Kto za to môže?

Už ako malý chlapec som chápal, aké dôležité je vo svete po Adamovi a Eve nájsť každý deň toho, kto spôsobuje, že dni nie sú iba veselé, radostné, plné slnka a víťazstiev. Svet je plný vinníkov. Od Adama, ktorý obvinil Evu. Od Evy, ktorá obvinila hada. Vždy ho hľadáme: toho, kto za to môže.

Keď som dostal štvorku z dejepisu, povedal som rodičom jasne, kto za to môže a ukázal som prstom na učiteľku.

Každú bitku, hádku, poníženie a zlo v mojom živote spôsobili iní. A rád som na nich ukazoval prstom. Nie je to až také zložité, nájsť vinníka.

Stačí čítať detektívky, aby sme si spomenuli na to vzrušenie z odhaľovania, kto za to môže.

Stačí pozerať večerné správy, aby sme počuli, kto môže za nízke platy, slabú ekonomiku, nedostatok práce, korupciu, podvody, klamstvá... kto vlastne môže za to, že som ja nespokojný so svojim životom.

Hľadať vinníka je jednoduchšie ako hľadať Spasiteľa. Rovnako ukazovať prstom na krehkosť človeka je jednoduchšie, než ukazovať na nebo, kde býva ten, čo aj z najťaživejších tragédií dokáže vytvoriť neuveriteľné dobro.

Nie, nechápte ma zle. Boh nedáva tragédie človeku zámerne. Nerobí zlo, aby z neho mohol ťažiť a pretvárať naše tvrdé srdcia. Dokonca si ani neželá, aby sa stávali zlé veci, hoc my radi hovoríme, keď sa stanú, že to je Božia vôľa. To, že ich využíva, neznamená, že ich sám spôsobuje. Nie je vôľou môjho Boha, aby bolo zlo vo svete. Nebola a ani to nie je jeho voľba. Iba naša! Od Adama až po dnes...

Vidieť vinníka, dotknúť sa ho a obviniť je jednoduchšie, než vidieť a dotknúť sa Spasiteľa. Ale iba On môže na tragédií človeka ukázať, že tých, čo sú Bohu blízko, čakajú veľké veci... teraz i vo večnosti.

Svet je plný vinníkov. Zaiste. Lenže Boh sa na nich nedíva ako my.

Díva sa na nich z kríža, nie aby na nich ukazoval prstom, ale aby prosil Otca, len nech im odpustí, lebo nevedeli, čo robia.