akoby som nevedela,

že chceš, aby som jak holubica vyletela

k tebe v žeravom plameni.

Tlačil sa na mňa dav hyení,

čo s odporom kričal moje meno.

Ach, Bože, čo všetko na zemi

musí dieťa znášať nemo,

aby si zaslúžilo oblaky.

No ja nie som ako ty si!

Veď ja nerobím zázraky,

ja plačem, keď ma ku hranici vedú mnísi.

Strach kvitne na námestí,

na dreve, na ktorom ako kvetina

rozkvitnem do krásy na rázcestí,

čo nebo a zem pretína.

Nevládzem kričať, že sa bojím,

že mám strach o svoje telo!

Veď čo ak sa tam v nebi nezahojí,

čo na zemi prehorelo?

Biskup, to pre teba ma vedú sem,

hoc s ohňom hrať sa nie je pre deti!

Lež pamätaj, že keď ja už tu nebudem,

sám Boh si na teba posvieti.

Tvojou vinou, biskup, zhorím v plameni!

Vieš, že krv mučeníka

ruku vraha značí navždy?

Kým mne, môj Kráľ, domov nájde mi,

tebe bude lepšie, ak nezabudneš

vyznať sa z tejto vraždy!

Padám cestou na kolená,

to nie žeby som sa modliť chcela.

Veď unavená, vysilená a prepotená,

po tom všetkom, čo som pretrpela,

nevládzem už ani šeptom búchať na nebeskú bránu!

Aj tak viem, že necháš ma samú,

rovnako ako si opustil Syna na kríži,

a že jediný, kto sa nebojácne priblíži

bude človek, aby hanlivým slovom

dokonal obludnú zmluvu

medzi mnou a mojím Bohom.

A kat bez úsmevu v rovnošate

čaká, kým sa dieťa v blate vyváľa.

Viedli ma schodiskom k hranici,

aby všetci videli dieťa ustráchané!

Takto sa smejú boží panici

skutočnej panne!

A sedliak na námestí

nevie sa dočkať mojej smrti v plameni.

Snažím sa prekričať dav:

prosím vás, len kríž dajte mi!

Nech sa bavia, tešia domáci,

veď aj tak radosti veľa zo života nesmú mať!

Kým oni sa rozídu po práci,

ja už z nebíčka budem sa usmievať.

Keď kat sa ma dotkol špinavými rukami,

vtedy aj posledná slza vyschla mi

v strachu, čo na tvár sa prilepí,

keď dospelí nakričia na deti.

Trhol mnou akoby som bábkou bola

a pritisol k drevenej hranici,

pamätáte, vravela som, že to, čo tečie mi po líci,

nie je slza slaná,

lež z mokrého čela

kvapka krvi zatúlaná,

s ktorou sa Kristus podelí

pred sobášom s každou nevestou -

jedinečné viaticum pred cestou,

čo len svätým tečie po tvári!

Strach má príliš ostré zuby

a nimi dostane sa až do duše!

Volám hlasno jak jerichové trúby:

až takto, Bože, by si ma skúšať nemusel!

Až takto nie, veď ja som tvoja maličká,

a tvojim maličkým nepatrí oheň,

lež pohladenie na líčka.

Padám z nôh a predsa nepadám

priviazaná tesne k drevenému kolu,

čo hľadala som, viac nehľadám,

veď stratila som vôľu

byť silným obrazom Božej sily!

Hoc sa ma nedotkli, predsa ma znásilnili -

dušu, nie telo.

Srdce jak studňa vyschnutá

zdá sa, že naletelo

sladkastým legendám o svätých, čo mamy

rozprávali nám, keď sme sa utýraní

ukladali do veľkých postelí.

A naše detské srdiečka vtedy horeli,

veď kto by nechcel do neba na ohnivom koni?

Kto by nechcel ako oni

túliť sa na oblakoch k Božím kolenám?

A ja, tou túžbou šialená,

podľahla som volaniu do novej zeme,

kam len anjeli a svätí smú.

Drahí pozemšťania, už len chvíľu spolu pobudneme,

kým ohne pod nohami nezhasnú

a kým ma anjeli

vezmú k sebe, aby aj svätí videli,

ako sa dieťa na prach obráti.

A sudca vydal rozkaz.

Kat fakľou osvetlený bližšie pristúpil

a kľakol si, ako sa kľaká v kostole

pred Bohom, čo človeka vykúpil,

aby nechal zmiznúť v popole

dieťa Bohom žehnané

a ľuďmi prekliate.

Patriť Bohu aj v ohni - inú nádej nemáme,

žiaľ, inú nádej nemáte!

A kat bez úsmevu

zapáli hranicu, zapáli pannu, devu.

Kríž!

Ukážte mi kríž!

Nech môžem kričať po mene

na Boha, od ktorého mám sľúbené

víťazstvo, hoc vám sa zdá, že prehrávam!

Ježiš!

Jeho meno v ohni také slané je!

A predsa iný nedá vám

útechu, keď zúfalstvo zborí múr nádeje

a ostane len tma.

Telo nebolí a oheň nepáli.

Prebolená duša necíti bolesť viac.

Tak chráni Boh tých, čo sa nevzdali,

aj keď On nemý sa zdal,

keď dieťa pochoval v neľútostnom ohni.

Nehovorím zbohom, Bože,

ale dovidenia zašeptám.

Skôr než sa plamene dotknú mojej kože,

udusím sa a omdliem v tvojom náručí.

Dokonané je.

Až táto chvíľa každého z nás naučí,

že cesty života pochopíme,

až keď dorazíme do cieľa.

A pred ním bolesť, slzy i žiale zahodíme,

keď nastane naša osobná

veľkonočná nedeľa.