Každé meno má svoj slnečný lúč

01.01.2017

Pamätám si dni, kedy ešte nebola zem na svete. Iba donekonečna vysoké a široké nebo, tmavé a prázdne, pochmúrne a smutné. Bolo to veľmi dávno.

A pamätám si deň, keď uprostred hustej tmy zažiarilo nebadané svetlo.

Svetielko, spočiatku maličké ako špendlíková hlavička, sa pomaly zväčšovalo, akoby niekto nafukoval balón. Rástlo ako z vody a všade tam, kde sa stretalo s hustou tmou, to iskrilo zelenými hviezdičkami, ktoré sa potom rozutekali na všetky strany čierneho neba.

Svetielko bolo najskôr veľké iba ako špendlík. Potom ako orech, jablko, melón, futbalová lopta, nafukovacia lopta do bazéna, ako koruna menšieho a neskôr veľkého stromu, ako vzdušný balón a stále rástlo a zväčšovalo sa. Kým svetielko rástlo, tma sa zmenšovala. Už nebola ani hustá, ani pochmúrna.

Keď sa maličké svetielko premenilo na obrovskú guľu, aj nebo sa premenilo: na belasé ráno. Tma sa pominula. Slniečko zalialo sýtobelasé nebo svojím žiarivým a teplým svetlom a nastal prvý deň.

Maličké zelené iskričky, čo sa spočiatku rozutekali do tmy, sa postupne po jednej približovali k slniečku z tmavých diaľok. Akoby ich nový vládca oblohy, čo vytlačil tmu, volal k sebe.

Keď sa prvá iskrička dotkla slnečnej gule, na jej povrchu to zaiskrilo ešte viac a spod zlatého plášťa gule vyletel do diaľky prvý slnečný lúč. Všade tam, kam dopadali ďalšie a ďalšie zelené iskričky, spod plášťa vychádzali žiarivé slnečné lúče, ktoré sa dotýkali neba na všetkých jeho stranách. Siahali ďaleko, dokonca až tak, že na ich koniec by nedovidelo ani to najbystrejšie oko. Bolo ich nespočetne veľa. Nebo bolo posiate tenučkými lúčmi slniečka.

Keď spod žiarivo-zlatého plášťa vyskočil posledný slnečný lúč, slniečko otvorilo zelené oči a usmialo sa na oblohu širokánskym úsmevom. Otvorilo ústa a volalo pokojným hlasom: Matej, Peter, Klára, Jana, Šimon, Alžbeta, Mária, Hugo, Marta, Jozef, Vlado, Katka, Juraj, Lenka, Roman...

Trvalo to niekoľko hodín, kým slnko pomenovalo každý lúč, čo pretínal belasú oblohu. Naozaj, každý lúč na oblohe má svoje meno.

Keď slniečko pomenovalo aj svoj posledný lúč, všetky lúče sa spojili v jeden obrovský vrkoč a neuveriteľnou rýchlosťou sa hnali do diaľky. Prerážali tmu ďaleko od žeravej gule, až kým sa nedostali k inej, zeleno-modrej guľôčke. Vrkoč sa rozplietol a slnečné lúče dopadli na neznámu planétu, ktorej ľudia budú o niekoľko tisícročí hovoriť Zem.

"Tu bude naše miesto," tešilo sa slniečko pri pohľade na osvetlenú zem, "a budeme tu dovtedy, kým každý môj lúč nenájde na zemi dieťa s rovnakým menom a rovnakým svetlom! Veď každý lúč má na zemi svojho priateľa... A vy, moje lúče, nájdite ich..."

A tisíce lúčov objali zelenomodrú planétu láskavým a teplým objatím, aby sa v nej začal rodiť život.

Trvalo to dlho, kým sa narodil prvý človek. A rovnako dlho potrvá, kým si každý lúč nájde svojho priateľa, čo má rovnaké meno a čo rovnako ako on, prináša ľuďom svetlo...