Nauč ma modliť sa

Sedeli sme na Kalvárii a z výšky sme pozorovali mesto pod jej nohami. Slnko nám svietilo do očí, ale výhľad na okolitú krajinu bol aj tak nádherný.

"Nauč ma modliť sa..." poprosil som šepky svojho anjela, kým očami sme obaja pozorovali rušné ulice pod nami. Rozosmial sa. Neviem či preto, že som kňaz, alebo preto, že som ho požiadal o nemožné.

"Ak by to bolo také jednoduché," pritúlil sa ku mne a páperím krídel sa dotkol mojich zopnutých rúk, "nebolo by na policiach kníhkupectiev toľko kníh o modlitbe, ale stačila by iba jedna..."

Pochopil som. Hľadaj si sám svoju cestu k modlitbe, človeče.

"On sa nikdy neopakuje," pokračoval pokojným hlasom, "vždy je originálny a jedinečný v tom, ako sa zhovára s človekom..."

"Aha," snažil som sa mu rozumieť, teda im obom, "modlitba na milión spôsobov..."

"Presne tak," usmial sa a zatlieskal nečujne krídlami, "raz je blízko, inokedy ďaleko, raz je sucho, inokedy veselo, raz búrlivo a potom pokojne..."

"Ako mu vyhovuje..." dodal som.

"Nie," bránil ho anjel, "ako vyhovuje človeku. Veď modlitba neslúži Bohu, na čo by mu aj bola? Modlitba slúži človeku..."

"Nie je to jednoduché..." vzdychol som ťaživo, akoby ma tie jeho odpovede vystrašili.

"Ľudia zvyknú k Bohu rozprávať tak veľa, akoby bol domáce zvieratko, čo treba učičíkať, len nech sa správa tak, ako chcú!" krútil nespokojne hlavou môj strážca. "Ale On vám povedal, že nemáte hovoriť veľa..."

Otočil som sa a zadíval sa do jeho priehľadných očí.

"Nie je jednoduché viesť a sprevádzať utáraného človeka, čo myslíš?" prekvapil ma odpoveďou.

"Nie je," zrazu som s ním súhlasil.

Uvedomil som si, ako nás niekedy vlastné ľudské predstavy o Bohu od neho vzďaľujú. Možno ho iba stačí počúvať a lepšie čítať, čo vravel, kým bol medzi nami. A možno sú práve zatvorené ústa tou najčistejšou modlitbou...