Legenda o slobodnom srdci

01.01.2017

Svet visí nad priepasťou, ktorú nevidno očami, iba srdcom. Bol som jediný, kto sa odvážil povedať túto pravdu nahlas. Nazvali ma klamárom a vyhnali z mesta.

Svet sa zmenil. Ľudia sú ako stroje, hoc v nich nie je jediná oceľová súčiastka a ani kvapka oleja, čo by premazávala zahnité a zhrdzavené údy. Len aby fungovali ako kukučkové hodinky na stene v kráľovskej sieni.

Srdcia ľudí zomreli a ich túžby pochovali vedno s nimi do hlbokej jamy, ktorú zavalili kamením namiesto slzami. Mali im spievať piesne. Ale oni ich nechali tak. Srdcia skameneli. Život zmĺkol. Blížil sa koniec života, hoc svet ľudí pretrvá aj ďalej.


Volám sa Izaiel. Narodil som sa v sedemdesiatom ôsmom roku proroka a bol som jediným synom kráľa, ktorý panoval nad najjužnejším mestom rozsiahlej krajiny medzi dvoma zasneženými štítmi. Otec bol múdry a poctivý, aj preto ho ľudia milovali ako vlastného. Strážil poklady mesta, akoby mu ani nepatrili. Sám seba vyhlasoval za ochrancu nad mestom a nie za jeho vladára. Rozdával zo svojho radšej ako z cudzieho a nenašiel sa v meste nik, koho by aspoň raz nevytiahol z biedy dobrým slovom či plným mešcom.


Prorok prišiel do mesta, dávno predtým, než som sa narodil. Prišiel ako potulný cudzinec. Hľadal nocľah na zopár dní. Nakoniec ostal do smrti.

Priniesol múdrosť a odpovede na zvedavé otázky mešťanov. Všetci ho obdivovali od prvej chvíle, len čo prekročil hlavnú bránu. Najskôr ľudí iba pozoroval. Potom im vysvetľoval, ako majú žiť, ako majú pestovať zeleninu či vyrábať kolesá a iné náčinie potrebné na opravu domovov alebo na pílenie dreva. Všetkému rozumel a na všetko mal odpoveď. Nik preto nepochyboval, že čokoľvek, čo vychádza z jeho úst, je osožné pre ľudí, a teda aj pre celé mesto. Spriatelil sa s kráľom, mojim otcom. Nakoniec sa stal jeho radcom i osudom.

Problémy prišli neskôr. Žiaľ, tie nik okrem mňa nevidel. Ani môj otec. Hoc dnes neviem, či ho ešte takto smiem volať.


Keď prorok zostarol a blížil sa jeho koniec, nechal zvolať všetkých ľudí na námestie. Prišli. Nik by si nenechal ujsť, ako bude rečniť pred celým mestom. Muselo to byť dôležité, ak chcel prehovoriť ku všetkým.

Stál pokojne a vyrovnane. Na hlave mal slamený širák, z ktorého mu na stranu trčalo červené pero ako večerné zore. Tieň z neho mu pretínal tvár napoly. Na sebe mal bordový obnosený plášť, ktorý bol utkaný v jeden celok od vrchu až po päty. Všetci ticho čakali, kým on si všetkých premeriaval orlím zrakom.

"Nikdy som vám nepovedal, kým vlastne som," začal svojím hlbokým hlasom, ktorý sa odrážal od stien priľahlých domov ako blesky od vysušenej zeme. "Som vrah!"

Nikto ani nemukol. Veď nik mu spočiatku nerozumel. Čakali, či povie viac.

"Zabil som svojho syna. Bol som búrlivák a pijan. Nemal som nad sebou kontrolu, tak ako ma poznáte dnes. Ani múdrosť, ani pokoj. Zabil som ho. Potom som utiekol a túlal sa po krajine, až som po dlhých rokoch prišiel medzi vás. Samota a bezsenné noci ma zbavili môjho prekliatia a priniesli mi pokoj a zmierenie. No až medzi vami, teraz, môžem napraviť svoje zlyhanie a zbaviť sa prekliatia."

