Mantinely a mosty

Dnes bola za mnou vdova. Chudobná žena s červenými vyplakanými očami, veľkými ako dve dozreté slivky.

Posadil som ju do kresla a potom dlho počúval. Plakala. Občas prestala hovoriť, keď jej slzy zaliali najskôr tvár a potom aj ústa. Pomaličky mi ukladala do náručia triesku za trieskou, aby mi z nich vyskladala celý svoj kríž. Vložila svoj bôľ do môjho náručia, dúfajúc, že tam ostane, že si ho nebude musieť vziať späť, že sa oň i o ňu postarám...

Anjel strážny držal moje ruky, aby tie kúsky vyznaného kríža nespadli na zaprášenú podlahu. Pri jej slovách ma pichalo na srdci. Jej bôľ sa prenášal na mňa ako rakovina. Ako je to možné? Ako sa to mohlo stať? Kto toto dovolil? Búril som sa vo vnútri aj voči Bohu: vari to nevidel?

Ako môže vlastné dieťa vyhnať matku z rodičovského domu? Ako sa toto môže stať?

Keď žena dorozprávala svoj príbeh, ani nečakala, že by som jej mal čosi povedať. Hneď vstala a poďakovala sa mi za trpezlivosť. Chytil som jej ruky do svojich dlaní. Znova sa posadila a rozplakala ešte viac. Toto by mal robiť jej syn a nie ja, hneval som sa.

Po chvíli prudko vstala, znova sa poďakovala, utrela si tvár od teplých sĺz a tíško i s jemným úsmevom dodala: "Nikdy vám to nezabudnem..."

Zavrel som za ňou dvere. Mlčky som pozoroval ako odchádza. Anjel mi sedel na ramenách a bol rovnako smutný ako ja.

"Ako ju mohol vyhnať vlastný syn?" opýtal som sa priateľa.

"Neboj sa, aj on sa naučí byť ako On..."

"Ako Ježiš?" myslím, že myslel na neho.

"Ježiš, ktorý nikdy nikoho neodmietol." hovoril hrdo o našom spoločnom Bohu. "To len ľudia budujú hranice a mantinely, kým on chcel, aby sme stavali spoločné mosty až k nebesám..."

Ako ja, ty, pomyslel som si, vediac, že on to beztak počuje. Ešteže máme svojho anjela, priateľa, čo buduje mosty...