Prečo je ticho?

Zvony na kostolnej veži nad osvetlenými hodinami práve odbili polnoc, keď som sa autom vrátil domov z nemocnice. Môj anjel strážny sedel vedľa mňa. Zaparkoval som a vystúpil von. Anjel preletel cez sklo, akoby tam ani nebolo. Také to bude v nebi, pomyslel som si, budeme prechádzať cez steny, akoby ani žiadne neboli a ani to nezabolí.

Zatvoril som za sebou dvere spálne a posadil som sa na rozostlanú posteľ. Anjel bol stále vedľa mňa. Obaja sme mlčali.

Hlboko som vzdychol. Anjel sa ku mne pritúlil a objal ma oboma krídlami rovnako, ako keď sme ako deti objímali stromy, len či dokážeme spojiť ruky za kmeňom.

Myslel som na starenku, čo som dnes odprevadil na večnosť. V mysli mi ostala jej jediná otázka, než vydýchla naposledy. Jej ťažké slová, čo sa ledva vyštverali z hrdla na jazyk: prečo Boh mlčal celý môj život?

Všetci sa tak pýtame. Nik tomu nerozumie. A preto blúdime, hľadáme iných bohov, túlime sa ku svetu, akoby nebolo Boha, akoby nebolo nebo...

Anjel sa odtiahol a pošepol: "Poviem ti tajomstvo, chceš?"

Prikývol som.

"Ticho dokáže byť iba ten, čo je trpezlivý," vyzradil mi anjel najväčšie tajomstvo môjho Boha a ja som dúfal, že na túto jeho vetu nezabudnem do smrti.

"A On je najtrpezlivejší na svete," pokračoval anjel, "práve preto dokáže mlčať aj celý ľudský život, len aby sa mohol pre neho človek rozhodnúť slobodne..."

Ticho dokáže byť iba ten, kto je trpezlivý... znelo mi v ušiach.

Spomenul som si na starenku. Vraj - prečo Boh mlčí?

Dobre, že mlčí, uvedomil som si.

Dobre, že má s nami toľkú trpezlivosť...