Legenda o modrom plameni

03.01.2017

Volajú ma Píšťalkár, kvôli drevenej píšťale, ktorú mám stále zavesenú na krku. Ľudia vravia, že len čo si ju položím na pery, splynie s mojím srdcom v jedno, akoby so mnou žila už v matkinom lone. Hovoria tomu predurčenie.

Narodil som sa, aby som rozveseľoval ľudí pískaním. Potešil ľudí dychom, čo rozozvučí píšťalu do symfónie, akú ani škovránok nevydá cez svoj maličký zobáčik.

Svoje javisko som mal pri kamennej studni uprostred námestia.

Navlhčil som si pery jazykom. Priložil píšťalu k ústam a vdýchol jej život. Dievčence s plnými košíkmi ma hneď zdravili a chichúňali sa. Deti, čo sa naháňali okolo studne, sa zastavili a vešali sa po mne, akoby som bol vešiak na kabáty.

"Počkajte!" skríkol som veselo a nahol sa na bok, aby zliezli dolu a neublížili si.

"Ešte, prosím, ešte," volala na mňa dievčina a deti sa k nej hneď pridali, "ešte, len pískaj..."

"Vari som ja píšťalkár?"

"Prosím," ozývalo sa zo všetkých strán.

"Len ak zleziete dolu," pohrozil som deťom. "Na kolená môžete..."

Lepili sa na mňa ako osy na sladkú vodu. Zodvihol som ruky a čakal, kým sa pokojne usadia. Zliezli zo mňa rýchlo ako veveričky zo stromu. Posadali si na schody okolo studne, tie odvážnejšie a menšie na moje kolená a vyčkávali, kedy si opäť priložím píšťalu na pery.

"A ktorú chcete?" žmurkol som na ne.

Prekrikovali sa jedno cez druhé. Nerozumel som jedinému hlasu. Chvíľu sme sa chichotali a strapatili si navzájom vlasy. Nechával som sa nimi prehovárať, len aby som zasa pískal.

Okolo studne sa pristavovali ďalší. Okoloidúce ženy s deťmi, babičky s nevestami i chlapi, ktorí sa vracali domov z poľa.

"Ktorú? Viete, že ja už slabšie počujem?!" opýtal som sa ešte raz a hurhaj okolo studne sa strojnásobil. Kričali dievčence, ba aj starenky, čo sa v rozrastajúcom dave podopierali o svoje staršie deti alebo o tretiu, vyrezávanú nohu.

"Dobre, dobre," chlácholil som nedočkavcov. "Už to bude."

Priložil som píšťalu k ústam a námestie pod hradom sa zasnívalo.

Chvíľu ma pozorne počúvali. No potom najskôr deti a po nich aj dospelí začali spievať našu spoločnú pieseň o modrom plamienku v hlinenej nádobe:


Kto mesiacu kreslí škvrny? Kto dáva mu jas?

Je nádhernou ruža v tŕní, hoc nemá hlas.

Kto napája vody v mori? Kto dáva im chuť?

Prečo sa veľa nehovorí, keď končí púť?


Kto životom kreslí čiaru? Kto berie dych?

Sú ruky, čo nemajú páru, dotkni sa ich.

Chceli by sme plameň vlastniť.

To nedá sa vraj.

Tak iba mlč a svetlo zhasni: len počúvaj.


Kým dospievali pieseň, na námestí sa už tlačilo skoro celé mesto.

Ľudia sa naň schádzali od rána, len aby si obsadili najlepšie miesta.

Čaká nás veľká udalosť: mnohí o nej snívajú, mnohí ju nikdy nezažijú. Dnes je totiž presne dvesto rokov, čo lord Michal priniesol do mesta modrý plamienok v hlinenej nádobe.

Nie je to obyčajný plameň. Je to oheň života. Je zázračný. Dáva teplo do dlhých zimných večerov a svetlo do krátkych letných nocí. Nemôže ho sfúknuť vietor ani spáliť mráz, ba nedá sa ani ukradnúť. Nepatrí nikomu. Preto nemá vládcu ani strážcu. Patrí všetkým.