Spoza plášťa vytiahol z pošvy maličkú dýku a jedným prudkým šmahom si rozpáral odev na hrudi. Biela koža svietila v bordovej diere šiat ako mesiac na tmavej oblohe. Prorok odhodil ostrý nástroj a mĺkve námestie sa rozozvučalo ostrým prenikavým smiechom. Zodvihol hlavu a bystrými očami sa díval z výšky na mešťanov ako orol na svoju korisť. Oboma rukami sa zahryzol do odevu, aby tak ešte zväčšil dieru na holých prsiach. Natiahol pravú ruku, odhrnul si plášť z predlaktia a prudkým pohybom, rýchlym ako blesk na zamračenom nebi ju strčil dovnútra odhalenej hrude. Vytrhol si z nej srdce, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete a vyzdvihol ho nebojácne nad hlavu.

"Priniesol som vám dar zo všetkých najväčší," kričal z plného hrdla, kým z hrude mu tiekol krvavý vodopád, "pokoj medzi otcom a synom, matkou a dcérou..."

Ľudia na námestí skameneli od strachu. Neodvážil sa k nemu priblížiť ani môj otec. Nik. Nikomu nenapadlo pomôcť mu alebo ho zastaviť. Počúvali ho, akoby bol padol z neba ako posol, ktorého treba vypočuť až do konca.

"Štyri zázračné kamene, štyri roky, štyri príbehy," kričal prorok z posledných síl, "aby si odo dnes každé dieťa medzi pätnástym a osemnástym rokom života pripravilo takých rodičov, s ktorými dokáže nažívať v mieri a pokoji..."

Prorok náhlivo vysvetľoval, že je smutné, ak rodičov s deťmi nespája láska a porozumenie, a tak vymyslel, že každé dieťa v každom roku od svojich pätnástych narodenín, až kým nepríde do dospelosti, musí do zázračných kameňov uchovať jednu dobrú skúsenosť s rodičmi, v ktorej dieťa pocítilo nespochybniteľnú jednotu s nimi. Mohlo si tak vychovať svojich rodičov, aby sa viac neopakovalo to, čo sa stalo jemu. Štyri roky a z nich štyri skúsenosti, ktoré si dieťa vybralo samé. Po naplnení štyroch kameňov v deň, kedy sa dieťa stáva dospelým, sa kamene rozplynú ako prach, keď ho sfúkne vietor a zmije dážď a jeho rodičia sa až do smrti budú správať už len podľa toho, ako si vybrali jeho deti. Už nikdy žiadne sváry. Žiadne opúšťanie rodiny. Žiadne hádky a podvody. Žiadne vraždy. Harmónia a pokoj. Rodina podľa jasných schém, ktoré si určujú deti.

Vraj keď prorok dorečnil, ostré slnečné lúče sa ho dotkli na vztýčenej dlani, ktoré bordové srdce hneď premenili na obrovský diamant. Naposledy sa otočil k ľuďom a vykríkol. Hneď na to skamenel akoby zázračným prútikom. Diamantové srdce skĺzlo z kameňa a rozbilo sa na prach. Bolo preč, rovnako ako prorok, z ktorého ostala nehybná socha.


Môj otec urobil všetko tak, ako to prikázal prorok. Odvtedy si každé dieťa už desaťročia pestuje rodičov, s ktorými by dokázalo prežiť, aj keď oni už budú starcami. Rodičia sa potom za celý svoj život budú správať iba tak, ako si zvolilo dieťa. Ono potom nemá nikdy právo sťažovať sa na otca či mamu, keďže tí sa správajú len tak, ako si zvolilo dieťa.

Čo si spomínam, nikdy sa nestalo, aby odvtedy bola v meste nejaká rozvrátená rodina, nejaký nepokoj, hádky spoza privretých okien alebo sváry, ktoré sa už nedali urovnať. Ani vraždy. Ani rozvody. Ani úteky detí od rodičov. Ba ani sťažujúci sa starčekovia či starenky, že ich deti odmietajú či nemilujú. Nič. 

Prorok mal pravdu. Priniesol pokoj a zmier. 

Priniesol neslobodu. Otroctvo.