Okradnutý

"Čo robia takí farári po večeroch?" opýtala sa ma pani v stredných rokoch.

Hlúčik žien ma čakal pred kostolom. Chceli sa pýtať na birmovku. Organizačné veci, výzdoba kostola a podobné otázky, na ktoré som rýchlo odpovedal. Všetko bolo povedané. Nie sú ďalšie otázky a tak môžem ísť. Až na jednu…

"Čo robia takí farári po večeroch?"

"Prestávajú byť farármi," povedal som tajomne, "zaodejú sa človečinou, oblečú si tepláky, voľné tričko a hrubé ponožky, lebo nohy musia byť v teple, zapnú telku alebo otvoria knihu a čakajú, či bude nasledujúca noc kratšia alebo dlhšia ako tá včerajšia…"

"A nie je vám samému smutno?"

"Je," odpovedal som stručne. Vstúpila do vôd, ktorým je najlepšie, ak ostávajú stojaté. Aj ten najmenší necitlivý kamienok necháva na hladine kruhy.

"Prajem vám ešte pekný večer," pošepol som naučenú frázu a vykročil do tmy. Nechal som ich tam, akoby boli ostnatý drôt, čo zväzuje od kolien až k hlave. Samozrejme, že neboli.

Na schodíkoch pred farou sedel chlapec. Len čo ma zbadal, prudko vstal a rýchlymi krokmi mi šiel naproti. Oslovil ma slušne a požiadal, či by som mu nevenoval niečo zo svojho času. Pozval som ho dnu. Ponúkol som ho čajom, sušienkami a nechal som ho rozprávať.

Hodinu. Dve. Rozprával o svojom otcovi. Úprimne, tak, ako dnes rozprávajú mladí ľudia málokedy. Nesedel som tam ako sudca, ktorý si hľadá stranu, na ktorú by sa priklonil. Ani ako prorok, čo má na všetko odpoveď. Sedel som tam ako bútľavá vŕba. Ako v spovednici. Pred kajúcnikom, ktorý sa prišiel priznať, že nie je vo všetko dokonalý.

Po dvoch hodinách chlapec vstal. Poďakoval sa za čaj a čas, o ktorý ma okradol. On to takto presne povedal. Okradol. Zaželal som mu všetko dobré a zabuchol som za ním dvere.

Posadil som sa do kuchyne a v mysli som sa vrátil k otázke dnešného večera: "Čo robia takí farári po večeroch?"

Usmial som sa.

Dúfajú, že ich nejaký kajúcnik okradne o čas. Dúfajú, že stretnú človeka, ktorý si želá počuť: "Effeta!", čo znamená: "Otvor sa!" Aby nemuseli vždy iba poučovať či karhať, ale aby mohli počúvať bľakot zablúdených ovečiek v mene Dobrého Pastiera, ktorý si želal, aby sme takto robili.

Bľakot ovečky, nad ktorým v nebi zaznejú slová rozhrešenia…