Keď je človek človeku málo

Nie vždy človek človeku stačí…

Skúsenosť nás učí, že človek nie je človeku vždy iba barličkou. Občas aj bremenom. A skúsenosti sa životom nerozplynú ako hmla. Mnohé nezmyje ani dlhovekosť ani zábudlivosť. Srdce občas pripomenie, čo bolo dávno pochované a ako zvon na veži nám pripomína, aby sme spozorneli a nezabúdali, že človek vie byť človeku aj priepasťou.

Aj preto človek človeku nie vždy stačí, hoc sa snažíme dôverovať a priateliť. Snažíme. Ale je v nás jazva od ľudí, čo sklamali a tá sa rozpáli vždy, keď hľadáme v nejakom človeku absolútnu istotu.

Možno aj preto Tomáš neveril. Ani Petrovi ani Jánovi, hoci tvrdili: Videli sme Pána.

Tomáš a desiati. Boli priateľmi. Tri roky žili v Ježišovej učeníckej rodine. Učili sa dôverovať svojmu Učiteľovi i sebe navzájom. Lenže Učiteľa pribili na kríž a nenašiel sa medzi nimi nik, čo by netrpezlivo postával pred hrobom so zavaleným kameňom a vyčkával Učiteľa, ktorý sľúbil, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Nik nikoho nepovzbudzuje. Nik nikoho nedrží.

Ten, ktorý z nich urobil spoločenstvo je mŕtvy. A tak niet divu, že sa medzi nimi utvára priepasť a nedôvera. Až tak, že Tomáš neverí ani Petrovi ani Jánovi. Nikomu. 

"Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím!" hovorí.

Neverí nikomu. Neverí človekovi. Ibaže by sa bohočlovek ukázal. Ibažeby cítil na dlani bijúce srdce toho, čo umrel.

Chápem Tomáša rovnako ako toho chudáka pri rybníku, čo sa sťažuje Ježišovi: Pane, nemám človeka (Jn5,7). Chápem, že sú chvíle, kedy človek človeku nestačí… že sú chvíle, kedy chce človek počuť ako mŕtvy Boh prehovorí. Chápem, ak to človek chce, ak túži, ak hľadá živého medzi mŕtvymi - kúsok neba v prachu zeme.

Tomáš je voči Ježišovi prísnejší než bývame my: "Ak neuvidím, neuverím!" hovorí.

Sú takí, čo kričia k nebesiam rovnako ako on. A občas aj posmešne, to len aby mali výhovorku, prečo na nebo kašlú. No väčšina je k Ježišovi zhovievavejšia a chápe: blahoslavení tí, čo nevideli a uverili… (Jn19,30). Chápu, že človek človeku vždy nestačí, no aj napriek tomu sa snažia o človeka bojovať.

A tiež chápu, že Boh už pre človeka urobil viac, než by bol pre neho schopný urobiť ktokoľvek iný. Viac, než by sme mohli dúfať. Nemusí nám nič viac dokazovať. Stal sa pre nás človekom, bol súdený človekom, zomrel a bol pochovaný ako človek, ale hrob je prázdny, aby sme mali nádej.

To je dosť. Dosť na to, aby sme ho prestali súdiť pre jeho mlčanlivosť.