Nikto nevie, odkiaľ ho lord priniesol, ale každý vie, ako dlho horí. Dvesto rokov. A potom vyhasne. Keď sa tak stane - čo bude dnes- princezná, najstaršia dcéra kráľa, ktorá celý svoj život žije v ústraní a čaká iba na túto chvíľu, vyberie jedného muža spomedzi všetkých mešťanov, aby priniesol nový plamienok. Na ďalších dvesto rokov.

Ľudia vždy verili, že plamienok žije, že dokáže liečiť zranené, kriesiť mŕtve k životu, robiť zázraky, odháňať búrkové mraky a škodcov z oblohy. Čo naozaj všetko dokáže, nevie nik. Toto tajomstvo patrí len kráľovi. Ak by ho kráľ vyzradil inému živému v meste, alebo ak by sa snažil využiť plamienok iba pre seba a nie pre dobro ľudí, zhasol by. Ľud by potom musel čakať, kým sa dovŕši ďalší dvestý rok, aby princezná mohla poslať nového vyvoleného, čo by hľadal plamienok za bránami mesta. Nik nevedel, koľko by mesto bez modrého plameňa prežilo, lebo dosiaľ sa to nikdy nestalo.

Hlinená nádoba s plamienkom bola položená na hradnom dvore, na nízkom kameni hneď nad námestím. Dvor bol prázdny. Čakalo sa, kým príde kráľ so svojou najstaršou dcérou, ktorá dnes prvýkrát v živote uzrie denné svetlo. Vzácna chvíľa pre ňu i pre nás.

Položil som si píšťalu do lona a mesto stíchlo. Bol čas. Deti, ktorépobehovali okolo mňa, sa opäť posadili na kamenné schody okolo studne, ba aj tie, čo sa mi hojdali na kolenách, zliezli dolu, žmurkli a už ich nebolo. Všetky oči sa dívali k hradu.

Na okraji hradného dvora sa ukázal kráľ so svojou dcérou. V priehľadných bielych šatách a s jednoduchou bielou korunkou na hlave vyzerala ako víla. Hnedé rozpustené vlasy, schované pod jemnulinkým závojom, jej padali skoro až na zem. Bola nádherná, to sa ale princeznám stáva.

Mesto mlčalo. Všetky oči sa dívali na princeznú, kým ona nezvyknutá na zvedavé pohľady dívala sa hanblivo do zeme a trpezlivo čakala. Nik sa neodvážil prehovoriť skôr než ona, dokonca ani kráľ. Pokiaľ plamienok ešte doháral, mlčala aj ona.

Slnko na oblohe zaclonil bielosivý mrak. Širokánsky tieň padol najskôr na hradný dvor, až kým ako pažravá papuľa čierneho draka nezhltol celé nádvorie, námestie a s ním i slabnúci modrý plamienok. Z hlinenej nádoby sa k nebu natiahol tenulinký biely pásik dymu a bolo po ňom. Plameň zhasol.

V mnohých očiach detí, mamičiek i deduškov sa zaligotali slzy. Je preč. Keď odchádza život, padajú tekuté hviezdy. Tiché a pokojné, pretože sú zo srdca - také nerobia hluk. To len plač, čo spôsobuje jazyk, vzlyká a rachotí až do neba.

Princezná si jemnými bielymi rukami odopla závoj, čo jej prikrýval gaštanovo-hnedé vlasy a úctivo ním prikryla hlinenú nádobu. Vrátila sa k otcovi a pobozkala ho na obe líca. Podišla na okraj nádvoria, aby ju všetci videli i počuli a vyrovnaným hlasom oznámila: "Plameň, život nášho mesta, nás opustil!"

Otočila sa. Vrátila sa ku kráľovi. Dala si dolu korunku a jemne sa mu uklonila: "Požehnaj mi, otec, aby som si vďačne splnila povinnosť voči tebe, sebe i mestu."

Kráľ zodvihol ruku, na ktorej sa mu ligotal prsteň s kráľovskou pečaťou a položil ju dcére na hlavu: "Choď dcéra a nájdi toho, čo si ako ty splní povinnosť voči mne, tebe a mestu, aby nám opäť priniesol plameň života."

