Nahnevaný na anjela

"Rýchlo, rýchlo, rýchlo," ťahal ma môj strážny anjel z postele, "vstávaj, ide sem babička, tak vstávaj už!"

Stiahol zo mňa perinu. Hneď som sa schúlil do klbka ako ježko. Drkotali mi zuby od zimy, keďže izba bola ráno chladná.

Toto by nemal robiť ani ten najodvážnejší človek na zemi, nieto ešte anjel. Takto iba riskoval, že mu jednu "fúknem", v lepšom prípade možno iba vynadám...

"Nechaj ma," zagánil som na neho, "vonku je ešte tma!"

"Ide sem babička," opakoval dookola, čo som už počul, "ihneď vstaň a šup do kúpeľne, nech nezbadá, že si práve vstal."

"Daj mi pokoj," výnimočne som sa na neho aj hneval, "a ona má vedieť, kedy sa chodí na návštevy!"

Anjel bol neodbytný. Rozsvietil svetlo v izbe, rovnako nočnú lampu, ktorú nastavil priamo na moju tvár. Zapol počítač a hudbu v ňom, rovnako v rádiu, len nech sa navzájom prekrikujú. Poradím vám, nikdy si nepúšťajte Gotta a Eminema naraz. Myslel som, že budem vraždiť. Naozaj som na to myslel, neklamem!

"A dosť!" kričal na mňa anjel, akoby mal o niekoľko sekúnd nastať koniec sveta. "Spomínaš si, čo si raz napísal?"

Hlavu som si ukryl pod vankúš, dúfajúc, že prestane, ale jeho hlas bol mocnejší ako nejaký vankúš. Ak by chcel, votrel by sa mi do myšlienok, až by mi pukla hlava.

"Napísal si," anjel sa nadýchol, aby zarecitoval jednu z mojich stratených básničiek a do mysle mi písal slovo po slove tvrdo, ako keď krieda škriabe na tabuli, "Ľahšie by bolo odvrátiť zrak, než sa priblížiť! Nechať tlejúce tak a zlomené nespájať. No Boh tak nemohol, rovnako ako tí, čo kráčajú v jeho šľapajach..."

Zavrčal som. Posadil som sa na posteľ a vankúš som hodil nahnevane do kúta.

"Áno, máš pravdu," hovoril som s ním, akoby to bola jeho vina, "viem, možno to bude niečo dôležité. Už aj idem."

Postavil som sa a odpochodoval do kúpeľne, kým on sa zatiaľ posadil na posteli a počúval Gotta, ako sa nebojácne prekrikuje s Eminemom.