Jana z Arku

Prestrite červený koberec a strieľajte konfety, prichádza kresťan.

Tak sa niektorí správajú. Akokeby byť kresťanom bola zásluha. Niečo, čo som si sám zostrojil. Niečo moje. Za čo si zaslúžim odmenu. A najviac tú odmenu.

Zaslúžim si zamestnanie. Najlepšie na samom vrchu firmy, veď verím v Boha, o ktorom anjel zvestoval, že prinesie pokoj ľuďom dobrej vôle.

Zaslúžim si zdravie. Ja predsa nemôžem mať rakovinu. To nemôže byť pravda, veď sa modlievam ruženec každý deň k matke, ktorá sa o svoje deti stará, ktorá svoje deti miluje.

Zaslúžim si radosť, tak ako je možné, že ma bolí na srdci, keď On zomrel na kríži, aby ma viac nebolelo.

A chudoba? Nemožné! Veď Boh stráži aj poľné ľalie v ich nádhere, ako by sa potom nestaral o mňa, aby som mal najkrajší plášť, nádherný dom a záhradu, o ktorej budú spievať nebeské vtáky balady.

Zaslúžim si chválu a obdiv. Tak prečo ste ma nechválili, keď som vám pomohol, keď som vám radil a slúžil, akoby ste mi boli bratmi a sestrami?

Zaslúžim si obdiv, veď slúžim Bohu, čo stvoril nebo i zem. Zaslúžim...

A potom kresťan precitne, len aby videl v zrkadle, akým hlupákom sa stal, keď sa správa, akoby bol Boh. Každý občas zabúda, aký neužitočný sluha je ten, ktorý robí všetko, čo Pán kázal robiť... (Lk17,11)

Na bielej stene od okna sa na mňa díva žena. Dievča. Ako tínedžerku ju upálili na hranici pred šialeným a nedočkavým davom. Ľudia kričali, len nech ju konečne spália, čarodejnicu.

Mala osemnásť, keď zhorela ako fakľa na hranici.

Jana. Nečakala nič. Ani konfety, ani červený koberec. Ani zdravie, či dlhý život. Nečakala nič za to, že bola kresťanka. A nevyhovárala sa preto na nebo.

Čakala iba jedno. Slobodu.

A ona taká naozaj bola. Slobodná od ľudí, od ich predstáv a očakávaní.

Slobodná v Bohu. Slobodná od sveta. Skutočná kresťanka.