Princezná sa narovnala a opatrne zišla po úzkom schodisku na námestie medzi mlčanlivý dav. Všetci zohli hlavy a čakali. Bolo neslušné dívať sa na princeznú, ktorá uchránená pred svetom žila len pre túto jedinú chvíľu. Povrávalo sa, že keď vyberie muža, čo sa vydá hľadať nový plameň, princezná v nasledujúcu noc zomiera. Tajomstvo jej jedinečného života.

Privrel som viečka a čakal. Dúfal som, že to budem ja.

Posledné dni som mal rojčivé sny. Páčilo sa mi byť hrdinom. Všetkých zachrániť, získať slávu a odmenu... aspoň polovicu kráľovstva. A možno aj princeznú za ženu. Niežeby som sa chcel ženiť, ale získať do všedného rodokmeňa kráľovskú krv, nie je nikdy na zahodenie.

Námestie mlčalo. Možno boli aj takí, čo dýchať prestali.

Myslel som na to, aké by to bolo, keby sa zastavila predo mnou a oslovila ma po mene. Budem dobrodruh, čo oslobodí mesto bez plameňa novým ohňom.

Skoro som sa rozosmial. To by som si dal, ak by som to posvätné ticho prerušil hurónskym smiechom. Mal som pokušenie otvoriť oči a vykuknúť z davu. Hádam je už princezná blízko. Asi ma pozoruje a premýšľa o mne. A možno už dávno prešla okolo, kým ja som sa zasnene zabával na sebe.

Dotkla sa ma teplá dlaň. Otvoril som oči. Nech už som si dosiaľ myslel čokoľvek, prekvapilo ma to. Princezná hľadela na mňa. Ja som nemohol.

"Pozri sa na mňa," pošepla láskavo. Poslúchol som. "Pôjdeš a prinesieš, to, čo týmto ľuďom chýba."

Nepýtala sa ma. Oznámila mi to. Nemohol som povedať nie. Urazil by som celé mesto.

"Pôjdem," stretli sa nám oči, jej odvážne a moje plaché. "Prinesiem."

Chytila ma za spotenú ruku a viedla pomedzi ľudí so sklonenými hlavami. Nik by sa neodvážil potajomky dívať, kým ich o to nepožiada kráľov hlas, ktorý ako prvý oznámi moje meno.

Keď sme vychádzali po schodisku k nádvoriu, veľmi som si želal, aby sme aspoň na chvíľu zastali. Najskôr by som jej povedal, aká je krásna. Poprosil by som ju, aby mi dala štipku zo svojej odvahy. A možno by som ju iba objal a pošepol: 'nesklamem ťa'.

Nič z toho však nebolo možné. Zneuctil by som túto vzácnu chvíľu, pre ktorú sa obetovala.

Priviedla ma pred kráľa. Otočila sa. Jemne sa uklonila najskôr otcovi, potom mne a pomalými krokmi odkráčala naspäť do hradu. Už ju nikdy neuvidím, pomyslel som si. Už nikto.

Kráľ ma pobozkal najskôr na jedno, potom na druhé líce a obaja sme sa otočili k námestiu. Všetky hlavy sa stále poslušne dívali do zeme.

"Matúš Píšťalkár!" vyslovil kráľ hrdo moje meno, akoby som bol jeho prvorodeným synom.

Striaslo ma od hlavy až po päty, akoby mi po skrehnutom tele prebehol maličký škriatok so šteklivými topánkami.

Kráľov hlas sa odrážal od okolitých kamenných stien ako ozvena zvona. Moje meno dopadlo do stredu námestia takou silou, akoby ho sprevádzali ohnivé blesky z neba. Námestím sa zdvihla obrovská vlna nadšeného kriku.

Nie, to nebolo kvôli mne. To ožila nádej, že zázračný plamienok sa vráti domov.

Od studne ma pozorovali deti. Napadlo mi, že im nebude mať kto pískať na píšťale, kým budem preč. Žmurkol som na nich, aby vedeli, že sa čoskoro vrátim.

Otočil som sa ku kráľovi. Čakal som. Nemal som odvahu prehovoriť skôr, kým ma o to nepožiada.

Vystrel ku mne ruku. Pochopil som, že ho mám nasledovať po dlhom schodisku až ku bránam hradu.