Nechať sa premeniť

Rozprávky vždy mali a vždy budú mať nezastupiteľné miesto v mojom raste. Ako vtedy v detstve, tak aj dnes v dospelosti. Vždy, keď vyschne studňa. Vždy, keď je príliš veľa tmy. Vždy, keď je nedostatok človeka. Lebo príbehy o nádeji potrebujeme v každom čase. A zvlášť tie o premene, lebo tá je hlboko zakorenená v našom vnútri od počiatku.

Dozrieť. Rozkvitnúť. Naplniť sa.

A práve rozprávky sú toho plné. Premeny. Lepšieho života. Krajšej budúcnosti. A v neposlednom rade nájdenia seba samého a svojej cesty v bludisku ostatných ciest.

Ako keď Fénix vstane z popola.

Ako keď sa Pinocchio premení na skutočného chlapca.

Ako keď je Popolvár zrazu najväčší na svete.

Ako keď sa Popoluška stane princeznou, žabiak princom a Maruška kráľovnou.

Verím, že všetky podobné príbehy, rozprávky o premenách, ktoré si ľudia vymýšľajú a tradujú odnepamäti, vychádzajú z jednej a tej istej túžby, s ktorou sa rodíme do sveta: byť plný, byť premenený, byť celý, byť večný.

A tiež verím, že tu túžbu máme v sebe zapísanú od Boha. Aby sme tú premenu hľadali a dosiahli. Ako to zažili Abrahám, Jakub, Mojžiš, Šavol, Augustín či František. Premenu, ktorá začína a končí v Bohu.

Možno sme si to dodnes neuvedomili, ale aj Ježiš nám jednu takú ponúka. Zázračnú premenu. Tajomnú premenu. Premenu chleba na oltári, ktorá z nás, ak sa ním sýtime, trpezlivo a neúnavne robí plného, celého, večného človeka, až kým sa z nás nestanú úplné Božie deti.

"Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky!" povedal Ježiš.

Lebo Ježiš nám zanechal premenu chleba na seba samého, aby sme sa vďaka nej nepremieňali na krajších, bohatších či múdrejších, ale na večných a nesmrteľných synov živého Boha.

A to je premena, ktorá ide za hranice všetkých rozprávok, všetkých ľudských nádejí, ba až za hranice tohto sveta. Nemali by sme ju ignorovať!