Reč anjelov

Byť v prítomnosti svojho anjela strážneho je tvrdou školou.

Nedá sa totiž oklamať. Nemožno pri ňom používať diplomatickú reč, ba ani schovávať nevhodné slová medzi riadky. Vie vždy všetko skôr, než to vypoviem. Pozná hneď, čo si myslím a či to, na čo som myslel, sa zhoduje s tým, o čom rozprávam. Nemôžem mu povedať, že neviem, keď on vie, že viem. Nemôžem s ním nahlas súhlasiť, ak on vopred spozná, že s ním v myšlienkach nesúhlasím. Hneď o tom vie. Pozná moje myšlienky, nálady, emócie. Pozná moje srdce...

Ak by sme sa všetci rozprávali so svojimi anjelmi, možno by sme sa naučili rozprávať aj medzi sebou. Neklamať a nezahovárať. Nevymýšľať si a neprikrášľovať beztak škaredé slová. Naša reč by bola čistá a pravdivá. Aké anjelské by to bolo, ak by sme v reči nehrali hru na schovávačku...

A predsa sa niekedy nechám unášať prúdom jazyka, čo si rád vymýšľa, čo rád zveličuje a klame. Asi ako každý...

Raz dávno som sa môjho strážcu opýtal, čo by sa mal človek naučiť ako prvé, aby nezraňoval iného človeka slovami.

"Nikdy nehovor o priateľovi pred inými to, čo by si nedokázal povedať aj pred ním..." povedal bez premyslenia.

Na poličke pri okne mám desiatky maličkých postavičiek anjelov. S veľkými i malými krídlami. Usmievavých i s tvárami bez známky emócie. Môj strážca medzi nimi rád poletuje a spieva s nimi tiché aleluja. Aké by to bolo skvelé, ak by sme boli ako oni. Malí či veľkí, usmievaví či zamyslení, no hlavne jednotní... Jedna veľká rodina s jazykom čistým a pravdivým...