Kráľovná z Tammiru

01.01.2017

Spoza posledného plota sa vynorila postava muža, ktorému vlnený sveter siahal až po kolená. Bez pozvania vkročil medzi domy.

Dedinka uprostred Lórenských hôr, ktorú jej prví obyvatelia nazvali Tammir, ešte nikdy nežiarila takým jasom, hoci už bolo krátko po polnoci. Mesiac sa ligotal na čerstvo položenej snehovej prikrývke, ktorá osvetlila každý dom, strom a zakryla každý krík, chodník aj cestičku.

Už niekoľko dní husto snežilo. Neprestávalo, ako keby tam hore nevedeli zašiť obrovskú perinu, a tak sa z nej valili spočiatku príjemné, no po pár dňoch dotieravé snehové vločky. Pomedzi ne kráčali dve ženy zababušené od hlavy až po vysoké čierne čižmy, ktoré za sebou nechávali špinavú stopu na bielom koberci. Ponáhľali sa, hovorili spolu len málo.

"Kedy sa to stalo?"

"Asi pred hodinou. Starý Félix povedal, že bolo neskoro..."

Viac nezachytil, nechcel prezradiť svoj úkryt v kostrbatom tieni stodoly, preto ešte chvíľu vyčkával, kým z neho vystúpil. Zodvihol hlavu a zadíval sa smerom, odkiaľ prichádzali stopy. Chvíľu počúval. Keď mal istotu, že ich nik nenasleduje, vykročil v ich čerstvých šľapajach.

Za oknom blkotala malá svieca. Dohárala spolu s domácou paňou, ktorá nehybne ležala na posteli zakrytá obrovskou perinou. Ona už nemohla prejaviť svoju radosť ani podráždenosť z prvého snehu. Zomrela.

Pri posteli kľačalo malé dievča, ktorému nebolo vidieť do tváre. Vlasy malo rozhodené po perine. Vzlykalo, aj keď menej ako pred hodinami... Pomaly si uvedomovalo, že sú veci, ktoré nemožno vrátiť späť. Držala studenú ruku ženy, kropila ju teplými slzami a hladila detskou dlaňou. Dokázala by pri nej takto kľačať hodiny, ak by mama znova otvorila oči, ak by vstala.

Pri kozube sa ohrievali dve uzimené ženy, ktorým sa Félix usiloval vysvetliť, čo sa stalo. Obe súhlasne prikyvovali. Počúvali pozorne, keď im vysvetľoval, že nechápe, čo sa tej žene stalo, že s takýmito cudzími chorobami, ak vôbec išlo o chorobu, nemá žiadne skúsenosti - je predsa len bylinkárom.

Staršia zo žien si kľakla k zaslzenej osôbke pri posteli a chytila ju za ruku. Zodvihla ju ľahučko, akoby to bola plátenná bábika.

"Nemôžeš tu takto ležať do rána!" unavene sa jej prihovorila, "Potrebujeme tvoju matku pripraviť. Choď sa radšej vyspať. Taká slabá nebudeš môcť zajtra ani..." zasekla sa, nikam to neviedlo.

Drobné telíčko sa opäť zviezlo na dlážku. Už neplakalo, ležalo na podlahe nehybne bez jediného vzlyku. Všetko stíchlo. Félix pokrčil plecami a starena ňou znova zatriasla.

"Vstávaj!" zasyčala pološeptom, "Nerozumieš malá?"

"Nemohli by ste si ju niektorá vziať na noc k sebe?" opýtal sa.

"Moje už spia a kam by som ju uložila?"

"Starý by si myslel, že si tú sirotu chcem vziať nadobro, ešte by ma pre ňu zahrdúsil," ozvala sa protestujúc staršia z nich "a keby sme ju vzali k Marte? Ona by sa mala..."

"Je v Patme," skočil jej do reči Félix.

Všetci traja mlčky premýšľali. Noc už prekročila svoju polovicu, najradšej by už boli v posteli. Nikto z nich to nahlas nepovedal, ale nemali chuť obskakovať cudzie dieťa.

Do ticha unavených pohľadov, ktoré sa upierali na sirotu, sa roztvorili dvere. vykúrenou izbou preletel studený vietor a hustý zástup snehových vločiek. Za nimi vkročil nevysoký starec. Félix a ženy si zakryli tvár pred mrazivým závanom. Dievča zodvihlo hlavu a mierne sa usmialo. Nastavilo dlaň, starec mu podal ruku a pomohol mu vstať. Vzal ho do náručia a zavrel za sebou dvere.

Na zasneženej ceste čakal obrovský sob. Potriasol hlavou a zastrihal ušami, akoby chcel čosi povedať. Starec prikývol, položil mu dieťa na chrbát a odniesol si ho do treskúcej zimy.