Magdaléna 03

Aké je to strácať človeka?

A aké je to byť pri tom?

Aké je to pre ženu,

čo rozkázala vlastným citom?!

Niet nad smútok tých, čo odchádzajú.

Tí, čo to nezbadajú nevedia, jak bolesť páli

keď krátky je rozum a slabé sú svaly

a len hlava sklonená,

len ohnuté kolená,

len pod očami vlhké jarčeky

pre pocit, že to odlúčenie bude naveky.

Dlhá noc a skoré mrazivé ráno

a všetci sa tvária, akoby zabudli,

že raz kráľom ho mať chceli

no keď sa farizeji na neho pýtali, onemeli

a vraveli, že neznajú jeho meno ako Peter pred slúžkou

pri ohni zaprel svojho učiteľa

hoc dušoval sa, že na smrť s ním pôjde,

ak k tomu dôjde

a bude treba ísť na kríž vedľa Spasiteľa.

Vzali ho zo záhrady

ako zlodeja, čo kradne po nociach.

Mala som starosť, akú len ženy a matky majú

keď sa ich muži a deti vydávajú

na ďalekú cestu, z ktorej sa ešte nikto nevrátil živý.

Dívala som sa ako mlčí,

ako ovca, čo ostane pred strihačmi nemá.

Nekričal: zachráňte ma!

To ja som kričala.

Odsúdili ho bez súcitu,

ako ľudia zvyknú tých, čo už roky nesú si tu

kríže, ktorých nemožno sa striasť -

malomocných, chromých, slepých žobrákov.

Kam človek dokáže až zájsť,

len aby dokázal, že práve jeho je tá najsilnejšia noha?

Kam? Až tam na Golgotu,

kde zašliapol jak červa svojho Boha.

Zbičovali ho jak vraha, najhoršieho zloducha

akoby vedeli, že on má pykať za všetkých!

A mňa premkla predtucha,

že to nie je koniec, že viac sa trpí pre hriechy.

Nechali ho ležať vo vlastnej krvi,

lebo chcel byť prvý, keď sa nazval Božím Synom.

Vyzeral, akoby ho poliali vínom

horkým a červeným -

nesťažoval sa, len mlčky pil z kalicha

nápoj našich vín

rozhodnutý piť ho, kým dodýcha

kým každá z vypľutých slín

vojakov, židov, žien i detí

dokončia na ňom novú tvár, akú nosia iba svätí.

Padal na tej ceste do kopca

a vtedy do neho kopali, aby vstal

aby dal všetko a sám si nenechal nič.

A tebe, ránhojič

kto rany zacelí?!

Keď oslavné fanfáry dozneli,

už nik z teba nechcel kráľa mať.

V tej chvíli už ani o láske,

ani o odpúšťaní vín nechcel nik počúvať,

hoc práve preto si sa nechal katovať.

Sňali z neho šaty

i pristúpili kati, aby ho položili na posteľ drevenú,

na ktorej už mnohí ležali

čo životom bežali prirýchlo.

V tej chvíli aj nebo sa nadýchlo

a slzami máčalo suchú zem.

Obloha sa zamračila do čierneho rubáša,

že nik nevedel, či je noc a či deň.

Ak človek človeka neznáša

niet v nebi miesto preň!

Vtedy sa nebo mračí, hoc povedať stačí:

"Spomeň si na mňa, tam v tvojom kraji!"

Ako ten lotor, ktorému povedal:

"...ešte dnes budeš so mnou v raji!"

Vedela som, že je koniec.

Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa umiera.

Ako veľmi to bolelo, človek nezmeria

lebo bolesť inde merajú.

No ak ľudia nádej nemajú,

komu odovzdajú svoje rany?!

Naklonil hlavu

a mokré vlasy mu spadli do čela.

A ja som vedela, že to len pre našu slávu

dokázal všetko niesť.

Padla som s jeho matkou do kolien,

do obrazu dvoch zúbožených žien

a ticho na čiernom nebi preťal blesk -

otcov hnev a sila

aby sa konečne prebudila ľudská rasa.

Aký otrasný zdá sa príbeh človeka,

čo hľadá niečo iné od Boha,

čo by ho urobilo pred inými zvláštnym,

hoc človek ako božia predloha

bez Boha nemôže byť šťastným!

Matke dali telo z kríža do lona.

Neplakala, rovnako ako ani ja.

Držala ho mocne, ako vlasy drží spona

ako most, čo brehy spája:

človeka a Boha.

Pochovali ho, aby viac nebolo jeho mena.

Zišlo sa nás málo pri hrobe -

v tú noc bola zem pripravená

ako keď prijíma telo po dlhej starobe.

Prach si a v prachu sa vrátiš,

všetko, čo získal si, v tej chvíli stratíš

a nahý klopeš na bránu,

nahý vojdeš do stanu, kde býva Boh

s otázkou, či vstúpiť smieš,

lebo v tej chvíli ani viac nepovieš pre bázeň,

čo prinúti ťa padnúť na zem.

Ale čo bude s ním,

veď ako k otcovi sa správal k Bohu?

Verím, že vrátil sa k nemu na oblohu.

Tú noc som nemohla spať,

ako žena, ktorá stratila, čo navždy chcela mať.

Nemohla som sa zbaviť obrazu,

tej nežnej tváre muža, čo ma liečil

a ktorú odrazu znetvorili božie deti.

Slzy mi stekali po tvári

a chlad sa mi po nej prechádzal bosí.

Slzy vždy hovoria o láske,

čo sa na samom dne srdca rosí.

Ráno bolo dlhé a mrazivé

Nechala som ho v sebe voľne plynúť,

ako rána, v ktoré sa prebúdza všetko neživé

a všetko živé chce zhynúť.

Ostala som sedieť pri hrobe a búchala do skaly,

dúfajúc, že zvnútra ju niekto odvalí,

ale raz mŕtve ostáva navždy nemé

hoc oživiť zašlé chceme

nemáme na to silu, ani moc.

A prišlo ďalšie skoré ráno po prebdenej noci,

ako vtedy, keď som ešte bez pomoci

prestala dúfať v zázraky.

Pred hrobom bolo ticho a skala bola odvalená.

Zľakla som sa ako žena,

ktorej sa dieťa stratí.

Hrob bol prázdny a šaty na zemi

a môj najmilší, už raz stratený

sa stratil znova.

A mne zišlo na um, že ho asi ktosi schoval.

Ale kam ho dali? A prečo sa ma nespýtali?

Záhradník z cesty sa na mňa mlčky díval.

Vari on? Prečo by on ho skrýval?

Padla som pred ním zúfalá,

veď inú nádej som nemala

a prosila pokorne, len nech ho vráti.

Stále mlčal, akoby bol z mŕtvej skaly

len aby ho nespoznali

moje zastreté oči príliš rýchlo.

A až keď všetko stíchlo,

môj dych, tep i srdca hromy

vtáky, cvrčeky, vietor, stromy

oslovil ma po mene,

aby všetko, čo raz bolo sľúbené

večným ostalo aj za prahom smrti.

A vtedy mi povedal:

"Mária, ja som posol spásy.

A ty očistená omladla si.

Zázrakom nie je mŕtvy, čo na nohy vyskočí.

Ale tvoja tvár, čo po rokoch sa zelená,

čo vyzerá jak pred storočím

na obraz môjho Otca stvorená!"