Kain v kontajneri

01.01.2017

"Ako to môžeš fajčiť, priateľu?" opýtal som sa žobráka Kaina, keď z kapsy ošúchanej košele vyťahoval ďalší špak, čo našiel popri ceste.

"Nie som váš priateľ," pošepol pokojne a ja som vedel, že ma tým nechce uraziť.

Sedeli sme na lavičke pred blokom blízko kontajnera, kde každodenne sedával. Pofajčieval jeden špak za druhým. Odhrnul si vlasy z čela a tvár ako v galérii vystavil na obdiv slnečným lúčom.

"Prečo by sme nemohli?" opýtal som sa Kaina.

"Stratil som mnohých, nemôžem chcieť ďalších. Byť priateľom bolí," tvár sa mu skryla do nikotínového oblaku, "ale rovnako bolí nemať priateľa, ale je to jednoduchšie."

"Jednoduchšie?" vyzvedal som od vandráka.

"Aspoň sa nebojím, že mi ublížia."

"Možno to za to riziko stojí," presviedčal som ho nenútene, rovnako ako seba.

"To môže povedať iba hlupák, čo nikdy nič neriskoval a nič neprehral... Ako vy, čo neviete, aké je to stratiť všetko," zadíval sa na mňa smutne a mne sa zdalo, že sme na chvíľu skutočnými priateľmi. "Neurazte sa, ale takto je to jednoduchšie, nemôcť stratiť nič... a strácať človeka príšerne bolí..."

Z kapsy vytiahol ďalšie špaky. Poukladal si ich do dlane podľa dĺžky a tie bez tabaku zahodil do trávy. Ponúkol ma tým najdlhším špakom, nech si pofajčím s ním. Obetoval pre mňa najväčší úlovok, čo mu núkala ulica. Mal by som si vziať. Nechcel som premýšľať nad tým, kde ho našiel a kto ho tam odhodil. Myslel som na to, že skutočný priateľ by to urobil. Fajka mieru. Krok ku priateľstvu.

Vzal som si. Pripálil mi zápalkami. Skoro mi spálil obočie.

"Dobrý, však, pánko?" usmial sa a cez popraskané pery na mňa pokukovali hnedožlté zuby.