Kam miznú očarení?

Každý deň mám Slovo na stole, na perách i jazyku, v očiach, hlave, srdci... 

Každý deň... a predsa si nespomínam, kedy som naposledy žasol nad ním, veď učí ako ten, čo má moc... (Mk1,22).

Keď sa Ježiš zjavil v Izraeli so záujmom o chorých, posledných a utrápených, naozaj ho nasledovali, sprevádzali na cestách, dokonca chceli urobiť kráľom. Obdivovali ho. 

A potom prešiel rok, dva i tri. A kde sú? 

Keď bolo treba kričať, aby prepustili Ježiša namiesto Barabáša, kde sú? Tie tisíce užasnutých a očarených tvári, ktoré v ňom videli všetko, čo im dosiaľ chýbalo? 

Kde sú, keď kráča na Golgotu? Ako to, že sú tam iba tí, ktorí ho opľúvajú, posmievajú sa mu, kričia a nadávajú na neho?

Najskôr si zvykli. 

Očarenie pominulo a všedné dni sa vrátili hneď nasledujúce ráno. 

Už nerozprával ako ten, ktorý má moc. Už rozpráva tak, ako sme to počuli. Rozpráva ako včera, predvčerom. Nič nové. Už žiadne prekvapenie.

Čítam si evanjelium každý deň. Už desaťročia. Nie rok či tri. Desaťročie. 

Možno som stratil citlivosť. Možno som nepozorný ako vždy, keď počujem historku, ktorú som počul už tisíc krát, ako keď počujem vtip, ktorý poznám. 

A predsa viem, že keď ho čítam, vždy je iné. 

Zasadené do konkrétneho života, môjho života. Do dní, aké sú.

Do túžob, ktoré ma pohýnajú na ceste. Do sklamaní i radostí. Inakšie znie to isté včera a dnes. Ja som inakší. Slovo sa nemení, ale ja áno. Každý deň. 

Rastiem, zhadzujem staré i naberám nové. A Slovo sa mi chce prihovárať rovnako láskavo, povzbudzujúco i karhavo, do každej mojej novej situácie.

Ako keď sa ráno pozriem do zrkadla. Nič nové v ňom nie je. Iba ja. Rovnako sa potrebujem každé ráno pozrieť do zrkadla Slova. A veľa v ňom nečakať. Iba seba.

Vidieť v ňom seba. Čítať seba. Vnímať seba... Ježišovými slovami...