Kde bolo, tam bolo
'Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov,neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.'
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ. Býval na zámku, ktorý bol veľký, že by sa doň zmestili všetci ľudia na zemi. A on chcel, aby sa tam zmestili, aby tam bývali, aby boli s ním a aby všetko, čo má on, patrilo aj im...
A tak im o tom rozprával.
Všetci, v celom kráľovstve ho počúvali a jeho slovo malo moc. Počúvali ho, keďže chceli bývať na jeho zámku. Tam by bolo o nich postarané. Zbohom chudoba. Zbohom strádanie. Zbohom starosti.
Počúvali ho, lebo bol bohatý, mocný a zázračný.
Lenže on chcel, aby ho počúvali nie pre jeho moc, ale pre neho samého. Lebo jeho slová mali moc dať či vziať radostný život, čo by trval naveky. Aby ho milovali pre jeho srdce a nie pre jeho bohatstvo...
Chválili ho. Vraveli, čo si mysleli, že chce počuť. Vraveli to, aby sa dostali na zámok.
Lenže na zámok sa mohli dostať len tí, čo jeho slovo počúvajú naozaj a iba tí, čo sa snažia jeho slovo aj žiť v každodennosti. A tak premýšľal, ako ich presvedčiť, že jeho slová sú dôležitejšie ako jeho bohatstvo, moc a zázračnosť.
Rozhodol sa preto prezliecť za chudobného, obyčajného, jednoduchého človeka. A znova chodieval po krajine, len aby im rozprával ako predtým. Znova slovami, ktoré mali moc nad životom a smrťou.
Ukázalo sa však, keďže už nebol bohatý, mocný a zázračný, že jeho slová nechcú počúvať všetci. Našli sa takí, čo ho počúvali, ba mu aj verili. Boli však aj takí, čo sa na jeho slovách zabávali, akoby ho považovali za blázna. On však bol spokojný, keďže sa konečne ukázalo, pre koho sú jeho slová naozaj dôležité.
A tak tí, čo jeho slovo počúvali a podľa neho aj konali, tí sú dnes na zámku. Tí, ktorí sa mu vysmievali, tých nechal jednoducho na ceste za sebou. Nie je predsa jeho vina, že ho nepočúvajú...
Kde bolo, tam bolo, bol raz náš svet a v ňom kráľ, čo sa prezliekol za človeka. A ten človek hovoril slovo, ktoré otvára dvere do večnosti.
Možno by sme chceli viac. Možno zázraky. Možno senzácie, ohňostroje a divy.
Mali by sme však vedieť, že viac nedostaneme. Len to slovo.
Lebo kráľ nechce, aby sme sa mu líškali pre jeho moc a bohatstvo. Lebo kráľ nechce našu slepú poslušnosť. Chce naše srdce, ktoré sa k nemu nakloní, aj keď sa nám prihovára v koži a jazyku jednoduchého človeka.