Pokánie na smrteľnej posteli

23.03.2019

Bývam pri autobusovej zastávke. Každú nedeľu, keď vychádzam z fary na cestu do kostola, stretávam ľudí, čo prichádzajú do farnosti z okolia. Vystúpia z autobusu. Niektorí sa chystajú na Kojšovskú hoľu. Iní iba do okolitých lesov. V zime na sánkovačku. V lete na huby. Niekedy ich príde zopár, inokedy plný autobus. Podľa počasia.

V autobuse s nimi prichádzajú aj moje babičky. Tie, čo bývajú na opačnom konci dediny. Potrebujú ten autobus, lebo pešo to majú do kostola niekoľko kilometrov.

Občas sa návštevníkom prihovoria. Občas sa návštevníci prihovoria im. Ako vtedy, keď sa ich mladý muž s turistickými paličkami opýtal či sa chystajú do kostola.

"Keď budem vo vašom veku, aj ja budem chodiť do kostola," povedal napokon hrdo, akoby to bolo vyznanie viery.

Keď budem vo vašom veku...

Hranica veku, kedy by už mal človek začať chodiť do kostola a veriť, priznať si, že je hriešny a modliť sa k Bohu, čo všetko odpúšťa, je u každého iná.

Čudné je, že takáto hranica vôbec existuje. Ako keby práve človek rozhodoval o čase smrti, o vhodnom čase na obrátenie a čase, kedy už na viere naozaj záleží.

Ako keby mal človek v moci vlastný čas.

Všetci by sme si želali, aby sme odchádzali z tohto sveta na smrteľnej posteli. Len nech sú okolo nás naše deti a vnúčatá, ktoré sa v tej chvíli budú modliť a nahlas ďakovať, že sme pre ne boli dobrými rodičmi.

Všetci by si to želali.

A ešte, aby tam bol kňaz, ktorý v tej hodine dvanástej konečne môže niečo bohumilé urobiť. A nech dá rozhrešenie. Prinesie Eucharistiu. A pomazanie. Len nech je cesta do neba priama. A čo na tom, že som celý život odsúval pohľad na Božiu tvár až na chvíľu odchodu, až na hodinu dvanástu.

Všetci by si želali zomrieť takto. Lenže nie všetci takto zomrieme. Smrť kosí v každodennosti, kosí v každom veku, nečakane a nielen na smrteľnej posteli.

Hovorím vám, ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne (Lk13,1-9).

Znie to ako posledné slovo Boha.

To len, aby sme nezabudli, že pokánie nepatrí na smrteľné postele. 

Pokánie patrí do každodennosti. Lebo tak, ako každý deň padám, mal by som sa s nádejou aj každý deň vzpriamiť a nadvihnúť hlavu s pohľadom do Božej tváre ako do zrkadla. A mal by som to robiť pokáním.