Obchod vedľa kostola

Predstavujem si, že... poviem to takto: dostalo sa nám nevídanej výsady. Hneď vedľa nášho kostola pri vstupnej bráne máme útly obchodík s potravinami. Kúpite tam všetko, čo si telo zažiada, keď stráca silu a pociťuje hlad.

Obchodík nie je veľký, ale nikdy sa nestalo, aby niekto čakal vonku. Vôjdu tam všetci, ktorí chcú. A aj keby doň naraz vstúpilo sto ľudí, nikdy nie je preplnený.

Už odo dverí vás rozmazná sladkastá vôňa čerstvo pečeného chleba. Máte radi syr? Nájdete v ňom všetky druhy. Mäso? Akékoľvek. Pečivo, múka, rezance, cukor a soľ, ba aj sladkosti. Police sú vždy plné a nikdy tam nič nechýba.

Pri pokladni sedí muž. Má dlhé svetlé vlasy a v nich tenučkú zlatú svätožiaru. Spod dlhého plášťa mu trčia ruky, na ktorých má diery po klincoch.

Presne tak, predstavujem si, že ten obchod vedľa nášho kostola si otvoril Ježiš...

Na dverách do obchodu je oznam: Otvorené IBA v čase svätej omše.

V inom čase by ste sa do obchodu dobíjali márne. Ježiš tam sedí iba vtedy, keď je v kostole omša. To aby si ľudia mohli vybrať, kam chcú ísť.

A oni si vyberajú, keďže aj v kostole, aj v obchode dáva Ježiš jedlo zadarmo.

V kostole chlieb z oltára... bez platenia.

V obchode chlieb z pekárne alebo šunku, maslo, syr... tiež bez platenia.

Predstavujem si, ako sa ľudia každé nedeľné ráno rozhodujú...

Dvere do kostola či potravín?

Rozhoduje najskôr hlad. Sýty predsa na jedlo nemyslí. Lenže človek je hladný neustále. Také životy totiž žijeme, v ktorých sme každodenne hladný.

A tak odkedy máme obchod vedľa kostola, v nedeľu sa venujem už iba trom babičkám a dvom deduškom, ktorí sa o paličkách a na skrútených nohách ledva vyštverajú hore kostolom a zavše posadia do prvej lavice, aby boli čo najbližšie k oltáru. Ostatní chodievajú do obchodu k Ježišovi.

Hlad. Silný motivátor.

Škoda len, že nie sme citlivý na hlad duše rovnako ako sme citlivý na hlad tela. Prázdny žalúdok si všimne každý a hneď. Ale prázdnu dušu... to nám akosi uniká. Aj preto mali Ježišove potraviny väčšiu návštevnosť než Ježišov prestretý oltár a na ňom chlieb, po ktorom sa síce nenamastí žalúdok, ale poláska a naplní sa duša človeka.

Predstavujem si, že by sme mali takéto potraviny. Som rád, že je to iba fikcia.

Lebo už od čias prvých ľudí človek v sebe nosí túžbu po nasýtení tela, ktorá bola a je mocnejšia ako túžba po nasýtení duše. Teda aspoň človek si to myslí!

Lebo v skutočnosti človek trpí pre hladnú dušu viac než pre hladné telo.

Lebo práve pre hladnú dušu človek skúša alkohol, drogy, hluk, voľné vzťahy a mnohé iné dočasné zážitkové veci netušiac, že hladnú dušu nasýti iba chlieb z neba... a možno tušiac... 

Žiaľbohu, človek tak robí aj napriek tomu, že tuší, že dočasné na nasýtenie duše nestačí...