Modloslužobník

Áno, aj mne sa stáva, že sa ľudia nepoďakujú za službu, akoby to bola samozrejmosť, veď som kňaz a je mojou povinnosťou zachraňovať. Ako dlho trvá, kým človek pochopí, čo Ježiš myslel slovami, že neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť?

A predsa čakáme aspoň prosté ďakujem. Hovoríme tomu slušnosť.

Aj mne sa stáva, že mi je ľúto, ak človek nemyslí na to, koľko ma to stálo síl a času, aby som mu ukázal, kde býva Boh. Nepoďakuje. Neostáva. Odchádza, veď chápe, čo znamená: zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.

Díval som sa na obraz bieleho anjela s červeným srdcom na stene. Díval som sa najskôr na anjela. Potom iba na jeho červené srdce, také výrazné, že anjel sa mi rozplýval na stene ako biela machuľa. Ostalo iba srdce. Nič iné, len červené srdce.

Môj strážca sa práve posadil vedľa mňa. Čakal na vhodný moment a on vždy vie, kedy je to najvhodnejšie.

"Krásne srdce, však, ak neostane iné, iba to srdce..." povedal.

Prikývol som a ďalej som sa díval iba na to srdce.

"Nebuď modloslužobník!" hlas mal spevavý ako škovránok. "Nehľaď na odmenu, na vďaku a chválenkárske reči tých, ktorým si ukázal Boha! Nie tebe sa majú klaňať, ale Bohu! Jemu patrí chvála zachránených, kým tebe práca zachraňovať. Slávu, že si kňaz, nechaj na dobu v nebi, rozumieš?"

"Rozumiem..." pošepol som ako vo sne.

Díval som sa na to srdce a zdalo sa mi, že cez tú červenú machuľu na bielom odeve anjela, som pochopil viac, než cez slová o modlárstve kňazskej služby.

"Iba srdce..." otočil som sa k svojmu anjelovi. "Nič viac - dať srdce a o viac sa nestarať. Keď sa dívam na srdce, ostatné sa stráca, rozplýva, akoby ani nebolo. Aké je to jednoduché..."

"Áno," usmial sa anjel, "teraz áno. Nech ti to ale ostane v pamäti až do večnosti, že na ničom inom nezáleží, iba na srdci... Veď srdce zachráneného je najväčšou odmenou..."